znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 431/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   z   11.   októbra   2012   vydanými   pod   sp.   zn.   5   NcC/10/2012 (Rvp 9340/2013),   sp.   zn.   5   NcC/43/2012   (Rvp   9350/2013),   5   NcC/42/2012 (Rvp 9351/2013),   5   NcC/41/2012   (Rvp   9352/2013),   5   NcC/38/2012   (Rvp   9353/2013), 5 NcC/37/2012   (Rvp   9354/2013),   5   NcC/36/2012   (Rvp   9355/2013),   5   NcC/34/2012 (Rvp 9356/2013),   5   NcC/32/2012   (Rvp   9357/2013),   5   NcC/31/2012   (Rvp   9358/2013), 5 NcC/15/2012   (Rvp   9359/2013),   5   NcC/55/2012   (Rvp   9364/2013),   5   NcC/54/2012 (Rvp 9365/2013),   5   NcC/52/2012   (Rvp   9366/2013),   5   NcC/51/2012   (Rvp   9367/2013), 5 NcC/50/2012 (Rvp 9368/2013) a sp. zn. 5 NcC/48/2012 (Rvp 9369/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 9340/2013, Rvp   9350/2013,   Rvp   9351/2013,   Rvp   9352/2013,   Rvp   9353/2013, Rvp 9354/2013,   Rvp   9355/2013,   Rvp   9356/2013,   Rvp   9357/2013,   Rvp   9358/2013, Rvp 9359/2013,   Rvp   9364/2013,   Rvp   9365/2013,   Rvp   9366/2023,   Rvp   9367/2013, Rvp 9368/2013 a sp. zn. Rvp 9369/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 431/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 11. októbra 2012 vydaným pod sp. zn. 5 NcC/10/2012 (Rvp   9340/2013),   5   NcC/43/2012   (Rvp 9350/2013),   5   NcC/42/2012   (Rvp 9351/2013),   5   NcC/41/2012   (Rvp   9352/2013),   5 NcC/38/2012   (Rvp   9353/2013),   5 NcC/37/2012   (Rvp   9354/2013),   5   NcC/36/2012   (Rvp 9355/2013),   5   NcC/34/2012   (Rvp 9356/2013),   5   NcC/32/2012   (Rvp   9357/2013),   5 NcC/31/2012   (Rvp   9358/2013),   5 NcC/15/2012   (Rvp   9359/2013),   5   NcC/55/2012   (Rvp 9364/2013),   5   NcC/54/2012   (Rvp 9365/2013),   5   NcC/52/2012   (Rvp   9366/2013),   5 NcC/51/2012   (Rvp   9367/2013),   5 NcC/50/2012   (Rvp   9368/2013)   a sp.   zn.   5   NcC/48/2012   (Rvp   9369/2013);   ďalej   len „napadnuté uznesenia.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C/233/2012,   10   C/126/2012,   9   C/265/2012, 20 C/279/2012, 9 C/292/2012, 10 C/127/2012, 7C/243/2012, 10 C/99/2012, 9 C/278/2012, 10   C/101/2012,   7   C/266/2012,   14   C/271/2012,   14   C/268/2012,   14   C/290/2012, 14 C/314/2012, 14 C/315/2012 a sp. zn. 16 C/183/2012.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady   „nemo   debet   esse   iudex   in   propria   causa“,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd mal napadnutými uzneseniami rozhodnúť tak, že   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu   z   prerokovávania   a   rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v označených uzneseniach.

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013   zo   6.   februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti ústavným   súdom   odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich   prejednanie a rozhodnutie „s   nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv uskutočňovanej   systematicky   činnosťou   súdov   Slovenskej   republiky   v   oboch   systémoch súdnej   moci,   pričom   táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   20/97,   v   ktorom   tento   súd vyslovil:,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, uvedené uznesenia zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn.   Rvp 9340/2013, Rvp   9350/2013,   Rvp   9351/2013,   Rvp   9352/2013,   Rvp   9353/2013,   Rvp 9354/2013,   Rvp   9355/2013,   Rvp   9356/2013,   Rvp   9357/2013,   Rvp   9358/2013,   Rvp 9359/2013,   Rvp   9364/2013,   Rvp   9365/2013,   Rvp   9366/2023,   Rvp   9367/2013,   Rvp 9368/2013   a sp.   zn.   Rvp   9369/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   a okresného   súdu,   ktorého   sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.  

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Princíp viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V danej   veci   je   závažným   obsahovým   nedostatkom   sťažností   predovšetkým skutočnosť, že uznesenia označené v petitoch sťažností krajský súd vôbec nevydal, a teda takéto   uznesenia   vôbec   neexistujú.   Sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach za rozhodnutia, pričom ku každému takto   označenému   „rozhodnutiu“   priradila   dátum   príslušného   spájajúceho   uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak   by   sťažovateľka   mala   v každej   ňou   označenej   veci   uviesť   príslušné   rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala   len   proti   spájajúcim   uzneseniam,   čím   by   sa   výrazne   zredukoval   počet   jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup,   že   sťažnosťami   napadla   aj   neexistujúce   uznesenia   krajského   súdu,   pričom   ako prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie   konania   a podľa   citovanej   judikatúry   ústavný   súd   môže   sťažnosť   predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný a ako   celok   trpia   nedostatkom   predpísaných   náležitostí.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosti vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   9340/2013, Rvp   9350/2013,   Rvp   9351/2013,   Rvp   9352/2013, Rvp 9353/2013,   Rvp   9354/2013,   Rvp   9355/2013,   Rvp   9356/2013,   Rvp   9357/2013, Rvp 9358/2013,   Rvp   9359/2013,   Rvp   9364/2013,   Rvp   9365/2013,   Rvp   9366/2023, Rvp 9367/2013, Rvp 9368/2013 a sp. zn. Rvp 9369/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že sťažnosti nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013