znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 433/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F.,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10992/2012,   Rvp   10993/2012,   Rvp   10994/2012, Rvp 10995/2012,   Rvp   10996/2012,   Rvp   10997/2012,   Rvp   10998/2012 a sp. zn. Rvp 10999/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   užívať   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Svidník   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   6 Er   492/2011, sp. zn. 7 Er/773/2010, sp. zn. 7 Er/658/2010, sp. zn. 6 Er/811/2010, sp. zn. 4 Er/97/2011, sp. zn. 2 Er/95/2010, sp. zn. 4 Er/466/2010 a sp. zn. 7 Er/428/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10992/2012, Rvp 10993/2012,   Rvp 10994/2012, Rvp 10995/2012, Rvp 10996/2012, Rvp 10997/2012, Rvp 10998/2012 a sp. zn. Rvp 10999/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 433/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn.   Rvp   10992/2012,   Rvp   10993/2012,   Rvp   10994/2012,   Rvp   10995/2012,   Rvp 10996/2012,   Rvp   10997/2012,   Rvp   10998/2012   a sp. zn. Rvp 10999/2012   vo   veci namietaného porušenia čl.   12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er 492/2011, sp. zn. 7 Er/773/2010, sp. zn. 7 Er/658/2010, sp. zn. 6 Er/811/2010, sp. zn. 4 Er/97/2011, sp. zn. 2 Er/95/2010, sp. zn. 4 Er/466/2010 a sp. zn. 7 Er/428/2010.

Zo   sťažností   (v podstate   s identickým   obsahom)   vyplýva,   že   sťažovateľka v predmetných   veciach   osobitne   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora o vykonanie   exekúcií,   ktorý   následne   požiadal   okresný   súd   o udelenie   poverení na vykonanie   exekúcií.   Okresný   súd   tieto   žiadosti   prijal   na   ďalšie   konanie,   čím   došlo k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nich   v rámci   priznanej   právomoci v zákonom   ustanovených   lehotách.   Napriek   tomu,   že   tieto   veci   nevykazujú   prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu   s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach, okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   vzhľadom   k „časovo   enormnej   stagnácii“ konaní   podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach, na ktoré však   dosiaľ   nedostala   žiadnu   odpoveď.   Keďže   okresný   súd   dosiaľ   neuskutočnil   žiadne účinné a efektívne riadiace opatrenia na odstránenie porušovania práv sťažovateľky, a to napriek tomu, že mu adresovala viacero žiadostí, výziev a sťažností, zaslala mu v týchto prípadoch urgencie, v ktorých žiadala o vysvetlenie.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažností   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v uvedených exekučných konaniach boli porušené ňou označené práva, aby okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zakázal   pokračovať   v jej diskriminácii a aby jej priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10992/2012, Rvp 10993/2012,   Rvp 10994/2012, Rvp 10995/2012, Rvp 10996/2012, Rvp 10997/2012, Rvp 10998/2012 a sp. zn. Rvp 10999/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v uvedených exekučných konaniach

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na   výnimky,   ktoré   v   danej   veci   nie   sú   relevantné,   je   ústavný   súd   viazaný   pritom návrhom   na   začatie   konania   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   čo   osobitne   platí v prípadoch,   v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného   zástupcu   (ktorý   zrejme   koncipoval   samotné   návrhy,   pozn.)   v   texte sťažností uvádza také skutočnosti, ktoré si vzájomne odporujú. Keďže sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane sťažností uvádza ako prílohy „listiny podľa textu“, ústavnému súdu   (okrem   splnomocnení)   v prílohe   nedoručila   žiadne   písomné podklady,   jej tvrdenia nemožno považovať za relevantné.

V každej zo svojich sťažností sťažovateľka zdôrazňuje, že zo strany okresného súdu jej dosiaľ neboli oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou   označenia účastníkov a údajov, ktoré sú   jej známe.   Napriek   tomuto   tvrdeniu   sťažovateľka   v petite   sťažností   tieto   konania   označila konkrétnymi spisovými značkami.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vzhľadom k „časovo enormnej stagnácii“ konaní podala (vo   všetkých   prípadoch,   pozn.)   25. mája   2011   v zmysle   §   62   ods.   1   zákona   o súdoch predsedovi   okresného   súdu   sťažnosti   na   prieťahy   v ňou   iniciovaných   exekučných konaniach.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   minimálne   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 6 Er/492/2011 považuje toto tvrdenie sťažovateľky za absurdné, pretože ako sama v sťažnosti uvádza, „žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdnym exekútorom   spísaná   ešte   1.   8.   2011“. Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   samotný   dátum podania   týchto   sťažností   predsedovi   okresného   súdu   (25.   máj   2011)   je   úplne   zhodný s ďalším   úkonom   sťažovateľky   –   urgenciou   okresného   súdu,   ktorou   v týchto   prípadoch žiadala o vysvetlenie. Navyše, vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 Er/492/2011 mala   sťažovateľka   túto   urgenciu   spísať   3.   augusta   2012,   pričom   jej   sťažnosť   bola ústavnému súdu doručená 30. júla 2012.

Absencia   príloh   v spojení   s rozpornými   tvrdeniami   sťažovateľky   v sťažnostiach neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať ich prípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Uvedené tvrdenia nasvedčujú skôr tomu, že sťažovateľka nevyčerpala účinný   (obsahovo   relevantný)   právny   prostriedok   ochrany   svojich   základných   práv a slobôd,   ktorým je pri námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (ako aj ďalších práv   na   ne nadväzujúcich)   sťažnosť   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch.   Okrem   toho, v prípade riadneho nevybavenia sťažností na prieťahy v konaní predsedom okresného súdu môže   sťažovateľka   podľa   §   63   a nasl.   zákona   o súdoch   podať   sťažnosť   aj   predsedovi nadriadeného   krajského   súdu,   aby   vo   veci   zjednal   nápravu.   Takýto   postup   však   z jej sťažností nevyplýva.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   posudzuje (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   právny   názor   možno   v danom   prípade analogicky aplikovať aj na vzájomne si odporujúce tvrdenia sťažovateľky v sťažnostiach. Keďže tieto tvrdenia už v štádiu ich predbežného prerokovania bránia reálnemu posúdeniu veci   ústavným   súdom,   ústavný   súd   ich   hodnotí   ako   zjavne   neopodstatnené.   V spojení so skutočnosťou,   že   v tomto   štádiu   konania   nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, ústavný súd sťažnosti ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery tieto v danej veci stratili opodstatnenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012