znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 430/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika, prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   D.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   K.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 20/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 774/95) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 20/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 774/95)   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   20/2006 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice   I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý uhradiť Ing. J. D. trovy konania v sume 303,31   €   (slovom   tristotri   eur   a   tridsaťjeden   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu advokáta JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 430/2010-12 z 9. novembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 20/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 774/95).

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV/520/2010 z 1. decembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ podal tunajšom súde dňa 12.12.1995 (spolu s ďalšími tromi žalobcami) žalobu proti žalovanému: Z., G., K., ktorou sa domáhal, aby súd určil, že sťažovateľ (ako žalobca v 1. rade) je užívateľom záhrady...

Súd dňa 10.1.1996 vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   žalobcami   dňa   25.1.1996,   súd   v   rámci   prípravy pojednávania dňa 10.6.1996 odoslal žalovanému žalobu na vyjadrenie...

Prvé   pojednávanie   bolo   dňa   10.12.1996   bez   prejednania   veci   odročené   na   deň 21.1.1997 za účelom vyžiadania správy od Ministerstva vnútra SR o tom, či registrujú S., resp. jeho základné organizácie, a či tieto organizácie majú právnu subjektivitu.

Súd dňa 16.12.1996 odoslal Ministerstvu vnútra SR žiadosť o oznámenie, či S. a jeho základné organizácie, konkrétne žalovaný, sú u nich registrované, príp. či majú právnu subjektivitu.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo dňa 21.1.1997, na ktorom súd vyhlásil uznesenie o zastavení konania podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p."), pretože súd dospel k záveru, že žalovaný nemal v čase začatia konania právnu subjektivitu, a tým nemal ani spôsobilosť byť účastníkom konania...

Súd   uznesením   č.   k.   19C   774/95-31   z   21.1.1997   ustanovil   žalobcovi   v   2.   rade opatrovníka podľa § 29 O. s. p., za účelom doručenia uznesenia o zastavení konania. Proti uzneseniu o zastavení konania podali žalobcovia (okrem žalobcu v 2. rade) na súde dňa 6.2.1997 odvolanie...

Súdny spis bol odvolaciemu súdu doručený dňa 27.2.1997. Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcov uznesením č. k. 16Co 87/97-41 zo dňa 30.6.1997, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V uznesení uložil súdu prvého   stupňa   povinnosť   pokračovať   v   konaní   o   nároku   žalobcov   proti   žalovanému z dôvodu, že každá základná organizácia S. má právnu subjektivitu, a je spôsobilá byť účastníkom konania, keďže Ministerstvo vnútra SR dňa 29.6.1990 potvrdilo S. činnosť a schválilo obsah jeho stanov...

Tunajší súd dňa 22.10.1997 odoslal účastníkom konania uznesenie odvolacieho súdu z 30.6.1997.

Súd dňa 5.3.1998 odoslal právnemu zástupcovi žalobcov výzvu, ktorou ho žiadal, aby oznámil súdu právnych nástupcov zomrelého žalobcu v 2. rade, prípadne mu oznámil číslo dedičského konania...

Tretie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 18.6.1999. Po prejednaní veci bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   písomného   doplnenia   námietky   zaujatosti   vznesenej štatutárnym zástupcom žalovaného na danom pojednávaní.

Súdu bolo dňa 25.6.1999 doručené písomné podanie žalovaného, v ktorom namietal zaujatosť sudkyne vo veci.

Písomné   vyjadrenie   sudkyne   z   3.8.1999   k   námietke   zaujatosti   bolo   doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 4.8.1999 spolu so spisom.

Krajský súd v Košiciach rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. 16Nc 18/99- 63   zo   dňa   14.9.1999   tak,   že   sudkyňa   JUDr.   M.   nie   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania veci.

Súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený z Krajského súdu v Košiciach dňa 8.10.1999. Sudkyňa dňa 22.1.2001 nariadila termín pojednávania na deň 24.4.2001.

Štvrté pojednávanie sa uskutočnilo dňa 24.4.2001. Bolo odročené bez prejednania veci na deň 29.5.2001 pre neprítomnosť žalovaného, u ktorého doručenie na predvolanie nebolo vykázané, ako aj pre neprítomnosť žalobcu v 3. rade.

Piate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 29.5.2001. Po prejednaní veci bolo odročené   na   deň   10.7.2001.   Súd   zároveň   uložil   žalovanému   povinnosť   predložiť   listiny (špecifikované súdom na pojednávaní) potrebné pre rozhodnutie vo veci.

Šieste pojednávanie vo veci dňa 10.7.2001 bolo odročené bez prejednania veci na deň   25.9.2001   pre   neprítomnosť   žalobcu   1.   rade,   ktorý   svoju   neúčasť   na   pojednávaní ospravedlnil z pracovných dôvodov, ako aj pre neprítomnosť žalobcov v 3. a v 4. rade. Siedme pojednávanie   bolo dňa   25.9.2001 odročené bez prejednania   veci na   deň 11.12.2001   pre   neprítomnosť   všetkých   účastníkov   konania.   Právny   zástupca   žalobcov ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   danom   pojednávaní   faxovým   podaním   odoslaným 24.9.2001   o   15,37   hod,   t.j.   deň   pred   pojednávaním,   z   dôvodu   jeho   účasti   na   inom pojednávaní,   a   preto   ospravedlnil   aj   neprítomnosť   žalobcov.   Štatutárny   zástupca žalovaného ospravedlnil svoju neprítomnosť na danom pojednávaní telefonicky deň pred pojednávaním z dôvodu, že v deň pojednávania mal byť služobne mimo Košíc.

Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 11.12.2001. Po prejednaní veci bolo odročené na neurčito z dôvodu námietky zaujatosti voči osobe sudkyne, ktorú námietku vzniesol štatutárny zástupca žalovaného.

Dňa   12.12.2001   sudkyňa   písomne   vyzvala   štatutárneho   zástupcu   žalovaného   na zaslanie   písomného   odôvodnenia   námietky   zaujatosti   vznesenej   na   pojednávaní   dňa 11.12.2001, do 15 dní od doručenia výzvy súdu.

Keďže   žalovaný   v   určenej   lehote   neoznámil   súdu   dôvody   námietky   zaujatosti, sudkyňa dňa 23.9.2003 nariadila termín pojednávania na deň 6.11.2003.

Deviate   pojednávanie   bolo   dňa   6.11.2003   odročené   na   deň   22.1.2004   pre neprítomnosť   právneho   zástupcu   žalobcov   a   všetkých   účastníkov   konania.   Štatutárny zástupca   žalovaného   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní   ospravedlnil   telefonicky   dňa 4.11.2003   z   dôvodu   dočasnej   pracovnej   neschopnosti,   a   zároveň   požiadal   o   odročenie pojednávania.

Desiate   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   22.1.2004.   Po   prednese   prítomných účastníkov konania bolo odročené na deň 10.2.2004 s tým, že súd štatutárnemu zástupcovi žalovaného uložil povinnosť predložiť ďalšie listinné dôkazy.

Sudkyňa dňa 4.2.2004 zmenila termín pojednávania z pôvodného 10.2.2004 (pozn. v spise je chyba v písaní dátumu pôvodného termínu) na deň 9.3.2004.

Jedenáste   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   9.3.2004.   Bolo   však   odročené   bez prejednania veci na deň 20.4.2004 pre neprítomnosť žalobcov v 1., 3. a v 4. rade.

Dvanáste   pojednávanie   bolo   dňa   20.4.2004   odročené   na   neurčito   z   vážnych rodinných dôvodov sudkyne.

Sudkyňa dňa 28.1.2005 nariadila pojednávanie vo veci na deň 26.4.2005. Trináste   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   26.4.2005.   Po   prednese štatutárneho   zástupcu   žalovaného   bolo   pojednávanie   odročené   na   deň   20.9.2005   pre neprítomnosť žalobcov, na vypočutí ktorých trval štatutárny zástupca žalovaného.

Štrnáste   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   20.9.2005.   Po   prejednaní   veci   bolo odročené na deň 22.11.2005 za účelom vypočutia žalobcov 1. až v 3. rade, ktorí neboli prítomní   na   pojednávaní.   Neprítomnosť   na   danom   pojednávaní   vopred   telefonicky ospravedlnil iba žalobca v 1. rade, a to z dôvodu, že v deň pojednávania bude na služobnej ceste mimo Košíc.

Pätnáste pojednávanie sa uskutočnilo dňa 22.11.2005. Po prejednaní veci súd vydal rozsudok,   ktorým   žalobu   žalobkyne   v   2.   rade   (t.   j.   právnej   nástupkyne pôvodného žalobcu v 2. rade) a žalobu žalobcu v 4. rade zamietol, konanie medzi   žalobcom v 3. rade a žalovaným zastavil,   a nárok žalobcu v 1. rade voči žalovanému vylúčil na samostatné konanie.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   č.   k.   19C   774/95-125   z   22.11.2005   súd   odoslal účastníkom konania dňa 22.12.2005. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.1.2006. Doložka právoplatnosti bola vyznačená na prvopise rozsudku dňa 31.1.2006.

Vylúčenému nároku žalobcu v 1. rade proti žalovanému bola v podateľni tunajšieho súdu   dňa   6.2.2006   pridelená   spisová   značka   19C/20/2006.   Keďže   vybavujúca   sudkyňa JUDr. Z.   M. od 1.1.2009 už nie je sudkyňou tunajšieho súdu,   vec bola dňa 13.1.2009 pridelená náhodným výberom inej zákonnej sudkyni, a to Mgr. Z. Č. Sudkyňa dňa 15.4.2010 nariadila pojednávanie vo veci na deň 24.6.2010.

Šestnáste   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   24.6.2010.   Po   prejednaní   veci   bolo odročené na deň 30.9.2010 za účelom potreby vykonania ďalšieho dokazovania. Žalobcovi (sťažovateľovi)   súd   na   pojednávaní   uložil   povinnosť   do   30   dní   zaslať   súdu   písomné stanovisko s odôvodním naliehavého právneho záujem na podanej žalobe v súčasnosti ako aj zaslať zmluvu o dočasnom užívaní uzavretú so žalovaným, ak ju má k dispozícii, a ak ju nemá, zaslať obdobné zmluvy uzavreté s inými členmi žalovaného, alebo aby označil osoby, od ktorých môže súd tieto zmluvy vyžiadať. Štatutárnemu zástupcovi žalovaného súd uložil povinnosť zaslať súdu do 30 dní fotokópiu zmluvy o prenechaní pozemku do dočasného užívania, uzavretej dňa 27.10.1983 s D. S.

Súd dňa 10.8.2010 odoslal Obvodnému pozemkovému úradu Košice - mesto žiadosť o zaslanie kópií dokumentov (konkretizovaných v písomnej žiadosti súdu) nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.

Súd 3.9.2010 spísal úradný záznam o osobnom ustanovení štatutárneho zástupcu žalovaného na súd a o založení kópie zmluvy zo dňa 14.11.1983 do spisu.

Sedemnáste   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   30.9.2010,   na   ktorom   súd,   po prejednaní veci, vyhlásil rozsudok, ktorým žalobný návrh zamietol.

Dňa 12.10.2010 súd spísal úradný záznam o nazretí do súdneho spisu Mgr. Č., na základe splnomocnenia udeleného mu JUDr. K.

Na základe písomnej žiadosti sudkyne predseda súdu dňa 4.11.2010 predĺžil sudkyni lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku zo dňa 30.9.2010 na lehotu do 30.11.2010. Na základe druhej písomnej žiadosti sudkyne predseda súdu dňa 29.11.2010 predĺžil sudkyni lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku zo dňa 30.9.2010 na lehotu do 7.12.2010. Po   právnej   stránke   vec   nie   je   náročná.   Je   však   náročná   po   stránke   skutkovej, nakoľko na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné vypočutie žalobcov, ktorí sa na väčšinu pojednávaní opakovane neustanovovali. Potrebné bolo aj preloženie viacerých listinných dokladov, ktoré súd musel žiadať v priebehu konania tak od účastníkov konania, ako aj od príslušných inštitúcií (Ministerstvo vnútra SR, Obvodný pozemkový úrad Košice – mesto).

V priebehu konania sa vyskytla iba jedna prekážka postupu súdu podľa § 107 O. s. p. spočívajúca   v   úmrtí   pôvodného   žalobcu   v   2.   rade   v   priebehu   konania.   Prerušenie predmetného konania nebolo potrebné, nakoľko právny zástupca žalobcov, predložil súdu (až na základe výzvy súdu) právoplatné osvedčenie o dedičstve o prejednaní dedičstva po zomrelom žalobcovi v 2. rade.

K   predĺženiu   konania   prispel   aj   samotný   sťažovateľ,   ktorý   sa   (spolu   s   ďalšími žalobcami)   neustanovil   na   päť   pojednávaní,   pričom   svoju   neúčasť   na   pojednávaniach ospravedlnil v troch prípadoch.

Zo strany súdu došlo k predĺženiu konania vydaním uznesenia o zastavení konania dňa 21.1.1997, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené. K prieťahom zo strany súdu došlo hlavne v období od vyznačenia doložky právoplatnosti na prvopise rozsudku z 22.11.2005, t.j. od 31.1.2006, až do 15.4.2010, kedy sudkyňa nariadila termín pojednávania vo veci na 24.6.2010, pretože v tomto období (od 31.1.2006 do 15.4.2010) súd neurobil žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci.

Medzi   iné   okolnosti,   ktoré   spôsobili   prieťahy   v   konaní,   bolo   opakované neustanovovanie sa účastníkov konania na pojednávania, potreba postupného vyžiadavania písomných   dokladov   od   účastníkov   v   priebehu   celého   konania,,   dvojnásobné   vznesenie námietky   zaujatosti   voči   osobe   sudkyne,   uplatnené   štatutárnym   zástupcom   žalovaného, pričom   v   prvom   prípade   bola   námietka   zaujatosti   vyhodnotená   Krajským   súdom   v Košiciach ako nedôvodná, a v druhom prípade štatutárny zástupca žalovaného nedoplnil dôvody námietky zaujatosti v lehote určenej súdom. K predĺženiu konania sčasti prispelo jedno   odročenie   pojednávania   na   neurčito   z   vážnych   rodinných   dôvodov   vybavujúcej sudkyne, ako aj zmena v osobe zákonnej sudkyne.

Prieťahy   v   konaní   spôsobené   samotnými   účastníkmi   konania   ich   opakovaným neustanovovaním   sa   na   súdne   pojednávania   a   prieťahy   spôsobené   nečinnosťou   súdu v období od 31.1.2006 do 15.4.2010 považujeme za zbytočné...

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený na previerku 15. decembra 2010.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 14.   decembra   2010   uviedol,   že   stanovisko   okresného   súdu   len   potvrdzuje   dôvodnosť sťažnosti, i keď uznáva vznik prieťahov v konaní len čiastočne.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žalobný návrh na určenie, že navrhovatelia sú užívateľmi záhrady v záhradkárskej osade, ktorý bol vo vzťahu k sťažovateľovi   ako   navrhovateľovi   v prvom   rade   vylúčený   na   samostatné   konanie právoplatným rozsudkom okresného súdu z 22. novembra 2005. Z doterajšieho priebehu konania ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, a ani po skutkovej stránke nemožno konštatovať, že v danom prípade išlo o vec príliš skutkovo zložitú.   Na priebeh   konania   síce   malo   vplyv   vyžiadanie   viacerých   listinných   dokladov, rozhodovanie   o námietkach   zaujatosti   vznesených   odporcom   a ďalšie   dôvody,   ako   to uvádza vo svojom vyjadrení okresný súd, ale spomínané dôvody však nemôžu ospravedlniť jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu zistené v predmetnom konaní.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu,   zúčastňoval   sa   sám,   aj prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   aj   jednotlivých   pojednávaní,   a hoci   sa neospravedlnil v dvoch prípadoch (marec a apríl 2004), táto okolnosť vzhľadom na celkový priebeh   konania   nemôže   byť   zohľadnená   na   jeho   ťarchu,   ak   navyše   okresný   súd   tieto pojednávania odročil pre neúčasť všetkých účastníkov konania.

3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd   konštatuje,   že úkony   a postup   okresného   súdu   boli   od   začiatku   nesústredené.   Ako príklad nesústredenej činnosti okresného súdu možno uviesť, že v decembri 1996 odročil pojednávanie   pre   účely   zisťovania   právnej   subjektivity   odporcu   na   Ministerstve   vnútra Slovenskej republiky, ale potom nesprávne konanie zastavil. Odvolací súd následne jeho rozhodnutie zrušil, pretože odporca bol riadne zaregistrovaný na tomto ministerstve už od roku 1990, a teda mal právnu subjektivitu.

Okrem toho bol okresný súd aj úplne nečinný. Nečinnosť viac ako 16 mesiacov bola zistená už v období od 8. októbra 1999, až do januára 2001 (keď určil termín pojednávania na   24.   apríl   2001),   ale   najmä   v období   od   vylúčenia   veci   na   samostatné   konanie (22. november 2010), až do   15. apríla 2010 (keď určil termín pojednávania na 24. jún 2010), keď okresný súd nekonal bez akéhokoľvek zákonného dôvodu ďalšie 4 roky a 5 mesiacov.

Hoci   v inom   období   okresný   súd   aj   konal   (nariadil   do   roku   2005   spolu   pätnásť pojednávaní),   viaceré   pojednávania   však   odročil   najmä   pre   neprítomnosť   viacerých účastníkov,   pričom   z ich   neúčasti   nevyvodil   žiadne   opatrenia   a závery   v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup ústavný súd preto považuje za neefektívny a za nehospodárny.

  Na   sedemnástom   pojednávaní   30.   septembra   2010   síce   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, do   dnešného dňa však konanie nie je vo vzťahu k sťažovateľovi právoplatne skončené ani po 15 rokoch od jeho začatia a nie je tak odstránený stav jeho právnej neistoty v občianskom súdnom konaní.

Uvedený postup (nečinnosť) okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti priznal, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, ktoré sú zbytočné.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 20/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19   C   774/95)   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 tohto zákona ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 3 000 €, ktoré riadne odôvodnil na strane 4 vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy i obdobia dlhodobej nečinnosti prvostupňového súdu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné priznať sťažovateľovi sumu 3000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, tak ako to žiadal vo svojej sťažnosti.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. K., K. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 303,31 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania za dva úkony právnej služby a režijný paušál je totožná so sumou vypočítanou ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto mu ju priznal v požadovanej sume 303,31 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011