znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 431/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17,Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015 a uznesenímOkresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 4 Tpo 25/2015-86 z 26. marca 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesenímOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 13/2015 z 13. februára 2015(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinpoisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákonas poukazom   na   §   138   písm.   b)   a   i)   Trestného   zákona   a iné.   Okresný   súd   uznesenímsp. zn. 33   Tp   13/2015   z 13.   februára   2015   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzbyna slobodu zamietol, samostatným výrokom uznesenia vyslovil, že účel väzby obvinenéhonie   je   možné   dosiahnuť   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka,   a   tiež   rozhodolo sťažovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti   proti   sudkyni   pre   prípravné   konanie ⬛⬛⬛⬛. Následne podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajskýsúdu svojím uznesením sp. zn. 4 Tpo 25/2015 z 26. marca 2015 podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol.

V súvislosti so záverom krajského súdu o nedostatku dôvodov na vylúčenie sudkynepre   prípravné   konanie   sťažovateľ   uvádza,   že   krajský   súd   neskúmal   objektívnu   stránkunezaujatosti   označenej   sudkyne,   hoci   podľa   jeho   názoru   nemožno   poprieť   objektívnuskutočnosť splatnej pohľadávky, pri ktorej je sťažovateľ čiastočným veriteľom otca sudkynepre prípravné konanie. Tým malo dôjsť k namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ následne poukazuje na ustálené právnezávery   ústavného   súdu   formulované   v súvislosti   s otázkou   nestrannosti   a nezaujatostizákonných sudcov (napr. III. ÚS 16/00, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09 a iné).

Sťažovateľ ďalej namieta aj nedodržanie zásad urýchlenosti rozhodovania vo svojejväzobnej   veci   (t.   j.   o   žiadosti   o prepustenie   z väzby)   poukazujúc   na   skutočnosť,   žeod jej doručenia okresnému súdu do dňa prevzatia napadnutého uznesenia malo uplynúť2 a pol mesiaca. Postup okresného súdu bol podľa jeho názoru v rozpore s „požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby. Úloha okresného súdu pri rozhodovaní v sťažovateľovej veci totiž nebola splnená vyhlásením uznesenia, jeho písomným vyhotovením a ani následným doručením stranám trestného konania. Ale bolo povinnosťou   okresného   súdu   urýchlene   vec   predložiť   na   rozhodnutie   o   sťažnosti sťažnostnému (krajskému) súdu. Okresný súd však túto povinnosť (ktorej korelujú práva obžalovaného podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) nesplnil.“.

Sťažovateľ   napokon   namieta   porušenie   označených   práv   aj   tým,   že   okresný   súdnenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Pritom uvádza, že„ak je možné nahradiť väzbu alternatívnymi spôsobmi ako sú písomný sľub a náhrada väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (ktoré majú prednosť)... je povinnosťou súdu rozhodnúť   prioritne o takýchto   spôsoboch, nakoľko väzba je len krajným prostriedkom obmedzenia základných ľudských práv a slobôd a prioritu by mali mať iné obmedzenia“.Sťažovateľ následne cituje z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,III. ÚS 199/05), ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len,,ESĽP“),napr. Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna2001, Stögmüller c/a Rakúsko z 10. 11. 1969]. Na základe hľadísk ustálených uvedenoujudikatúrou dochádza k záveru, že napádané uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenieokresného súdu „je poznačené arbitrárnosťou, nie je dostatočným spôsobom odôvodnené. V tomto je len stroho konštatované, že dôvody väzby trvajú u sťažovateľa naďalej. Nie je však zrejmé   na   základe   akých   myšlienkových   postupov   k tomuto   sťažnostný   súd   dospel.“.Ústavnému súdu navrhuje preskúmať, či krajský súd postupoval v súlade «s požiadavkami kladenými „na rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či rešpektoval sťažovateľom nastolené   „právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd...   rozhodol   o   zákonnosti väzby“». V závere poukazuje na skutočnosť, že v konaní pred okresným súdom žiadalrozhodnúť   vo   svojej   neprítomnosti   a   v   konaní   pred   krajským   súdom   zase   žiadal   oumožnenie účasti obhajcu, avšak z uvedených skutočností nevyvodzuje konkrétny záver oporušení označených práv.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiada, aby v jeho veci vydal ústavný súd takétorozhodnutie:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/25/2015 uznesením zo dňa 26. 03. 2015 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy..., ako   aj právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. 4Tpo/25/2015 sa zrušuje.

3. Okresný súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 33Tp/13/2015 uznesením zo dňa 13. 02. 2015 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

4. Uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 13. 02. 2015, sp. zn. 33Tp/13/2015 sa zrušuje.

5. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľa... prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 Eur..., ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Porušenie označených práv dáva sťažovateľ do súvislosti s rozhodovaním o jehonámietke   zaujatosti   voči   sudkyni   pre   prípravné   konanie ⬛⬛⬛⬛,   ktorúokresný súd prvým výrokom svojho uznesenia z prejednávania trestnej veci vedenej protisťažovateľovi   nevylúčil,   pričom   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   krajský   súdaj vo vzťahu k tomuto výroku zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postaveniev konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránenýchprávnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takomprípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenouosobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislýa nestranný.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolovýsledkom konania   nestranného súdu,   čo znamená, že súd musí   každú   vec   prerokovaťa rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nichnenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenievšetkých práv, ktoré im právny poriadok zaručuje, pokiaľ súd má právomoc o takomtopráve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestrannýmsúdom   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimioznačeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahomzákladného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovaťkaždý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutiaveci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosťpredsudku   (zaujatosti)   a   straníckosti.   V   judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannostipodľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správaniakonkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvekoprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotenísubjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe,či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byťdôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že muchýba nestrannosť. V rozhodnutí Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982 súd konštatoval, žez rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie jecelkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovaťv demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom v otázkerozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívneoprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sútaké, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomerk prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnémuzástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   sa   pomerom   orgánu   trestného   konaniak osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorejz uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánutrestného   konania   práve   pre   tento   vzťah.   Môže   ísť   o   vzťah   príbuzenský,   priateľský,ale aj o vzťah negatívneho charakteru vyplývajúci napr. z toho, že medzi úradnou osoboua niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod.Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR,zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa§ 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkomkonania   alebo   k   prejednávanej   veci   je   takej   intenzity,   že   nebude   schopný   nezávislea nestranne   o   veci   rozhodnúť   (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 1 Toš   Nd   2/2007   z   25.   apríla   2007,   Zbierka   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   SR,zv. 1 r. 2008,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Toš   8/2006z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súduústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahomktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   právapred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Právnuochranu   označených   práv   v   súvislosti   s   uplatnenou   námietkou   zaujatosti   voči   sudkynipre prípravné   konanie   však   mal   právomoc   poskytnúť   krajský   súd   konajúci   o   riadnomopravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Právo podať sťažnosť proti uzneseniuokresného   súdu   sťažovateľ   aj   využil   a   napadnuté   uznesenie   bolo   predmetom   súdnehoprieskumu pred krajským súdom. Pre rozhodnutie ústavného súdu je podstatné, že existoval„iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušenímoznačeného   základného   práva   je   preto   z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   lenpreskúmanie postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu druhostupňového (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd v tejtočasti konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti.

Pokiaľ   však   ide   o   namietané   porušenie   práv   uznesením   krajského   súduč. k. 4 Tpo 25/2015-86   z   26.   marca   2015,   ústavný   súd   majúc   právomoc   na   realizáciuústavného prieskumu napadnutého uznesenia zistil, že k vzneseným dôvodom zaujatostisudkyne   okresného   súdu   krajský   súd   uviedol: „Nadriadený   súd   zistil,   že   sudkyňa pre prípravné konanie, ktorá v posudzovanej veci je zákonným sudcom, nie je v žiadnom takom pomere k prejednávanej veci alebo k obvineným, či k iným osobám, ktorých sa úkony trestného   konania   (súdom   prvého   stupňa   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania v prejednávanej veci vykonávané) priamo týkajú, v dôsledku ktorého pomeru by mala byť z vykonávania úkonov trestného konania na podklade sťažnosti obvinených v súčasnom štádiu   trestného   konania   v   prejednávanej   veci   vykonávaných   vo   vzťahu   k   obvinenému ⬛⬛⬛⬛ vylúčená, pričom k sťažnostným námietkam obvineného v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žiadnu z ostatných skutočností, okolností a právnych úvah, ktorými obvinený   prostredníctvom   zvoleného   obhajcu ⬛⬛⬛⬛ odôvodňoval opodstatnenosť návrhu na vylúčenie sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra ⬛⬛⬛⬛, nepovažoval nadriadený súd za na takéto rozhodnutie relevantné.“.Krajský súd sa tak stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, ktorý vo svojom uzneseník tejto otázke okrem iného uviedol, že „pre sudcu by bolo jednoduchšie hľadať si dôvody na vylúčenie   z   konania,   a   to   zvlášť   v   takejto   rozsiahlej,   skutkovo   i   právne   náročnej, skupinovej a väzobnej veci. Naznačený prístup by však bol v príkrom rozpore so zákonnými povinnosťami sudcu a tiež jeho sudcovskou cťou. Sudca takisto uvádza, že konanie obhajcu ⬛⬛⬛⬛, spočívajúce v postúpení splatnej pohľadávky alebo jej časti na osobu obvineného, vníma ako snahu tohto obhajcu o vytvorenie neprimeraného nátlaku na osobu sudcu   a   tiež   snahu   o   vytváranie,   či   vnášanie   nevhodného   napätia   do   zákonného prejednávania   a   rozhodovania   v   tejto   veci,   pričom   aj   (ale   nielen)   s   poukazom na ustanovenie § 30 odsek 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je povinnosťou sudcu, aby v záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie takýmto snahám odolal, zásahy a nátlak odmietol a dbal svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná... Pokiaľ   teda   ide   o   osobu   obvineného,   sudca   k   tomuto   nemá   žiadny   pomer. Obvineného sudca nepozná, nebol a ani nie je s ním v žiadnom vzťahu, to znamená ani v priateľskom,   ani   v   nepriateľskom.   Sudca   tiež   konštatuje,   že   ani   v   minulosti a ani v súčasnosti nemal a nemá s obvineným osobný či pracovný konflikt, rovnako tak sudca   nemal   a   nemá   s   obvineným   dlhodobejší   bezprostredný   osobný   alebo   pracovný kontakt, nakoľko pre sudcu je obvinený osobou neznámou, s ktorou je sudca v kontakte len na základe plnenia si povinností, vyplývajúcich mu z pozície a funkcie sudcu.

Okolnosť, ktorá nastala s odstupom viac ako osem mesiacov od prvého kontaktu sudcu s osobou obvineného (prvý kontakt bol výsluch obvineného zo dňa 16. 05. 2014 a k postúpeniu pohľadávky malo prísť dňa 15. 12. 2014) a ktorou odôvodňuje obvinený vznesenie námietky, sa netýka bezprostredne osoby sudcu a nevytvára tak medzi sudcom a osobou obvineného žiadny vzťah. Sudca žije od roku 2004 v meste Nitra, vo vlastnej, samostatnej   domácnosti   a   teda   nežije   v   spoločnej   domácnosti   s   dlžníkom   obvineného, ⬛⬛⬛⬛, pričom sa zároveň žiadnym spôsobom nepodieľa a ani nezúčastňuje na záväzkových vzťahoch ⬛⬛⬛⬛. Sudca je aj vo svojom súkromí osobou autonómnou, nemajúcou a ani nepociťujúcou ekonomickú závislosť vo vzťahu k

a ani sa nezúčastňuje na hospodárení jeho rodiny.

K samotnému postúpeniu dotknutej pohľadávky (respektíve jej časti), existujúcej už od roku 2008, z pôvodného veriteľa - obhajcu ⬛⬛⬛⬛ na nového veriteľa

-obvineného, sudca konštatuje, že nemá žiadnu vedomosť o existencii prekážky, ktorá by bránila obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ konať od roku 2008 doposiaľ s cieľom vymôcť existujúcu pohľadávku. Sudca však má preukázateľné a nepochybné poznatky, že v iných trestných   konaniach,   vedených   na   Okresnom   súde   Nitra   v   senáte   zákonného   sudcu ⬛⬛⬛⬛, sa tam konajúci advokát ⬛⬛⬛⬛ v procesnom postavení obhajcu vylúčenia sudcu nedomáhal, nepoukazoval na ich vzájomný vzťah a predovšetkým, nenakladal s už v tom čase existujúcou pohľadávkou, ktorú mal voči otcovi

, vyššie uvedeným spôsobom (nepostupoval ju iným obvineným) a nenamietal ani príbuzenský pomer sudcu k dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛.

Sudca v období od vzniku pohľadávky neskúmal a teda ani nemá vedomosť, v akom štádiu   vymáhania   sa   nachádza   uvedená   pohľadávka   voči   dlžníkovi   a   v   tejto   súvislosti dodáva, že pokiaľ existuje splatná pohľadávka voči dlžníkovi, nič nebráni veriteľovi, aby voči dlžníkovi   postupoval zákonným spôsobom. Taký postup by bol legálny a žiadnym spôsobom nemôže ovplyvniť postup sudcu v konaní a v rozhodovaní v tejto trestnej veci.“.

V danej veci ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní, v ktorom bolonapadnuté uznesenie krajského súdu vydané (sp. zn. 4 Tpo 25/2015), nebolo rozhodovanéo vine alebo nevine sťažovateľa, ale len o sťažnosti proti uzneseniu vydanému v prípravnomkonaní.   Pokiaľ   ide   o   skutočnosť,   ktorou   sťažovateľ   spochybňuje   nestrannosť   sudkynepre prípravné konanie ⬛⬛⬛⬛, t. j. existenciu pohľadávky voči jej otcovi,ústavný súd uvádza, že vo svojej podstate ide o námietku týkajúcu sa subjektívnej stránkynestrannosti   uvedenej sudkyne   a   v   prípade   takejto   námietky   je   potrebné   predovšetkýmskúmať,   čo   si   sudca   myslí pro   foro   interno,   resp.   hodnotiť   jeho   navonok   prejavenésprávanie. V okolnostiach danej veci však sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne okolnosti,ktoré by v správaní namietanej sudkyne indikovali pochybnosti o jej nestrannosti alebozmenu správania označenej sudkyne voči sťažovateľovi po tom, ako sa mal stať čiastočnýmveriteľom pohľadávky voči otcovi označenej sudkyne.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že profesionalita sudcu vyžaduje, abyaj napriek   začatiu   súdneho   konania   proti   dotknutému   sudcovi   bol   sudca   spôsobilý   vecrozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo. Aj doterajšia rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu svedčí o tom, že podanie žalôb účastníkmi konania na sudcov konajúcich v ich veciachalebo trestného oznámenia proti niektorým z týchto sudcov nie je dostatočným dôvodom nazáver o ich predpojatosti a sťažnosti tvrdiace opak boli spravidla odmietnuté (napríkladII. ÚS 79/09, IV. ÚS 383/09, III. ÚS 396/2011).

Po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súdkonštatuje,   že   toto   uznesenie   týkajúce   sa   sťažovateľom   namietanej   zaujatosti   sudkynepre prípravné konanie okresného súdu je z hľadiska svojho obsahu ústavne udržateľné.Krajský súd síce obsah sťažovateľom vznesenej námietky len stručne zhodnotil ako právneirelevantnú a nenapĺňajúcu okolnosti predpokladané § 30 ods. 1 Trestného poriadku, avšaks prihliadnutím   na   odôvodnenie   ním   potvrdzovaného   uznesenia   okresného   súdu,   ktorés napadnutým uznesením krajského súdu tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok,nemožno   kvalifikovať   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   ako   arbitrárne   ani   akoignorujúce   zásadné   okolnosti   prípadu.   Takou   okolnosťou   bolo   zo   strany   sťažovateľavytvorenie takej situácie, ktorá by mohla nezaujatosť konajúcej sudkyne spochybniť, avšakktorá v skutočnosti na pomer namietanej sudkyne k sťažovateľovi priamo nedopadá, pretožerozhodovanie namietanej sudkyne by mohla ovplyvniť len nepriamo   cez vzťah sudkyne̶k svojmu otcovi. Uvedené aj s ohľadom na spôsob vzniku tejto skutočnosti postúpenímpohľadávky obhajcu na obvineného svojou intenzitou neodôvodňuje zásah ústavného súdudo   záverov   krajského   súdu   o   nedostatku   dôvodov   na   vylúčenie   namietanej   sudkynev prípravnom konaní, a tak ústavnému súdu nezakladá ani právomoc napadnuté uzneseniekrajského súdu zrušiť pre porušenie sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Pokiaľ teda ide o namietané porušenie týchto práv uznesením krajského súdu v časti, ktoroubola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu rozhodujúceho o nevylúčení sudkyne preprípravné   konanie z prejednávania sťažovateľovej   trestnej veci zamietnutá,   ústavný   súddospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľ   v neprípustne   zdĺhavom   postupeoznačených   súdov   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,ako aj v arbitrárnosti   napadnutých   uznesení,   osobitne   v spojitosti   s   nenahradením   väzbydohľadom probačného a mediačného úradníka.

2.2.1   Pokiaľ   ide   o námietku,   že   konajúce   súdy   nepostupovali   v sťažovateľovejväzobnej veci bezodkladne, ústavný súd pripomína, že právo na osobnú slobodu zaručenév čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konanínepostupujú   v   trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe,   s   osobitnoustarostlivosťou   a   urýchlením   (II.   ÚS   55/98).   Právo   na   súdnu   ochranu   v   súvislostis periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnostiväzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd, ale aj štrasburskéorgány   ochrany   práv   súčasne   zdôrazňujú,   že   rýchlosť   preskúmavania   a   rozhodovaniao žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby   je   nevyhnutné   posudzovať   a   vykladať   v   závislostiod podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovaniao žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednomstupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03,III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

Vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o žiadosti   sťažovateľa   o jeho   prepustenie   z väzbyvyplývajú ústavnému súdu zo sťažnosti, uznesenia okresného súdu, uznesenia krajskéhosúdu,   ako   aj   kópie   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   tieto   relevantné   časovésúvislosti:

- 30. januára 2015 bola krajským prokurátorom v Nitre podaná okresnému súdužiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby,

-   13.   februára   2015   vydal   okresný   súd   uznesenie,   ktorým   žiadosť   sťažovateľao prepustenie z väzby na slobodu zamietol,

- 2.   marca   2015   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   sťažnosť   protiuzneseniu okresného súdu,

- 26. marca 2015 krajský súd vydal uznesenie č. k. 4 Tpo 25/2015-86, ktorým podľa§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietol,

- 7. apríla 2015 malo byť doručené písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdusťažovateľovi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   časové   súvislosti   síce   svedčia   o   uplynutídlhšieho časového obdobia pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby,avšak celkovo trvalo konanie o tejto žiadosti len o niečo dlhšie ako dva mesiace na dvochstupňoch   súdnictva   (spolu   67   dní),   čo   zásadne   neprekračuje   ústavné   limity   ustálenéna rozhodovanie všeobecných súdov vo väzobných veciach. V súvislosti s posudzovanímporušenia zásady urýchlenosti konania o väzbe okresným súdom, ktorý mal podľa tvrdeniasťažovateľa bezdôvodne disponovať spisom ešte aj po viac ako jednom mesiaci od vydaniasvojho rozhodnutia, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ podal sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu až 2. marca 2015, t. j. 17 dní po vydaní uznesenia okresnéhosúdu,   ktorý   mal   o   žiadosti   sťažovateľa   rozhodovať   v   jeho   neprítomnosti.   Za takýchtookolností ústavný súd nepovažuje dobu od rozhodnutia okresného súdu do predloženia spisukrajskému súdu za ústavne neakceptovateľnú, a tak odôvodňujúcu vyslovenie porušeniasťažovateľom označených práv.

Ústavný súd pripomína tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoráuznáva možnosť súladnosti rozhodovania o väzbe aj v prípadoch, keď trvalo dlhšiu dobu,samozrejme,   s   prihliadnutím   na   okolnosti   daného   konkrétneho   prípadu   (Letellierc. Francúzsko, rozhodnutie z 26. 6. 1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jedena pol   roka;   Navarra   c.   Francúzsko,   rozhodnutie   z   23.   11.   1993,   Annuaire,   č.   273-B   –kasačné konanie trvalo sedem mesiacov).

Preto   vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným   porušenímoznačených   práv   a   skutočnou   rýchlosťou   postupu   okresného   súdu   a   krajského   súduvyhodnotil ústavný súd v okolnostiach predmetnej veci aj túto časť sťažnosti ako zjavneneopodstatnenú (obdobne I. ÚS 126/05, II. ÚS 438/2012, II. ÚS 227/2013).

2.2.2   Napokon   zostalo   posúdiť   namietanú   arbitrárnosť   napadnutých   uznesení,a to obzvlášť   vo   väzbe   rozhodnutie   nenahradiť   väzbu   sťažovateľa   dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka.

Pokiaľ   ide   o ústavný   prieskum   uznesenia   okresného   súdu,   ktorý   svojím   druhýmvýrokom žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a súčasne vyslovil,že účel väzby obvineného s ohľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu nie jemožné dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, ústavnýsúd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje nedostatok svojej právomoci. Právnu ochranuoznačených práv mal totiž právomoc poskytnúť krajský súd konajúci o riadnom opravnomprostriedku proti uzneseniu okresného súdu.

Keďže ústavný prieskum uznesenia krajského súdu, ktoré je rozhodnutím o riadnomopravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu, čl. 127 ods. 1 ústavy nevylučuje,ústavný súd ho preskúmal z hľadiska obsahu práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavya čl. 5   ods.   3   dohovoru   osobitne   prihliadajúc   na   námietku   vzťahujúcu   sa   na   výroko nenahradení sťažovateľovej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, z ktorej vyplýva, že v týchto právach je obsiahnuté aj právo nebyť vo väzbedlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, ako aj právo byť prepustený počaskonania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby naslobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV.ÚS 181/07). Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý odterminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvekprostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenieosobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdaniecestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. 11. 1969), stanovenie povinnosti mať stálebydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytváralapostupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenostimá záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanejútekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenieprítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základeiných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalov prípade   niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojenékráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavnýsúd už viackrát zohľadnil pri svojej   rozhodovacej   činnosti a v tejto súvislosti uviedol,že čl. 5   ods.   3   dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustenýna záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnymorgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   zárukydosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby.Pri posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, pretopri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahyzákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažnéhoporušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17ods. 5   ústavy   vyplýva,   že   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveňmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou(Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že okresnýsúd „správne zistil, že v tom štádiu trestného stíhania, v ktorom napadnutým uznesením o väzbe   obvineného   rozhodol,   jednak   neboli   u   neho   zistené   ani   žiadne   také   okolnosti charakterizujúce povahu prejednávaného prípadu ani jeho osobu, ktoré by odôvodňovali záver   o   možnosti   nahradiť   dôvody   u   neho   pretrvávajúcej   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, ani (a tobôž) ustanovením § 80 odsek 2 (veta tretia) Trestného poriadku požadované výnimočné okolnosti prejednávaného   prípadu,   jednak   že   ďalšie   trvanie   väzby   v   prejednávanej   veci   nie   je u obvineného   v   rozpore   so   zásadou   primeranosti   a   zdržanlivosti,   pričom   aj   dôvodnosť oboch týchto záverov je opodstatnená tými istými skutočnosťami, okolnosťami a právnymi úvahami, ktoré v odôvodnení napadnutého stupňa uviedol súd prvého stupňa, na ktoré nadriadený   súd   preto   iba   ako   na   zákonu   zodpovedajúce   a   vykonanými   dôkazmi opodstatnené   poukazuje,   nepovažujúc   za   potrebné   ich   ani   spresniť,   ani   (inak   ako s poukazom na absenciu výnimočných okolností prípadu) doplniť.

Podľa   názoru   nadriadeného   súdu   sú   závery   súdu   prvého   stupňa   dostatočné, podrobné   a   presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   -   obvinený   ako   aj   jeho   obhajcovia   majú na posudzovanú   vec   odlišný   názor,   sama   osebe   nezakladá   porušenie   ním   označených práv.“.

Okresný   súd,   s   ktorého   odôvodnením   uznesenia   sa   krajský   súd   stotožnila v podrobnostiach na ne poukázal, k dôvodom trvania väzby uviedol, že „doteraz zistené skutočnosti stále nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, tento má znaky obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223 odsek 1, odsek 3 písmeno c), odsek 5 písmeno a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písmeno b), písmeno i) Trestného zákona a iné a naďalej sú dané dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený ako jeden z členov organizovanej skupiny.

Vyššie uvedené skutočnosti bez akejkoľvek relevantnej zmeny v prospech obvineného vyplývajú zo zadovážených dôkazov (výsluchy niektorých spoluobvinených, svedkov a tiež osôb, ktorým bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia), pričom tieto všetky súd prvého stupňa   uvádzal   už   v   čase   rozhodovania   o   návrhu   prokurátora   na   vzatie   obvineného do väzby, ale tiež pri rozhodovaní o predchádzajúcej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby   na slobodu   a tiež pri   rozhodovaní o   návrhu prokurátora   na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného...

Ako súd už niekoľkokrát odôvodňoval, obvinený je členom rodiny, kde jeho matka ( ⬛⬛⬛⬛ ), jeho sestra ( ⬛⬛⬛⬛ ) ako aj jeho švagor ( ) sú toho času vo väzbe a rovnako tak sú z hľadiska právnej kvalifikácie vyšetrovaného skutku považovaní za členov organizovanej skupiny, čo je aj v tomto štádiu trestného konania nezmenené. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že blízke príbuzenské vzťahy a rodinné väzby zvyšujú dôvodnosť obavy, že by medzi týmito osobami nielen mohlo prichádzať   k   vzájomnému   ovplyvňovaniu,   výmene   informácií   alebo   k   ich   skresľovaniu na účely marenia skutočností závažných pre trestné stíhanie, ale že medzi spoluobvinenými k   podávaniu   inštrukcií,   pokynov   a   k   výmene   informácií   v   čase   ich   pobytu   na   slobode už aj prišlo (čo zreteľne vyplýva z odposluchov). Z výsledkov dokazovania uskutočneného prostredníctvom dlhodobo nasadených informačnotechnických prostriedkov tiež vyplynulo, že obvinený mal byť súčasťou skupiny, ktorá mala pripravovať, organizovať a aj vykonávať nielen jednotlivé čiastkové útoky vyšetrovaného trestného činu (jednotlivé poistné udalosti), ale   mal   mať   vedomosť   a   mal   sa   aj   podieľať   na   usmerňovaní   ďalších   na   veci zainteresovaných osôb vo vzťahu k obsahu ich výpovedí pred štátnymi orgánmi.

Okrem toho, obvinený bol v neustálom kontakte s ostatnými členmi organizovanej skupiny, najmä s rodinou, pričom mal mať jedno z hlavných, ak nie priamo rozhodujúce postavenie v organizovanej skupine, z ktorej jednotlivými členmi mal mať spoločné záujmy, a preto dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol vyvíjať aktivity smerujúce k ovplyvňovaniu či už spoluobvinených alebo svedkov, zostáva zachovaná, a to bez ohľadu na to, že vo veci už boli vypočutí viacerí svedkovia. Z vyššie uvedených odposluchov vyplynulo aj dôvodné podozrenie, že by obvinený mal   tendenciu   opustiť   miesto   trvalého   bydliska   a   skrývať   sa   pred   orgánmi   činnými v trestnom konaní na účely vyhnutia sa trestnému konaniu a vzhľadom na takto získané dôkazy   sa   dôvodnosť   obavy   z   jeho   úteku   nielenže   nezmenila,   ale   ani   zmeniť   nemohla a v súvislosti so skutočnosťou, že obvinenému reálne hrozí uloženie vysokého trestu, je táto obava ešte zvýšená.

Okrem vyššie uvedeného, súd rovnako tak zotrváva na závere, že žiadnym spôsobom neprišlo ani ku zmene, či eliminovaniu dôvodnej obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti zo strany obvineného pre prípad, že by bol prepustený na slobodu (tzv. preventívna väzba), nakoľko aj naďalej zostávajú zachované doposiaľ zistené skutočnosti, že k páchaniu vyšetrovanej trestnej činnosti malo prichádzať po dlhší čas a to vo veľkom rozsahu, pričom najpravdepodobnejším   motívom   jej   páchania   bol   finančný   profit,   teda   zištný   motív. Vyšetrovaná   trestná   činnosť   mala   jednotlivým   členom   organizovanej   skupiny,   vrátane samotného   obvineného,   slúžiť   na   zabezpečenie   nadštandardného   finančného,   resp. majetkového   statusu.   V   predmetnej   trestnej   veci   sa   podľa   názoru   súdu   jedná   priamo o učebnicový   príklad   odôvodnenosti   tzv.   preventívnej   väzby,   keďže   táto   sa   nateraz nepochybne vyznačuje viacerými charakteristickými znakmi, medzi nimi najmä: rozsiahla majetková   trestná   činnosť,   páchaná   po   dlhšiu   dobu,   páchaná   opakovaním   činov napĺňajúcich znaky rovnakej skutkovej podstaty a páchaná až do zadržania obvinených osôb. Avšak, napriek tomu, že súd zistil dôvodnosť väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno   b),   písmeno   c)   Trestného   poriadku,   zaoberal   sa   samozrejme   aj   návrhom obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež argumentom obhajoby, že je potrebné skúmať pomer medzi verejným záujmom držať osobu vo väzbe a právami obvineného na osobnú slobodu (zásada primeranosti a zdržanlivosti). Hoci to súd už viackrát uvádzal, znova musí zopakovať, že v danom prípade by pre takýto postup (alternatívne rozhodnutie o väzbe) musel najskôr zistiť určité konkrétne mimoriadne   okolnosti,   pretože   zákon   nahradenie   väzby   u   osoby,   ktorá   je   stíhaná pre obzvlášť   závažný   zločin,   zistenie   takýchto   mimoriadnych   okolností   vyžaduje. V nadväznosti   na   splnenie   tejto   zákonnej   podmienky   súd   konštatuje,   že   také   okolnosti nezistil.   Tieto   v   žiadnom   prípade   nemôžu   spočívať   v   okolnostiach   samotného   prípadu, pretože sa jedná o dlhší čas páchaný obzvlášť závažný trestný čin formou organizovanej skupiny, v dôsledku ktorého mala byť spôsobená škoda vo veľkom rozsahu a tiež nemôžu spočívať a ani nespočívajú v osobe obvineného, či v jeho osobných pomeroch, skôr naopak. Pokiaľ išlo o zásadu primeranosti a zdržanlivosti, s poukazom ako na dôvody väzby tak aj na dĺžku jej trvania, dospel súd k záveru, že v danom prípade, zohľadniac všetky jeho okolnosti a zohľadniac tiež osobu obvineného, zreteľne prevažuje záujem štátu na držaní obvineného vo väzbe nad jeho právom na osobnú slobodu. Preto bol súd toho názoru, že dosiahnuť   účel   väzby   nebude   možné   v   danom   prípade   jej   nahradením,   berúc   pri   tom do úvahy fakt, že väzba nie je a nesmie byť trestom.“.

Predovšetkým   je potrebné uviesť, že   ústavný súd v rámci svojej   predchádzajúcejrozhodovacej   činnosti   nespochybnil   zákonné   obmedzenie   vyplývajúce   z   §   80   ods.   2Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   je   možné   väzbu   osoby   obvinenej   z obzvlášťzávažného zločinu   nahradiť   ponúknutou   zárukou,   sľubom   alebo   dohľadom,   len   ak   toodôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavnýsúd v mnohých predchádzajúcich prípadoch (napríklad I. ÚS 113/08, III. ÚS 387/2010,II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013 alebo II. ÚS 149/2014) považovalza ústavne akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočnýchokolností prípadov.

Na dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou procesnoprávnepredpisy   na   úrovni   zákona   súdnym   orgánom   rozhodujúcim   o väzbe   osoby   obvinenejumožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy vopredvylúčili   každý   súdny   prieskum   väzby,   ako   aj   možnosť   domôcť   sa   v priebehu   súdnehokonania   prepustenia   z väzby   poskytnutím   peňažnej   záruky.   Len   nemožnosť   určitýchkategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať úspešneo dočasné   prepustenie   na   slobodu   je   jednoznačne   v rozpore   so   samotným   právompriznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčířproti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. 3. 2009).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   pokiaľ   v rámci   svojej   rozhodovacejčinnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislostis rozhodovaním   o väzbe   obvinených,   k vyhoveniu   sťažnosti   a vysloveniu   porušenianiektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdyopomenuli   rozhodnúť   o žiadosti   o nahradenie   väzby   zárukou   (napríklad   I.   ÚS   100/04,I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súduvyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťou sťažovateľa o nahradenieväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepusteniesťažovateľa   neohrozilo   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   avšak   nevzhliadli   takévýnimočné   okolnosti   sťažovateľovho   prípadu,   ktoré   by   jeho   prepustenie   z väzbyza súčasného poskytnutia väzbu nahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavkaexistencie výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozreniezo spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   vo   svojej   podstate   predpokladá   vyššiu   mierurizika, že osoby stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzbysnažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov,znalcov   či   spoluobvinených   s úmyslom   mariť   objasňovanie   skutočností   závažnýchpre trestné   stíhanie   či   pokračovali   v trestnej   činnosti.   Podmienka   zisťovania   takýchtovýnimočných okolností na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru ústavného súdusleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súduobstojí aj z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu, ktoré sú implicitnou súčasťouoznačeného   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Uznesenie   krajského   súdu   totiždostatočne   reaguje   na   relevantné   právne   otázky   nastolené   sťažovateľom   (najmä,či vyžadovanie výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu nahradzujúcich inštitútovje praxou prekonané). Sťažovateľom formulované argumenty podľa názoru ústavného súduprezentujú len nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vysloveným v jehoprávnej veci, ten však nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostitohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajskéhosúdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právnehonázoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasils interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   moholnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť aj vo zvyšnej časti, ktoroubolo namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súduza   zjavne   neopodstatnenú,   a to   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi týmto   obsahomsťažovateľom označených práv a uznesením krajského súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako celok odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a čiastočne aj z dôvodunedostatku právomoci na jej prerokovanie. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo užbez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenýmiv sťažnosti (najmä návrhom na jeho prepustenie z väzby).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015