znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 430/2014-102

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2015 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika   vo veci sťažnosti štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce, zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Barbušom, Štúrova 13, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/166/2012 z 31.   októbra   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   štátneho   podniku   Vojenské   lesy   a majetky   Slovenskej republiky, š. p.,   Lesnícka   23,   Pliešovce,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/166/2012 z 31. októbra 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Základné   právo   štátneho   podniku   Vojenské   lesy   a majetky   Slovenskej republiky, š. p.,   Lesnícka   23,   Pliešovce,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014   p o r u š e n é   b o l o.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 43   Cob/166/2012 z 31. októbra   2012   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

4. Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   štátneho   podniku   Vojenské   lesy   a majetky   Slovenskej   republiky,   š.   p., Lesnícka 23, Pliešovce, v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet advokáta JUDr. Miloša Barbuša, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   430/2014-60 z 2. júla 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky, š. p., Lesnícka 23, Pliešovce (ďalej len „sťažovateľ“), v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 43   Cob/166/2012 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014.

Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh a vyžiadaného spisu Okresného súdu Zvolen (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   16   Cb 36/2008   vyplýva, že 14.   decembra   2007 bola okresnému   súdu   doručená   žaloba   obchodnej   spoločnosti   JURKO   3,   s. r.   o.,   Šafárikovo námestie 7, Bratislava... (ďalej len „žalobkyňa“), ako právnej nástupkyne J. H... (ďalej len „právny predchodca   žalobkyne“), ktorou sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 10. decembra   2007   (č. l. 84   spisu)   domáhala   proti   sťažovateľovi...   ako   žalovanému zaplatenia sumy 5 351 050 Sk (177 622,31 €) s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty (sankcie) podľa čl. 8 rámcovej zmluvy uzavretej 9. januára 2003 medzi sťažovateľom ako dodávateľom   a právnym   predchodcom   žalobkyne   ako   odberateľom   (č. l. 17   –   19   spisu, ďalej len „rámcová zmluva“) za nedodanie ihličnatého dreva v dohodnutom objeme za rok 2004.

Okresný súd rozsudkom č. k. 16 Cb 36/2008-297 z 31. marca 2010 žalobu žalobkyne zamietol,   avšak   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 43 Cob 171/10   z 24.   júna   2010   uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu potreby doplnenia dokazovania,   pokiaľ   ide   o pravosť,   správnosť   a pravdivosť   obsahu   dodatku   k rámcovej zmluve z 3. decembra 2004.

Okresný súd ďalším rozsudkom č. k. 16 Cb 36/2008-523 zo 4. júna 2012 rozhodol, že sťažovateľ   je povinný   zaplatiť   žalobkyni „177.622,32   EUR   s 9,43   %   úrokom z omeškania ročne od 31. 05. 2007 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“,   čo krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   43   Cob/166/2012   z 31.   októbra   2012 potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   odôvodnené   tým,   že   konanie je postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci, a že uvedené rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm.   b)   a c)   OSP].   Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   4   Obdo   7/2013   z 31.   marca   2014 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že „v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f) O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola...   So   zreteľom   na   odmietnutie   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť,   nezaoberal   sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Sťažovateľ opakujúc argumenty týkajúce sa charakteru, spôsobu uzavretia a obsahu rámcovej   zmluvy   vrátane   jej   dodatkov   s poukazom   na   zákonnú   úpravu   a   konkrétnu judikatúru   všeobecných   súdov   týkajúcu sa   dokazovania a ne/platnosti právnych úkonov v predloženej   sťažnosti   namietal,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (v spojení s rozsudkom   okresného   súdu) „boli   závažným   spôsobom   bez   náležitého   odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces“. Napadnutý rozsudok   krajského   súdu   podľa   jeho   názoru „nespĺňa   všetky   zákonom   ustanovené požiadavky   na   obsah   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho   nie   je presvedčivé. Je zjavné, že prvostupňový ani druhostupňový súd si neosvojili ustanovenia OSP   upravujúce   náležitosti   písomného   vyhotovenia   rozsudku...“,   a preto   nimi   vydané rozhodnutia   obsahujú „vady   procesnej   povahy,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne a nezákonné rozhodnutie vo veci samej“. Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že vzniesol „79 námietok   a ďalšie   štyri   zásadné   procesné   námietky   týkajúce   sa   procesných   vád konania, odvolací súd sa nezaoberal ani jednou, naopak, vyjadroval sa ku skutočnostiam, ktoré predmetom odvolania neboli“. Aj „rozhodnutie o dovolaní je v zásade nepresvedčivé, nezrozumiteľné a neurčité a... trpí vadami, ktoré spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť“. Ani jeden z vo veci konajúcich súdov „sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci relevantné..., nedal odpoveď na podstatné právne otázky nastolené sťažovateľom... a nevysporiadal   sa   s judikátmi,   na   ktoré   sťažovateľ   v priebehu   celého   súdneho   konania poukazoval“. Išlo o viaceré procesné pochybenia okresného súdu týkajúce sa napr. toho, že J. a H. boli vypočutí ako svedkovia napriek tomu, že v čase uzavretia rámcovej zmluvy a jej dodatkov   boli   štatutárnymi   zástupcami   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že okresný súd na pojednávaní konanom 14. mája 2012 nepostupoval v súlade s § 129 ods. 1 OSP, že v rámci odvolacieho konania sťažovateľovi nebolo doručené podanie žalobkyne z 24. júla 2012, že vo veci konajúce súdy nedostatočne zistili   skutkový   stav   a nevykonali   všetky   ním   navrhované   dôkazy,   pričom   konkrétne poukázal   na   konštatáciu,   že „neuniesol   dôkazné   bremeno...   vo vzťahu   k dokazovaniu ohľadom pravosti a pravdivosti dodatku k rámcovej zmluve zo dňa 03. 12. 2004“, čo však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Okrem toho najvyšší súd v danej veci nepostupoval v súlade so svojou skoršou judikatúrou uverejnenou v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2000 týkajúcou   sa   povinnosti   vykonať   všetky   stranami   navrhované   dôkazy,   pretože   z ním vydaného rozhodnutia „vôbec nie je zrejmé, prečo nebolo vykonané znalecké dokazovanie, napriek tomu, že toto bolo uložené v rozhodnutí odvolacieho súdu“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Nobs 58/2014 (KP 3/2014-24   z 21.   júla   2014   vyjadril   JUDr.   Juraj   Seman,   predseda   obchodnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Aj najvyšší súd má za nepochybné, že jedným z princípov spravodlivého súdneho konania v zmysle citovaného článku Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je právo účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 1 O. s. p.), ktoré vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru tunajšieho súdu, sťažnosťou napadnuté rozhodnutie   uvedené   atribúty   spĺňa.   Najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   podrobne zaoberal   námietkami   sťažovateľa   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   o   prípustnosti (neprípustnosti) dovolania bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov vo veci konajúcich súdov. Máme za to, že najvyšší súd riadne odôvodnil záver, ku ktorému   dospel   (o   odmietnutí   dovolania),   jeho   odôvodnenie   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné,   nevykazuje   známky   svojvôle,   ani   neprekračuje   rámec   posudzovania prípustnosti dovolania.

Vo   vzťahu k námietke   sťažovateľa,   že Najvyšší súd   SR   sa   vo svojom   rozhodnutí nevysporiadal s judikátmi, na ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní poukázal, má najvyšší súd   za   to,   že   táto   skutočnosť   sama   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Najvyšší súd sa dostatočne jasne, zreteľne a obsažné vysporiadal s dôvodmi a úvahami, ktoré ho viedli k záveru, ku ktorému v predmetnej veci dospel a na ktorých v celom rozsahu zotrváva.

V nadväznosti na vyššie uvedené najvyšší súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením a namietaným porušením základných práv zaručených Ústavou SR, resp. práv zaručených Dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.   Preto   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   uznesením   vyslovil,   že   sťažovateľom namietané základné práva podľa príslušných článkov Ústavy SR, ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením NS SR sp. zn. 4 Obdo/7/20136 zo dňa 21. 03. 2014 porušené nebolo.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1432/14 z 28. júla 2014 vyjadril aj predseda krajského súdu, v ktorom po opise skutkových okolností danej veci uviedol, že s námietkami sťažovateľa nesúhlasí, pričom poukázal na rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa jeho názoru:

«Krajský súd... v prejednávanej veci rozhodol rovnako ako aj okresný súd nezávisle a nestranne,   na   základe   riadne   zisteného   skutkového   stavu,   pričom   vychádzal   výlučne z listín   a   ústnych   prejavov   predvolaných   osôb,   ktoré   sú   zaznamenané   v   zápisniciach o pojednávaní, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a svoje skutkové zistenia právne zdôvodnil.

Rozhodnutie krajského súdu nie je preto nepreskúmateľné a je riadne zdôvodnené, čím bolo právo sťažovateľa na spravodlivý proces dodržané. Krajský súd je toho právneho názoru,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   riešili   všetky   detaily (II. ÚS 432/2008).

Krajský   súd   je   preto   toho   právneho   názoru,   že   navrhovateľovi   nebola   postupom odvolacieho   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   ani   mu   nebolo   znemožnené realizovať   jeho   procesné   práva,   a   to   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy,   vyjadrovať   sa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci a pod. a nebol mu odňatý ani prístup k súdu a   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania   pred   nezávislým   a   nestranným   súdom. K porušeniu   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   by   došlo   len   vtedy,   ak   by   bola sťažovateľovi   akýmkoľvek   spôsobom   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, čo sa nestalo.

V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   dodáva,   že   reálne   uplatnenie   a   garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/2004).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre uvádza, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Rovnako konštatuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležité zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (napríklad I. ÚS 193/2014 zo 7. mája 2014).

Ako to vyplýva z predloženej ústavnej sťažnosti, sťažovateľ nesúhlasí s meritórnym rozhodnutím okresného a krajského súdu, teda spochybňuje jeho vecnú správnosť. Účelovo tak robí pod pláštikom „porušenia základných procesných práv“, aby dodal svojej sťažnosti ústavnoprávny rozmer. Účastníci konania v ostatnom období produkujú obsiahle podania, v ktorých spochybňujú všetky možné skutočnosti, aby si následne vytvárali podmienky pre „arbitrárne   rozhodnutie“   s   ktorými   sa   všetkými   všeobecný   súd   nezaoberal. V posudzovanom prípade sťažovateľ uvádza, že vzniesol 79 námietok, ktoré sa však týkajú vzniku uplatňovanej pohľadávky a okrem toho vzniesol 4 procesné námietky.

Z   ústavnej   sťažnosti   nevyplýva,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   boli   porušené niektoré   základné   práva   a   slobody   chránené   ústavou   alebo   medzinárodnými   zmluvami. Posudzované   rozhodnutie   je   riadne   zdôvodnené   a   v   žiadnom   prípade   ho   nie   je   možné kvalifikovať ako arbitrárne.»

Na uvedené vyjadrenia reagoval sťažovateľ podaním z 24. septembra 2014 s tým, že sa v plnom rozsahu pridržiava obsahu podanej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   (odvolacieho)   krajského   súdu   sp. zn. 43   Cob/166/2012   z 31. októbra   2012 a uznesením   (dovolacieho)   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4   Obdo   7/2013   z 31. marca   2014 v obchodnom   spore   o zaplatenie sumy   177 622,31   €   s príslušenstvom (pozri   I.   časť odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 331/04 zo 16. marca 2005 judikoval, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu   v   právnom   štáte   na   záver   o   nesplnení   podmienok   konania   nepostačuje   iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   § 1 OSP tento   upravuje postup   súdu   a účastníkov   v   občianskom   súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie   povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri   tom   na   to,   aby   nedochádzalo   k   porušovaniu   práv   a   právom   chránených   záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 3 OSP občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   3   Cdo   92/2004   z 1.   novembra   2004 konštatoval, že ustanovenie § 103 OSP ukladá súdu povinnosť v každom štádiu   konania prihliadnuť na to, či sú splnené všetky zákonom ustanovené procesné podmienky konania, aby súdne konanie   mohlo   prebehnúť   a aby   súd   mohol   vydať   rozhodnutie.   Jednou   zo   základných procesných podmienok konania, ktoré je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti (t. j. aj bez   návrhu),   je   splnenie   podmienky   civilnoprávnej   subjektivity,   t.   j.   spôsobilosti   byť účastníkom civilného procesu v zmysle § 19 OSP. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom   podmienky   konania, ktorý   vedie   k zastaveniu konania podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP; nemožno ho odstrániť ani opravou podľa § 43 OSP,   pretože   nejde   o   vadu   podania   spočívajúcu   v jeho   nesprávnosti   alebo   neúplnosti. V sporových konaniach, ktoré možno začať iba na základe žaloby, je žalovaným ten, koho žalobca v žalobe ako účastníka konania takto v zmysle § 90 OSP označil.

Ústavný   súd   preskúmal   aj   rozsudok   krajského   súdu,   pričom   postupoval   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská.

Preskúmaním rozsudku krajského súdu sp. zn. 43 Cob/166/2012 z 31. októbra 2012, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014, ako aj vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 16 Cb 36/2008 ústavný súd zistil, že nielen najvyšší súd, ale ani krajský súd a okresný súd dosiaľ neskúmali splnenie jednej z procesných podmienok konania, a to spôsobilosti sťažovateľa (t. j. žalovaného) byť účastníkom konania pred nimi.

Ako   bolo   uvedené   v I.   časti   odôvodnenia   tohto   nálezu,   žalobkyňa   v žalobe   ako žalovaného   označila   sťažovateľa...,   pričom   k   žalobe   okrem   výpisu   sťažovateľa z obchodného   registra   ako   dôkaz   pripojila   aj   právny   titul   –   notársky   neoverenú   kópiu rámcovej zmluvy vrátane dvoch dodatkov k tejto zmluve z 12. decembra 2003 a ďalších dokumentov.   Sťažovateľ   počas   celého   konania   namietal   pred   všeobecnými   súdmi neplatnosť rámcovej zmluvy, ktorú však tieto súdy náležite podľa názoru ústavného súdu nepreskúmali.

Na   rozdiel   od   všeobecných   súdov   pozornosti   ústavného   súdu   neušla   skutočnosť, že uvedenú   rámcovú   zmluvu   na   strane dodávateľa   neuzatvoril   sťažovateľ,   ale   subjekt označený   ako „Vojenské   lesy   a majetky   š.   p.   Pliešovce,   Odštepný   závod   Kežmarok, Baštová 18, Kežmarok, zastúpený: M. H...“.

Už zo žalobkyňou predloženého výpisu sťažovateľa z obchodného registra pritom vyplýva, že M. H. funkciu štatutárneho orgánu/riaditeľa nikdy nevykonával, ale že v období od 18. januára 1993 do 16. februára 2004 pôsobil ako vedúci odštepného závodu Kežmarok ako jednej z organizačných zložiek sťažovateľa.

Následným šetrením vo verejne prístupnom registri Štatistického úradu Slovenskej republiky   ústavný   súd   zistil,   že právnická   osoba,   ktorej   bolo   pridelené...,   s obchodným menom „Vojenské lesy a majetky SR, š. p., odštepný závod“ a adresou sídla „Baštova 18, 060   01   Kežmarok“, zanikla   ešte   24.   júna 1999,   t. j.   tri   a pol   roka   (!)   pred   uzavretím uvedenej rámcovej zmluvy, z ktorej mal žalobkyni vzniknúť nárok (právo) na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Napriek tomu, že uvedené skutočnosti jasne nasvedčujú tomu, že žalobkyňa podala žalobu proti subjektu nespôsobilému byť účastníkom konania, pretože na základe uvedenej rámcovej   zmluvy   nemohol   vzniknúť   žiaden   procesnoprávny   vzťah   medzi   ňou a sťažovateľkou, obsahom ktorého by bolo (okrem iného aj) platenie sankcií v zmysle čl. 8 tejto zmluvy, žiaden zo všeobecných súdov sa nielen s týmito skutočnosťami, ale ani s ich dopadom na platnosť rámcovej zmluvy dosiaľ nevysporiadal.

Aj v ďalšom rozhodnutí – rozsudku sp. zn. 5 Cdo 61/03 z 23. júla 2003 – najvyšší súd   konštatoval,   že   právnické   osoby   zapisované   do   obchodného   registra   sa   stávajú subjektmi práva, t. j. nadobúdajú právnu subjektivitu, a teda aj spôsobilosť byť účastníkom konania dňom svojho vzniku, ktorým je deň ich zápisu do uvedeného registra, a strácajú túto   subjektivitu   dňom   výmazu   z   obchodného   registra.   Posudzovanie   otázky   právnej subjektivity   účastníka   konania   v   občianskom   súdnom   konaní   predpokladá   jeho   riadne označenie. I keď v prípade právnických osôb sú ich základnými pojmovými znakmi názov a sídlo,   nie   sú   tieto   údaje   jedinými   identifikačnými   znakmi,   ktoré   právnickú   osobu identifikujú. Takýmto identifikačným údajom je aj identifikačné číslo právnickej osoby, ktoré sa povinne zapisuje do obchodného registra. V závere tohto rozhodnutia najvyšší súd dospel k záveru, že účastníkovi konania (žalovanému) bola odňatá možnosť konať pred súdom práve z dôvodu   nesprávneho posúdenia otázky jeho spôsobilosti byť účastníkom konania.

Podľa názoru ústavného súdu ak krajský súd a najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili uvedené východiská, potom ich prístup nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický,   odporujúci   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená nielen v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ale   aj   v ustanoveniach   §   1   a   §   117   ods.   1   OSP,   je   totiž   kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Realizáciu základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožňujú   predovšetkým   ustanovenia   §   205   OSP   v odvolacom konaní a ustanovenia § 237 OSP v dovolacom konaní, ktoré treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Reštriktívny   výklad   kompetencií   najvyšším   súdom,   ktorý   nepostupoval   v zmysle vlastnej   judikatúry,   v okolnostiach   danej   veci   viedol   k   neposkytnutiu   súdnej   ochrany označeným právam sťažovateľa a ako taký je z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Na   základe   uvedeného   zistenia   ústavný súd   druhým bodom   výroku   tohto   nálezu vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 7/2013 z 31. marca 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver bolo namieste   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušiť, tak ako to vyplýva z bodu 3 výroku tohto nálezu.

2. Keďže identického pochybenia, ktoré bolo vytknuté najvyššiemu súdu, sa dopustil aj krajský súd, ústavný súd v bode 1 výroku tohto nálezu vyslovil, že jeho rozsudkom sp. zn. 43 Cob/166/2012   z 31.   októbra   2012   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň v bode 3 výroku tohto nálezu napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom   ústavného   súdu   vysloveným v tomto   náleze, preto jeho úlohou   bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní sťažovateľa s tým, že so zreteľom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu najprv preskúma procesné podmienky konania a až následne posúdi ich dopad na platnosť rámcovej zmluvy.

3.   V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné ďalej   sa   zaoberať   námietkami   porušenia základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a základného   práva   na   vyjadrenie   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   tieto   by   mali ústavnoprávnu   relevanciu   len   v prípade,   ak   by   sťažovateľovi   bolo   bez   akýchkoľvek rozumných pochybností priznané procesné postavenie účastníka v konaní pred všeobecnými súdmi. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, a rozhodol o nej tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

Už len okrajovo ústavný súd konštatuje, že nevidí problém vo vypočutí fyzických osôb okresným súdom ako svedkov, pretože tieto výpovede môžu byť právne významné z hľadiska prípadného trestného konania.  

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   zo   6.   februára   2015   vyčíslil   trovy   konania celkovou sumou 2 831,37 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 €   pozostávajúcej   z odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   podanie   sťažnosti   –   vykonaných   v roku   2014)   v sume   po 134   € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktorú zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku nálezu).

Za rozšírenie sťažnosti z 25. júna 2014 o ďalšieho odporcu prezentovanej ako ďalší úkon   právnej   služby ústavný súd sťažovateľovi osobitnú náhradu   nepriznal, pretože pri náležitej   odbornej   starostlivosti   tak   právny   zástupca   mohol   urobiť   už   v   sťažnosti z 2. júna 2014.   Z   uvedených   zistení   ústavného   súdu   navyše vyplýva,   že   obsahom   tohto podania sú argumenty, ktoré neboli podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu v merite veci (bod 5 výroku nálezu).

IV.

Ústavný   súd   v   bodoch   2   až   5   výroku   uznesenia   č.   k.   III.   ÚS   430/2014-60 z 2. júla 2014 podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o dočasných opatreniach.

Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

To   znamená,   že   od   tohto   momentu   disponuje   právomocou   vydávať   predbežné oparenia v napadnutom konaní krajský súd.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015