znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 431/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby   B., zastúpeného Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčín sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 26/2010 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 23 Tpo 24/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2010 doručená sťažnosť M. M., P., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia čl.   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 a čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupmi Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 26/2010 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 24/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie   pre   trestný   čin   krivej   výpovede   a   krivej   prísahy   podľa   §   346   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pre ktorý mu bolo obvinenie vznesené uznesením z 13. júla 2009.

V   rámci   predmetného   trestného   konania   bol   sťažovateľ   na   základe   uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 vzatý do väzby, proti ktorému podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ žiadosťou predloženou okresnému súdu 11. mája 2010 žiadal v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   o   prepustenie   na   slobodu.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ uviedol, že «Opatrením predsedníčky okresného súdu Spr. 421/10 z 10.05.2010 došlo v rozpise Plánu dosažiteľnosti okresného súdu k zmene tak, že v dňoch od 10.05.2010 do 17.05.2010 bude vykonávať pohotovosť JUDr. R. J. a D. M. (namiesto JUDr. H. L. a D. A. z dôvodu čerpania dovolenky) (ďalej aj ako „opatrenie z 10.05.2010“)».

Sťažovateľ   pri   prejedávaní   predmetnej   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   počas výsluchu   na   okresnom   súde   vzniesol   námietku   zaujatosti,   pretože   bol   toho   názoru,   že k zmene v osobe zákonného sudcu došlo nezákonným spôsobom.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2010 z 21. mája 2010 bolo v zmysle ustanovenia § 32 ods.   3 Trestného poriadku o predmetnej námietke rozhodnuté tak, že zákonný sudca   pre prípravné konanie nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu. O sťažnosti, ktorú podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 21. júna 2010.Okresný   súd   následne   uznesením   sp.   zn. 0   Tp   26/2010 z 25.   júna 2010 žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol a uznesenie sťažovateľovi doručil 28. júna 2010. O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26. júla 2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenia „práva   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru)“ uzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010 a sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 dôvodiac ústavnou   požiadavkou   na   zabezpečenie   princípu   zákonného   sudcu,   ktorou   je   pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade s rozvrhom práce zostaveným   predsedom   súdu   po   predchádzajúcom   prerokovaní   so   sudcami   a   vyššími súdnymi   úradníkmi   príslušného   súdu   a   zároveň   obsahujúcim   predpísané   obsahové náležitosti. V tejto súvislosti sťažovateľ predostrel túto rozsiahlu argumentáciu:

«Podľa. § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona č. 757/2004 Z.z.“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   tak,   aby   bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. ak nie je možné prideliť vec náhodným výberom   a   ide   o   potrebu   pridelenia   veci   na   rozhodnutie   bez   zbytočného   odkladu v prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze   na   vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov,   o   príkaze na vyšetrenie duševného stavu, o súhlase na použitie informačno-technických prostriedkov, 5) o predbežnom opatrení podľa osobitného zákona a v ďalších prípadoch ustanovených osobitným   zákonom,   veci   sa   prideľujú   v   súlade   s   rozvrhom   práce   spôsobom   určeným v rozvrhu práce tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   §   27   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov predseda príslušného súdu 11a) vypracuje podľa konkrétnych podmienok súdu rozvrh služieb, v ktorom určí potrebný počet sudcov, ktorí budú ako sudcovia pre prípravné konanie v pracovnom čase, ako aj mimo neho   v   rámci   pracovnej   pohotovosti   vykonávať   úkony   pred   začatím   trestného   stíhania a v prípravnom konaní vrátane rozhodovania o príkaze na sledovanie osôb a vecí, príkazu na   vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   obrazovo-zvukových   záznamov,   príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a príkazu na použitie agenta (ďalej len „osobitný zaisťovací úkon“) podľa osobitného predpisu; 12) v rozvrhu služieb určí aj ďalších   sudcov   na   zastupovanie   v   mimoriadnych   prípadoch,   napríklad   počas práceneschopnosti.

Podľa § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z.z. zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú   sudcov   a   súdnych   úradníkov   poverených   konaním   a   rozhodovaním,   vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Podľa   §   9   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 118/2005 Z.z. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 118/2005 Z.z.“) zmena rozvrhu práce sa vykonáva dodatkom k rozvrhu práce (ďalej len „dodatok“).

Podľa § 9 ods. 2 vyhlášky č. 118/2005 Z.z. ak tak ustanovuje zákon, predseda súdu prerokuje zmeny rozvrhu práce so sudcovskou radou príslušného súdu.

Podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 118/2005 Z.z. každý dodatok musí obsahovať označenie súdu, spisovú značku, pod ktorou je vedený v správnom registri, miesto a dátum vydania dodatku, označenie "DODATOK“ spolu s poradovým číslom dodatku a označením rozvrhu práce, ktorého sa týka, údaj o dátume účinnosti zmeny rozvrhu práce, odtlačok okrúhlej úradnej pečiatky súdu a podpis predsedu súdu. Dodatok sa vyhotoví podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 3.

Podľa   §   9   ods.   3   vyhlášky   č.   118/2005   Z.z.   predseda   súdu   vydá   dodatok s dostatočným časovým predstihom, spravidla 15 dní, pred navrhovanou účinnosťou zmeny rozvrhu   práce   tak,   aby   sa   so   zmenou   rozvrhu   práce   mohli   oboznámiť   sudcovia,   súdni úradníci,   ďalší   zamestnanci   príslušného   súdu,   ktorých   sa   zmena   týka,   a   zamestnanci ministerstva.

2.3 Podľa   písm.   d)   oddielu   A)   súdny   register   trestných   vecí   časti   prehľad   súdnych registrov a používané skratky rozvrhu práce okresného súdu na rok 2010 Spr. 972/09 (ďalej aj ako „rozvrh práce“; zdroj: http://www.iustice.gov.sk/wfh.aspx? pg=lb6&htm=:14/rs/2010/ospb.htm) do súdneho registra „Tp“   - register trestných vecí prípravného konania sa zapisuje najmä návrh na vzatie obvineného do väzby.

Podľa rozvrhu práce medzi veci zapisované do registrov mimo náhodného výberu pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   patrí   aj agenda rozhodovania v prípravnom konaní (agenda sudcu pre prípravné konanie) registra Tp súdneho oddelenia T.

Podľa   bodu   13   časti   zákonný   sudca   rozvrhu   práce   veci,   ktoré   sú   zapisované do registrov mimo náhodného výberu musia byť opatrené podacou pečiatkou, z ktorej jasne vyplýva dátum, hodina a minúta prijatia, počet podaní a príloh a tieto budú pridelené podľa rozvrhu práce alebo rozpisu pohotovostí, ktorý je prílohou rozvrhu práce.

Podľa   bodu   26   časti   zákonný   sudca   rozvrhu   práce   zástupcom   zákonného   sudcu v registri „Tp“ je sudca, ktorý je určeným zástupcom podľa štvrťročného rozpisu služieb pracovnej pohotovosti sudcov, tvoriaceho súčasť rozvrhu práce.

Podľa rozvrhu práce rozvrh nariadených pohotovostí pre rok 2010 je daný rozpisom nariadených pohotovostí.

Podľa rozvrhu práce rozvrh pohotovostí Okresného súdu v Považskej Bystrici, určuje rozpis predsedníčky súdu -1, j. plán dosažiteľnosti sudcov a asistentiek v pracovnej dobe a v dobe mimopracovnej, ktorý je prílohou rozvrhu práce a štvrťročne sa aktualizuje. Z   prílohy   č.   3   zoznam   sudcov   s   nariadenou   pohotovosťou   /plán   dosažiteľnosti/ rozvrhu   práce   a   zo   samotného   rozvrhu   práce   vyplýva,   že   v   období   od   7.30   hod.   dňa 29.03.2010   do   7.30   hod.   dňa   05.04.2010   mala   pohotovosť   sudkyňa   Mgr.   J.   P.   a   jej zástupcom bol JUDr R. J.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podľa prílohy č. 3 rozvrhu práce JUDr. M. Č. nebol zákonným   sudcom   na   rozhodovanie   o   návrhu   okresnej   prokurátorky   z   02.04.2010,   keď v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z.z., bola zákonným sudcom sudkyňa Mgr. J. P., resp. pri splnení podmienok stanovených v rozvrhu práce jej zástupca JUDr. R. J.

Pokiaľ sa v uznesení krajského súdu z 15.04.2010 vo vzťahu k námietke sťažovateľa ohľadne   jeho odňatia   zákonnému sudcovi uvádza,   že,,Vyžiadal si   rozvrh práce -   plán dosažiteľnosti   Okresného   súdu v Považskej   Bystrici,   z ktorého jednoznačne   vyplýva,   že sudcom, ktorý mal v dňoch 293.2010 až 5.4.2010 dosažiteľnosť, bol JUDr. M. Č. a ako zastupujúci je uvedený sudca JUDr.   J.“,   sťažovateľ   má i naďalej za to,   že v súvislosti so vzatím do väzby boli v rozpore s čl. 17 ods. I, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatý zákonnému   sudcovi   a   o   návrhu   okresnej   prokurátorky   z   02.04.2010   nerozhodol   „súd zriadený   zákonom“   (mutatis   mutandis   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Posokhov   proti   Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41). Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol sudca,   ktorý   by   bol   nestranný,   nakoľko   tento   vadný   postup   posudzovaný   na základe objektívneho   kritéria   vzbudzuje   opodstatnené   pochybnosti   o   nestrannosti   sudcu,   ktorý o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 rozhodol (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veciach   Cubber   proti   Belgicku   z   26.10.1984,   Hauschildt   proti   Dánsku   z 24.05.1989 a Piersack proti Belgicku z 1.10.1982).

K posledne uvedenému záveru vedú sťažovateľov i nasledovné dôvody. I   keď   rozvrh   práce   pripúšťa   štvrťročnú   aktualizáciu   rozvrhu   pohotovostí   (plánu dosažiteľnosti), takáto aktualizácia musí byť vykonaná vo forme dodatku (doplnenie alebo zmena) k rozvrhu práce, nakoľko tento v pôvodnej podobe obsahuje rozvrh pohotovostí pre celý   rok   2010   a   aktualizáciou   dochádza   k   jeho   zmene.   Uvedený   záver   vyplýva   aj z ustanovení § 9 vyhlášky č. 118/2005 Z.z. Ako vyplýva zo spisu 0 Tp 16/2010, z plánu dosažiteľnosti sudcov Okresného súdu v Považskej Bystrici od 29.03. do 28.06.2010 zo dňa 01.03.2010 nevyplýva, že ide ozmenu rozvrhu práce. Okrem toho táto zmena rozvrhu práce nie je ani sprístupnená na http://www.iustice.gov.sk/wfn.aspx? pg=lb6&htm=14/rs/2010/ospb.htm.   Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   v   súvislosti   so zmenou a doplnením zoznamu prísediacich (príloha č. 1 rozvrhu práce) bol prijatý dodatok č. 2 k rozvrhu práce zo 07.04.2010. Inými slovami v jednom prípade sa zmena rozvrhu práce   vykonáva   menej   formálne   (bez   dodatku)   a   bez jej   zverejnenia na   web-stránke,   v druhom   prípade   v štandardnej   formalizovanej   podobe   (riadnym   dodatkom)   a   s   jej zverejnením   na   web-stránke,   hoci   vo   svojej   podstate   ide   o   obdobné   situácie.   Podľa sťažovateľa   neformálna   zmena   v   osobe   zákonného   sudcu   je   neprípustná.   Tento   záver vyplýva aj z ustanovenia § 50 ods. 2 písm. g) zákona č. 757/2004 Z.z., podľa ktorého rozvrh práce   obsahuje   aj   rozvrh   služieb   určujúci   samosudcov   alebo   senáty   a   spôsob   ich zastupovania v prípade, ak ide o rozhodovanie o väzbe. Akýkoľvek zásah do už vydaného rozvrhu môže byť vykonaný iba formou dodatku, z ktorého je zrejmé, ktorá časť vydaného rozvrhu práce sa mení.

Taktiež je potrebné uviesť, že v rozpore s § 52 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z.z. nebola zmena   plánu   dosažiteľnosti   sudcov   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   od   29.03. do 28.06.2010 zo dňa 01.03.2010 prerokovaná v sudcovskej rade okresného súdu, čo vyšlo najavo v následnom konaní o preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľa.

Princíp, že pravidlá trestného konania musia byť ustanovené zákonom je všeobecným princípom práva. Primárnym účelom procesných pravidiel je ochrana obvineného pred akýmkoľvek zneužívaním zo strany štátnych orgánov, nakoľko je to práve obvinený, ktorý je najčastejšie   postihnutý   neexistenciou   alebo   nejasnosťou   takých   procesných   pravidiel (rozsudok ESĽP vo veci Coéme a ďalší proti Belgicku z 22.6.2000, § 102).

Z vyššie uvedených dôvodov má sťažovateľ za to, že návrh okresnej prokurátorky z 02.04.2010 mal byť v súlade so zákonom a rozvrhom práce pridelený zákonnému sudcovi, čo sa nestalo. Dôsledkom tohto vadného postupu bol sťažovateľ v rozpore s Čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a s čl. 5 ods. 4 Dohovoru odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol „súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41). Rovnako o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 nerozhodol sudca, ktorý by bol nestranný, nakoľko tento vadný postup posudzovaný na základe objektívneho kritéria vzbudzuje opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu, ktorý o návrhu okresnej prokurátorky z 02.04.2010 rozhodol (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veciach Cubber proti Belgicku z 26.10.1984, Hauschildt proti Dánsku z 24.05.1989 a Piersack proti Belgicku z 1.10.1982).»

V ďalšom bode sťažovateľ formuloval „porušenie práva byť súdený v primeranej lehote   alebo   prepustený   počas   konania   a   arbitrárnosť   a   nepreskúmateľnosť   uznesenia krajského súdu (čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru)“ uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010. V dotknutom trestnom konaní bolo sťažovateľovi obvinenie vznesené 13. júla 2009, pričom sťažovateľ uviedol, že v danom prípade nejde o trestnú vec takej skutkovej či právnej zložitosti, ktorá by   odôvodňovala   tak   neúmernú   dobu   prípravného   konania.   Vychádzajúc   z   uvedeného prezentoval sťažovateľ záver, že vyšetrovanie je poznačené prieťahmi zo strany orgánov činných   v   trestnom   konaní,   a   podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   s   týmito   ním namietanými skutočnosťami   v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, čím podľa neho „zlyhal i v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody“.

Sťažovateľ napokon dodal, že bol väzobne obmedzený na svojej osobnej slobode aj v predchádzajúcom období v rámci iných trestných stíhaní, a to v období od 29. októbra 2007 do 29. apríla 2008 a v období od 27. septembra 2009 do 1. apríla 2010, a tak bol vo svojej podstate obmedzený na osobnej slobode aj v dotknutom trestnom konaní.

Napokon   sťažovateľ   namietal „porušenie   práva   na   urýchlené   rozhodovanie o zákonnosti väzby (čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 dohovoru)“ postupom okresného súdu a krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 0 Tp 26/2010 a sp. zn. 23 Tpo 24/2010 týkajúcich sa rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu predloženej okresnému súdu 11. mája 2010, pretože podľa jeho vyjadrenia uvedené konania trvali od 11. mája 2010 až do 26. júla 2010.

Na základe uvedených argumentov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 a porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupmi okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   26/2010   a   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Tpo 24/2010, uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010 a sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 zrušil, prikázal krajskému súdu prepustiť   sťažovateľa z väzby   na   slobodu   a   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   celkovej   sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   garantujúcich   právo   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na rýchlosť tohto preskúmania a kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného   typu   väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti o prepustenie na slobodu.

1.   K námietke porušenia „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom“ uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010 a sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010

A.

Sťažovateľ   uplatnil   označenú   námietku   v   prvom   rade   vo   vzťahu   k   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 19/2010 z 10. júna 2010, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2010 z 21. mája 2010, ktorým okresný súd rozhodol o ním uplatnenej námietke zaujatosti sudcu pre prípravné konanie v zmysle ustanovenia § 32 ods. 3 Trestného poriadku tak, že tento nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu predloženej okresnému súdu 11. mája 2010.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v   prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).

  Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo napadnuté uznesenie krajského súdu   doručené   21.   júna   2010.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 30. septembra   2010,   pričom   na   poštovú   prepravu   bola   podaná   27.   septembra   2010. Z uvedeného   zjavne   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   uplynula sťažovateľovi ešte pred odoslaním tejto sťažnosti ústavnému súdu. Sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 10. júna 2010 je preto podaná oneskorene a ústavný súd ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

B.

Jedným zo základných inštitucionálnych mechanizmov trestného procesu slúžiacich na zabezpečenie garancií ústavou formulovaného práva na nestranný súd sú ustanovenia Trestného   poriadku   zakotvujúce   systém   vylúčenia   orgánov   činných   v   trestnom   konaní, sudcov   a   ďalších   participujúcich   subjektov   trestného   konania   v   prípade   ich   zaujatosti. Sťažovateľ poskytovaný prostriedok ochrany garancie nestrannosti rozhodovania aj využil, a to prostredníctvom podanej námietky zaujatosti, o ktorej bolo predpísaným spôsobom rozhodnuté tak, že jej vyhovené nebolo. I napriek skutočnosti právoplatného rozhodnutia o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sťažovateľ   jej   argumentačné   východiska   opätovne duplicitne   uplatnil   pri   nasledujúcom   prejednávaní   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu. Konajúcim súdom bol v odôvodnení príslušného rozhodnutia (uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010) poučený, že dotknutá otázka už bola právoplatne rozhodnutá, a preto sa ňou nebolo v rámci daného konania možné zaoberať.

Porušenie   požiadavky   nestrannosti   a   nezávislosti   súdu   ako   súčasti   záruky kompetentnosti   súdu   uplatnil   sťažovateľ   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   aj vo vzťahu k označenému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010, ktorého   predmetom   rozhodovania   nebola   uplatnená   námietka   zaujatosti,   ale   žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   konvalidovať   zmeškanie   zákonom predpísanej   lehoty   vo   vzťahu   k   uzneseniu   sp.   zn.   23   Tpo   24/2010   z   10.   júna   2010 prenesením námietok na ďalšie chronologicky nasledujúce rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade akceptovať. Ústavný súd preto posúdil sťažnosť v časti námietky porušenia „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“ formulovaných vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K námietke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namietal nedostatok súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   z   hľadiska   požiadavky kvality   preskúmania,   konkrétne   sťažovateľ   namietal   nesplnenie   požiadavky   náležitého odôvodnenia rozhodnutia, v dôsledku čoho považuje namietané uznesenie krajského súdu za rozhodnutie odporujúce čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Tpo   24/2010 z 20. júla 2010   v kontexte dôvodov prezentovaných v sťažnosti predloženej ústavnému súdu   zistil tieto pre rozhodovanie relevantné skutočnosti:

V sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2010 z 25. júna 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu, sťažovateľ namietal „4-mesačnú nečinnosť orgánov prípravného konania odo dňa 1.4.2010, kedy bol vzatý   do   väzby“, a   nedodržanie   požiadavky   postupu   trestného   konania   s   osobitnou starostlivosťou a urýchlením platiacej pri vykonávaní väzobného trestného stíhania. Krajský   súd   v   uznesení,   ktorým   podanú   sťažnosť   ako   nedôvodnú   zamietol, argumentoval, že sa s predmetnou námietkou nestotožnil, poukazujúc na skutočnosť, že sťažovateľ podal 11. mája 2010 žiadosť o prepustenie na slobodu v zmysle ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku a v dôsledku sťažovateľom uplatnených námietok a sťažností je spisový materiál predkladaný nadriadenému súdu pre účely rozhodnutia o nich. Krajský súd uviedol, že „Je len samozrejmé, že obvinený má právo v ktoromkoľvek štádiu trestného konania   na   podávanie   podnetov   a   toto   mu   nie   je   možné   pričítať   k   tiaži.   Požiadavka urýchleného vybavovania väzobných vecí však nie je nadradená iným základným zásadám uvedeným v § 2 Tr.por. Rýchlosť vybavovania veci nemôže byť na ujmu kvality činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, keďže odstránenie ich pochybení v ďalšom konaní môže mať za následok práve vznik prieťahov.“.

Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky   spravodlivého   konania podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo - relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že v uznesení sp. zn. 23 Tpo 24/2010 z 20. júla 2010 krajský súd otázke splnenia jednej z formálnych podmienok väzby venoval dostatočnú pozornosť, keď,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia,   vyvrátil   sťažovateľom   formulovanú námietku o nečinnosti orgánov prípravného konania v období po vzatí sťažovateľa do väzby poukázaním   na   potrebu   realizácie   konkrétnych   úkonov   časovo   zodpovedajúcich označenému obdobiu. Takisto ku všeobecnej námietke sťažovateľa o porušení požiadavky urýchleného   postupu   v   trestných   konaniach   spojených   s   väzobným   stíhaním   predložil náležitú protiargumentáciu o prioritách trestnoprocesného postupu spojených so základnými zásadami   trestného   konania   kladúcimi   nároky   na   kvalitu   celkového   postupu   trestného konania.

Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd poskytol na sťažovateľom formulované argumenty relevantného charakteru dostatočne náležitú odpoveď, a teda odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere. Ústavný súd tak dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru,   a   preto   sťažnosť   v   označenej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietke porušenia požiadavky urýchlenosti rozhodovania väzobných vecí postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 26/2010 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo 24/2010

Pokiaľ   ide   o   požiadavku   urýchlenosti   rozhodovania   („bref   délai“,   „speedily“), Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ju netreba posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   na   slobodu,   ktorej   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Považská   Bystrica nevyhovel, bola okresnému súdu predložená 11. mája 2010.

V rámci prejednávania tejto žiadosti sťažovateľ počas výsluchu na okresnom súde 21.   mája   2010   uplatnil   v   zmysle   ustanovení   §   31   a   nasledujúcich   Trestného   poriadku námietku   zaujatosti   sudcu   pre   prípravné   konanie   s   odôvodnením,   že „rozhodovanie v predmetnej veci nebolo pridelené v súlade s rozvrhom práce a so zákonom zákonnému sudcovi“. Príslušný sudca pre prípravné konanie rozhodol o uplatnenej námietke uznesením z 21. mája 2010. Uznesenie sťažovateľ napadol sťažnosťou bezprostredne po jeho vyhlásení 21.   mája   2010,   pričom   odôvodnenie   sťažnosti   doplnil   24.   mája   2010.   Krajský   súd o zamietnutí podanej sťažnosti rozhodol uznesením z 10. júna 2010, ktoré sťažovateľovi doručil 21. júna 2010.

V zmysle ustanovenia § 32 ods. 4 Trestného poriadku po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu o vylúčení, resp. nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania možno   vykonať len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania. V súlade s uvedenou právnou úpravou teda sudca pre prípravne konanie   a nadriadený   súd najprv prejednali uplatnenú námietku zaujatosti   a po doručení právoplatného rozhodnutia o nej, teda   po   odpadnutí   zákonnej   prekážky,   okresný   súd   pokračoval   v   prejednávaní   žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Celkovú dobu pripadajúcu na označené rozhodovanie a   doručenie   právoplatného   rozhodnutia   zodpovedajúcu   jednému   mesiacu   v   kontexte okolností,   teda   za situácie   podanej   žiadosti   sťažovateľa o   prepustenie   z väzby, hodnotí ústavný súd ako akceptovateľnú.

O   podanej   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   okresný   súd   rozhodol   uznesením z 25. júna 2010 a toto rozhodnutie sťažovateľovi doručil 28. júna 2010. Z aritmetického hľadiska   pre   určenie   celkovej   doby   rozhodovania   okresného   súdu   treba   k   dobe od predloženia   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   (11.   máj   2010)   do   vzniku   zákonnej prekážky (21. máj 2010)   predstavujúcej 10 dní   prirátať ďalších 7 dní zodpovedajúcich obdobiu   od   odpadnutia   zákonnej   prekážky   (21.   máj   2010)   do   doručenia   rozhodnutia okresného súdu sťažovateľovi (28. jún 2010). Doba konania okresného súdu tak predstavuje 17 dní.

O   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   žiadosť sťažovateľa o   prepustenie   na slobodu,   bolo krajským súdom   rozhodnuté 20.   júla 2010, pričom toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 26. júla 2010. Celková doba konania na druhom stupni tak zahŕňa obdobie od „reálneho“ ukončenia konania na prvom stupni, teda od spomínaného 28. júna 2010 do 26. júla 2010, teda celkovo 28 dní.

Vo   svojej   judikatúre   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   v   zmysle   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (pozri napr. III. ÚS 345/06).

Ani u jedného z konajúcich súdov dĺžka konania neprekročila akceptovateľnú dobu jedného mesiaca. Vychádzajúc z jednoduchého aritmetického ponímania, prihliadnuc tiež na záver   ústavného   súdu   o   primeranosti   dĺžky   predchádzajúceho   konania   o   uplatnenej námietke zaujatosti, zistenia ústavného súdu signalizujú dodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania na oboch stupňoch konania. Ústavný súd preto sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   požiadavky   urýchleného rozhodovania   väzobných   vecí   postupmi okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   označených   konaniach   kvalifikuje   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011