SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 432/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Šramkom, Moyzesova 12, Brezno, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Breznoč. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricič. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“)č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti doplnenej podaním z 29. júla 2015 doručeným ústavnémusúdu 31. júla 2015 uviedol:
«... Sťažovateľ ako povinný podal návrh na zastavenie exekúcie s návrhom na odklad exekúcie na Okresnom súde v Brezne vednej súdnym exekútorom: Mgr. Slavomír Nosko, súdny exekútor, Exekútorský úrad v Banskej Bystrici č EX: 1744/2013, na návrh oprávneného Slovenská konsolidačná, a. s. Cintorínska 21, 814 99 Bratislava o 976,87.- Eur s prísl., pričom poukázal na to, že rozhodnutia označené ako „exekučné tituly“ nikdy nenadobudli právoplatnosť ani vykonateľnosť a teda exekúcia voči sťažovateľovi je vedená protiprávne a v rozpore s exek. poriadkom /dôkaz č. 1 - návrh na zastavenie exekúcie zo dňa 3. 1. 2014/. Okresný súd v Brezne ako prvostupňový vydal rozhodnutie dňa 17. 04. 2014 podľa ktorého povolil odklad exekúcie až do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach podaných proti Výkazu nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012 a zároveň návrh povinného na zastavenie zamietol /dôkaz č. 2 - uznesenie OS v BR č. k. 3 Er/3366/2013/. Povinný prostredníctvom právneho zástupcu proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie 7. 5. 2014 /dôkaz č. 3/ voči obidvom výrokom rozhodnutia, pričom povinný /sťažovateľ/ namietal že výrok č I. ktorým súd rozhodol o odklade exekúcie je zmätočný a exekúcia by mala byť zastavená, pretože rozhodnutia sa doposiaľ nestali právoplatnými ani vykonateľnými, zároveň napadnuté prvostupňové rozhodnutie považoval za nezákonné a nedostatočne odôvodnené...
Sťažovateľ dáva do pozornosti Ústavnému súdu odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti, kde súd na str 2. posledný odst. výslovne uvádza že na exekučnom titule „Výkaze nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012“ nemala byť vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť a napriek tomu prvostupňový prvostupňový súd jedinou vetou odôvodnil zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie... že zatiaľ nenastali skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu § 57 Exekučného poriadku...?!
Krajský súd v B. Bystrici ako odvolací rozhodol o odvolaní uznesením 3. 3. 2015 č. k. 5 Co E/103/2014, /dôkaz č. 3/ doruč. práv. zást. sťažovateľa dňa 19. 03. 2015 tak, že odvolanie povinného voči výroku č. I. odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku č. II. potvrdil a povinnému nepriznal trovy odvolacieho konania. Zo stručného odôvodnenia uznesenia, ktoré považujeme za nepresvedčivé a nedostatočné vyplýva v podstate to, že odvolací súd za daného skutkového stavu považoval odvolanie povinného voči výroku I. prvostupňového rozhodnutia za „odvolanie podané neoprávnenou osobou“ a... nie je preto žiadneho dôvodu rozhodovať o zastavení exekúcie.“...!? Podľa právneho názoru odvolacieho súdu /ako sa ďalej uvádza v odôvodnení na str.4 dole/... rozhodovať o zastavení exekúcie bude dôvodné zo strany okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach povinného proti exekučnému titulu...!?
Výrok rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici sťažovateľ taktiež považuje za nezákonný a jeho odôvodnenie je nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Ak sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom a skutkovým zistením okresného súdu, potom pri absencii právoplatných a vykonateľných rozhodnutí /čo vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu/, ktoré sú označované ako exekučné tituly mala byť exekúcia jednoznačne zastavená a to s poukázaním na ust. § 57 odst. 1 písm a., exek. poriadku pretože exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Nepochybne jednou zo základných zásad exekučného konania je skutočnosť, aby existoval vykonateľný exekučný titul. Ak okresný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie zistil že tento zákonný predpoklad nie je, mal povoliť odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie a zároveň exekúciu zastaviť.
Okrem uvedeného si dovoľujeme poukázať na „patovú“ situáciu, ktorá nastala pre sťažovateľa v tom, že podľa rozhodnutia v uvedenej veci odklad exekúcie má trvať až do právoplatnosti rozhodnutia o Výkaze nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012, ale oprávnený nemôže nikdy rozhodnúť o námietkach, pretože došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného práv. subjektu Dôvera zdravotná poisťovňa na „oprávneného“ ktorý ale nemá právomoc na takéto konanie. Povinný - sťažovateľ má však stále blokovaný účet súdnym exekútorom a nemôže tak nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami...
Po podaní sťažnosti na Ústavný súd /18.5.2015/ bolo sťažovateľovi prostredníctvom práv. zástupcu dňa 17. 07. 2015 doručené „Oznámenie“ Okresného súdu v Brezne v exekučnej veci 3 Er /3366/2013 zo dňa 14. 7. 2015, podľa ktorého súd oznamuje, že... v exekúcii sa môžu ďalej vykonávať úkony... Predpokladáme že obdobné oznámenie súd zaslal aj exekútorovi, pretože dňa 27. 7. 2015 sťažovateľovi bola odpísaná platba z účtu /dovtedy deponovaná/ vo výške 1 198,76.-Eur. Máme za to, že tento „procesný“ postup Okresného súdu v Brezne len potvrdzuje opodstatnenosť našej ústavnej sťažnosti aj čo sa týka finančného zadosťučinenia, pretože na základe neprávoplatného a teda aj nevykonateľného rozhodnutia /výkazy nedoplatkov/ zdravotnej poisťovne sťažovateľovi boli zexekvované finančné prostriedky z peňažného ústavu vo výške 1 198,76.-Eur. Pretože ide o účet na ktorý je poukazovaná mzda, ktorá je jediným zdrojom príjmu, sťažovateľ sa dostal do značne komplikovanej a nepriaznivej finančnej situácie...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom,ktorým vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014a uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 bolo porušené jehozákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie okresnéhosúdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 a uznesenie krajského súduč. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a priznásťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € voči okresnému súdua vo výške 1 000 € voči krajskému súdu a úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014,preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 5 CoE 103/2014-35z 3. marca 2015. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015,ktorým tento súd v odvolacom konaní odvolanie sťažovateľa proti výroku uvedenom v bodeI uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 o povolení odkladuexekúcie odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku uvedenom v bode II o návrhuna zastavenie exekúcie potvrdil, sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jeho námietkami.Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol arbitrárne o návrhu na odklad exekúciea o návrhu na zastavenie exekúcie. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľak porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 5 CoE/103/2014-35 z 3. marca 2015krajský súd uviedol:
„... Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený...
Možno konštatovať, že Občiansky súdny poriadok priznáva právo na podanie odvolania účastníkom konania vo všeobecnosti bez akéhokoľvek obmedzenia. Aj napriek tomu sa však právo podať odvolanie vykladá reštriktívne tak, že právo na podanie odvolania možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Ujmou na právach potom rozumieme tak ujmu formálnu, t. j. odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného návrhu účastníka urobeného vo veci samej k nevýhode tohto účastníka, ako aj ujmu materiálnu, ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok. Formálna ujma platí pre podanie opravného prostriedku navrhovateľom, resp. odporcom ak je protižalobcom. Inak na podanie opravného prostriedku odporcom postačuje materiálna ujma, ktorá nemôže byť len tvrdená, ale musí aj reálne existovať. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolateľ (povinný) svojim odvolaním napadol aj I. výrok uznesenia okresného súdu, ktorým bol povolený odklad exekúcie. V danom prípade povinnému nebola spôsobená formálna ujma, nakoľko jeho návrhu na odklad exekúcie bolo vyhovené. Povinnému nebola spôsobená ani materiálna ujma, nakoľko citovaným výrokom mu nebola uložená žiadna povinnosť, ani nedošlo žiadnym spôsobom zhoršeniu jeho postavenia.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že povinný nemal právo podať odvolanie proti I. výroku napadnutého uznesenia, a nemal inú možnosť, než odvolanie povinného podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietnuť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Podľa § 56 ods.2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.
Za stavu, keď v danej veci bol uznesením okresného súdu (v prvom výroku) povolený odklad celej exekúcie až do právoplatného rozhodnutia o námietkach povinného ako platiteľa poistného proti výkazu(om) nedoplatkov Dôvery zdravotnej poisťovne, a. s. ako právneho predchodcu oprávneného ako exekučného(ných) titulu(ov) a odvolanie voči predmetnému výroku oprávneným nebolo podané, odvolanie podané povinným možno považovať za odvolanie podané neoprávnenou osobou, nie je preto žiadneho dôvodu rozhodovať o zastavení exekúcie. Rozhodovať o zastavení exekúcie bude dôvodné zo strany okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach povinného proti exekučnému titulu, kde okresný súd posúdi, či existujú skutočnosti odôvodňujúce zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku č. II ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“
V oznámení okresného súdu sp. zn. 3 Er 3366/2013 zo 14. júla 2015 sa uvádza, žev exekúcii sa môžu ďalej vykonávať úkony, pretože súdu bolo preukázané (právnympredchodcom oprávneného – Dôvera zdravotná poisťovňa), že konanie o námietkach protiVN č. 8888320703, ktoré podal sťažovateľ, bolo vybavené právnym predchodcomoprávneného, a to listinou „Oznámenie – neakceptovanie námietok proti výkazu nedoplatkov“. Sťažovateľ toto oznámenie prevzal 4. apríla 2012, a teda mal vedomosťo výsledku konania o jeho námietkach.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sanestotožnil, a preto odvolanie sťažovateľa proti výroku v bode I uznesenia okresného súduč. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 o povolení odkladu exekúcie odmietola uznesenie okresného súdu vo výroku v bode II o návrhu na zastavenie exekúcie potvrdil.Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnychzáveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 a základným právom podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatísťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietaporušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015,podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uzneseniakrajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015, vrátenie veci na ďalšie konanie,priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015