znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 433/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A., K., v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na verejné   prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   sp.   zn.   5   Er   399/2010   z   18. novembra   2010,   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   15 CoE/25/2011   z   1.   júla   2011   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013, doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   18.   júna   2013) obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp.   zn. 5 Er 399/2010 z 18. novembra 2010, Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/25/2011 z 1. júla 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z 31. januára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom   bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných   rozhodnutí   odoprel,   keď „bez   akejkoľvek   ďalšej   procesnej   činnosti (vyjadrenie   oprávneného,   pojednávanie)   exekučné   konanie   zastavil“ v   časti   trov exekučného konania v sume 230 €.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť,   a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Takýto   postup je podľa   sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky „nevychádzal   z   obsahu   rozhodcovského   spisu“ a označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd   nevykonáva   dokazovanie.   Konkrétne sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je.“

V závere sťažovateľka uvádza, že „Exekučné súdy nepostupovali procesne správne a nevykonali riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označenými   postupmi   a   uzneseniami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   o   jej   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   na   základe právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   v   ktorej   vystupovala   ako   oprávnená   osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   vykonávali   dokazovanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou ústavného   súdu   (III.   ÚS   60/04),   ktorú   nerešpektovali,   a   na   túto   jej   námietku   ani neodpovedali.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 399/2010 z 18. novembra 2010

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   (v   sťažnosti)   namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE/25/2011 z 1. júla 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   31/05)   a   nemá   zásadne   ani   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   oprávnená   podala   súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie „pre vymoženie istiny vo výške 33,46 eur...“ na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, ktorý vydal Arbitrážny súd K., a následne   súdny   exekútor   podal   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Okresný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku zistil, že ním bol povinný zaviazaný aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania v sume 230 €.

Okresný súd napadnutým uznesením exekučné konanie podľa § 57 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní znení   neskorších   predpisov   v   časti   trov   rozhodcovského   konania   zastavil   a   nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania.

Okresný súd v odôvodnení uviedol, že „povinná bola rozhodcovským rozsudkom zaviazaná aj na zaplatenie trov rozhodcovského konania vo výške 230,00 eur, na základe položiek 1,2,3 pásma 8 Sadzobníka trov rozhodcovského konania, ktorý je prílohou č. 2 k Rozhodcovskému   poriadku   Arbitrážneho   súdu   K.,   avšak   Rozhodcovský   rozsudok vo svojom   odôvodnení   tieto   trovy   rozhodcovského   konania   nijako   bližšie   nešpecifikoval a tiež   nedoložil   k   Rozhodcovskému   rozsudku   vyššie   uvedenú   prílohu,   podľa   ktorej Arbitrážny súd rozhodoval o výške trov rozhodcovského konania, s poukazom na to, že takto priznaná výška rozhodcovských trov t. j. 230,00 eur, je v hrubom nepomere k výške istiny, ktorá je vo výške 33,46 eur, kde súd má za to, že takto priznané trovy rozhodcovského konania, ktoré prevyšujú istinu viac ako šesťnásobne, sú v rozpore s dobrými mravmi podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona 244/2002 Z. z. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že ak by oprávnený   žaloval   svoj   nárok   v   riadnom   súdnom   konaní,   trovy   konania   povinného   - spotrebiteľa   by   boli   v   podstatne   nižšej   výške,   ako   sú   trovy   rozhodcovského   konania, priznané   Rozhodcovským   rozsudkom,   čím   by   oprávnený   postupoval   jednak   hospodárne, jednak s istotou, že v časti trov konania by nemohlo dôjsť k rozporu s dobrými mravmi, ako je tomu v danom prípade.“.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom namietala, že okresný súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení uviedol: „Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného je potrebné uviesť, že niet pochybností o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, kde povinná vystupuje ako fyzická osoba, ktorá zabezpečuje svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva je preto zmluvou spotrebiteľskou, pričom ide o štandardnú   formulárovú   zmluvu   uzavretú   v   súlade   s   ust.   §   52   ods.   1   Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda k 25. 02. 2007. ako aj v zmysle ust.   §   23a   zákona č.   634/1992 Z.   z.   o ochrane spotrebiteľa.   Odvolacím súdom   nebola zohľadnená   odvolacia   námietka   oprávneného   spočívajúca   v   tvrdení   o   individuálnom zmluvnom   dojednaní   rozhodcovskej   doložky.   Rozhodcovská   doložka   je   zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach v časti XV. - rozhodcovské konanie, čo vytvára predpoklad hraničiaci so 100 % istotou, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne vyjednávaná. Osobité vyjednávanie sa má totižto sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, čo znamená, že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieni nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Pre   skúmanie   neprijateľných   podmienok   v   spotrebiteľskej   zmluve   je   právne irelevantné,   že   podnetom   na   takéto   preskúmavanie   je   porušenie   povinnosti   zo   strany povinnej. Odvolací súd nepopiera právo oprávneného na vymôžeme dlžnej sumy, avšak pri zachovaní všetkých práv spotrebiteľa zakotvených tak vo vnútroštátnom,, ako aj európskom práve.   Nič   nebráni   oprávnenému   domáhať   sa   svojich   nárokov   na   všeobecnom   súde za predpokladu,   že   celá   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou.   Súd   prvého   stupňa   za v rozpore s dobrými mravmi považoval priznanie trov rozhodcovského konania, s čím sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu...

Dobré mravy je možné definovať ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Ak tomuto   kritériu   časť   rozhodcovského   rozsudku   nevyhovuje,   prieči   sa   dobrým   mravom. Samotné   zakotvenie   rozhodcovskej   doložky   v   poistných   podmienkach   sa   javí   ako neprijateľnou, preto za také je potrebné považovať aj náklady súvisiace s rozhodcovským konaním.   Napriek   tomu.   že   súd   prvého   stupňa   nepodrobil   súdnej   kontrole   celú rozhodcovskú doložku, je potrebné považovať za vecne správne aj rozhodnutie o zastavení exekučného   konania   v   časti   trov   rozhodcovského   konania,   keďže   k   takémuto rozhodcovskému konaniu vôbec nemalo dôjsť.“

Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade   arbitrárny charakter. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom   krajského   súdu   vysloveným   v   odvolacom   konaní   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   krajský   súd   nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd zákonný dôvod, keď vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti trov rozhodcovského konania) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné. Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté opravným   prostriedkom   na   súde   vyššieho   stupňa,   k   čomu   v   danom   prípade   aj   došlo (obdobne II. ÚS 160/2013).

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 311/2012 z 31. januára 2013

Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie odmietol, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie na s. 4 až s. 10 o neprípustnosti dovolania je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   zrozumiteľne   vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, pretože jej vec mala byť prerokovaná verejne, v jej prítomnosti a v konaní malo byť nariadené pojednávanie, keď uviedol: „V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislostí s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný   osobami   uvedenými   v   exekučnom   titule   a   či   sú   splnené   všeobecné   podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až § 136 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti   oprávnenej a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.“

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia a z toho, že najvyšší súd sa tiež vysporiadal aj   s   inými   dovolacími   námietkami   sťažovateľky,   a   to   že   v   konaní   malo   dôjsť   k   vade v zmysle § 237 písm. a) OSP (na s. 5), ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv (obdobne II. ÚS 160/2013).

Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto skutočnosť ešte i vzhľadom na vysvetlenie najvyššieho súdu na s. 5 svojho odôvodnenia nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“, ak navyše v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   595/2012   a   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   264/2012   boli sťažnosti   sťažovateľky   ešte   predtým   odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené   a   s   týmito dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013