SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 430/2011-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
, vedené pod sp. zn. Rvp 2515/2011 a sp. zn. Rvp 2518/2011, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, v menektorej koná advokát ⬛⬛⬛⬛, vo veciach namietaného porušenia jej práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súduv Košiciach sp. zn. 13 CoE/116/2011 z 26. mája 2011 a sp. zn. 14 CoE/41/2011 z 11. júla2011 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, vedené pod sp. zn.Rvp 2515/2011 a sp. zn. Rvp 2518/2011 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 2515/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,o d m i e t aakozjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. septembra2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd ) sp. zn. 13 CoE/116/2011 z 26. mája 2011 a sp. zn. 14 CoE/41/2011 z 11. júla 2011(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv oúvere uzavretých v priebehu januára 2004 (ďalej len „zmluvy“) poskytla dvom fyzickýmosobám úvery v sume 265,55 € a 398, 33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžnícipovinní vrátiť vo vopred určených splátkach.
Sťažovateľka uviedla, že na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahupriamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každejzmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem inéhopodpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli notárskymi zápisnicami z23. augusta 2004 (vo veci sp. zn. Rvp 2515/2011) a z 12. septembra 2004 (vo veciRvp 2518/2011) zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli súdnemu exekútorovi podanénávrhy na výkon exekúcie a na základe poverení Okresného súdu Rožňava (ďalej len„okresný súd“) súdni exekútori začali viesť proti dlžníkom exekúciu.
Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Er/309/2004 z 15. februára 2011 (Rvp 2515/2011)a sp. zn. 10 Er/329/2004 zo 16. februára 2011 (Rvp 2518/2011) zamietol návrhysťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a vyhlásil exekúciu v týchto veciach zaneprípustnú a súčasne konania zastavil. Krajský súd sťažnosťou napadnutými uzneseniamipotvrdil prvostupňové uznesenia v merite ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupmi,ktoré im predchádzali, boli porušené jej práva„na spravodlivý proces“podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj práva„vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudsképráva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania„v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“.Všeobecnému súdu okrem iného vyčítala, že„z vlastného podnetu t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“.V dôsledku toho sťažovateľka stratila„právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.
Podľa sťažovateľky v týchto prípadoch„okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený (a) verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní a (b) zákonnej úprave, ktorá neposkytuje oprávnenie súdu zahájiť konanie na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie bez návrhu, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.
Ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním... toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu... zastaví...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej práva„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“napadnutýmiuzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie aprizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, okonaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon oústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že v prípadoch, v ktorých krajský súdnapadnutými uzneseniami potvrdil už uvedené uznesenia okresného súdu, ktorými boliexekúcie vedené v prospech sťažovateľky vyhlásené za neprípustné a následne zastavené,došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru apráva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali askutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemáosobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnomsúde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecíprimerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 2515/2011 a sp. zn. Rvp 2518/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky akrajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniaccitované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to vyplýva zbodu l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu
Krajský súd napadnutými uzneseniami sp. zn. 13 CoE/116/2011 z 26. mája 2011 asp. zn. 14 CoE/41/2011 z 11. júla 2011 potvrdil uznesenia prvostupňového súdu oneprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, žekrajský súd označenými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
2.1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo ooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci vústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. osúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrhalebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórnezastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívnepristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravujeExekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitnedaný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastaveníexekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenienúteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehucelého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenietakéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jehoexistencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názorkrajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučnýmtitulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí podč. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý jevykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tietopožiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiukonania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu, nemohlodôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy vecivyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnenýrozhodnúť aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania,pričom neprichádza do úvahy aplikácia takých požiadaviek spravodlivého procesu ako jekontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súdako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranusťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia okresného súdu,ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrouformulovanou najvyšším súdom, potvrdil.
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu krozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnymnázorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti(obdobne III. ÚS 408/2011).
2.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súdpovažuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípypostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení suzneseniami prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnení napadnutých uzneseníkrajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do právasťažovateľky pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdysvojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkýmustanovenia Exekučného poriadku aj Občianskeho zákonníka) a rozhodovali v zmysleustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzinapadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšiekonanie. Preto sú sťažnosti aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona oústavnom súde a ústavný súd ich z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch v nichuplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2011