znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 432/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Šramkom,   Moyzesova   12,   Brezno,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Breznoč. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricič. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti doplnenej podaním z 29. júla 2015 doručeným ústavnémusúdu 31. júla 2015 uviedol:

«... Sťažovateľ ako povinný podal návrh na zastavenie exekúcie s návrhom na odklad exekúcie na Okresnom súde v Brezne vednej súdnym exekútorom: Mgr. Slavomír Nosko, súdny   exekútor,   Exekútorský   úrad   v   Banskej   Bystrici   č   EX:   1744/2013,   na   návrh oprávneného Slovenská konsolidačná, a. s. Cintorínska 21, 814 99 Bratislava o 976,87.- Eur s prísl., pričom poukázal na to, že rozhodnutia označené ako „exekučné tituly“ nikdy nenadobudli právoplatnosť ani vykonateľnosť a teda exekúcia voči sťažovateľovi je vedená protiprávne a v rozpore s exek. poriadkom /dôkaz č. 1 - návrh na zastavenie exekúcie zo dňa 3. 1. 2014/. Okresný súd v Brezne ako prvostupňový vydal rozhodnutie dňa 17. 04. 2014 podľa ktorého povolil odklad exekúcie až do právoplatnosti rozhodnutia o námietkach podaných proti Výkazu nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012 a zároveň návrh povinného na zastavenie zamietol /dôkaz č. 2 - uznesenie OS v BR č. k. 3 Er/3366/2013/. Povinný   prostredníctvom   právneho   zástupcu   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal odvolanie 7. 5. 2014 /dôkaz č. 3/ voči obidvom výrokom rozhodnutia, pričom povinný /sťažovateľ/ namietal že výrok č I. ktorým súd rozhodol o odklade exekúcie je zmätočný a exekúcia by mala byť zastavená, pretože rozhodnutia sa doposiaľ nestali právoplatnými ani vykonateľnými, zároveň napadnuté prvostupňové rozhodnutie považoval za nezákonné a nedostatočne odôvodnené...

Sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   Ústavnému   súdu   odôvodnenie   prvostupňového rozhodnutia v časti, kde súd na str 2. posledný odst. výslovne uvádza že na exekučnom titule „Výkaze   nedoplatkov   č.   8888320703   zo   dňa   15.   1.   2012“   nemala   byť   vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť a napriek tomu prvostupňový prvostupňový súd jedinou vetou odôvodnil   zamietnutie   návrhu   na   zastavenie   exekúcie...   že   zatiaľ   nenastali   skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu § 57 Exekučného poriadku...?!

Krajský súd v B. Bystrici ako odvolací rozhodol o odvolaní uznesením 3. 3. 2015 č. k. 5 Co E/103/2014, /dôkaz č. 3/ doruč. práv. zást. sťažovateľa dňa 19. 03. 2015 tak, že odvolanie povinného voči výroku č. I. odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku č. II. potvrdil   a   povinnému   nepriznal   trovy   odvolacieho   konania.   Zo   stručného   odôvodnenia uznesenia, ktoré považujeme za nepresvedčivé a nedostatočné vyplýva v podstate to, že odvolací   súd   za   daného   skutkového   stavu   považoval   odvolanie   povinného   voči   výroku I. prvostupňového rozhodnutia za „odvolanie podané neoprávnenou osobou“ a... nie je preto   žiadneho   dôvodu   rozhodovať   o   zastavení   exekúcie.“...!?   Podľa   právneho   názoru odvolacieho súdu /ako sa ďalej uvádza v odôvodnení na str.4 dole/... rozhodovať o zastavení exekúcie bude dôvodné zo strany okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach povinného proti exekučnému titulu...!?

Výrok rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici sťažovateľ taktiež považuje   za   nezákonný   a   jeho   odôvodnenie   je   nezrozumiteľné   a   nepresvedčivé.   Ak   sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom a skutkovým zistením okresného súdu, potom pri absencii   právoplatných   a   vykonateľných   rozhodnutí   /čo   vyplýva   aj   z   odôvodnenia rozhodnutia   prvostupňového   súdu/,   ktoré   sú   označované   ako   exekučné   tituly   mala   byť exekúcia jednoznačne zastavená a to s poukázaním na ust. § 57 odst. 1 písm a., exek. poriadku   pretože   exekúcia   sa   začala   a   rozhodnutie   sa   dosiaľ   nestalo   vykonateľným. Nepochybne jednou zo základných zásad exekučného konania je skutočnosť, aby existoval vykonateľný exekučný titul. Ak okresný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie zistil že   tento   zákonný   predpoklad   nie   je,   mal   povoliť   odklad   exekúcie   do   právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie a zároveň exekúciu zastaviť.

Okrem   uvedeného   si   dovoľujeme   poukázať   na   „patovú“   situáciu,   ktorá   nastala pre sťažovateľa v tom, že podľa rozhodnutia v uvedenej veci odklad exekúcie má trvať až do právoplatnosti rozhodnutia o Výkaze nedoplatkov č. 8888320703 zo dňa 15. 1. 2012, ale oprávnený nemôže nikdy rozhodnúť o námietkach, pretože došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného práv. subjektu Dôvera zdravotná poisťovňa na „oprávneného“ ktorý ale nemá právomoc na takéto konanie. Povinný - sťažovateľ má však stále blokovaný účet súdnym exekútorom a nemôže tak nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami...

Po podaní sťažnosti na Ústavný súd /18.5.2015/ bolo sťažovateľovi prostredníctvom práv.   zástupcu   dňa   17.   07.   2015   doručené   „Oznámenie“   Okresného   súdu   v   Brezne v exekučnej veci 3 Er /3366/2013 zo dňa 14. 7. 2015, podľa ktorého súd oznamuje, že... v exekúcii sa môžu ďalej vykonávať úkony... Predpokladáme že obdobné oznámenie súd zaslal aj exekútorovi, pretože dňa 27. 7. 2015 sťažovateľovi bola odpísaná platba z účtu /dovtedy deponovaná/ vo výške 1 198,76.-Eur. Máme za to, že tento „procesný“ postup Okresného súdu v Brezne len potvrdzuje opodstatnenosť našej ústavnej sťažnosti aj čo sa týka   finančného   zadosťučinenia,   pretože   na   základe   neprávoplatného   a   teda aj nevykonateľného rozhodnutia /výkazy nedoplatkov/   zdravotnej poisťovne sťažovateľovi boli zexekvované finančné prostriedky z peňažného ústavu vo výške 1 198,76.-Eur. Pretože ide o účet na ktorý je poukazovaná mzda, ktorá je jediným zdrojom príjmu, sťažovateľ sa dostal do značne komplikovanej a nepriaznivej finančnej situácie...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom,ktorým vysloví, že uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014a uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 bolo porušené jehozákladné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivésúdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   napadnuté   uznesenie   okresnéhosúdu č. k. 3 Er 3366/2013-26   zo   17.   apríla   2014   a   uznesenie   krajského   súduč. k. 5 CoE 103/2014-35   z 3.   marca   2015   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   a   priznásťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € voči okresnému súdua vo výške 1 000 € voči krajskému súdu a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014,preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto   súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnuté   uznesenie   okresného   súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 5 CoE 103/2014-35z 3.   marca   2015.   V   tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojejprávomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015,ktorým tento súd v odvolacom konaní odvolanie sťažovateľa proti výroku uvedenom v bodeI uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 3366/2013-26 zo 17. apríla 2014 o povolení odkladuexekúcie odmietol a uznesenie okresného súdu vo výroku uvedenom v bode II o návrhuna zastavenie exekúcie potvrdil, sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že   orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.Ak však ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnuté uznesenieneodôvodnil   dostatočným   spôsobom   a   nezaoberal   sa   všetkými   jeho   námietkami.Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol arbitrárne   o návrhu na odklad exekúciea o návrhu   na   zastavenie   exekúcie.   V   dôsledku   toho   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľak porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia č. k. 5 CoE/103/2014-35 z 3. marca 2015krajský súd uviedol:

„... Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený...

Možno   konštatovať,   že   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   právo   na   podanie odvolania účastníkom konania vo všeobecnosti bez akéhokoľvek obmedzenia. Aj napriek tomu   sa   však   právo   podať   odvolanie   vykladá   reštriktívne   tak,   že   právo   na   podanie odvolania možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach. Ujmou na právach potom rozumieme tak ujmu formálnu, t. j. odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného návrhu účastníka urobeného vo veci samej k nevýhode tohto účastníka, ako aj ujmu materiálnu, ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim obsahom   znevýhodňuje   osobu   podávajúcu   opravný   prostriedok.   Formálna   ujma   platí pre podanie opravného prostriedku navrhovateľom, resp. odporcom ak je protižalobcom. Inak   na   podanie   opravného   prostriedku   odporcom   postačuje   materiálna   ujma,   ktorá nemôže byť len tvrdená, ale musí aj reálne existovať. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolateľ (povinný) svojim odvolaním napadol aj I. výrok uznesenia okresného súdu, ktorým bol povolený odklad exekúcie. V danom prípade povinnému nebola spôsobená formálna ujma, nakoľko jeho návrhu na odklad exekúcie bolo vyhovené. Povinnému nebola spôsobená ani materiálna ujma, nakoľko citovaným výrokom mu nebola uložená žiadna povinnosť, ani nedošlo žiadnym spôsobom zhoršeniu jeho postavenia.

Preto odvolací súd dospel k záveru, že povinný nemal právo podať odvolanie proti I. výroku napadnutého uznesenia, a nemal inú možnosť, než odvolanie povinného podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietnuť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Podľa § 56 ods.2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad   exekúcie   môže   byť   spojený   aj   s   tým,   že   možno   dôvodne   očakávať,   že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pred povolením odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku by malo byť aspoň osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.

Za stavu, keď v danej veci bol uznesením okresného súdu (v prvom výroku) povolený odklad   celej   exekúcie   až   do   právoplatného   rozhodnutia   o   námietkach   povinného   ako platiteľa poistného proti výkazu(om) nedoplatkov Dôvery zdravotnej poisťovne, a. s. ako právneho   predchodcu   oprávneného   ako   exekučného(ných)   titulu(ov)   a   odvolanie   voči predmetnému   výroku   oprávneným   nebolo   podané,   odvolanie   podané   povinným   možno považovať   za   odvolanie   podané   neoprávnenou   osobou,   nie   je   preto   žiadneho   dôvodu rozhodovať o zastavení exekúcie. Rozhodovať o zastavení exekúcie bude dôvodné zo strany okresného súdu až po rozhodnutí o podaných námietkach povinného proti exekučnému titulu, kde okresný súd posúdi, či existujú skutočnosti odôvodňujúce zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku č. II ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“

V oznámení okresného súdu sp. zn. 3 Er 3366/2013 zo 14. júla 2015 sa uvádza, žev exekúcii   sa   môžu   ďalej   vykonávať   úkony,   pretože   súdu   bolo   preukázané   (právnympredchodcom oprávneného – Dôvera zdravotná poisťovňa), že konanie o námietkach protiVN   č.   8888320703,   ktoré   podal   sťažovateľ,   bolo   vybavené   právnym   predchodcomoprávneného,   a   to   listinou „Oznámenie   –   neakceptovanie   námietok   proti   výkazu nedoplatkov“.   Sťažovateľ   toto   oznámenie   prevzal 4.   apríla   2012,   a   teda   mal   vedomosťo výsledku konania o jeho námietkach.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sanestotožnil, a preto odvolanie sťažovateľa proti výroku v bode I uznesenia okresného súduč. k. 3 Er   3366/2013-26   zo   17.   apríla   2014   o   povolení   odkladu   exekúcie   odmietola uznesenie okresného súdu vo výroku v bode II o návrhu na zastavenie exekúcie potvrdil.Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťza zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnychzáveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015 a základným právom podľa čl. 46ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatísťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namietaporušenie svojich práv uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015,podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v   petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uzneseniakrajského súdu č. k. 5 CoE 103/2014-35 z 3. marca 2015, vrátenie veci na ďalšie konanie,priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015