znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 430/2015-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1.   decembra   2015 v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Mariannou   Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   257/2004 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho   zastúpenia   v   sume   434,48   €   (slovom   štyristotridsaťštyri   eur   a   štyridsaťosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Marianny Lechmanovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 8. septembra   2015   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo   aj „navrhovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Mariannou   Lechmanovou,   Štúrova   20, Košice, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 257/2004.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta neprimeranú dĺžku konania o zaplatenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 257/2004. Konanie,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   prieťahy,   začalo   jeho   žalobným   návrhom z 23. decembra 2003. Okresný súd podľa sťažovateľa po vydaní uznesenia z 20. decembra 2014,   ktorým   zamietol   jeho   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   zostal   nečinný a „po dobu dlhých siedmych rokov nedošlo zo strany súdu k žiadnemu úkonu“. Sťažovateľ ďalej uvádza chronológiu jednotlivých úkonov zo strany okresného súdu. V sťažnosti ďalej uvádza:

„V   danom   prípade   nejde   o   takú   zložitosť   (právnu   ani   skutkovú),   ktorá   by odôvodňovala skutočnosť, že za takmer jedenásť rokov od podania   žaloby súd vo veci právoplatne   nerozhodol,   dokonca   nerozhodol   ani   na   prvom   stupni.   Podľa   názoru sťažovateľa Okresný súd Bratislava I v období od 20.12.2004 do 30.03.2011 vôbec nekonal a od roku 2011 konal neefektívne a tak spôsobil to, že sťažovateľ je stále v stave právnej neistoty.

Okresný súd Bratislava I po dlhú dobu a v danom prípade opakovane po dobu niekoľkých   rokov   vôbec   nekonal   a   nevykonával   úkony.   V   tomto   prípade   ide o nekomplikovanú   vec,   ktorú   bolo   nutné   posúdiť   a   rozhodnúť   v   zmysle   príslušných zákonných ustanovení ako aj v zmysle dostupnej judikatúry.

V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č. k. 9C/257/2004 súd vôbec nekonal plynulo aj keď vec právne ale ani fakticky zložitá nebola a nebola zložitá ani povaha   prejednávanej   veci   t.   j.   konanie   o   zaplatenie   sumy   10.000   Eur   z   dôvodu,   že sťažovateľ nemal počas trvania jeho väzobného stíhania prístup k právnym predpisom. Sťažovateľ sa domáhal, aby mu súd priznal nárok na odškodné z dôvodu porušenia jeho práv a požadoval, aby odporca uhradil spravodlivé finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu v plnej výške.

Sťažovateľ   je   v   konaní   č.   k.   9C/257/2004   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava I po dlhú dobu a dodnes aj je, vzhľadom na absenciu meritórneho rozhodnutia vo veci, v stave právnej neistoty.

Sťažovateľ má za to, že zo všetkého uvedeného vyplýva, že okresný súd je zodpovedný za   celkovú   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania   v   trvaní   takmer   jedenásť   rokov od podania žalobného návrhu, počas ktorej nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov takým spôsobom aby poskytol sťažovateľovi v namietanom konaní relevantnú ochranu jeho práv a oprávnených nárokov v zmysle návrhu vo veci samej, ako aj namietaných práv v zmysle ním podanej sťažnosti ústavnému súdu.“

Sťažovateľ preto doručil 7. mája 2014 sťažnosť na postup súdu spôsobujúci prieťahy v konaní. Jeho sťažnosť bola predsedníčkou okresného súdu kvalifikovaná ako dôvodná.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod. sp. zn. č. k. 9C/257/2004 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 9C/257/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 Eur (slovom desať tisíc Eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 893,65 Eur (slovom: osemstodeväťdesiattri Eur aj šesťdesiat päť centov) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky vedený

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že mu vzniká nemajetková ujma „spočívajúca najmä v pocitoch úplnej neistoty a bezmocnosti zo stavu v namietanom konaní, ktoré trvá neprimeranú dobu takmer 10 rokov pričom sa v namietanom   konaní   nejedná   o   skutkovo   a   ani   právne   zložitú   vec,   keď   príslušný   súd v namietanom konaní o jeho nároku od roku 2004 právoplatne nerozhodol a podľa jeho názoru pokračuje v neefektívnej činnosti a nečinnosti, čím jej nepriamo bráni reálnemu uplatneniu a vymoženiu ním uplatnených práv“. V doplnení k ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 3. marca 2015 k požadovanej výške finančného zadosťučinenia uvádza: „Za prekročenie rýchlosti je pokuta vo výške 400,00 Eur. Nedávno Špecializovaný trestný súd vo veci Niguta a spol. udelil poriadkovú pokutu 3.300,00 Eur jednej televízii za to, že vyhotovovala z pojednávania záznam bez povolenia súdu.

Súd nemôže priznať nižšie odškodné za prieťahy, t.j. porušenie základného Ľudského práva, lebo to by potom znamenalo, že súd degraduje základné ľudské právo na úroveň poriadkovej   pokuty.   Do   úvahy   teda   prichádza   priznať   len   viac.   Podľa   sťažovateľa   je odškodné zároveň trestom pre toho, kto základné/ ľudské právo porušil.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3617/2015   doručeným   ústavnému   súdu   2.   novembra   2015,   v   ktorom predsedníčka okresného súdu k postupu súdu, ako aj k samotnej veci uviedla:

„Návrh   namietanej   veci   sp.   zn.   9C/257/2004   bol   Okresnému   súdu   Bratislava   I doručený dňa 23.12.2003. Chronológia jednotlivých úkonov, ktoré boli odo dňa doručenia návrhu   na   súd   v   namietanej   veci   vykonané,   je   súčasťou   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne k ústavnej sťažnosti.

Dňa   07.05.2014   bola   v   namietanej   veci   podaná   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní (Spr. 2168/2014), ktorá bola s prihliadnutím na celkovú dĺžku namietaného konania sp. zn.: 9C/257/2004 vyhodnotená listom zo dňa 26.05.2014 ako dôvodná.

Z rozsahu spisového materiálu veci a doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, Že k predĺženiu súdneho konania prispel svojím správaním aj samotný navrhovateľ ako sťažovateľ.

V   namietanej   veci   bolo   potrebné   vykonať   viacero   procesných   úkonov   vo   vzťahu k podaniam navrhovateľa, ktoré boli vo väčšine prípadov neúplné a zmätočné tak, ako to vyplýva z vyjadrenia zákonnej sudkyne k ústavnej sťažnosti. Zmätočným bol samotný návrh na začatie konania, ktorý bol až na základe výzvy súdu doplnený dňa 2.8.2011 a dňa 22.9.2011. Následne bol navrhovateľ dňa 9.8.2012 vyzvaný na vady podania doručeného dňa 15.5.2012, ktorým navrhol upraviť petit návrhu na začatie konania. Prieťahy v konaní spôsobil aj rozšírením odporcov v 2.- 5. rade v priebehu konania, čím sa predĺžili procesné úkony súdu v súvislosti s väčším počtom účastníkov konania.

Rovnako bolo zo strany navrhovateľa podaných viacero námietok zaujatosti voči zákonným   sudcom,   potreba   vyriešenia   ktorých   viedla   k   opakovaným   odročeniam pojednávaní nariadených vo veci. Prvú námietku zaujatosti podal dňa 2.5.2013, pričom vzhľadom na jej zmätočnosť, vyzval súd dňa 6.5.2013 navrhovateľa na upresnenie tejto námietky.   Navrhovateľ   doplnil   námietku   podaním   doručeným   dňa   15.5.2013,   avšak vzhľadom na obsah námietky nebola predložená Krajskému súdu v Bratislave, nakoľko nebola   dôvodná   podľa   ustanovení   O.   s.   p.   Druhá   námietka   zaujatosti   doručená dňa 25.9.2013   bola   podaná   voči   rovnakej   sudkyni,   o   ktorej   Krajský   súd   v   Bratislave po predložení veci nerozhodoval, nakoľko bola podaná po lehote, čím došlo k zmareniu pojednávania vytýčeného na termín 1.10.2013 a celkovému zdržaniu konania od 25.9.2013 do 4.12.2013. Po zmene zákonnej sudkyne navrhovateľ podal dňa 7.5.2014 ďalšiu námietku zaujatosti,   čím znova došlo k   zmareniu pojednávania vytýčeného   na termín 30.5.2014. Predsedníčka   súdu   námietke   zaujatosti   vyhovela   a   dňa   24.6.2014   bola   vec   pridelená zákonnej   sudkyni   JUDr.   Beáte   Bizoňovej,   ktorá   namietla   svoju   zaujatosť,   nakoľko navrhovateľ voči nej podal trestné oznámenie, pre ktoré už bola vylúčená Krajským súdom v Bratislave aj   z prejednávania inej veci vedenej pod sp. zn. 12C/55/2007. Po podaní námietky   zaujatosti   navrhovateľom   došlo   opäť   k   predĺženiu   konania   od   7.5.2014 do 14.7.2014, kedy bola vec pridelená aktuálnej zákonnej sudkyni JUDr. Anne Kašajovej. V   namietanej   veci   bolo   rovnako   potrebné   vykonať   výsluch   navrhovateľa prostredníctvom   dožiadaných   súdov,   konkrétne   Okresným   súdom   Piešťany   (dožiadaním zo dňa   30.03.2011)   a   Okresným   súdom   Trenčín   (dožiadaním   zo   dňa   20.05.2012),   stav vykonania   ktorých   bolo   potrebné   zo   strany   súdu   urgovať,   a   to   urgenciou   súdu zo dňa 09.06.2011 a žiadosťou súdu zo dňa 06.08.2013.

Pokiaľ ide o nečinnosť súdu v namietanej veci v období od 20.12.2004 do 30.3.2011, považujem za potrebné uviesť, že navrhovateľ ako sťažovateľ v uvedenom období nevyvinul žiadnu   procesnú   aktivitu,   ktorou   by   sa   domáhal   odstránenia   vznikajúcich   prieťahov v konaní, čo nezbavuje súd zodpovednosti za prípadné sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práv, avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušovania jeho práv.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   si   dovoľujem   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   požiadať,   aby   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, vzal do úvahy aj vyššie uvedené skutočnosti, ktoré prispeli k predĺženiu súdneho konania v namietanej veci, a aby sťažovateľovi ním uplatnené finančné zadosťučinenie v plnom rozsahu nepriznal.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 9 C 257/2004 priebeh a stav konania. Konanie začalo návrhom sťažovateľa proti Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   o   zaplatenie   požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy podaným na okresnom súde 23. decembra 2003. Okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Nitra ako súdu miestne príslušnému, kde bol spis doručený 10.   februára   2004.   Po   nesúhlase   Okresného   súdu   Nitra   s   postúpením   veci   bol   spis predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý uznesením sp. zn. 3 Ndc 6/2004 zo 16. marca 2004 rozhodol, že miestne príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I. Spis bol späť doručený okresnému súdu 29. júla 2004. Okresný súd prípisom z 18. augusta 2004 vyzval odporcu, aby sa v lehote 15 dní vyjadril   k   návrhu   (vyjadrenie   bolo   súdu   doručené   17.   septembra   2004).   Výzvou zo 7. septembra   2004   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   odstránil   vady   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením sp. zn. 9 C 257/2004 z 20. decembra 2004 okresný súd odmietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

V ďalšom období až do 18. januára 2010, t. j. 5 rokov a takmer 1 mesiac okresný súd v sťažovateľovej veci vôbec nekonal. V období od 18. januára 2010 až do 30. marca 2011 sa jeho činnosť obmedzila na opakované zisťovanie pobytu sťažovateľa.

Okresný súd požiadal 30. marca 2011 Okresný súd Piešťany o výsluch sťažovateľa na dožiadanom súde. Zároveň 30. marca 2011 zaslal okresný súd sťažovateľovi poučenie o jeho procesných právach a oznámil mu, že jeho výsluch bude uskutočnený cestou dožiadaného súdu. Dodatočné poučenie o procesných právach bolo zaslané sťažovateľovi 13. apríla 2011. Výzvou z 9. júna 2011 požiadal okresný súd dožiadaný súd o zaslanie informácie, v akom stave sa nachádza dožiadanie na výsluch sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   2.   augusta   2011   opravil   návrh na začatie konania a doplnil ho návrhom na vstup ďalších účastníkov do súdneho konania. Zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Prípisom zo 6. septembra 2011 okresný súd zisťoval skutočnosti potrebné na pre rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Uznesením   č.   k.   9   C   257/2004-44   zo   6.   septembra   2011   okresný   súd   vyzval sťažovateľa, aby do 15 dní odstránil vady návrhu i podania z 25. júla 2011. Odpoveď sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 17. septembra 2011.

Uznesením č. k. 9 C 257/2004-45, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2011, okresný súd pripustil vstup ďalších účastníkov do konania.

Uznesením č. k. 9 C 257/2004-56 z 19. apríla 2012 okresný súd priznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Zároveň mu zaslal oznámenie vo veci jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

Ďalšie doplnenie žaloby a oprava podania zo strany sťažovateľa boli okresnému súdu doručené 15. mája 2012. Uznesením zo 4. júla 2011 okresný súd odkázal navrhovateľa na Centrum právnej pomoci. Okresný súd podaním z 9. augusta 2012 vyzval sťažovateľa na upresnenie   navrhovanej   zmeny   petitu.   Odpoveď   sťažovateľa   bola   súdu   doručená 28. augusta 2012.

Uznesením č. k. 9 C 257/2004-100 z 15. októbra 2012 okresný súd zastavil konanie v časti návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy a zároveň pripustil zmenu petitu návrhu. Uznesením z 22. novembra 2012 uložil okresný súd odporcom v 2. až 5. rade vyjadriť sa v stanovenej lehote k návrhu na začatie konania. Vyjadrenia odporcov vo 4. a v 5. rade boli súdu doručené 27. decembra 2012 a 28. decembra 2012, vyjadrenia odporcov v 2. a 3. rade 13. februára 2012.

K   uzneseniu   č.   k.   9   C   257/2004-100   z   15.   októbra   2012   vydal   okresný   súd 28. januára 2013 opravné uznesenie.

Okresný   súd   podaním   z   22.   marca   2013   oznámil   sťažovateľovi,   že   jeho   účasť na nariadenom   pojednávaní   nie   je   nutná,   keďže   už   bol   vypočutý   dožiadaným   súdom. Navrhovateľ oznámil súdu (doručené 3. apríla 2013), že nedáva súhlas na pojednávanie bez jeho účasti. Na jeho sťažnosť okresný súd odpovedal 10. apríla 2013. Vo veci sa 19. apríla 2013   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   kvôli   potrebe   doplnenia   dokazovania   odročené na 17. máj 2013. Zápisnica z pojednávania bola sťažovateľovi zaslaná 22. apríla 2013. Dňa   2.   mája   2013   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorého obsahom   bola   aj   námietka   zaujatosti.   Okresný   súd   podaním   zo   6.   mája   2013   vyzval navrhovateľa na vyjadrenie v súvislosti s námietkou zaujatosti. Jeho odpoveď bola súdu doručená 15. mája 2013.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 17. mája 2013. Po vyjadrení účastníkov na   strane   odporcov   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   pre   účely   opätovného dožiadania o výsluch navrhovateľa.

Okresný súd podaním z 27. mája 2013 oznámil navrhovateľovi, že jeho námietky spočívajú len v postupe súdu, a preto ich okresný súd nebude predkladať nadriadenému súdu, a zároveň mu zaslal zápisnicu z pojednávania.

Výsluch sťažovateľa dožiadaným Okresným súdom Trenčín sa uskutočnil 20. júna 2013. Kópie zápisnice o výsluchu boli zaslané odporcom 9. augusta 2013.

Okresný   súd   podaním   z   12.   augusta   2013   zaslal   sťažovateľovi   upovedomenie o termíne pojednávania (1. október 2013) s oznámením, že nebude žiadať jeho predvedenie, pretože bol vypočutý k veci dožiadaným súdom a jeho účasť na pojednávaní nie je nutná. Sťažovateľ podaním doručeným súdu 25. septembra 2013 podal podnet na postup v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vzniesol námietku zaujatosti.   V   dôsledku   vznesenej   námietky   zaujatosti   okresný   súd   zrušil   nariadené pojednávanie a predložil vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd vrátil prípisom z 21. októbra 2013 spis okresnému súdu pre nedodržanie zákonného postupu. K opätovnému predloženiu spisu na krajský súd došlo 26. novembra 2013.   Krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   bezdôvodne   predložený.   Spis   bol okresnému súdu doručený 4. decembra 2013.

Od 1. januára 2014 došlo k zmene zákonnej sudkyne konajúcej vo veci. Ďalší termín pojednávania nariadil okresný súd na 30. máj 2014. Keďže sťažovateľ podal 7. mája 2014 sťažnosť na prieťahy v konaní a námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, bol termín pojednávania   zrušený   a   spis   bol   13.   mája   2014   predložený   predsedníčke   súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Okresný súd prípisom z 26. mája 2014 upovedomil sťažovateľa   o   spôsobe   vybavenia   jeho   sťažnosti,   ktorú   predsedníčka   okresného   súdu vyhodnotila ako dôvodnú.

Rozhodnutím   predsedníčky   súdu   na   pridelenie   veci   náhodným   výberom   inému sudcovi došlo 24. júna 2014 k zmene zákonnej sudkyne. Keďže zákonná sudkyňa uviedla svoju   zaujatosť   z   dôvodu,   že   na   ňu   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie,   bola   vec 14. júla 2014 pridelená náhodným výberom novej zákonnej sudkyni, o čom bol sťažovateľ informovaný oznámením zo 16. septembra 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho orgánu v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodnutie o zaplatenie   sťažovateľom   nárokovanej   sumy,   ktorú   požaduje   zaplatiť   od   viacerých odporcov   z   titulu   nemajetkovej   ujmy.   Ide   o   konanie,   ktoré   spravidla   nebýva   skutkovo zložité ani po právnej stránke náročné. Návrhy tohto typu tvoria častú a bežnú agendu okresných súdov. Ústavný súd z preštudovaného spisu nezistil, že by išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.

2.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval,   bolo   správanie   účastníkov konania. Ústavný súd konštatuje, že k spomaleniu konania a k prieťahom v ňom výrazne prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľa. Návrh sťažovateľa nemal zákonom predpísané náležitosti   a   vadami   boli   poznamenané   aj   ďalšie   jeho   podania   predstavujúce   návrhy na zmenu   a   doplnenie   žaloby   vrátane   návrhu   na   vstup   ďalších   účastníkov   do   konania na strane   odporcov.   Sťažovateľ   tiež   viackrát   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcom konajúcim   vo   veci,   čo   bolo   dôvodom   na   zrušenie   nariadených   termínov   pojednávaní. Ústavný súd zohľadňuje, že sťažovateľ ako účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil, na druhej strane poukazuje na to, že za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania nemožno pripísať zodpovednosť na vrub súdu konajúcemu vo veci (podobne III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto čas potrebný na rozhodnutie o procesných návrhoch sťažovateľa ústavný súd nezapočítal do doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (podobne   III. ÚS 242/03,   IV.   ÚS 218/04).

3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom prípade sa v konaní okresného súdu vyskytli dlhšie obdobia nečinnosti, predovšetkým v období od 20. decembra 2004   až   do   20.   januára   2010,   resp.   30.   marca   2011,   keďže   úkony   súdu   v   období od 20. januára 2010 do 30. marca 2011 spočívali len v opakovanom zisťovaní miesta pobytu sťažovateľa. Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený aj neefektívnosťou. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup súdu pri zisťovaní miesta pobytu   sťažovateľa   v   období   od   20.   januára   2010   do   18.   januára   2011,   predčasné predloženie   spisu   a   bezdôvodné   predloženie   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Ústavný súd zároveň konštatuje neprimeranú celkovú dĺžku posudzovaného konania, ktoré do doby podania ústavnej sťažnosti celkovo trvalo už 10 rokov a takmer 2 mesiace bez toho, aby bolo prijaté meritórne rozhodnutie vo veci. Skutočnosť, že okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nedokázal rozhodnúť ani viac ako po desiatich rokoch od začatia konania, je neakceptovateľná. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak už konanie   trvá   neprimerane   dlho,   má   všeobecný   súd   venovať   zvláštnu   pozornosť   jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05). Podľa názoru ústavného súdu pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom   konaní   bolo   možné   vo   veci   rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov.   Po zhodnotení postupu okresného súdu v napadnutej veci preto možno konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú a konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľovi v konaní sp. zn. 9 C 257/2004 rýchlu a účinnú ochranu jeho práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodnil najmä pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa, prikázal okresnému súdu, ktorý jeho základné právo porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravy porušenia základného   práva   priznal   sťažovateľovi   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu   aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia zohľadnil aj názor vyslovený v inej sťažovateľovej veci sp. zn. I. ÚS 579/2014, ktorým odôvodnil   nepriznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi.   Ako   z   neho   vyplýva, sťažovateľ opakovane podáva na súdy nekvalifikované podania, ktorými zaťažuje súdy a iné štátne orgány v Slovenskej republike najmä so zámerom získať z uvedených káuz čo najviac finančných prostriedkov bez ohľadu na ich opodstatnenosť. Zároveň ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. 9 C 257/2004 bola ústavným súdom dvakrát odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (I. ÚS 271/2011, II. ÚS 346/2013). Na druhej strane však nemohol akceptovať najmä dlhodobú nečinnosť okresného súdu vo veci, ktorú vzhľadom na jej podstatu pri sústredenom postupe mohol rozhodnúť v primeranej lehote.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila nárok na náhradu trov   v sume   893,65   €.   V   sťažnosti   uvádza,   že   jej   trovy   konania   spočívajú „v trovách konania právneho zastúpenia a to minimálne za dva úkony právnej pomoci t. j. 1. prevzatie príprava právneho zastúpenia vrátane 1. porady s klientom

vo výške á 134,00 Eur a 8,04 rež. paušál úkon plus a 413.39 Eur cestovné výdavky 2. nahliadnutie do spisu na Okresnom súde Bratislava I – cestovné výdavky vrátane straty času vo výške: 190,00 Eur 3. písomné podanie sťažnosti na súd vo výške 139,83 Eur a 8,39 rež. paušál t.j. spolu 148,22 Eur“.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 spolu s režijným paušálom vo výške 138,04 € a za dva úkony právnej   služby   vykonané   v   roku   2015   (písomné   podanie   na   ústavný   súd   a   doplnenie ústavnej sťažnosti z 3. marca 2015) v sume dvakrát 139,83 € a režijný paušál 8,39 €, t. j. 296,44   €,   celkom   v sume   434,   48   €   v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   č. 655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 4 výroku nálezu).

Právna   zástupkyňa   si   uplatnila   aj   náhradu   cestovných   výdavkov   pravdepodobne motorovým   vozidlom   a   s   tým   súvisiacu   náhradu   straty   času.   Keďže   však   nepredložila žiadne   dôkazy   o   vykonaných   cestách   a   presne   nešpecifikovala   výpočet   požadovanej náhrady, ústavný súd jej túto náhradu nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 1. decembra 2015