znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 431/08-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   a. s.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníkom dovolacieho konania, v ktorom najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky (žalobcu v pôvodnom konaní) rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 81/2007, 2 Cdo 82/2007 z 29. apríla 2008 rozhodol tak, že jej dovolaniu vyhovel a zrušil druhostupňový rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 Co 222/2006   z 27.   novembra   2006   vo   výroku,   ktorým krajský súd   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 17 C 275/2003 zo 16. mája 2006 tak, že žalobu v časti nad sumu 10 219 206,50 Sk zamietol. Dovolanie žalovanej strany najvyšší súd ako neprípustné odmietol.

Na podnet žalovanej strany podal listom z 19. decembra 2007 generálny prokurátor Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   mimoriadne   dovolanie. K dovolaniu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľky listom z 20. februára 2008, v ktorom uviedol,   že   v tejto   veci   už   bolo   podané   dovolanie   zo   strany   sťažovateľky   aj   zo   strany žalovanej   strany,   a   preto   namieta   procesnú   prekážku   litispendencie   s   poukazom na ustanovenie § 83 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a žiada predmetné konanie zastaviť. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008 tak, že mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovel a zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 vo výroku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 275/03 zo 16. mája 2006.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: «Senát najvyššieho súdu sa v cit. rozsudku s námietkou litispendencie vysporiadal slovami, citujem: „Právna úprava mimoriadneho dovolania   však   pripúšťa   za   podmienok   stanovených   v zákone,   preskúmať   rozhodnutia odvolacieho súdu aj z dovolacích dôvodov uvedených v § 243f ods. 2, písm. b) a c) O. s. p., nakoľko   tieto   neboli   predmetom   dovolacieho   prieskumu   v dovolacom   konaní.   Námietka žalobcu   týkajúca   sa   procesnej   neprípustnosti   mimoriadneho   dovolania   je   preto nedôvodná.“

Ak si pozrieme ustanovenie § 243f ods. 2, písm. b) a c) O. s. p., tak zistíme, že práve tu sa hovorí, kedy mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu.

Napadnuté   rozhodnutie   (rozsudok   KS Prešov zo   dňa   27.   novembra 2006) nie je postihnuté   inou   vadou,   ktorá   by   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je preto nedôvodné a nemožno ho oprieť o ustanovenie § 243e v spojení s § 243f ods. 1 O. s. p.

Ako   som   vyššie   uviedol   najvyšší   súd   v rozsudku   zo   dňa   29.   apríla   2008,   sp. zn. 2 Cdo 81/2007,   2   Cdo   82/2007,   podrobne   a vyčerpávajúco   rozoberá,   že   dovolanie žalovanej je neprípustné.

Aj   napriek   právnemu   názoru   obsiahnutom   v tomto   rozsudku,   ďalej   napriek uplatnenej   námietke   litispendencie,   najvyšší   súd   v senáte   zloženom   z JUDr.   J.   B., JUDr. M. D.   a JUDr.   O.   T.   rozsudkom   zo   dňa   28.   júla   2008   dovolaniu   generálneho prokurátora vyhovel a napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.»

Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní vydal   rozhodnutie,   ktoré „zjavne   nemá   oporu v slovenskom   právnom   poriadku a ide o svojvoľné   rozhodnutie“,   ktorým   došlo   k porušeniu   v sťažnosti   označených   práv sťažovateľky.

Na základe uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom,   zo   dňa   28.   júla   2008,   sp. zn. 1 M Cdo 10/2007, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom,   zo   dňa   28.   júla   2008,   sp. zn. 1 M Cdo 10/2007, porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom,   zo   dňa   28.   júla   2008,   sp. zn. 1 M Cdo 10/2007, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   V.,   a. s., so sídlom   v K.,   IČO:...,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   107.680,- Sk,   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 53.650,- Sk a 2 režijné paušály po 190,- Sk).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. ústavy 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočíva   v tvrdení,   že   v konaní   najvyššieho   súdu rozhodujúceho   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   existoval   nedostatok jednej z procesných podmienok konania, ktorý predstavovala litispendencia, teda prekážka už   začatého   konania   vedeného   najvyšším   súdom   na   základe   podaného   dovolania. Sťažovateľka preto rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, ktorým bolo mimoriadnemu dovolaniu vyhovené, považuje za arbitrárne, nemajúce „oporu v slovenskom právnom   poriadku“,   ktoré   ako   také   malo   za   následok   porušenie   jej   základných   práv v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preskúmal súvisiace podania a rozhodnutia najvyššieho súdu, rozsudok vydaný   v dovolacom   konaní   sp.   zn.   2 Cdo 81/2007,   2 Cdo 82/2007   z   29. apríla 2008 a rozsudok vydaný v konaní o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 z 28. júla 2008,   aby   zistil,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn. 1 M Cdo 10/2007   sú   zlučiteľné   s limitmi   sťažovateľom   označených   článkov   ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta.

Žalovaná   strana   podala   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 1 Co 222/2006   z   27. novembra 2006   dňa   28. decembra 2006   a   prípustnosť   dovolania založila na existencii zmätočného dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. b) OSP [ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania], pričom navrhla   druhostupňový   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1 Co 222/2006   z   27. novembra 2006 a prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 275/2003 zo 16. mája 2006 zrušiť a konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 OSP zastaviť.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Cdo 81/2007, 2 Cdo 82/2007 z 29. apríla 2008,   ktorým   rozhodoval   o dovolaní   jednak   žalovanej   strany,   jednak   sťažovateľky, dovolanie žalovanej strany odmietol ako neprípustné. O dovolaní sťažovateľky rozhodol tak, že mu vyhovel a druhostupňový rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým tento zmenil   prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   žalobu   v časti   nad   sumu 10 219 206,50 Sk zamietol, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   19. decembra 2007   podal   na   základe   podnetu   žalovanej   strany   proti druhostupňovému rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 generálny   prokurátor   mimoriadne   dovolanie,   ktoré   oprel   o dôvod   v zmysle   ustanovenia § 243f ods. 1 písm. c) OSP [rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci]. Najvyšší   súd   podanému   mimoriadnemu   dovolaniu   vyhovel   a   namietaným   rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 10/2007   z   28. júla 2008   druhostupňový   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006, ktorým tento potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 275/2003 zo 16. mája 2006, zrušil a vec mu rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   dovolacie   dôvody,   ktoré   uplatnila   žalovaná strana   pri   podaní   dovolania   a pri   podnete   k mimoriadnemu   dovolaniu,   neboli   totožné. Litispendencia je nedostatkom procesnej podmienky konania, ak existuje v čase vydania meritórneho   rozhodnutia.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Cdo 81/2007, 2 Cdo 82/2007 bolo vydané 29. apríla 2008 a zrušilo druhostupňový rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 vo výroku, ktorým tento zmenil rozsudok prvostupňového   súdu   tak,   že   žalobu   v časti   nad   sumu   10 219 206,50 Sk   zamietol. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 10/2007 bolo vydané neskôr - 28. júla 2008, keď už boli známe účinky právomoci najvyššieho súdu uplatnenej na základe „riadneho“ dovolania, pričom toto namietané rozhodnutie zrušilo inú časť druhostupňového rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 222/2006 z 27. novembra 2006 (vo výroku, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok).

Výsledné   účinky   uplatnenej   právomoci   najvyššieho   súdu   v   prípade   konania uskutočneného   na   podklade   dovolania   a v prípade   konania   uskutočneného   na   podklade mimoriadneho dovolania teda vzájomne nekolidujú, a nemožno preto hovoriť o skutkovej a právnej totožnosti veci, ktorá by vyvolávala litispendenciu v čase vydania namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

V uvedenom prípade v konaní vedenom na základe mimoriadneho dovolania nešlo teda o nedostatok procesnej podmienky - existenciu už začatého konania v tej istej veci, a teda   o svojvoľnú   interpretáciu   a aplikáciu   právnej   úpravy   v rámci   výkonu   právomoci najvyššieho súdu, ktorá by znamenala arbitrárnosť namietaného rozhodnutia.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008