znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 432/08-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., V., zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., vo veci namietaného porušenia jej práva na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   a práva   na   ochranu   pred vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 7/2008 zo 14. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2008 doručená   sťažnosť JUDr.   I.   T.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. V. N., V., vo veci namietaného porušenia jej práva na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok a práva na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, práva na spravodlivý   súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 15 CoE 7/2008 zo 14. februára 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka ako súdna exekútorka vykonávala exekúciu sp.   zn.   EX   299/2003   v   prospech   oprávneného   –   Obec   O.,   proti   povinnému   –   P. Dňa 16. mája 2006 bol uznesením sp. zn. 2 K/9/2006 vydaným Okresným súdom Banská Bystrica na majetok povinného vyhlásený konkurz. V zmysle ustanovenia § 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii“)   bolo vyhlásením konkurzu exekučné konanie zastavené. Sťažovateľka požiadala Okresný súd Veľký Krtíš, aby rozhodol o trovách exekúcie vo výške 132 781 Sk. Trovy konania žiadala uhradiť oprávneným, ktorý ako veriteľ povinného by si ich následne uplatnil v konkurznom konaní.   Okresný   súd   Veľký Krtíš   rozhodol   o zastavení   exekúcie   uznesením   sp.   zn. 7 Er 902/2003   z 20.   septembra   2009   bez   toho,   aby   rozhodoval   o trovách   exekučného konania. Na opakovanú žiadosť sťažovateľky rozhodol tento súd uznesením z 20. augusta 2007   tak,   že   žiadosť   o rozhodnutie   o trovách   exekúcie   zamietol.   Vychádzal   z názoru, že nemôže zaviazať oprávneného na úhradu trov konania exekúcie, pretože na to nie sú naplnené   podmienky   ustanovené   Exekučným   poriadkom.   Dospel   k názoru,   že   nemôže rozhodnúť o trovách exekúcie a exekútorka si musí prihlásiť pohľadávku na úhradu trov exekúcie   do   konkurzu.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   v zákonnej   lehote odvolanie. O odvolaní rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením sp. zn. 15 CoE 7/2008 zo 14. februára 2008 rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že s prihliadnutím na vymedzenie postavenia súdneho exekútora v exekučnom konaní je vylúčené, aby sa súdny exekútor v danom prípade ocitol v postavení veriteľa povinného. Trovy exekúcie, ktoré jej v exekučnom konaní zastavenom v dôsledku vyhlásenia konkurzu vznikli a ktoré nemožno vymôcť od povinného práve preto, že   na   jeho   majetok,   ktorý   nepostačuje   na   úplné   uspokojenie   všetkých   jeho   veriteľov, je vyhlásený konkurz, jej má uhradiť oprávnený. Podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy nemožno požadovať od súdneho exekútora „aby trovy exekúcie, ktoré vznikli plnením funkcie štátu, ktorá bola na exekútora prenesená, znášal exekútor, exekútor nie je napojený na štátny rozpočet, štát mu na výkon jeho funkcie neprispieva žiadnym spôsobom, preto nie je možné požadovať od exekútora, aby sa zrazu proti svojej vôli stal veriteľom niekoho iba preto, lebo vykonával svoju povinnosť pre ochranu práv oprávneného“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „mal   odvolací súd   rozhodnutie   Okresného   súdu 7 Er 902/2003 zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) Občianskeho súdneho poriadku) a vrátiť   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   s   tým,   aby   okresný   súd   rozhodol o trovách   exekúcie   súdneho   exekútora   tak   aby   mu   ich   zaplatil   oprávnený,   ktorému by priznal právo na úhradu týchto trov od povinného, tak by oprávnený mal titul na to, aby si trovy exekúcie uplatnil v konkurznom konaní. Postup, ktorý zvolili súdy, sťažovateľku poškodil   na   jej   práve   vlastniť   majetok   a   v   konečnom   dôsledku   má   za   následok jej vyvlastnenie či nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva. V právnom štáte nie je možné pripustiť, aby súd rezignoval a odvolával sa na neexistenciu práva. K výsledku, ktorého sa sťažovateľka márne domáhala, by podľa nej mal dospieť každý, kto rešpektuje základy právneho   štátu   a   všeobecné   princípy,   na   ktorých   stojí   náš   právny   systém.   Analogicky je k nemu možné dospieť aj podľa ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom súd síce exekúciu zastavil, avšak nerozhodol kto a v kej výške platí trovy exekúcie“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní prijatej sťažnosti vydal tento nález:„1) Krajský súd Banská Bystrica uznesením č. 15 CoE 7/2008 zo dňa 14. 02. 2008 porušil právo JUDr. I. T. na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. 15 CoE 7/2008 zo dňa 14. 02. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3)   Krajský   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

V zmysle § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd požiadal listom predsedu krajského súdu o predloženie spisu sp. zn. 15 CoE 7/2008 a o jeho vyjadrenie   k obsahu   sťažnosti.   Predseda   krajského   súdu   zaslal   ústavnému   súdu   listom sp. zn. Spr. 1520/08   doručeným   ústavnému   súdu   10.   októbra   2008   vyjadrenie   predsedu senátu krajského súdu JUDr. J. M., ktorý k námietkam sťažovateľky uviedol:

«Pri rozhodovaní   veci   odvolací   súd   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Exekučného poriadku ako aj § 48 7/2005 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých   zákonov.   Súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   a   dôvody   uviedol   v   písomnom vyhotovení rozhodnutia... Podľa § 48 zákona č. 7/2005 na majetok podliehajúci konkurzu nemožno   počas   konkurzu   začať   konanie   o   výkon   rozhodnutia   alebo   exekučné   konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú.

Z citovaného ustanovenia vyplývajú pre súd také podmienky, ktoré musí rešpektovať. Z § 48 nevyplýva, že súd v prípade začatia konkurzného konania exekučné konanie zastaví. Pojem   „exekučné   konania   sa   vyhlásením   konkurzu   zastavujú“   upravuje   zastavenie exekučného konania ex lége. Začatie konkurzu vyhláseného podľa zákona č. 7/2005 Z. z. spôsobuje zastavenie exekučného konania na majetok podliehajúci konkurzu. Zastavenie exekučného   konania   nastáva   vyhlásením   konkurzu   bez   toho,   aby   exekučný   súd   vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. Súd prvého stupňa v takomto prípade nerozhoduje o zastavení exekúcie. Nevyplýva to ani z ust. § 57 EP... Právna úprava nerieši výslovne otázku náhrady trov exekúcie, ak nie sú v čase zastavenia exekúcie uhradené alebo ich nemožno   uhradiť   z   výťažku.   Aj   v   danom   prípade   existuje   v   exekučnej   praxi   názor, že o trovách   exekúcie   nebude   rozhodovať   exekučný   súd,   ale   že   súdny   exekútor   prihlási pohľadávku na úhradu trov exekúcie do konkurzu, prípadne tak môže urobiť aj oprávnený, ak mu vznikli trovy zaplatením zálohy exekútorovi... Súd pri rozhodovaní nemôže svojvoľne aplikovať právo. Preto v danom prípade súd vychádzal z právnej úpravy, pokiaľ by právnu úpravu   nerešpektoval,   mohlo   by   toto   rozhodovanie   byť   posudzované   ako   ľubovôľa s možným disciplinárnym postihom.

Pokiaľ by súd aj mohol rozhodovať v takomto prípade o trovách konania, podľa § 203 EP by mohol uložiť povinnosť nahradiť trovy oprávnenému v prípade jeho zavinenia, čo sa však nestalo. Oprávnený nezavinil, že počas exekúcie sa povinný dostal do konkurzu. V   danom   prípade   súd   nerozhodoval   podľa   §   203   ods.   2   EP,   kedy   by   sám   rozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona ústavnom   súde   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ústava ochranu ústavnosti medzi všeobecné   súdy   a ústavný   súd.   Vychádza   pritom   z princípu   subsidiarity,   ktorý   určuje aj rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy), a to tak, že všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

III.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutím   v zmysle   §   48   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   bolo   zastavené   exekučné   konanie   sp.   zn.   EX   299/2003   vedené sťažovateľkou   ako   exekútorkou   bez   toho,   aby   súd   rozhodol   o náhrade   trov   konania. Na základe   podania   sťažovateľky   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   uznesením   sp.   zn. 7 Er 902/2003 z 28. augusta 2007 jej žiadosť o rozhodnutie o trovách exekúcie zamietol. Po podaní odvolania sťažovateľkou rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý uznesením sp. zn. 15 CoE 7/2009 zo 14. februára 2008 napadnuté uznesenie potvrdil. Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím krajského súdu boli porušené jej už citované práva.

V danom   prípade   na   to,   aby   bolo   možné   uvažovať   o porušení   či   obmedzení vlastníckeho práva sťažovateľov, by musel ústavný súd konštatovať porušenie práva podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína   svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu   minimálnych   garancií   procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len   v súlade   s čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy,   t.   j.   za   splanenia zákonných   podmienok   na   jeho   priznanie,   ktoré   sú   v posudzovanom   prípade   obsiahnuté v Exekučnom poriadku.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   upravuje   predpoklady   na   vznik nároku na náhradu   trov   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu. Platí to aj pre rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 200 až § 203 Exekučného poriadku.

Exekútor   má   vždy   právo   na   náhradu   skutočných   výdavkov,   ktoré   mu   vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Tento výklad zákonných ustanovení všeobecného súdu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný, a preto rozhodol vo veci sťažovateľky tak, že ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   tak   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možné   zistenie   takej   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti právnych alebo skutkových záverov krajského súdu, ktoré by mohli viesť k zisteniu o porušení základných práv a slobôd sťažovateľky (I. ÚS 13/00, III. ÚS 344/06).

Ústavný súd k prípadu ešte poznamenáva, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie,   nemusí   viesť   k protiústavným   dôsledkom.   Toto   riziko,   ktoré   exekútor   nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade   advokáta),   kam   spadá   i riziko   neuhradenia   odmeny   za   odvedenú   prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (pozri napr. II. ÚS 27/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008