SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 431/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015 a uznesenímOkresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)č. k. 4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesenímOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinpoisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákonas poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona a iné. Okresný súd uznesenímsp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbyna slobodu zamietol, samostatným výrokom uznesenia vyslovil, že účel väzby obvinenéhonie je možné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka, a tiež rozhodolo sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti sudkyni pre prípravné konanie ⬛⬛⬛⬛. Následne podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajskýsúdu svojím uznesením sp. zn. 4 Tpo 25/2015 z 26. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol.
V súvislosti so záverom krajského súdu o nedostatku dôvodov na vylúčenie sudkynepre prípravné konanie sťažovateľ uvádza, že krajský súd neskúmal objektívnu stránkunezaujatosti označenej sudkyne, hoci podľa jeho názoru nemožno poprieť objektívnuskutočnosť splatnej pohľadávky, pri ktorej je sťažovateľ čiastočným veriteľom otca sudkynepre prípravné konanie. Tým malo dôjsť k namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ následne poukazuje na ustálené právnezávery ústavného súdu formulované v súvislosti s otázkou nestrannosti a nezaujatostizákonných sudcov (napr. III. ÚS 16/00, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09 a iné).
Sťažovateľ ďalej namieta aj nedodržanie zásad urýchlenosti rozhodovania vo svojejväzobnej veci (t. j. o žiadosti o prepustenie z väzby) poukazujúc na skutočnosť, žeod jej doručenia okresnému súdu do dňa prevzatia napadnutého uznesenia malo uplynúť2 a pol mesiaca. Postup okresného súdu bol podľa jeho názoru v rozpore s „požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Úloha okresného súdu pri rozhodovaní v sťažovateľovej veci totiž nebola splnená vyhlásením uznesenia, jeho písomným vyhotovením a ani následným doručením stranám trestného konania. Ale bolo povinnosťou okresného súdu urýchlene vec predložiť na rozhodnutie o sťažnosti sťažnostnému (krajskému) súdu. Okresný súd však túto povinnosť (ktorej korelujú práva obžalovaného podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) nesplnil.“.
Sťažovateľ napokon namieta porušenie označených práv aj tým, že okresný súdnenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Pritom uvádza, že„ak je možné nahradiť väzbu alternatívnymi spôsobmi ako sú písomný sľub a náhrada väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (ktoré majú prednosť)... je povinnosťou súdu rozhodnúť prioritne o takýchto spôsoboch, nakoľko väzba je len krajným prostriedkom obmedzenia základných ľudských práv a slobôd a prioritu by mali mať iné obmedzenia“.Sťažovateľ následne cituje z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,III. ÚS 199/05), ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len,,ESĽP“),napr. Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna2001, Stögmüller c/a Rakúsko z 10. 11. 1969]. Na základe hľadísk ustálených uvedenoujudikatúrou dochádza k záveru, že napádané uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenieokresného súdu „je poznačené arbitrárnosťou, nie je dostatočným spôsobom odôvodnené. V tomto je len stroho konštatované, že dôvody väzby trvajú u sťažovateľa naďalej. Nie je však zrejmé na základe akých myšlienkových postupov k tomuto sťažnostný súd dospel.“.Ústavnému súdu navrhuje preskúmať, či krajský súd postupoval v súlade «s požiadavkami kladenými „na rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či rešpektoval sťažovateľom nastolené „právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“». V závere poukazuje na skutočnosť, že v konaní pred okresným súdom žiadalrozhodnúť vo svojej neprítomnosti a v konaní pred krajským súdom zase žiadal oumožnenie účasti obhajcu, avšak z uvedených skutočností nevyvodzuje konkrétny záver oporušení označených práv.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takétorozhodnutie:
„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/25/2015 uznesením zo dňa 26. 03. 2015 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. 4Tpo/25/2015 sa zrušuje.
3. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/13/2015 uznesením zo dňa 13. 02. 2015 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...
4. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 13. 02. 2015, sp. zn. 33Tp/13/2015 sa zrušuje.
5. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľa... prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 Eur..., ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Porušenie označených práv dáva sťažovateľ do súvislosti s rozhodovaním o jehonámietke zaujatosti voči sudkyni pre prípravné konanie ⬛⬛⬛⬛, ktorúokresný súd prvým výrokom svojho uznesenia z prejednávania trestnej veci vedenej protisťažovateľovi nevylúčil, pričom sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský súdaj vo vzťahu k tomuto výroku zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postaveniev konaní pred súdom každému, kto žiada o ochranu tých svojich záujmov chránenýchprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takomprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenouosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislýa nestranný.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolovýsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovaťa rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nichnenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci.Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenievšetkých práv, ktoré im právny poriadok zaručuje, pokiaľ súd má právomoc o takomtopráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestrannýmsúdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimioznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahomzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).
Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosťpredsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannostipodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správaniakonkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvekoprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotenísubjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe,či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byťdôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že muchýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982 súd konštatoval, žez rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie jecelkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovaťv demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom v otázkerozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívneoprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sútaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomerk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnémuzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.
Podľa judikatúry všeobecných súdov sa pomerom orgánu trestného konaniak osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorejz uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánutrestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský,ale aj o vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osoboua niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR,zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa§ 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkomkonania alebo k prejednávanej veci je takej intenzity, že nebude schopný nezávislea nestranne o veci rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR,zv. 1 r. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 8/2006z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súduústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahomktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného právapred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Právnuochranu označených práv v súvislosti s uplatnenou námietkou zaujatosti voči sudkynipre prípravné konanie však mal právomoc poskytnúť krajský súd konajúci o riadnomopravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Právo podať sťažnosť proti uzneseniuokresného súdu sťažovateľ aj využil a napadnuté uznesenie bolo predmetom súdnehoprieskumu pred krajským súdom. Pre rozhodnutie ústavného súdu je podstatné, že existoval„iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušenímoznačeného základného práva je preto z ústavného hľadiska podstatné a určujúce lenpreskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu druhostupňového (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd v tejtočasti konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti.
Pokiaľ však ide o namietané porušenie práv uznesením krajského súduč. k. 4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015, ústavný súd majúc právomoc na realizáciuústavného prieskumu napadnutého uznesenia zistil, že k vzneseným dôvodom zaujatostisudkyne okresného súdu krajský súd uviedol: „Nadriadený súd zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie, ktorá v posudzovanej veci je zákonným sudcom, nie je v žiadnom takom pomere k prejednávanej veci alebo k obvineným, či k iným osobám, ktorých sa úkony trestného konania (súdom prvého stupňa v súčasnom štádiu trestného konania v prejednávanej veci vykonávané) priamo týkajú, v dôsledku ktorého pomeru by mala byť z vykonávania úkonov trestného konania na podklade sťažnosti obvinených v súčasnom štádiu trestného konania v prejednávanej veci vykonávaných vo vzťahu k obvinenému ⬛⬛⬛⬛ vylúčená, pričom k sťažnostným námietkam obvineného v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žiadnu z ostatných skutočností, okolností a právnych úvah, ktorými obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu ⬛⬛⬛⬛ odôvodňoval opodstatnenosť návrhu na vylúčenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra ⬛⬛⬛⬛, nepovažoval nadriadený súd za na takéto rozhodnutie relevantné.“.Krajský súd sa tak stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, ktorý vo svojom uzneseník tejto otázke okrem iného uviedol, že „pre sudcu by bolo jednoduchšie hľadať si dôvody na vylúčenie z konania, a to zvlášť v takejto rozsiahlej, skutkovo i právne náročnej, skupinovej a väzobnej veci. Naznačený prístup by však bol v príkrom rozpore so zákonnými povinnosťami sudcu a tiež jeho sudcovskou cťou. Sudca takisto uvádza, že konanie obhajcu ⬛⬛⬛⬛, spočívajúce v postúpení splatnej pohľadávky alebo jej časti na osobu obvineného, vníma ako snahu tohto obhajcu o vytvorenie neprimeraného nátlaku na osobu sudcu a tiež snahu o vytváranie, či vnášanie nevhodného napätia do zákonného prejednávania a rozhodovania v tejto veci, pričom aj (ale nielen) s poukazom na ustanovenie § 30 odsek 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je povinnosťou sudcu, aby v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie takýmto snahám odolal, zásahy a nátlak odmietol a dbal svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná... Pokiaľ teda ide o osobu obvineného, sudca k tomuto nemá žiadny pomer. Obvineného sudca nepozná, nebol a ani nie je s ním v žiadnom vzťahu, to znamená ani v priateľskom, ani v nepriateľskom. Sudca tiež konštatuje, že ani v minulosti a ani v súčasnosti nemal a nemá s obvineným osobný či pracovný konflikt, rovnako tak sudca nemal a nemá s obvineným dlhodobejší bezprostredný osobný alebo pracovný kontakt, nakoľko pre sudcu je obvinený osobou neznámou, s ktorou je sudca v kontakte len na základe plnenia si povinností, vyplývajúcich mu z pozície a funkcie sudcu.
Okolnosť, ktorá nastala s odstupom viac ako osem mesiacov od prvého kontaktu sudcu s osobou obvineného (prvý kontakt bol výsluch obvineného zo dňa 16. 05. 2014 a k postúpeniu pohľadávky malo prísť dňa 15. 12. 2014) a ktorou odôvodňuje obvinený vznesenie námietky, sa netýka bezprostredne osoby sudcu a nevytvára tak medzi sudcom a osobou obvineného žiadny vzťah. Sudca žije od roku 2004 v meste Nitra, vo vlastnej, samostatnej domácnosti a teda nežije v spoločnej domácnosti s dlžníkom obvineného, ⬛⬛⬛⬛, pričom sa zároveň žiadnym spôsobom nepodieľa a ani nezúčastňuje na záväzkových vzťahoch ⬛⬛⬛⬛. Sudca je aj vo svojom súkromí osobou autonómnou, nemajúcou a ani nepociťujúcou ekonomickú závislosť vo vzťahu k
a ani sa nezúčastňuje na hospodárení jeho rodiny.
K samotnému postúpeniu dotknutej pohľadávky (respektíve jej časti), existujúcej už od roku 2008, z pôvodného veriteľa - obhajcu ⬛⬛⬛⬛ na nového veriteľa
-obvineného, sudca konštatuje, že nemá žiadnu vedomosť o existencii prekážky, ktorá by bránila obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ konať od roku 2008 doposiaľ s cieľom vymôcť existujúcu pohľadávku. Sudca však má preukázateľné a nepochybné poznatky, že v iných trestných konaniach, vedených na Okresnom súde Nitra v senáte zákonného sudcu ⬛⬛⬛⬛, sa tam konajúci advokát ⬛⬛⬛⬛ v procesnom postavení obhajcu vylúčenia sudcu nedomáhal, nepoukazoval na ich vzájomný vzťah a predovšetkým, nenakladal s už v tom čase existujúcou pohľadávkou, ktorú mal voči otcovi
, vyššie uvedeným spôsobom (nepostupoval ju iným obvineným) a nenamietal ani príbuzenský pomer sudcu k dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛.
Sudca v období od vzniku pohľadávky neskúmal a teda ani nemá vedomosť, v akom štádiu vymáhania sa nachádza uvedená pohľadávka voči dlžníkovi a v tejto súvislosti dodáva, že pokiaľ existuje splatná pohľadávka voči dlžníkovi, nič nebráni veriteľovi, aby voči dlžníkovi postupoval zákonným spôsobom. Taký postup by bol legálny a žiadnym spôsobom nemôže ovplyvniť postup sudcu v konaní a v rozhodovaní v tejto trestnej veci.“.
V danej veci ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní, v ktorom bolonapadnuté uznesenie krajského súdu vydané (sp. zn. 4 Tpo 25/2015), nebolo rozhodovanéo vine alebo nevine sťažovateľa, ale len o sťažnosti proti uzneseniu vydanému v prípravnomkonaní. Pokiaľ ide o skutočnosť, ktorou sťažovateľ spochybňuje nestrannosť sudkynepre prípravné konanie ⬛⬛⬛⬛, t. j. existenciu pohľadávky voči jej otcovi,ústavný súd uvádza, že vo svojej podstate ide o námietku týkajúcu sa subjektívnej stránkynestrannosti uvedenej sudkyne a v prípade takejto námietky je potrebné predovšetkýmskúmať, čo si sudca myslí pro foro interno, resp. hodnotiť jeho navonok prejavenésprávanie. V okolnostiach danej veci však sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne okolnosti,ktoré by v správaní namietanej sudkyne indikovali pochybnosti o jej nestrannosti alebozmenu správania označenej sudkyne voči sťažovateľovi po tom, ako sa mal stať čiastočnýmveriteľom pohľadávky voči otcovi označenej sudkyne.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že profesionalita sudcu vyžaduje, abyaj napriek začatiu súdneho konania proti dotknutému sudcovi bol sudca spôsobilý vecrozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo. Aj doterajšia rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu svedčí o tom, že podanie žalôb účastníkmi konania na sudcov konajúcich v ich veciachalebo trestného oznámenia proti niektorým z týchto sudcov nie je dostatočným dôvodom nazáver o ich predpojatosti a sťažnosti tvrdiace opak boli spravidla odmietnuté (napríkladII. ÚS 79/09, IV. ÚS 383/09, III. ÚS 396/2011).
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že toto uznesenie týkajúce sa sťažovateľom namietanej zaujatosti sudkynepre prípravné konanie okresného súdu je z hľadiska svojho obsahu ústavne udržateľné.Krajský súd síce obsah sťažovateľom vznesenej námietky len stručne zhodnotil ako právneirelevantnú a nenapĺňajúcu okolnosti predpokladané § 30 ods. 1 Trestného poriadku, avšaks prihliadnutím na odôvodnenie ním potvrdzovaného uznesenia okresného súdu, ktorés napadnutým uznesením krajského súdu tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok,nemožno kvalifikovať napadnuté uznesenie krajského súdu ako arbitrárne ani akoignorujúce zásadné okolnosti prípadu. Takou okolnosťou bolo zo strany sťažovateľavytvorenie takej situácie, ktorá by mohla nezaujatosť konajúcej sudkyne spochybniť, avšakktorá v skutočnosti na pomer namietanej sudkyne k sťažovateľovi priamo nedopadá, pretožerozhodovanie namietanej sudkyne by mohla ovplyvniť len nepriamo cez vzťah sudkyne̶k svojmu otcovi. Uvedené aj s ohľadom na spôsob vzniku tejto skutočnosti postúpenímpohľadávky obhajcu na obvineného svojou intenzitou neodôvodňuje zásah ústavného súdudo záverov krajského súdu o nedostatku dôvodov na vylúčenie namietanej sudkynev prípravnom konaní, a tak ústavnému súdu nezakladá ani právomoc napadnuté uzneseniekrajského súdu zrušiť pre porušenie sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Pokiaľ teda ide o namietané porušenie týchto práv uznesením krajského súdu v časti, ktoroubola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu rozhodujúceho o nevylúčení sudkyne preprípravné konanie z prejednávania sťažovateľovej trestnej veci zamietnutá, ústavný súddospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v neprípustne zdĺhavom postupeoznačených súdov pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,ako aj v arbitrárnosti napadnutých uznesení, osobitne v spojitosti s nenahradením väzbydohľadom probačného a mediačného úradníka.
2.2.1 Pokiaľ ide o námietku, že konajúce súdy nepostupovali v sťažovateľovejväzobnej veci bezodkladne, ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručenév čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konanínepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnoustarostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislostis periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnostiväzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburskéorgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovaniao žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislostiod podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovaniao žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednomstupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03,III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzbyvyplývajú ústavnému súdu zo sťažnosti, uznesenia okresného súdu, uznesenia krajskéhosúdu, ako aj kópie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu tieto relevantné časovésúvislosti:
- 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre podaná okresnému súdužiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby,
- 13. februára 2015 vydal okresný súd uznesenie, ktorým žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby na slobodu zamietol,
- 2. marca 2015 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu,
- 26. marca 2015 krajský súd vydal uznesenie č. k. 4 Tpo 25/2015-86, ktorým podľa§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietol,
- 7. apríla 2015 malo byť doručené písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdusťažovateľovi.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené časové súvislosti síce svedčia o uplynutídlhšieho časového obdobia pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby,avšak celkovo trvalo konanie o tejto žiadosti len o niečo dlhšie ako dva mesiace na dvochstupňoch súdnictva (spolu 67 dní), čo zásadne neprekračuje ústavné limity ustálenéna rozhodovanie všeobecných súdov vo väzobných veciach. V súvislosti s posudzovanímporušenia zásady urýchlenosti konania o väzbe okresným súdom, ktorý mal podľa tvrdeniasťažovateľa bezdôvodne disponovať spisom ešte aj po viac ako jednom mesiaci od vydaniasvojho rozhodnutia, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu až 2. marca 2015, t. j. 17 dní po vydaní uznesenia okresnéhosúdu, ktorý mal o žiadosti sťažovateľa rozhodovať v jeho neprítomnosti. Za takýchtookolností ústavný súd nepovažuje dobu od rozhodnutia okresného súdu do predloženia spisukrajskému súdu za ústavne neakceptovateľnú, a tak odôvodňujúcu vyslovenie porušeniasťažovateľom označených práv.
Ústavný súd pripomína tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoráuznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, keď trvalo dlhšiu dobu,samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho prípadu (Letellierc. Francúzsko, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jedena pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B –kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).
Preto vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušenímoznačených práv a skutočnou rýchlosťou postupu okresného súdu a krajského súduvyhodnotil ústavný súd v okolnostiach predmetnej veci aj túto časť sťažnosti ako zjavneneopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012, II. ÚS 227/2013).
2.2.2 Napokon zostalo posúdiť namietanú arbitrárnosť napadnutých uznesení,a to obzvlášť vo väzbe rozhodnutie nenahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka.
Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ktorý svojím druhýmvýrokom žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a súčasne vyslovil,že účel väzby obvineného s ohľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu nie jemožné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ústavnýsúd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje nedostatok svojej právomoci. Právnu ochranuoznačených práv mal totiž právomoc poskytnúť krajský súd konajúci o riadnom opravnomprostriedku proti uzneseniu okresného súdu.
Keďže ústavný prieskum uznesenia krajského súdu, ktoré je rozhodnutím o riadnomopravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu, čl. 127 ods. 1 ústavy nevylučuje,ústavný súd ho preskúmal z hľadiska obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 5 ods. 3 dohovoru osobitne prihliadajúc na námietku vzťahujúcu sa na výroko nenahradení sťažovateľovej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, z ktorej vyplýva, že v týchto právach je obsiahnuté aj právo nebyť vo väzbedlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, ako aj právo byť prepustený počaskonania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby naslobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV.ÚS 181/07). Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý odterminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvekprostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenieosobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdaniecestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stálebydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytváralapostupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou,a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenostimá záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanejútekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenieprítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základeiných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalov prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojenékráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavnýsúd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol,že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustenýna záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnymorgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej zárukydosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, pretopri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahyzákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažnéhoporušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveňmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou(Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že okresnýsúd „správne zistil, že v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe obvineného rozhodol, jednak neboli u neho zistené ani žiadne také okolnosti charakterizujúce povahu prejednávaného prípadu ani jeho osobu, ktoré by odôvodňovali záver o možnosti nahradiť dôvody u neho pretrvávajúcej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ani (a tobôž) ustanovením § 80 odsek 2 (veta tretia) Trestného poriadku požadované výnimočné okolnosti prejednávaného prípadu, jednak že ďalšie trvanie väzby v prejednávanej veci nie je u obvineného v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti, pričom aj dôvodnosť oboch týchto záverov je opodstatnená tými istými skutočnosťami, okolnosťami a právnymi úvahami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého stupňa, na ktoré nadriadený súd preto iba ako na zákonu zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje, nepovažujúc za potrebné ich ani spresniť, ani (inak ako s poukazom na absenciu výnimočných okolností prípadu) doplniť.
Podľa názoru nadriadeného súdu sú závery súdu prvého stupňa dostatočné, podrobné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ - obvinený ako aj jeho obhajcovia majú na posudzovanú vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie ním označených práv.“.
Okresný súd, s ktorého odôvodnením uznesenia sa krajský súd stotožnila v podrobnostiach na ne poukázal, k dôvodom trvania väzby uviedol, že „doteraz zistené skutočnosti stále nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, tento má znaky obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223 odsek 1, odsek 3 písmeno c), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno i) Trestného zákona a iné a naďalej sú dané dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený ako jeden z členov organizovanej skupiny.
Vyššie uvedené skutočnosti bez akejkoľvek relevantnej zmeny v prospech obvineného vyplývajú zo zadovážených dôkazov (výsluchy niektorých spoluobvinených, svedkov a tiež osôb, ktorým bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia), pričom tieto všetky súd prvého stupňa uvádzal už v čase rozhodovania o návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby, ale tiež pri rozhodovaní o predchádzajúcej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a tiež pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného...
Ako súd už niekoľkokrát odôvodňoval, obvinený je členom rodiny, kde jeho matka ( ⬛⬛⬛⬛ ), jeho sestra ( ⬛⬛⬛⬛ ) ako aj jeho švagor ( ) sú toho času vo väzbe a rovnako tak sú z hľadiska právnej kvalifikácie vyšetrovaného skutku považovaní za členov organizovanej skupiny, čo je aj v tomto štádiu trestného konania nezmenené. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že blízke príbuzenské vzťahy a rodinné väzby zvyšujú dôvodnosť obavy, že by medzi týmito osobami nielen mohlo prichádzať k vzájomnému ovplyvňovaniu, výmene informácií alebo k ich skresľovaniu na účely marenia skutočností závažných pre trestné stíhanie, ale že medzi spoluobvinenými k podávaniu inštrukcií, pokynov a k výmene informácií v čase ich pobytu na slobode už aj prišlo (čo zreteľne vyplýva z odposluchov). Z výsledkov dokazovania uskutočneného prostredníctvom dlhodobo nasadených informačnotechnických prostriedkov tiež vyplynulo, že obvinený mal byť súčasťou skupiny, ktorá mala pripravovať, organizovať a aj vykonávať nielen jednotlivé čiastkové útoky vyšetrovaného trestného činu (jednotlivé poistné udalosti), ale mal mať vedomosť a mal sa aj podieľať na usmerňovaní ďalších na veci zainteresovaných osôb vo vzťahu k obsahu ich výpovedí pred štátnymi orgánmi.
Okrem toho, obvinený bol v neustálom kontakte s ostatnými členmi organizovanej skupiny, najmä s rodinou, pričom mal mať jedno z hlavných, ak nie priamo rozhodujúce postavenie v organizovanej skupine, z ktorej jednotlivými členmi mal mať spoločné záujmy, a preto dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol vyvíjať aktivity smerujúce k ovplyvňovaniu či už spoluobvinených alebo svedkov, zostáva zachovaná, a to bez ohľadu na to, že vo veci už boli vypočutí viacerí svedkovia. Z vyššie uvedených odposluchov vyplynulo aj dôvodné podozrenie, že by obvinený mal tendenciu opustiť miesto trvalého bydliska a skrývať sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní na účely vyhnutia sa trestnému konaniu a vzhľadom na takto získané dôkazy sa dôvodnosť obavy z jeho úteku nielenže nezmenila, ale ani zmeniť nemohla a v súvislosti so skutočnosťou, že obvinenému reálne hrozí uloženie vysokého trestu, je táto obava ešte zvýšená.
Okrem vyššie uvedeného, súd rovnako tak zotrváva na závere, že žiadnym spôsobom neprišlo ani ku zmene, či eliminovaniu dôvodnej obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti zo strany obvineného pre prípad, že by bol prepustený na slobodu (tzv. preventívna väzba), nakoľko aj naďalej zostávajú zachované doposiaľ zistené skutočnosti, že k páchaniu vyšetrovanej trestnej činnosti malo prichádzať po dlhší čas a to vo veľkom rozsahu, pričom najpravdepodobnejším motívom jej páchania bol finančný profit, teda zištný motív. Vyšetrovaná trestná činnosť mala jednotlivým členom organizovanej skupiny, vrátane samotného obvineného, slúžiť na zabezpečenie nadštandardného finančného, resp. majetkového statusu. V predmetnej trestnej veci sa podľa názoru súdu jedná priamo o učebnicový príklad odôvodnenosti tzv. preventívnej väzby, keďže táto sa nateraz nepochybne vyznačuje viacerými charakteristickými znakmi, medzi nimi najmä: rozsiahla majetková trestná činnosť, páchaná po dlhšiu dobu, páchaná opakovaním činov napĺňajúcich znaky rovnakej skutkovej podstaty a páchaná až do zadržania obvinených osôb. Avšak, napriek tomu, že súd zistil dôvodnosť väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno b), písmeno c) Trestného poriadku, zaoberal sa samozrejme aj návrhom obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež argumentom obhajoby, že je potrebné skúmať pomer medzi verejným záujmom držať osobu vo väzbe a právami obvineného na osobnú slobodu (zásada primeranosti a zdržanlivosti). Hoci to súd už viackrát uvádzal, znova musí zopakovať, že v danom prípade by pre takýto postup (alternatívne rozhodnutie o väzbe) musel najskôr zistiť určité konkrétne mimoriadne okolnosti, pretože zákon nahradenie väzby u osoby, ktorá je stíhaná pre obzvlášť závažný zločin, zistenie takýchto mimoriadnych okolností vyžaduje. V nadväznosti na splnenie tejto zákonnej podmienky súd konštatuje, že také okolnosti nezistil. Tieto v žiadnom prípade nemôžu spočívať v okolnostiach samotného prípadu, pretože sa jedná o dlhší čas páchaný obzvlášť závažný trestný čin formou organizovanej skupiny, v dôsledku ktorého mala byť spôsobená škoda vo veľkom rozsahu a tiež nemôžu spočívať a ani nespočívajú v osobe obvineného, či v jeho osobných pomeroch, skôr naopak. Pokiaľ išlo o zásadu primeranosti a zdržanlivosti, s poukazom ako na dôvody väzby tak aj na dĺžku jej trvania, dospel súd k záveru, že v danom prípade, zohľadniac všetky jeho okolnosti a zohľadniac tiež osobu obvineného, zreteľne prevažuje záujem štátu na držaní obvineného vo väzbe nad jeho právom na osobnú slobodu. Preto bol súd toho názoru, že dosiahnuť účel väzby nebude možné v danom prípade jej nahradením, berúc pri tom do úvahy fakt, že väzba nie je a nesmie byť trestom.“.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcejrozhodovacej činnosti nespochybnil zákonné obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2Trestného poriadku, podľa ktorého je možné väzbu osoby obvinenej z obzvlášťzávažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo dohľadom, len ak toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavnýsúd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010,II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považovalza ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočnýchokolností prípadov.
Na dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávnepredpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby obvinenejumožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopredvylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu súdnehokonania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť určitýchkategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešneo dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právompriznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčířproti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. 3. 2009).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacejčinnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislostis rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenianiektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdyopomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04,I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súduvyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťou sťažovateľa o nahradenieväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepusteniesťažovateľa neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli takévýnimočné okolnosti sťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzbyza súčasného poskytnutia väzbu nahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavkaexistencie výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozreniezo spáchania obzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mierurizika, že osoby stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzbysnažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov,znalcov či spoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie skutočností závažnýchpre trestné stíhanie či pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka zisťovania takýchtovýnimočných okolností na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru ústavného súdusleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súduobstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťouoznačeného základného práva na osobnú slobodu. Uznesenie krajského súdu totiždostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené sťažovateľom (najmä,či vyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútovje praxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súduprezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jehoprávnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajskéhosúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právnehonázoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasils interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti, ktoroubolo namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súduza zjavne neopodstatnenú, a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto obsahomsťažovateľom označených práv a uznesením krajského súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako celok odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a čiastočne aj z dôvodunedostatku právomoci na jej prerokovanie. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo užbez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenýmiv sťažnosti (najmä návrhom na jeho prepustenie z väzby).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015