znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 431/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S   155/09   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžso   9/2013,   ako   aj   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitostí   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013,   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013 konal   najvyšší   súd   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 S 155/09 z 27. januára 2012 vydanému v konaní o správnej žalobe sťažovateľky, ktorou sa podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   domáhala   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia Ú. (ďalej len „správny orgán“) č. PV 101/06764/2008/R z 18. júna 2009.

Prvostupňovým   rozhodnutím   správneho   orgánu   č.   PV   101/06764/2008 zo 6. februára 2009   bolo   rozhodnuté,   že   sťažovateľke   ako   platiteľovi   poistného v zmysle zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) účinného od 1. januára 2005 vznikol podľa § 19 ods. 11 tohto zákona   na   základe   ročného   zúčtovania   zdravotného   poistenia   za   rok   2005   nedoplatok v sume   77,17   €.   Predmetné   rozhodnutie   bolo   správnym   orgánom   potvrdené v druhostupňovom   konaní   jeho   rozhodnutím   č.   PV   101/06764/2008/R   z   18.   júna   2009 a následne boli tieto rozhodnutia ako súladné so zákonom potvrdené aj krajským súdom a najvyšším súdom.

V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   vyjadruje   nespokojnosť s napádaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorý   považuje   za   nezákonný,   pričom   jej argumentácia je v podstate založená na jej presvedčení, že ak zamestnanec odvádzal riadne v   priebehu   celého   roka   za   každý   kalendárny   mesiac   preddavky   na   verejné   zdravotné poistenie v zákonnej výške, zákonite mu pri ročnom zúčtovaní tohto poistného na verejné zdravotné poistenie nemôže vzniknúť nedoplatok, tak ako to nastalo v jej prípade; uvedený stav mal odobriť aj najvyšší súd. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta nejasnosti v ním používanej terminológii, ktorá nie je podľa jej názoru v súlade s terminológou používanou zákonodarcom v zákone o zdravotnom poistení (napr. použitie pojmu „pohyblivé príjmy“), ako aj to, že podľa sťažovateľky najvyšší súd nezohľadnil napr. jej námietku o podľa nej nesprávnom   určení   vymeriavacieho   základu   pre   účely   ročného   vyúčtovania   poistného na verejné   zdravotné   poistenie   za   rok   2005,   pretože   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd nezohľadnil   prechodné   ustanovenie § 31 ods.   7 zákona   o   zdravotnom   poistení   v   znení účinnom od 1. septembra 2005, podľa ktorého vymeriavací základ zamestnanca na účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti tohto   zákona   sa   určí   podľa   doterajších   predpisov   a   za   kalendárne   mesiace   roku   2005 od účinnosti tohto zákona sa určí podľa tohto zákona. Podľa sťažovateľky tak mal najvyšší súd   priznať   opodstatnenosť   jej   námietke,   podľa   ktorej   mali   byť   pre   účely   ročného zúčtovania   poistného   na   verejné   zdravotné   postenie   za   rok   2005   vypočítané   dva vymeriavacie základy, a to jeden za obdobie od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 a druhý oddelene za obdobie od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005, takže z tohto hľadiska sú závery   najvyššieho   súdu,   ktorý   pojednáva   iba   o   jednom   vymeriavacom   základe,   podľa sťažovateľky   tiež   nezákonné,   a   teda   protiústavné.   Podľa   ďalšej   námietky   sťažovateľky sa najvyšší   súd   neadekvátne   a   arbitrárne   vysporiadal   aj   s   jej   námietkou   týkajúcou sa slovného spojenia v uvádzacej vete § 13 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého „... ak ďalej nie je ustanovené inak...“, tak vymeriavacím základom zamestnanca je príjem   v rozhodujúcom   období,   ktorý   podlieha   dani   z   príjmov   fyzických   osôb   podľa osobitného   predpisu.   Podľa   sťažovateľky   však „...   práve,   že   inak...“ od   uvedeného   je upravené v § 16 ods. 8 písm. a) a d) zákona o zdravotnom poistení, s čím sa najvyšší súd tiež   podľa   sťažovateľky   nevysporiadal.   Okrem   toho   sťažovateľka   namietala aj nepreskúmateľnosť a netransparentnosť jej ročného zúčtovania poistného za rok 2005 vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré ona nemohla ovplyvniť, čo mal najvyšší súd tiež prehliadnuť a mal sa obmedziť iba na posúdenie správnosti konečného výpočtu z tohto zúčtovania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojimi námietkami... kde som namietala, že ročné zúčtovanie poistného nie je totožné s ročným zúčtovaním dane z príjmov a argumentovala som   diametrálne   odlišným   legislatívnym   nastavením,   pri   ktorom   v   systéme   verejného zdravotného   poistenia   preddavok   poistného   je   v   príslušnom   kalendárnom   mesiaci limitovaný   príjmom   (vymeriavacím   základom)   najviac   vo   výške   trojnásobku   priemernej mesačnej   mzdy   a   v   daňovom   systéme   preddavok   na   daň   je   z   celého   príjmu,   t. j. nelimitovaného   zdaniteľného   príjmu   vyplateného   za   príslušný   kalendárny   mesiac. Akceptáciou   aplikačnej   praxe   ú.   napriek   rozdielnej   legislatíve   sa   najvyšší   súd   bez akéhokoľvek odôvodnenia stotožnil so zavedením rovnakej aplikačnej praxe ako pri ročnom zúčtovaní dane z príjmu, nekonštatoval však ani irelevantnosť mojej právnej argumentácie a nevysporiadal sa s ňou adekvátne a preskúmateľne, čím podľa môjho názoru porušil moje právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojou námietkou v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (9, strana), že 36-násobok priemernej mesačnej mzdy nie je podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky suma 517140 Sk (17 169,90 eur), ktorá sa použila ako základ na vykonanie   ročného   zúčtovania,   ale   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva SR za rok 2003 (kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu obdobiu, t. j. roku 2005) vo výške 476,80 eur/14364,10 Sk; odvodený 36-násobok vychádza vo výške 517106 Sk/17164,80 eur. Keďže aj najvyšší súd si osvojil názor správneho orgánu a krajského súdu, že ročné zúčtovanie sa vykonáva len zo súčtu príjmov a súčtu preddavkov poistenca   v   rozhodujúcom   období,   rozdiel   v   36-násobku   priemernej   mesačnej   mzdy je zrejmý a potvrdzuje moje tvrdenie, že ročné zúčtovanie nebolo možné ani v prvom roku po jeho zavedení vykonávať bez toho, aby bolo preskúmateľné. Absencia odôvodnenia tejto argumentácie, ktoré by jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je podľa môjho názoru porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.......   Takto   nastavenou   aplikačnou   praxou   poistencovi   -   zamestnancovi,   za   ktorého ročné zúčtovanie vykonal jeho zamestnávateľ, sa odňalo právo preskúmať takéto ročné zúčtovanie z dôvodu absencie údajov o jednotlivých vymeriavacích základoch za všetky kalendárne   mesiace,   výške   jednotlivých   zaplatených   preddavkov   na   poistné,   výške preddavku poistného za všetky príslušné kalendárne mesiace, ktorý bol poistenec povinný odviesť   na   základe   výsledku   ročného   zúčtovania   poistného,   a   ďalších   skutočností rozhodujúcich na vykonanie ročného zúčtovania poistného....

Z takto zavedenej aplikačnej praxe jasne vyplýva, že nedoplatok možno zistiť len z vymeriavacieho základu a rozdielu preddavku poistného určeného z tohto vymeriavacieho základu a zo skutočnej sumy zaplateného preddavku poistného. Keďže ročné zúčtovanie je za celý kalendárny rok, výška nedoplatku musí byť uvedená za ten kalendárny mesiac, v ktorom uhradený preddavok bol v nižšej sume ako mal byť uhradený podľa zákona, t. j. vznikol nedoplatok. Ak bol vymeriavací základ za príslušný kalendárny mesiac limitovaný trojnásobkom   priemernej   mesačnej   mzdy,   a   preddavok   poistného   bol   uhradený   z   tejto limitovanej   maximálnej   výšky   vymeriavacieho   základu,   potom   za   príslušný   kalendárny mesiac nemohol vzniknúť žiadny nedoplatok.

A moje tvrdenie, že mi nevznikol žiadny nedoplatok z ročného zúčtovania, sa dá preskúmať len vtedy, ak výkaz nedoplatkov obsahuje všetky údaje podľa stavu účtu platiteľa poistného k 31. decembru 2005 vychádzajúceho z údajov vykázaných platiteľom poistného za každý kalendárny mesiac, vrátane rozpisu výšky nedoplatkov a porovná sa, či nedoplatok bol uhradený v správnej výške alebo v nižšej výške ako zákon prikazuje. V mojom prípade však boli preddavky poistného za júl a november uhradené z maximálneho vymeriavacieho základu   limitovaného   trojnásobkom   priemernej   mesačnej   mzdy,   preto   za   uvedené kalendárne   mesiace   nemohol   vzniknúť   nedoplatok   a   výsledkom   ročného   zúčtovania poistného nemohol by nedoplatok z tohto dôvodu....

... Ak chcel zákonodarca, aby sa poistné platilo zo všetkých príjmov, potom nemal limitovať výšku preddavku poistného trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy za príslušný kalendárny mesiac, ako je to v prípade platenia dane z príjmu, ale mal zaviazať zdravotnú poisťovňu po vykonaní ročného zúčtovania prípadný preplatok platiteľovi vrátiť.

Tento   príliš   formalistický   prístup   k   výkladu   práva   podľa   môjho   názoru   vedie k zjavnej nespravodlivosti a nemal by sa tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení, pretože   ak   je   raz   obmedzená   výška   vymeriavacieho   základu   za   kalendárny   mesiac na trojnásobok priemernej mesačnej mzdy, potom nemožno poistenca, keď už svoje príjmy spotreboval, nútiť k úhrade nedoplatkov, ktoré on sám nezavinil, a nedoplatok vznikol len z tejto   príčiny.   Za   škody,   ktoré   spôsobil   niekto   iný,   nemôže   predsa   niesť   zodpovednosť platiteľ (zamestnávateľ a zamestnanec), ktorým bolo uložením povinnosti vnútené nejaké konanie,   ktoré   však   je   následne   označené   ako   chybné   konanie   vyvolávajúce   dôsledok v podobe vzniku nedoplatku na poistnom v jeho ročnom zúčtovaní. Tento dôsledok spôsobil priamo zákonodarca, teda štát.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/9/2013 zo dňa 10. apríla 2013 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o žalobe - preskúmaní zákonností rozhodnutia Ú. zo dňa 4. augusta 2009 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku krajského súdu zo dňa 26. marca 2012 bolo porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžso/9/2013   zo   dňa 10. apríla 2013 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   vzhľadom   na   dĺžku   konania   vo   veci samej, predmet sporu a zhodnotenie aktivity krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj aplikáciu   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave je   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   a   finančné zadosťučinenie   vo výške   100   eur,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   10   Sžso   9/2013   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako aj preskúmanie, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   t. j.   návrhom   výroku   rozhodnutia,   ktorého sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, pričom v smere namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   je   petit   jej   sťažnosti   v   podstate nevykonateľný, pretože v ňom sťažovateľka síce uviedla, že porušenie týchto svojich práv napáda v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu, avšak neoznačila, postupom v ktorom konkrétnom nimi vedenom konaní k ich porušeniu malo   dôjsť.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   v   snahe   vyhnúť   sa   prílišnému formalizmu   pri   posudzovaní   sťažnosti   a   najmä   s   ohľadom   na   potrebu   zabezpečenia materiálnoprávnej ochrany práv fyzických osôb zohľadnil toto pochybenie sťažovateľky, ktorá nie je v tomto konaní zastúpená advokátom, a dedukujúc z odôvodnenia jej sťažnosti a z jej príloh vyhodnotil namietané porušenie označených práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom od sp. zn. 4 S 155/09 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013.

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť   na   postup   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S   155/09 a postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013 bola ústavnému súdu doručená 7. júna 2013 (na poštovú prepravu podaná 5. júna 2013), t. j. po tom, keď už krajský súd 27. januára 2012 a najvyšší súd 10. apríla 2013 vyhlásili vo veci samej svoje meritórne rozhodnutia (rozsudky). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už ani krajský súd a ani najvyšší súd nemohli ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľky, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej krajský súd,   ako   aj   najvyšší   súd   vykonali   v   rámci   svojej   kompetencie   či   už   prvostupňového správneho   súdu   (krajský   súd)   alebo   v   rámci   kompetencie   odvolacieho   správneho   súdu (najvyšší súd) všetky im zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už ani krajský súd, ani najvyšší súd v tomto   štádiu   (po   vyhlásení   a doručení   meritórnych   rozsudkov)   nemohli   vykonávať,   a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha označených súdov pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   základom   pre   záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   súvislosti   s   touto   časťou   sťažnosti   ústavný   súd   ešte   nad rámec poznamenáva, že sťažovateľka   nepreukázala,   či   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   v   súvislosti so zjednaním nápravy ňou tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v napádanom postupe krajského súdu alebo najvyššieho súdu využila všetky jej dostupné prostriedky, ktoré   v   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   účinné   prostriedky   nápravy namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Špecifickosť   sťažnosti   podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   za   takýto   účinný   prostriedok nápravy,   ktorého   využitie   predchádza   podaniu   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, považuje sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi všeobecného súdu [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch   (§   53   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu   namietaného porušenia označených práv.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013

V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O. s. p.), preskúmal   rozhodnutia   žalovaného   a   rozsudok   krajského   súdu   v   rozsahu   odvolania a v medziach žaloby, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. V prejednávanej veci je predmetom sporu otázka, či žalovaný rozhodol v súlade so zákonom,   keď potvrdil rozhodnutie   Ú.   o tom,   že žalobcovi   ako   platiteľovi poistného vznikol nedoplatok zročného zúčtovania poistného za rok 2005 vo výške 77,17 €, ktorý za neho odviedol zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z. Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už správne orgány a následne aj krajský súd ako súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú.

Skutkový stav, z ktorého rozhodnutia vychádzali, nebol v konaní sporným; nebolo sporné, že žalobca dosiahol v roku 2005 v mesiacoch júl a november príjem prevyšujúci maximálny vymeriavací základ, t. j. 43 095 Sk, preto mu vznikla povinnosť vykonať a podať ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 z dôvodu tzv. pohyblivých príjmov v zmysle § 19 ods. 1 písm. c/ zákona. Rovnako nebolo sporné, že nakoľko príjem žalobcu za rok 2005 podliehajúci   dani   z   príjmu   dosiahol   526   548   Sk;   pre   výpočet   poistného   bol   použitý maximálny   vymeriavací   základ   517   140   Sk,   z   čoho   4   %   predstavujú   20   686   Sk a po odpočítaní   úhrnu   preddavkov   vo   výške   18   361   Sk   je   nedoplatok   poistného 2 325 Sk/77,17 €, ktorý bol zamestnávateľ v zmysle § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z. povinný odviesť.

Správne orgány, ale najmä krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vyargumentoval, vrátane citácie relevantných právnych predpisov, prečo žalobe žalobcu na určenie,   že   mu   nevznikol   nedoplatok   z   ročného   zúčtovania   poistného   za   rok   2005 vo výške 77,17 € (2 325 Sk),   nebolo možné vyhovieť.   Odvolací súd sa s jeho právnym názorom   stotožňuje   a   v   zmysle   §   219   ods.   2   O. s. p.   konštatuje   správnosť   dôvodov napadnutého rozhodnutia, v podrobnostiach na ne odkazuje a iba na doplnenie, reagujúc na dôvody odvolania, uvádza nasledovné:

K   námietke   žalobcu,   že   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nesprávne označil zdravotnú poisťovňu A., a. s. odvolací súd uvádza, že v rozhodnutí je táto poisťovňa označená niekoľko krát, ale iba v jednom prípade nesprávne, takže ide zjavne o zrejmú nesprávnosť, ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rovnako bez právneho významu na rozhodnutie sporu je námietka, že žalobca nepoukazoval na nesprávnu aplikačnú prax zamestnávateľa, ale správneho orgánu. K tvrdeniu žalobcu, že za mesiace júl a november roku 2005 mu nemohol vzniknúť nedoplatok na poistnom, pretože podľa § 16 ods. 8 písm. a) a d) zákona č. 580/2004 Z. z. výška preddavku na poistné zamestnanca a zamestnávateľa je najviac   trojnásobok   priemernej   mesačnej   mzdy   určenej   sadzbou   poistného,   pretože maximálny vymeriavací základ je obmedzený trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, sa už vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril prvostupňový   správny orgán,   ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia o. i. uviedol, že toto ustanovenie rieši výšku preddavkov na poistné; pričom pre ročné zúčtovanie poistného treba vychádzať z vymeriavacieho základu., ktorý upravuje ust. § 13 zákona; zákon nepozná „maximálny vymeriavací základ v kalendárnom mesiaci“, iba maximálny vymeriavací základ v kalendárnom roku, z ktorého sa určenou sadzbou vypočíta výška poistného. K tomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ je v § 13 ods. 1 vymedzujúcom   vymeriavací   základ   uvedené   „ak   ďalej   nie   je   ustanovené   inak“,   „inak“ nemôže byť ustanovené v § 16, ktorý rieši preddavok na poistné.

Je pravdou, že krajský súd nie celkom správne citoval ustanovenie § 13 zákona, keďže pre danú vec je relevantné jeho znenie účinné jednak do 31. 08. 2005 a jednak znenie účinné od 01. 09. 2005 (v znení zákona č. 325/2005 Z. z., ktorý v ust. § 31 ods. 7 určil, že vymeriavací základ pre zamestnanca na účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace do 31.08.2005 sa určia podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace od 01. 09. 2005 podľa tohto zákona), čo ale nemalo vplyv na správnosť jeho rozhodnutia, pretože relevantné ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) nebolo novelou významne dotknuté (u príjmu zamestnanca boli vypustené slová „za vykonanú prácu“).

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného za zákonné a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil v celom rozsahu.»

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa vecne zaoberal aj námietkou sťažovateľky   o   nutnosti   aplikácie   prechodného   ustanovenia   §   31   ods.   7   zákona o zdravotnom   poistení,   podľa   ktorého   sa   mal   pre   účely   ročného   zúčtovania   na   verejné zdravotné poistenie za rok 2005 určiť vymeriavací základ za obdobie od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 podľa zákona o zdravotnom poistení v jeho znení účinnom do 31. augusta   2005   a za   obdobie od   1.   septembra 2005   do   31. decembra   2005   sa   mal tento vymeriavací   základ   určiť   podľa   zákona   o   zdravotnom   poistení   v   jeho   znení   účinnom od 1. septembra   2005,   pričom   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   predmetná   legislatívna zmena nemala v konečnom dôsledku vplyv na výsledok ročného zúčtovania zdravotného poistenia sťažovateľky za rok 2005.

Podľa   §   31   ods.   7   zákona   o   zdravotnom   poistení   v   znení   účinnom od 1. septembra 2005   vymeriavací   základ   zamestnanca   na   účely   ročného   zúčtovania poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti tohto zákona sa určí podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace roku 2005 od účinnosti tohto zákona sa určí podľa tohto zákona.

Podľa   §   13   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   zdravotnom   poistení   v   znení   účinnom do 31. augusta   2005   vymeriavací   základ   zamestnanca   je   jeho   príjem   dosiahnutý v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca za vykonanú   prácu,   ktorý   podlieha   dani   z   príjmov   fyzických   osôb   podľa   osobitného predpisu.

Podľa   §   13   ods.   8   písm.   b)   zákona   o   zdravotnom   poistení   v   znení   účinnom do 31. augusta 2005 vymeriavací základ podľa odsekov 1 až 7 je najviac úhrn trojnásobkov priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu   obdobiu   (ďalej   len   „priemerná   mesačná   mzda“),   za   všetky   kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ poistného povinnosť platiť poistné.

Z citovaného znenia zákona o zdravotnom postení v znení účinnom do 31. augusta 2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného na rok 2005 bol pre zamestnanca (čo je aj prípad sťažovateľky, pozn.) podľa citovaného § 13 ods. 1 písm. a) vymeriavacím základom (od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005, pozn.) príjem zamestnanca podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom období“,   pričom   pre   účely   ročného   zúčtovania   je   potrebné za   túto   premennú označenú ako „rozhodujúce   obdobie“   samozrejme   dosadiť   kalendárny   rok,   keďže   ide   o   ročné zúčtovanie, a nie osobitne každý jeden kalendárny mesiac, ako to požaduje sťažovateľka. Uvedené verifikoval aj samotný zákonodarca, keď v citovanom ustanovení § 13 ods. 8, ktorým stanovil minimálnu a maximálnu výšku vymeriavacieho základu pre účely ročného zúčtovania poistného, vychádza z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárny rok (nie za kalendárny mesiac, pozn.), ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu obdobiu za všetky kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia (nie za jednotlivé mesiace rozhodujúceho obdobia, pozn.),   počas ktorých   mal príslušný platiteľ   poistného   povinnosť   platiť   poistné.   Keďže   v   danom   prípade   bol   rozhodujúcim obdobím   na ročné   zúčtovanie poistného   rok   2005,   bola pre   výpočet   maximálnej výšky ročného   vymeriavacieho   základu   rozhodujúca   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca v hospodárstve   Slovenskej   republiky   v   roku   2003,   pretože   toto   je   rok,   ktorý   dva   roky predchádzal rozhodujúcemu obdobiu, t. j. roku 2005, pričom podľa zistenia Štatistického úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „štatistický úrad“) v roku 2003 bola táto priemerná mzda v sume 14 365 Sk, takže podľa citovaného § 13 ods. 8 písm. b) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom do 31. augusta 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 v období od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 bola suma 517 140 Sk (14 365 Sk x 3 x 12 mesiacov) tak, ako to na strane 5 svojho rozsudku uviedol aj najvyšší súd.

Podľa   §   13   ods.   1   písm.   a)   zákon   o   zdravotnom   poistení   v   znení   účinnom od 1. septembra   2005   vymeriavací   základ   zamestnanca   je   jeho   príjem   dosiahnutý v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   13   ods.   9   písm.   d)   zákona   o   zdravotnom   poistení   v   znení   účinnom od 1. septembra   2005   vymeriavací   základ je   podľa   odsekov   1   až 8   najviac 36-násobok priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu obdobiu (ďalej len „priemerná mesačná mzda“).

Aj   z   citovaného   znenia   zákona   o   zdravotnom   postení   v   znení   účinnom od 1. septembra 2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného za rok 2005 bol pre   zamestnanca   aj   po   1.   septembri   2005   podľa   citovaného   §   13   ods.   1   písm.   a) vymeriavacím základom jeho príjem podliehajúci dani z príjmov fyzických   osôb podľa osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom období“, pričom pre účely ročného zúčtovania je potrebné za túto premennú označenú ako „rozhodujúce obdobie“ aj v tomto prípade opäť samozrejme dosadiť kalendárny rok. Súčasne aj v tomto prípade bolo potrebné pri určení maximálnej výšky vymeriavacieho základu vychádzať z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   zistenej   štatistickým   úradom v roku 2003 (čo je, ako už bolo uvedené, suma 14 365 Sk), pretože toto bol rok, ktorý dva roky predchádzal roku 2005, za ktorý bol zamestnanec povinný podať ročné zúčtovanie poisteného. Podľa § 13 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom od 1. septembra 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 bola aj v období od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005 opäť suma 517 140   Sk   (14   365   Sk   x   36)   tak,   ako   to   opäť   na   strane   5   svojho   rozsudku   uviedol aj najvyšší súd.

Z uvedených zistení vyplýva, že záver najvyššieho súdu o tom, že novelizácia zákona o   zdravotnom   poistení   v   roku   2005   nemala   podstatný   vplyv   na   určenie   maximálneho vymeriavacieho   základu   pre   účely   ročného   zúčtovania   na   verejné   zdravotné   poistenie zamestnanca v roku 2005, nemožno považovať za svojvoľný, neopodstatnený a odporujúci zmyslu   a   účelu   aplikovaných   právnych   noriem,   takže   z   tohto   pohľadu   sú   námietky sťažovateľky neopodstatnené.

Podľa ústavného súdu možno za ústavne akceptovateľné považovať aj stanovisko najvyššieho súdu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej pri určení vymeriavacieho základu pre   účely   ročného   zúčtovania   poistného   za   rok   2005   nebol   v   §   13   ods.   1   zákona o zdravotnom poistení zohľadnený odkaz (zhmotnený v slovnom spojení „... ak ďalej nie je ustanovené   inak...“,   pozn.)   na   ustanovenie   §   16   tohto   zákona   upravujúceho   podľa sťažovateľky   výnimky   z pravidla,   podľa   ktorého   by   mali   tvoriť   vymeriavací   základ pre ročné   zúčtovanie   poistného   všetky   zdaniteľné   príjmy   zamestnanca.   Najvyšší   súd považoval   túto   námietku   sťažovateľky   za   nedôvodnú   konštatujúc,   že   ustanovenie   §   16 zákona   o zdravotnom   poistení   upravuje   problematiku   preddavkov   na   verejné   zdravotné poistenie, ktoré sa uhrádzajú mesačne, a nie problematiku ročného zúčtovania verejného zdravotného poistenia. Ústavný súd predmetnú argumentáciu najvyššieho súdu považuje sa odôvodnenú a ústavne udržateľnú.

Ústavný   súd   považuje   za   nedôvodnú   aj   námietku   sťažovateľky   o   neústavnosti napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu podľa nej používania slovných spojení, ktoré zákon o zdravotnom poistení explicitne nepozná, resp. ktoré tento zákon nedefinuje. V tejto   súvislosti   sa   žiada   poznamenať,   že   ak je na   daný   prípad   aplikovaná   relevantná právna   norma   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   tak   použitie   zákonom   nestotožnenej terminológie, slovných spojení a jazykových zvratov na objasnenie jej významu nemôže samo osebe znamenať porušenie základného práva a slobody účastníka konania.

V   danom   prípade   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky   o   netransparentnosti ročného zúčtovania poistného vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré sťažovateľka podľa jej tvrdenia nemala možnosť ovplyvniť, či už z hľadiska správnosti tam uvádzaných údajov, a   teda   ani   z   hľadiska   jeho   výsledku.   V   súvislosti   s   uvedeným   je   totiž   podstatné, že v rozhodnom období zákon o zdravotnom poistení ukladal povinnosť vyhotoviť a podať ročné zúčtovanie verejného zdravotného poistenia v prvom rade samotnému zamestnancovi, ktorému   mal   na   tento   účel   zamestnávateľ   poskytnúť   všetky   nevyhnutné   údaje,   takže sťažovateľka v prípade záujmu mala možnosť, ba vlastne povinnosť vypracovať si ročné zúčtovanie verejného zdravotného poistenia za rok 2005 v prvom rade sama, takže by mala dostatočný prehľad o jeho obsahu. Avšak v tomto prípade sťažovateľka využila zákonnú možnosť   a   o   vyhotovenie   predmetného   ročného   zúčtovania   požiadala   svojho zamestnávateľa,   pričom   údaje   o   svojich   príjmoch   musia   byť   sťažovateľke   známe aj z výplatných pások, prípadne mala možnosť dožadovať sa aj u samotného zamestnávateľa potrebných   dovysvetlení,   resp.   konkretizácie   údajov,   na   ktorých   bolo   predmetné   ročné zúčtovanie založené. Najvyšší súd, ktorého rozhodnutie je však v tomto konaní predmetom prieskumu, tento postup sťažovateľky a jej zamestnávateľa ovplyvniť nemohol.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   takisto   z   neho   nevyplýva   taká   aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   či   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014