znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 433/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. F. a J. F., obaja H., zastúpených advokátkou JUDr. E. G., Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú porušenie čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv zaručených čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. F. a J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2010 doručená sťažnosť E. F. a J. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 13 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základných   práv   zaručených   čl. 20 a čl. 46 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   žalobou podanou   na Okresnom   súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sa „domáhali odstránenia stavby - otvoreného rigolu, ktorý vedie neoprávnene cez ich nehnuteľnosť - pare. č. 4392/1,4392/2 a zároveň požadovali   uvedenie   pozemku   do   pôvodného   stavu.   Žalobu   podali   proti   Správe   ciest Košického   samosprávneho   kraja   ako   žalovanému   v   prvom   rade   a   proti   obci   H.   ako žalovanému   v   druhom   rade.   Rigol,   ktorý   vedie   cez   ich   pozemok   je   niekoľko   metrov od stavby rodinného domu v ktorom bývajú a v bezprostrednej blízkosti ich studne s pitnou vodou.   Keďže   cez   neoprávnene   vybudovaný   rigol   je   odvádzaná   nielen   zrážková   voda, ale neznámymi   páchateľmi   aj   voda   splašková,   predmetný   rigol   ohrozuje   ich   zdravie a majetok a výrazne ich obmedzuje v užívaní ich stavby na predmetnom pozemku, ako aj nehnuteľnosti ako celku.“.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 64/2007-131 z 13. februára 2009 tak, že žalobu sťažovateľov zamietol. Okresný súd vyslovil vo svojom rozsudku názor, podľa ktorého „tým, že realizácia rigola sa uskutočnila do roku 1976, došlo k nadobudnutiu práva   zodpovedajúcemu   vecnému   bremenu   a   to   regulácie   odvodu   zrážkových   vôd cez pozemok sťažovateľov, v prospech Obce H. ako žalovaného účastníka v druhom rade a to na základe vydržania najneskôr v roku 1988“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom okrem iného tvrdili, že okresný súd „zamietol ich návrh na doplnenie dokazovania a odmietol vypočuť navrhovaných svedkov, ktorí sa mohli relevantne vyjadriť k predmetu konania. Namietali, že   súd   vyvodil   záver   o   tom,   že   právni   predchodcovia   sťažovateľov   neprotestovali   proti výstavbe rigola   bez opory vo vykonanom   dokazovaní   a   taktiež poukázali   na   nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku aplikácie nesprávneho právneho predpisu na predmet sporu.“.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   158/2009   z 2.   novembra   2009   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sťažovatelia   podali   dovolanie   na najvyššom   súde, pričom prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“)   zakladali na tvrdení,   že „postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovatelia svoje dovolanie „odôvodnili   ust.   §   241   ods.2   písm.   a),   b)   a   c)   O.s.p.,   pretože   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f) O.s.p. a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   35/2010   z 8.   apríla   2010   dovolanie sťažovateľov odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, pričom zároveň rozhodol o nepriznaní náhrady trov dovolacieho konania žalovaným.

Podľa   názoru   sťažovateľov   najvyšší   súd «nesprávne   zhodnotil   podmienky   pre prijatie dovolania, keďže postupom súdov jednoznačne došlo k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu vlastníctva, pretože:

- predmetom konania, ktoré sa viedlo na súde prvého aj druhého stupňa bol návrh sťažovateľov na odstránenie neoprávnenej stavby a Obec H. ako žalovaný účastník konania nepodal v konaní protinávrh na zriadenie vecného bremena vydržaním, súd nevykonával dokazovanie za účelom preukázania oprávnenosti držby, sťažovatelia sa k takémuto návrhu nevyjadrovali a ani za týmto účelom dôkazy nenavrhovali,

- súd prvého stupňa účastníkom počas konania účastníkom neuviedol, ako sa mu na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, čo mu umožňuje § 100 OSP, pretože pokiaľ by sťažovateľom naznačil, že sa mieni bez návrhu zaoberať   otázkou   vzniku   práva   vecného   bremena   vydržaním,   títo   by   mali   možnosť   sa k okolnostiam   vyjadriť,   navrhnúť   dôkazy,   čím   by   mohli   riadne   uplatniť   svoje   práva účastníkov súdneho konania,

-   súd   prvého   stupňa   nevykonal   náležité   dokazovanie   za   účelom   preukázania naplnenia   všetkých   podmienok   zákonného   vydržania   tak,   ako   si   to   vyžaduje   ust.   §134 Občianskeho zákonníka, napriek tomu prijal v odôvodnení svojho rozhodnutia arbitrárny právny   záver,   ktorý   vyvodil   bez   náležitého   dokazovania,   čím   sťažovateľom   zasiahol do práva na spravodlivé súdne konanie.

- v konaní nielenže nebolo preukázané, že by žalovaný účastník - Obec H. oprávnene vydržala   právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu,   ale   nebolo   ani   preukázané,   že   obec predmetný rigol skutočne počas 10 rokov nepretržite užívala. Priamo v listinnom dôkaze „VEC:   Odpoveď   na   žiadosť.   Obecný   úrad   H.“   dokonca   uvádza,   že   obec   H.   nie   je vlastníkom rigola.».

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovatelia   považujú „názor   Najvyššieho   súdu   SR, prezentovaný   v   napadnutom   rozhodnutí,   že   nevykonaním   sťažovateľmi   navrhovaného dokazovania nedošlo k odňatiu ich možnosti konať pred súdom a tiež, že ‘v odôvodnení rozhodnutia   Krajského   súdu   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať za svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné...“, za   nezákonný a nesprávny po právnej aj vecnej stránke, v konečnom dôsledku spôsobujúci nezákonný zásah do ich základných práv a slobôd.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 35/2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov porušil právo sťažovateľov podľa čl. 13, čl. 20, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cdo 35/2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov zrušuje.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovatelia vo svojej sťažnosti dostatočne nekonkretizovali   základné   práva,   ktorých   porušenie   sťažnosťou   namietajú,   keďže   tak v petite sťažnosti, ako aj v jej odôvodnení označili základné práva iba uvedením článku ústavy   bez   uvedenia   príslušných   odsekov,   čo   je   s ohľadom   na   právne   zastúpenie sťažovateľov   advokátom   možné   považovať   za   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.   Ústavný   súd   napriek   tomu   sťažovateľov   na   odstránenie   tohto   nedostatku nevyzýval,   keďže   z   podstatného   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti,   ako   aj   zo   slovného pomenovania   označených   základných   práv   ustálil,   že   námietky   sťažovateľov   smerujú v prvom rade k tvrdeniu o zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   od   ktorého   následne   odvodzujú   tvrdenie   o zásahu   do   základného   práva na ochranu vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 4 ústavy.

Uvedené základné práva sťažovateľov mal najvyšší súd porušiť tým, že odmietol ich dovolanie z dôvodu nepreukázania dôvodov jeho prípustnosti tak, ako ich vymedzuje § 237 OSP, pričom podľa názoru sťažovateľov postupom okresného súdu aj krajského súdu došlo k porušeniu   ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a k odňatiu   možnosti   konať pred súdom.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aby zistil, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Cdo 35/2010 8. marca 2010 sú zlučiteľné   s   limitmi   sťažovateľmi   označeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie primárne namietajú. V odôvodnení namietaného uznesenia sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. marca 2010 najvyšší súd uviedol, že pristúpil k posúdeniu otázky prípustnosti podaného dovolania, teda ku skúmaniu, či v zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno   napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom.   Najvyšší   súd   cituje   právnu   úpravu upravujúcu prípady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku a konštatuje, že v prípade veci sťažovateľov nie je daný dôvod prípustnosti v zmysle § 238 ods. 1 OSP, teda nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale jeho potvrdzujúci rozsudok. Rovnako   nejde   o   prípad   predvídaný   ustanovením   §   238   ods.   3   OSP,   podľa   ktorého   je dovolanie prípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   proti   nemu   je   prípustné,   keďže   ide   o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, pokiaľ by bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád v zmysle § 237 OSP, ktorých preskúmanie je povinnosťou   dovolacieho   súdu   vychádzajúc z ustanovenia   § 242   ods.   1 OSP. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných   vád v zmysle citovaného § 237 OSP zakladajúceho prípustnosť dovolania nie je pritom významný subjektívny názor účastníka,   že   v   konaní   došlo   k   takejto   vade,   ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté   niektorou   z   uvedených   vád. So zreteľom na skutočnosť, že sťažovatelia v podanom dovolaní tvrdili existenciu dôvodu prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   sa   najvyšší   súd   zameral   na   otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia.

K námietke sťažovateľov smerujúcej k tvrdeniu o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku   odmietnutia   vykonania   nimi   navrhovaných   dôkazov   okresným   súdom (a v dôsledku potvrdenia rozhodnutia aj krajským súdom) najvyšší súd uviedol:

„Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a žalobcom 1/, 2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.“

Sťažovatelia tiež v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP namietali porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj touto otázkou, pričom konštatoval, že „súd v občianskom súdnom   konaní   nie   je   viazaný   návrhmi   účastníkov   na   vykonanie   dokazovania   a   nie   je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok   len   neúplnosť   skutkových   zistení   (vedúcu   prípadne   k   vydaniu   nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné   dôkazy   na   zistenie   skutočného   stavu,   nemožno   preto   vyvodiť,   že   dovolanie   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním žalobcami 1/, 2/ navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.“.

V rámci   argumentácie   poukázal   najvyšší   súd   tiež   na   súvisiacu   stabilizovanú judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03 ), z ktorej   vyplýva,   že   do   práva   na   spravodlivý   súdny   proces „nepatrí   právo   účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením   dôkazov“, resp. „právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   nim   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov“.

Najvyšší súd dal do pozornosti sťažovateľov aj názor ústavného súdu, podľa ktorého „význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   sú otázky,   ktorých   posúdenie   je zásadne v právomoci   toho orgánu,   ktorý rozhoduje   o merite   návrhu   - inými   slovami,   právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03)“.

K dovolacej   námietke   sťažovateľov,   podľa   ktorej „v konaní   neboli   preukázané zákonné podmienky vydržania vecného bremena v prospech obce H. a rozhodnutie súdu o vzniku vecného bremena v prospech obce nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní“ najvyšší súd konštatoval, že „v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu   vecne   nesprávne,   no   táto   skutočnosť   ešte   sama   osebe   nezakladá   prípustnosť dovolania   v   zmysle   §   237   O.s.p.   (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne   vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným do volacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).“.

Najvyšší   súd   sa   vyjadril   aj   k dovolacej   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   keď   uviedol,   že „v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Zo   spisu   totiž   vyplýva,   že   odvolací   súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne   rozhodujúci   skutkový   stav, vychádzajúci z rozsudku   súdu prvého stupňa,   opísal priebeh konania,   stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania ako aj obdobné rozhodnutia dovolacieho súdu a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane vysvetlil   (dovolací   súd   sa   ich   správnosťou   nezaoberal).   Jeho   rozhodnutie   nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd   sa   pri   výklade   a aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).“.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný dovolací   dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie,   nie   je   však procesnou vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať   pred   súdom.   V tejto   súvislosti   najvyšší   súd   konštatoval,   že   aj   keby   tvrdenia sťažovateľov   týkajúce   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   okresným   súdom   aj krajským   súdom   boli   opodstatnené,   uvedená   skutočnosť „by   mala   za   následok   vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.

Najvyšší   súd   napokon   vyslovil   záver,   že   prípustnosť   dovolania   nie   je   v danom prípade možné vyvodiť z § 238 OSP a neboli tiež zistené iné vady konania v zmysle § 237 OSP.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   236   a   nasledujúcich   OSP   týkajúcich   sa   mimoriadneho   opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V namietanom konaní a uznesení sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010 najvyšší súd prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   vylúčil   danosť   dovolacieho   dôvodu   podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľov a o jeho odmietnutí.

Najvyšší   súd   preskúmal   obsah   námietok   dovolania   sťažovateľov,   ktorými odôvodňovali existenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, a síce námietky   týkajúce   sa   nevykonania   navrhovaných   dôkazov   a nedostatočného   zistenia skutkového   stavu   vo   veci,   nesprávnych   hodnotiacich   úsudkov   konajúcich   súdov, nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   ako   aj   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu.

Argument sťažovateľov, keď subsumovali pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP aj nevyhovenie návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov zo strany konajúcich súdov, najvyšší súd vyvrátil odvolávajúc sa na svoju judikatúru, ako aj na judikatúru ústavného súdu.

Najvyšší súd vykladajúc relevantnú právnu úpravu zaujal stanovisko aj k ostatným námietkam   sťažovateľov,   pričom   logickým   výkladom   a   vyčerpávajúcim   odôvodnením dospel   k   záveru   o   nenaplnení   dovolacieho   dôvodu   podľa   citovaného   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľov predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy,   ktorý   nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 35/2010 z 8. apríla 2010 tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z   tohto postavenia   mu preto   v   okolnostiach   prípadu   neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho záveru,   ku   ktorému   najvyšší   súd   pri   interpretácii   a   aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy).

K námietke sťažovateľov týkajúcej sa zásahu do ich základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej možnosť porušenia základných práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva podľa čl.   20   ods.   4   ústavy,   treba   posudzovať   vždy   vo   vzťahu   k porušeniu   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   367/08, I. ÚS 197/08).   Pokiaľ   teda   zo strany   všeobecného   súdu   nedôjde   ku   konaniu,   ktoré   by predstavovalo   zásah   do   práva   na súdnu   ochranu,   nemôže   byť   všeobecný   súd   svojím rozhodnutím zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil   v konaní   alebo   rozhodnutí   krajského   súdu   také   pochybenia,   ktorými   by   boli zásadným spôsobom porušené ústavné princípy vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.

Na záver ústavný súd dodáva, že súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka porušenia   čl.   13   ústavy,   ktorý   však   neupravuje   individuálne základné   práva   a slobody. Aplikácia tohto článku sa preto v individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viaže   iba   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 4/2010).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010