znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 430/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/129/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2013 doručená   sťažnosť   M.   Ch.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/129/2011.

Sťažovateľ uviedol, že:«... podáva sťažnosť vo veci porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1... Ústavy SR a práva na prejednanie jeho veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/129/2011...

Sťažovateľovi   bolo   doručené   uznesenie   NS   SR   zo   dňa   29.   05.   2013   sp.   zn. 9 So/75/2012   dňa   12.   06.   2013.   Týmto   uznesením   Najvyšší   súd   SR   zrušuje   rozsudok Krajského súdu v Žiline z 08. 03. 2012 č. k. 25 Sd/129/2011-71 a vec mu vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa okrem iného uvádza: „Krajský súd síce v rozsudku   konštatoval   nezrozumiteľnosť   podaní   navrhovateľa,   avšak   navrhovateľa nevyzval na doplnenie návrhu na začatie konania a neozrejmil si teda dostatočne, ktoré rozhodnutie odporkyne je predmetom súdneho prieskumu.“...

Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom z 25.   05.   2011   domáhal preskúmania rozhodnutia odporkyne v pôvodnom konaní. Doposiaľ o tomto návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté. Z tohto   dôvodu   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote.»

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:„Základné právo sťažovateľa M. Ch. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 25 Sd/129/2011 porušené bolo.

Krajskému súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 25 Sd/129/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi M. Ch. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- eur, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   M.   Ch.   trovy   konania v sume 275,94 eur na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., Ž,... do 2 mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že táto napriek tomu, že je zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného   rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody.

Z uvedeného   vyplýva,   že   uplatnenie   právomocí   ústavného   súdu   je   viazané na splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti.   Až   na   zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú.   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   sa   vyznačuje   zmätočnosťou   svojho obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej   ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické, kompaktné   a   dostatočne   určité   odôvodnenie   návrhu   vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite domáha. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľa takáto kvalita   zjavne   chýba,   pretože   ten   porušenie   svojich   práv   krajským   súdom   v   podstate žiadnym spôsobom neodôvodnil, keď neuviedol, aké aspekty práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta, a nekonkretizoval ani   postup   krajského   súdu   (napr.   jeho   nekonanie,   opomenutie,   neefektívnu   činnosť, nerozhodnutie   v zákonom   ustanovenej   lehote   alebo   iný   spôsob),   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa vykazuje na prvý pohľad závažné nedostatky brániace jej prijatiu na ďalšie konanie, preto ju podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

2. Námietku porušenia práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odvodzuje výlučne od pochybenia krajského súdu spočívajúceho v tom, že ho v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nevyzval na doplnenie jeho nezrozumiteľného podania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú.

Keďže   pochybenie   krajského   súdu   bolo   konštatované   už   Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky   (ako   súdom   odvolacím),   ktorý   je   v zmysle   princípu   subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04,   IV. ÚS 380/04,   III.   ÚS   5/05), ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

3. Zároveň je potrebné uviesť, že pokiaľ sa sťažovateľ domnieval, že v predmetnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, mal možnosť využiť právny prostriedok ochrany jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní   podľa   § 62   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Napriek   tomu,   že   právny   zástupca sťažovateľa bol v minulosti (IV. ÚS 111/2011) upozornený na to, že vyčerpanie uvedeného prostriedku je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   označeného   práva,   podanie   takejto sťažnosti   v napadnutom   konaní   preukázané   nebolo.   Nevyčerpanie   tohto   právneho prostriedku   ochrany   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   je   dôvodom   odmietnutia sťažnosti   v tejto   časti   aj   ako   neprípustnej   (m.   m.   IV. ÚS 306/04,   III.   ÚS   73/05, III. ÚS 78/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013