znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 432/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013   prerokoval   sťažnosť   G.   G.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   L.,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 5 C 1137/1999-497 z 5. októbra 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/406/2011-563 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2013 doručená   sťažnosť   G.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   5   C   1137/1999-497   z   5.   októbra   2011   a   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/406/2011-563 z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 15. júna 1999 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal „náhrady škody“. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 1137/1999-497 z 5. októbra 2011 jeho žalobe v časti vyhovel a v časti zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie a krajský súd o jeho odvolaní rozhodol   rozsudkom   č.   k.   4   Co/406/2011-563   z   26.   februára   2013   tak,   že   predmetné rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa   z   titulu   straty   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti   za   obdobie od 14. januára do 23. marca 1995, zmenil tak, že odporca je povinný sťažovateľovi povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody sumu 233,90 €, a vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   na   priznanie   mimoriadneho   odškodnenia   za   bolesť,   sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku   od 24. marca 1995 do budúcna, potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje chronológiu procesných úkonov okresného súdu a jej predmetom „je   jednak   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa sťažovateľa došlo rozsudkom okresného súdu, ktorý zamietol nárok sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite za dobu od 14. 1. 1995 do 23. 6. 2005 a svoje rozhodnutie o nepriznaní tohto   nároku   sťažovateľovi   za   toto   obdobie   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   ako   aj rozsudkom krajského súdu, ktorý v časti tohto nároku sťažovateľa za obdobie od 24. 3. 1995 do   23.   6.   2005   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   svojho rozsudku   dal   akúkoľvek   odpoveď   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa nepriznania   tohto   nároku   za   uvedené   obdobie   a   jednak   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu,   ktorý   bez   zavinenia   sťažovateľa postupoval v konaní so značnými neodôvodnenými prieťahmi tak, že konanie trvalo takmer 14 rokov...

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. 4 Co 406/2011-563   zo   dňa   26.   2.   2013   v   jeho   potvrdzujúcej   časti   vo   vzťahu   k   nároku sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite za dobu od 24. 3. 1995 do 23. 6. 2005 má arbitrárny charakter a nevychádza zo zisteného   stavu   veci,   došlo   podľa   sťažovateľa   týmto   rozsudkom   odvolacieho   súdu   k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   preto   keďže   proti potvrdzujúcej   časti   rozsudku   krajského   súdu   niet   ďalšieho   prípustného   opravného prostriedku, o ktorom by mohol rozhodnúť iný súd, sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha zrušenia tohto rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo konanie už právoplatne skončené a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   arbitrárne,   nie   je dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné, pretože podľa neho sa odvolací súd nedostatočne zaoberal jeho námietkami uvedenými v odvolaní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod č. 5 C 1137/1999 porušil základné právo G. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2) G. G. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- €, ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3) Základné právo G. G. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. 4 Co 406/2011-563 zo dňa 26. 2. 2013 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 5 C 1137/1999-497 zo dňa 5. 10. 2011, porušené boli.

4) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 4 Co 406/2011-563 zo dňa 26. 2. 2013, vo výroku ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín c. 5 C 1137/1999-497 zo dňa 5. 10. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5) G. G. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.281,46 €, ktorú je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. L..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti najprv namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1137/1999.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 184/06, III. ÚS 22/2011).

Zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom 5. októbra 2011. Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho   doručením   (a   úkonmi,   ktoré   musel   okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku) okresný súd vykonal všetky zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty   sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že   toto   rozhodnutie   bude   napokon   konečným   rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho opravného konania.

Rozsudok   okresného   súdu   z   5.   októbra   2011   a   spisový   materiál   bol   na   základe odvolania   účastníkov   predložený   krajskému   súdu   14.   novembra   2011,   ktorý   následne rozsudkom z 26. februára 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/406/2011 rozhodol tak, že   vo   výroku,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   priznanie   mimoriadneho odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku od

24. marca 1995 do budúcna, potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nadobudlo právoplatnosť 4. marca 2013.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   pripomína,   že   proti   porušovaniu   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (ale do   vynesenia   rozsudku   okresným   súdom)   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy, čo však neurobil.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   z   26.   februára   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co/406/2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   1137/1999 z 5. októbra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namieta, že rozhodnutím krajského došlo k porušeniu jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, pretože toto   rozhodnutie je arbitrárne a neodôvodnené a krajský súd mu nedal odpoveď na jeho námietky a argumenty uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu v časti, v ktorej „zamietol nárok sťažovateľa na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite za dobu od 14. 1. 1995 do 23. 6. 2005…“.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa doručenej 25. apríla 2013 zistil, že k sťažnosti nebola pripojená kópia právoplatného rozsudku krajského súdu z 26. februára 2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co/406/2011,   vydaním   ktorého   malo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, preto si na ten účel vyžiadal súdny spis.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku, ktorým v časti potvrdil rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 5 C 1137/1999 z 5. októbra 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na priznanie zvýšenia odškodnenia za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady straty na zárobku za obdobie od 24. marca 1995 do budúcna (ale i v časti, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh sťažovateľa z titulu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti od 14. januára do 23. marca 1995), presvedčil, že krajský súd síce nedal odpoveď na všetky jeho námietky predložené v odvolaní, avšak na druhej strane je toho názoru, že sa vysporiadal s vecou v dostatočnom rozsahu, ktorý postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   konania   a   rozhodnutia   krajského   súdu.   Odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   na   s.   13   až   s.   19   má   oporu   vo   vykonanom dokazovaní   a   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych záverov a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu v namietanej časti nevykazuje podľa názoru   ústavného   súdu   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnený   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 158/2010) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Vzhľadom   na   to   sťažnosťou napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   posudzoval   iba   z   hľadiska   možnej   kolízie so sťažovateľmi   označenými   právami   garantovanými   ústavou   a   dohovorom.   Pre   oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdení sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo   veci   samej,   ktoré   by   v   končenom   dôsledku   mohlo   viesť   k   inému   meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   argumenty   uvádzané v sťažnosti   nenaznačujú   takú   intenzitu   možného   porušenia   (m.   m.   II.   ÚS   93/03, II. ÚS 177/04) základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by odôvodňovala nevyhnutnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09, III. ÚS 166/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013