znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 432/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   A.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   V., Advokátska   kancelária, B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 3/2010 z 10. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom zaručeného čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 3/2010 z 10. marca 2010.Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn. 43 Cobú 254/2009 z 11. júna 2009 vymenoval podľa § 71 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“) sťažovateľa   spolu   s ďalšími   členmi   štatutárneho   orgánu   za   likvidátorov   obchodnej spoločnosti V., a. s.

Sťažovateľ proti touto rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom uviedol, že v zmysle § 66   Obchodného   zákonníka   v   znení   účinnom   do   30.   júna   1999   v   čase   vymenovania do funkcie likvidátora spoločnosti už nebol členom predstavenstva spoločnosti, a taktiež, že na   vymenovanie   do   funkcie   likvidátora   neudelil   súhlas.   Svoju   argumentáciu   založil na tvrdení, že síce „bol od 11. 3. 1998 členom predstavenstva likvidovanej spoločnosti. Listom zo dňa 15. 6. 1999 však oznámil predstavenstvu a dozornej rade, že z tejto funkcie odstupuje.“.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol   o   podanom odvolaní   uznesením   č.   k.   43   Cob   254/2009-26   z   30.   októbra   2009   tak,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil s poukázaním na skutočnosť, že postup pri odstúpení člena predstavenstva z funkcie upravovali stanovy obchodnej spoločnosti a táto úprava má prednosť pred úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom   tvrdil,   že „Skutočnosti, na ktoré poukázal odvolací súd, sú nové. Z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva,   že ten nevychádzal   zo   znenia   stanov   spoločnosti.   Účastník v 3.   rade sa preto k týmto   skutočnostiam   nevyjadroval.   Po   preskúmaní   druhostupňového   rozhodnutia   je zrejmé, že druhostupňový súd doplnil dokazovanie, ku ktorému sa však účastník v 3. rade nemal možnosť vyjadriť. Druhostupňový súd svoje tvrdenia opiera o stanovy ako listinný dôkaz.   Znovu   zdôrazňujem,   že   z   odôvodnení   prvostupňového   a   druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že tento dôkaz bol vykonaný až v druhostupňovom konaní po podaní odvolania. Odvolací súd tento dôkaz vykonal, pričom nedal žiadnu možnosť sa účastníkovi v 3. rade k nemu vyjadriť. Porušil tak jeho základné ľudské právo vyjadrené v článku 48 odseku 2 Ústavy SR vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.“.

Sťažovateľ tiež vyslovil názor, že zo strany krajského súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   3/2010   z   10.   marca   2010   dovolanie sťažovateľa odmietol s poukázaním na skutočnosť, že z dovolania sťažovateľa nevyplýva žiadna situácia, ktorá by zakladala preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu z dôvodu odopretia možnosti sťažovateľa konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa názoru sťažovateľa „S predmetným názorom nemožno súhlasiť. Podľa § 237 písmena f) Občianskeho súdneho poriadku v účinnom znení: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   tkvie   v   prvom   rade   v   porušení   práva dávajúcemu účastníkovi konania možnosť účinnej obrany vyjadrenej v článku 48 odseku 2 Ústavy. Podľa prvej vety tohto ustanovenia: Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z predmetného konania je zrejmé, že druhostupňový súd pojednávanie nenariadil a vychádzal zo   skutočností,   ktoré   neboli   predmetom konania   pred prvostupňovým súdom. Prvostupňový súd neskúmal stanovy likvidovanej spoločnosti. Z tohto dokumentu vychádzal až druhostupňový súd.

Sťažovateľ má za to, že druhostupňový súd nesprávne právne posúdil vec na základe vykonania nového dôkazu - stanov. Sťažovateľ sa však nemohol účinne brániť, nakoľko druhostupňové rozhodnutie je konečné. Znamená to, že sa nemohol vyjadriť k argumentácii druhostupňového súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne právne posúdil vec. Skonštatoval, že v nesporových konaniach súd neoboznamuje účastníkov konania z dôkazmi a tí sa k nim ani nevyjadrujú. Táto argumentácia je však v rozpore s článkom 48 odsekom 2 Ústavy, ktorý nerozlišuje medzi sporovým a nesporovým konaním.

Predmetom konania je ustanovenie do funkcie likvidátora. Z tohto rozhodnutia, ktoré je   vydané   autoritatívne   štátnym   orgánom   pri   výkone   verejnej   moci,   plynú   práva   a povinnosti.   Konštatovanie,   že   pri   tomto   rozhodnutí   sa   účastník   konania   neoboznamuje súdom s dôkazmi a nevyjadruje sa k nim je nie len v rozpore s článkom 48 Ústavy, ale aj zásadami právneho štátu vyjadrenými v článku 1 Ústavy.

K argumentácii ďalej uvádzam, že dovolací súd má povinnosť posudzovať podľa § 237 písmena f) Občianskeho súdneho poriadku všetky procesné nedostatky. V žiadnom prípade nie len tie, ktoré sú uvedené v Občianskom súdnom poriadku v účinnom znení. Jednotlivé   zásady   kodifikujú   aj   iné   zákonné   predpisy,   Ústava,   ústavné   zákony   a nadnárodné dokumenty. Pokiaľ súd zužuje posudzovanie porušenia len na Občiansky súdny poriadok   účinnom   znení,   obchádza   tak   rovnocenné   a   dokonca   aj   nadradené   právne predpisy tomuto zákonu.

Skutočnosť, že je nutné posudzovať aj iné právne predpisy potvrdzuje tiež teória. Napríklad   Nesrovnal   v   komentári   k   §   237   písmenu   f)   Občianskeho   súdnemu   poriadku priamo odkazuje na článok 48 odsek 2 Ústavy.

Poukazujem tiež na to, že napadané rozhodnutie je veľmi stručné a opiera sa najmä komentár. V rozhodnutí pritom nie je uvedené o aký komentár ide a kto ho vydal. S ohľadom na právo na spravodlivý súdny proces vyjadrené v článku 46 Ústavy a článku 6 odseku 1 Dohovoru má byť rozhodnutie aj náležité zdôvodnené.“.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd „rozhodol,   že základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyjadrené v článku 46 odseku 1 Ústavy, článku 6 odseku 1 Dohovoru a základné právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa mu   kladú   za   vinu vyjadrené v článku   48   odseku   2   Ústavy   boli rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   10.   3.   2010   vydaného   v konaní   1   Obdo   3/2010 porušené,

zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 10. 3. 2010 vydaného v konaní 1 Obdo 3/2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 300,57 €.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 3/2010 z 10. marca 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil   vec,   pokiaľ   v   napadnutom   uznesení   sp.   zn.   1   Obdo   3/2010   z   10.   marca   2010 konštatoval,   že   v   dovolaním   napadnutom   konaní   nenastala „žiadna   situácia,   ktorá   by zodpovedala   uvedenej   náplni   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.“.   Zásadnou   dovolacou   námietkou sťažovateľa z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP bolo tvrdenie, že sa mu ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ namietal, že krajský   súd   svoje   rozhodnutie   na   rozdiel   od   okresného   súdu   oprel   o   znenie   stanov obchodnej spoločnosti, a teda v konaní použil nový dôkaz, ku ktorému sa sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť vyjadriť.

Najvyšší súd k tomu v napadnutom uznesení uvádza:„Konanie vo veciach obchodného registra je konaním nesporovým, čo značí, že súd neoboznamuje účastníkov s dôkazmi, ani účastníci sa nevyjadrujú.

Súd prvého stupňa vo veci vymenovania likvidátora spoločnosti konal a zistil, že sama spoločnosť po skončení konkurzu na jej majetok po splnení rozvrhového uznesenia vstúpila do likvidácie. Pretože si táto spoločnosť bez zbytočného odkladu nevymenovala likvidátora, musel okresný súd v zmysle § 71 ods. 1 Obch. zák. ustanoviť likvidátora sám, a to   na   základe   dokladov   spoločnosti   založených   v   registrovej   zložke   v   OR.   Stanovy spoločnosti sú jedným z dokladov, ktoré musí každá spoločnosť mať v tejto zložke založené. Novým dokladom, ktorý nebol založený v tejto zložke bol list dovolateľa, zo dňa 15.6.1999, ktorým   oznámil   predstavenstvu   i   dozornej   rade   spoločnosti   odstúpenie   z   funkcie   člena predstavenstva. Táto skutočnosť sa nepreniesla do nových zápisov v OR, pravdepodobne preto bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.1.1999, sp. zn. 25-24K 372/98 na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz. Dovolateľ sa vzdal funkcie 6 mesiacov po vyhlásení   konkurzu,   keď   SKP   v   podstate   spravoval   majetok   a   činnosť   spoločnosti. Pretože   pri   vymenovaní   likvidátorov   nevedel   súd   prvého   stupňa   o   vzdám   sa   funkcie, odvolací   súd   musel   na   základe   odvolania   riešiť   situáciu   s   prihliadnutím   na   to,   ako   je v stanovách upravený postup pri odstúpení z funkcie člena predstavenstva. Stanovy nie sú nový doklad.

Podľa   komentára   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   odňatím   možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia a ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Musí   však   ísť   o   znemožnenie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konania alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo potrebné uvedené rozhodnutie považovať za arbitrárne, svojvoľné či   neodôvodnené.   Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil,   pričom   toto odôvodnenie je logické a konzistentné. Konštatovania najvyššieho súdu týkajúce sa postupu všeobecných súdov pri rozhodovaní o vymenovaní likvidátora majú oporu v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, najmä v § 200e ods. 2 a 3 v spojení s § 114 ods. 3 a § 120 ods. 2 OSP.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietke   zásahu do základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzatvára, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil také nedostatky, ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa.

Aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s   názorom najvyššieho súdu, že stanovy obchodnej spoločnosti nepredstavovali v danom prípade nový dôkaz.   Sťažovateľ,   ako   sám   uviedol,   bol   členom   predstavenstva   obchodnej   spoločnosti od 11. marca 1998, pričom z titulu výkonu tejto funkcie bol nepochybne s obsahom stanov spoločnosti   oboznámený.   Logickou   sa   javí   tiež   argumentácia   najvyššieho   súdu,   ktorý konštatoval, že okresný súd v rámci postupu pri ustanovovaní likvidátora spoločnosti podľa § 71 ods. 1 Obchodného zákonníka vychádzal z obsahu zbierky listín, ktorej súčasťou boli aj   stanovy   spoločnosti.   Taktiež   samotná   skutočnosť,   že   na   obsah   stanov   v   odôvodnení svojho   rozhodnutia   poukázal   až   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   podanom   odvolaní sťažovateľa, neznamená, že stanovy neboli súčasťou podkladov pre rozhodnutie okresného súdu a že by teda mali predstavovať v konaní nový dôkaz.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   zároveň   pripomína,   že   zásadne   nie   je   oprávnený posudzovať a hodnotiť právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia)   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   1   Obdo   3/2010   z   10.   marca   2010   a   namietaným   porušením   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010