znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoobchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Krechňák, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 60   Cb   23/1997a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach   vedenýchpod sp. zn. 2 Obo   337/2005,   1   ObdoV   62/2007,   1   Obo   170/2010,   1   ObdoV   20/2011,2 Obo 4/2013 a p. zn. 2 Obo 26/2014, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 23/1997p o r u š e n é   b o l i.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.2 Obo 337/2005, 1 ObdoV 62/2007, 1 Obo 170/2010, 1 ObdoV 20/2011, 2 Obo 4/2013a sp. zn. 2 Obo 26/2014 p o r u š e n é   b o l i.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e, aby v konaní vedenompod sp. zn. 2 Obo 26/2014 konal bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   7   500   €(slovom sedemtísícpäťsto eur), ktoré mu j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiťv sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 2 500 €(slovom dvetisícpäťsto eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú   p o v i n n í   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 508 € (slovom päťstoosem eur), a to Krajskýsúd v Bratislave sumu 254 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) a Najvyšší súd Slovenskejrepubliky sumu 254   € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur) na   účet obchodnej spoločnostiKrechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, do dvoch mesiacov odprávoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 43/2015 z 10. februára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“)doplnenú podaním doručeným ústavnému súdu 18. augusta 2014, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 60 Cb 23/1997 (ďalej aj „napadnuté konanie krajskéhosúdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 337/2005, 1 ObdoV 62/2007, 1 Obo 170/2010,1 ObdoV 20/2011, 2 Obo 4/2013 a sp. zn. 2 Obo 26/2014 (ďalej aj „napadnuté konanianajvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„1.Dňa   22.   2.   1995   začalo   dotknuté   konanie   podaním   žaloby   na   Obvodný   súd Bratislava I. Súd vo veci vykonal časť dokazovania a pojednávanie odročil na neurčito. Následne konštatoval svoju nepríslušnosť a vec dňa 20. 2. 1996, po uplynutí takmer jedného roka od začatia konania, postúpil Krajskému súdu v Bratislave.

2. Krajský súd v Bratislave, ako prvostupňový súd, vo veci viac ako 8 rokov nekonal. Po vykonaní ďalšieho dokazovania rozhodol rozsudkom č. k. 60 Cb/23/97-112 zo 7. 4. 2005 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, na základe odvolania žalovaného rozsudkom č. k. 2 Obo/337/2005-136 z 8. 3. 2006, zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol.

4. Proti uvedenému rozsudku sťažovateľ podal dňa 8. 6. 2006 dovolanie. V dôsledku procesných   pochybení   prvostupňového   súdu   (o.   i.   nevyrubenia   súdneho   poplatku za dovolanie, nedoručenie dovolania na vyjadrenie žalovanému) bol spis dňa 19.4.2007 (po takmer roku) vrátený dovolacím súdom bez vecného prejednania prvostupňovému súdu.

5.   Najvyšší   súd   SR,   ako   dovolací   súd,   uznesením   č.   k.   1   ObdoV/62/2007-171 z 30. 11.2009 (t. j. po takmer 3 a pol roku) zrušil vyššie označené rozsudky odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval pritom   o.   i.   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom,   jeho   pochybenie pri aplikácii procesných predpisov (§ 213 ods. 2 OSP) a nedostatočné zistenie skutkového stavu.

6.   Súd   prvého   stupňa   po   doplnení   dokazovania   rozsudkom   zo   7.10.2010 č. k. 60 Cb/23/1997-200   žalobe   opätovne   vyhovel.   Žalovaný   proti   uvedenému   rozsudku podal odvolanie.

7.   Najvyšší   súd   SR,   ako   odvolací   súd,   v   novom   odvolacom   konaní   rozsudkom č. k. 1 Obo/170/2010-221   z   19.   4.   2011   opäť   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa zo 7.10.2010 tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd pritom postupoval v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu (oba súdy predstavuje porušovateľ 1) a dokonca v dotknutom rozhodnutí výslovne konštatuje jeho nesprávnosť (!) - str. 14 a 15 označeného rozhodnutia. Sťažovateľ podal dňa 10. 6. 2011 vo veci nové dovolanie.

8. Dovolací súd uznesením spis. zn. 1 ObdoV/20/2011 z 29. 11. 2012 (po takmer 1 a pol roku) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 19. 4. 2011 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

V doplnení   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   krajský   súd   rozsudkomz 19. marca 2014 žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel, pričom po podaní odvolaniaproti   meritórnemu   rozsudku   žalovaným   je   vec   aktuálne   vedená   na   najvyššom   súdepod sp. zn. 2 Obo 26/2014.

Vzhľadom na to, že „dotknuté konanie nie je právoplatne skončené ani po 19-tich rokoch jeho trvania“, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod spis. zn. 60 Cb/23/1997 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod spis. zn. 2 Obo/337/2005, 1 ObdoV/62/2007, 1 Obo/170/2010, 1 ObdoV/20/2011 a 2 Obo/4/2013 porušené bolo.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo/26/2014 konal bez ďalších prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- €, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave, každý z nich v sume po 7.500,- €, povinní vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní sťažovateľovi uhradiť trovy konania v celkovej výške 331,12 €, a to každý z nich v sume po 165,56 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Najvyšší   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisomč. k. KP 3/2015-8, Nobs 18/2015 doručeným ústavnému súdu 12. marca 2015, v ktorom saokrem iného uvádza:

„V   prejednávanej   veci   si   žalobca   uplatnil   proti   žalovanému   nárok   na   poistné plnenie, na základe poistnej zmluvy, z dôvodu vzniku poistnej udalosti, odcudzenie veci v sume 393 350,-- Sk, vlámaním sa neznámeho páchateľa do priestoru žalobcu. V konaní zostala sporná výška poistného plnenia v sume 300 000,-- Sk, t. j. pokladničná hotovosť, ktorá sa podľa tvrdenia žalobcu, v čase poistnej udalosti nachádzala v trezore. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca po vlámaní nevykonal ohliadku miesta, inventarizáciu, neviedol riadne účtovníctvo, predložil len fotokópiu pokladničnej knihy, preto súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie, za účelom určenia výšky pokladničnej hotovosti.

Súd   prvého   stupňa   žalobe   dvakrát   vyhovel   a   odvolací   súd   dvakrát   napadnuté rozhodnutie   zmenil   a   žalobu   zamietol.   Súdy   odlišným   spôsobom   posudzovali   dôkazy preukazujúce výšku poistného plnenia, najmä znalecký posudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, uznesením z 30. novembra 2009 č. k. 1 ObdoV/62/2007-171   zrušil rozsudok odvolacieho súdu a   rozsudok   súdu   prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom (č. k. 2 Obo/337/2005-136, č. k. 60 Cb/23/97-l 12), a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil, nakoľko sa dostatočne nevyporiadal so závermi znaleckého posudku, podaného znalcom ⬛⬛⬛⬛.   Tento   v   znaleckom   posudku   okrem   iného   konštatoval,   že po poistnej   udalosti   nebola   vykonaná   mimoriadna   účtovná   závierka,   že   nesúhlasí chronológia   číslovania   dokladov,   že   s   pokladničnou   knihou   bolo   manipulované,   atď. Keď samotný znalec mal takéto pochybnosti, potom bolo potrebné sa s nimi kvalifikovane vyporiadať,   a   to   vypočutím   znalca,   nariadením   kontrolného   znaleckého   dokazovania, prípadne vykonaním aj ďalšieho dokazovania.

Odvolaciemu súdu vytkol porušenie ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu, súčasné znenie odseku 3, pretože v potrebnom rozsahu neopakoval dokazovanie.

V   novom   konaní   vo   veci   súd   prvého   stupňa   rozsudkom   z   07.   10.   2010 č. k. 60 Cb/23/1997-200   žalobe   vyhovel   (uvedený   rozsudok   preskúmal   odvolací   súd v sťažnosťou   napadnutom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obo/4/2013).   V tomto   konaní a rozhodnutí súd prvého stupňa postupoval svojvoľne, keď napriek úprave v zrušujúcom rozhodnutí   dovolacieho   súdu   konštatoval,   že   vypočutie   znalca ⬛⬛⬛⬛ by na zistenom   skutkovom   stave   obsiahnutom   v   znaleckom   posudku   nemohlo   nič   zmeniť. Dokazovanie   ohľadne   zistenia   výšky   poistného   plnenia   v   naznačenom   smere   nedoplnil a rozhodnutie odôvodnil tiež tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal neexistenciu finančných prostriedkov.

Rozsudkom z 19. apríla 2011 č. k. 1 Obo/170/2010-221 odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Na   odvolanie   žalobcu   najvyšší   súd   uznesením   z   29.   novembra   2012 č. k. 1 ObdoV/20/2011-246 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd opäť vytkol odvolaciemu súdu, že konal v rozpore s ustanovením § 213 O. s. p.

Vec nanovo prejednal odvolací súd v konaní vedenom pod č. k. 2 Obo/4/2013-255 (konanie napadnuté sťažnosťou) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa zaťažil svoje konanie vadou, ktorou žalovanému odňal možnosť konať pred súdom tým, že nerešpektoval názor vyslovený dovolacím súdom, t. j. doplniť dokazovanie v naznačenom smere (podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), preto napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažnosť k postupu najvyššieho súdu v konaní pod sp. zn. 2 Obo/4/2013 považujeme za neopodstatnenú.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 1Obo/170/2010- 221 bolo zrušené dovolacím súdom pre porušenie ustanovenia § 213 O. s. p. Odvolací súd v novom   konaní   vo   veci,   vedenom   pod   sp.   zn.   2Obo/4/2013   nepostupoval   v   rozpore s názorom vysloveným v ostatnom rozhodnutí dovolacieho súdu. Na základe dokladov, ktoré i znalec považoval sčasti za nehodnoverné, nebolo možné bez rozsiahlejšieho doplnenia dokazovania rozhodnúť o výške nároku žalobcu. Právo na spravodlivý súdny proces majú obidvaja   účastníci   konania,   a   preto   pri   dodržaní   zásady   dvojstupňového   konania, nezostávalo odvolaciemu súdu, len napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetná vec napadla 21. 01. 2013 a bola vybavená 15. 10. 2013, t. j. v lehote 10 mesiacoch.

Najvyšší   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľ   nebol   postupom   dovolacieho   súdu vylúčený z realizácie procesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom. Najvyšší súd   má   za   to,   že   jeho   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2Obo/337/2005, 1ObdoV/62/2007, 1Obo/170/2010, 10bdoV/20/2011, 2Obo/4/2013 a 2Obo/26/2014 nedošlo k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.“

K sťažnosti sa prípisom sp. zn. Spr. 3107/15 z 25. marca 2015 vyjadril aj krajský súd,ktorý okrem iného uviedol:

„Sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ vo   svojom   vyjadrení   taktiež   uviedla,   že sťažovateľ mal, podľa jej názoru, predísť žalobe tým, že mal mať riadne vedené účtovníctvo. Po tom ako došlo k poistnej udalosti mal žalovanému predložiť všetky ním požadované doklady a táto poistná udalosť mohla byť ukončená plnením žalovaného.

Zo stanoviska samosudkyne konajúcej v predmetnej právnej veci tiež vyplýva, že prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady (pričom bol zastúpený   komerčným   právnikom),   tieto   do   spisu   zakladal   až   na   základe   výziev   súdu (napr. od odročenia pojednávania dňa 05.02.1996 z dôvodu predloženia otázky na znalca, sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   reagoval   až   na   urgenciu   súdu dňa 02.05.1996)  .   Vo   svojom   vyjadrení   taktiež   skonštatovala,   že   prieťahy   v   konaní tunajšieho   súdu   nie   je   možné   považovať   za   zbytočné,   nakoľko   tieto   súviseli   výlučne s množstvom vecí v súdnych oddeleniach jednotlivých sudcov Krajského súdu v Bratislave, ktorým vec podľa platného rozvrhu práce bola prerozdelením pridelená, a poukázala aj na skutočnosť,   že   k   neprimeranej   dĺžke   súdneho   konania   nemalou   mierou   prispelo využívanie procesného práva účastníka konania na podanie odvolania a dovolania S   uvedeným   vyjadrením   zákonnej   sudkyne   vo   veci   sp.   zn.   60   Cb/23/1997   sa stotožňujem.“

Súčasťou vyjadrenia krajského súdu k sťažnosti bol aj popis priebehu napadnutéhokonania a napadnutého konania najvyššieho súdu, a to:

«... žalobca - sťažovateľ (ďalej iba „sťažovateľ") si žalobou podanou dňa 22.02.1995 na   Obvodný   súd   Bratislava   I   uplatnil   právo   na   plnenie   z   poistnej   zmluvy,   ktorú   dňa 27.03.1993 uzatvoril so ⬛⬛⬛⬛ Bratislava. K žalobe bola priložená iba plná moc na zastupovanie žalobcu ⬛⬛⬛⬛, komerčným právnikom, prílohou žaloby nebol žiadny doklad preukazujúci nárok žalobcu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 8C/35/95. Obvodný súd Bratislava I. vo veci vytýčil pojednávanie dňa 29.05.1995, ktoré odročil s tým, že si vyžiada vyšetrovací spis z Obvodného úradu vyšetrovania Bratislava I. Po jeho doručení súd vytýčil nový termín pojednávania na deň 07.09.1995, na ktorom konštatoval,   že   sťažovateľ   nedoručil   žalovanému   doklady,   ako   bolo   o   tom   rozhodnuté na predchádzajúcom   pojednávaní,   a   odročil   pojednávanie   na   deň   23.10.1995. Pojednávanie zo dňa 23.10.1995 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti svedka 1, ktorého súd vypočul na pojednávaní dňa 30.11.1995. Pojednávanie bolo odročené s tým, že bude volaná   svedkyňa.   Túto   súd   na pojednávaní   uskutočnenom   dňa 05.02.1996 vypočul,   kedy   tiež   rozhodol   o   ustanovení   súdneho   znalca.   Otázky   na   súdneho   znalca predložil právny zástupca sťažovateľa až na základe urgencie zo strany súdu a to dňa 02.05.1996. Súd uznesením sp. zn. 8C/35/95 zo dňa 20.05.1996 ustanovil súdneho znalca z odboru ekonomika hospodárstva. Vypracovaný znalecký posudok bol súdu doručený dňa 20.08.1996.

Okresný súd Bratislava I odstúpili dňa 02.05.1997 vec sp. zn. 8C/35/95, z dôvodu vecnej príslušnosti, Krajskému súdu v Bratislave.

Krajsky   súd   v   Bratislave   zaevidoval   predmetnú   právnu   vec   dňa   14.05.1997 pod sp. zn.   60Cb/23/1997.   Dna   01.01.1998   sa   uskutočnila   zmena   v   rozvrhu   práce Krajského súdu v Bratislave, čím došlo k zmene sudcu, ktorému bola vec pridelená. Dňa 07.05.1999   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   s   tým,   že   právny   zástupca sťažovateľa má zabezpečiť účasť sťažovateľa a svedkyne na pojednávaní. V priebehu rokov 1999 až 2004 v súvislosti so zmenami v rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, bola daná vec prerozdelením spisov pridelená niekoľkým sudcom. V tejto súvislosti zákonná sudkyňa poznamenala, že došlo k prerozdeľovaniu veľkého počtu vecí z rôznych súdnych oddelení, pričom sudcovia, ktorým tieto veci boli pridelené mali v týchto rokoch pridelených na rozhodnutie v priemere cca 700 vecí z dôvodu, že krajské súdy v tom čase rozhodovali v obchodných veciach, ako súdy prvého stupňa.

Dňa 04.04.2005 sa uskutočnilo v predmetnej veci pojednávanie, ktoré bolo odročené a dňa 07.04.2005 Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol, rozsudkom č. k. 60Cb/23/1997- 112.   Voči   rozsudku   č.   k.   60Cb/23/1997-112   zo   dňa   07.04.2005   podal   žalovaný   dňa 25.05.2005 odvolanie. Uznesením č. k. 60Cb/23/1997 - 124 zo dňa 21.07.2005 Krajský súd v   Bratislave   odvolacie   konanie   zastavil   vzhľadom   k   tomu,   že   žalovaný   -   odvolateľ nezaplatil súdny poplatok za odvolanie. Následne uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.   60Cb/23/1997   -   127   zo   dňa   26.09.2005   bolo   uznesenie   o   zastavení   odvolacieho konania č. k. 60Cb/23/1997 - 124 zo dňa 21.07.2005 zrušené a vec bola predložená dňa 20.10.2005 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   sp.   zn.   2Obo/337/2005   zo   dňa   08.03.2006   zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.04.2005. Dňa 08.06.2006 sťažovateľ podal voči rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/337/2005 zo dňa 08.03.2006 dovolanie. Najvyšší súd SR. uznesením sp. zn. 1ObdoV/62/2007 zo dňa 30.11.2009 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Bratislave bol dňa 20.01.2010 vrátený spis sp. zn. 60Cb/23/1997 na   ďalšie   konanie   a   dňa   26.01.2010   bol   tento   pridelený   samosudkyni

. Dňa 13. 05.2010 sa v uvedenej veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu   práceneschopnosti   sťažovateľa   odročené.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   vytýčené, vzhľadom k predvolaným veciam na mesiace jún a september 2010 a čerpanie dovoleniek v mesiacoch júl a august, na deň 07.10.2010, kedy Krajský súd v Bratislave rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 60Cb/23/l997-200. Proti rozsudku podal dňa 18.11.2010 odvolanie žalovaný. Tunajší súd predložil vec dňa 14.12.2010 Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   sp.   zn.   1Obo/170/2010   zo   dňa   19.04.2011   zmenil rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   60Cb/23/1997-200   zo   dňa   07.10.2010. Následne podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol uznesením sp. zn. 1Obdo   V/20/2011   zo   dňa   29.11.2012   tak,   že   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 1Obo/170/2010   zo   dňa   19.04.2011   zrušil   a   vec   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie. Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp.   zn.   2Obo/4/2013   zo   dňa   15.10.2012   zrušil   rozsudok Krajského súdil v Bratislave č. k. 60Cb/23/1997-200 zo dňa 07.10.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na   Krajskom   súde   v   Bratislave   sa   konalo   vo   uvedenej   veci   dňa   15.01.2014 pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že súd bude kontaktovať znalca /82 ročného/ za účelom jeho výsluchu. Ďalšie pojednávanie uskutočnené dňa 26.02.2014 bolo odročené z dôvodu, že žalovaný navrhol vykonať kontrolný znalecký posudok. Súd v tejto súvislosti vyzval   žalovaného,   aby   mu   do   10.03.2014   predložil   doklady   z   prejednávanej   poistnej udalosti, za účelom posúdenia ako rozhodne o návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania. Na pojednávaní dňa 19.03.2014 rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 60Cb/23/1997 – 305, voči ktorému sa dňa 24.04.2014 odvolal žalovaný. Vec bola dňa 21. 05. 2014 zaslaná Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o podanom odvolaní.»

K vyjadreniam   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   sťažovateľv podaní doručenom ústavnému súdu 10. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:«Skutočnosti   uvedené   v   stanoviskách   porušovateľov   nespochybňujú   namietané porušenie práv sťažovateľa opísané v sťažnosti. Sťažovateľ sa k jednotlivým bodom stanovísk porušovateľov konkrétne vyjadrí v ďalšom texte tohto podania.

Žiaden   z   porušovateľov   sa   nevysporiadal   so   zásadnou   námietkou   uvedenou v sťažnosti,   že   trvanie   súdneho   konania,   v   súvislosti   s   ktorým   došlo   k   namietanému porušeniu   práv   sťažovateľa,   ku   dnešnému   dňu   presiahlo   20   (!)   rokov   a   dosiaľ   nie   je právoplatne   ukončené.   Táto   skutočnosť   sama   o   sebe   predstavuje   podľa   judikatúry Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   tzv.   extrémne   prieťahy   v   konaní.   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   opakovane   konštatoval   ústavnoprávnu   neprijateľnosť   takého   stavu už pri   menej   výrazných   prieťahoch   v   konaní   (napr.   IV.   ÚS   173/05,   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 352/2013).   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   už   na   základe   tejto   skutočnosti   možno sťažnosť považovať za dôvodnú.

II. Vyjadrenie k stanovisku Krajského súdu v Bratislave (porušovateľa 2/) Krajský súd v Bratislave vo svojom stanovisku potvrdil o. i. viac ako 8-ročnú úplnú nečinnosť súdu (v rokoch 1997-2005) a sám hodnotí dĺžku dotknutého súdneho konania ako neprimeranú (predposledný odsek stanoviska). Zdôvodnenie, podľa ktorého táto nečinnosť (prieťahy)   „neboli   zbytočné,   nakoľko   súviseli   výlučne   s   množstvom   vecí   v   súdnych oddeleniach jednotlivých sudcov je z hľadiska namietaného porušenia základných práv sťažovateľa právne bezvýznamné. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa SI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie sú podmienené množstvom vecí riešených konajúcim súdom a nezbavujú ho povinnosti postupovať v konaní tak, aby „ochrana práv bola rýchla a účinná“ (§ 6 OSP). V čl. III bode 2. sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že namietané prieťahy v konaní nespôsobil sám svojím postupom v konaní, ani neprispel k ich predĺženiu. Má za to, že vo vzťahu k vyššie uvedenej nečinnosti súdu je tento záver nesporný. Ďalej vysvetlí, že ani ďalšie skutočnosti uvádzané Krajským súdom v Bratislave na str. 3 jeho stanoviska nie sú v tomto smere právne významné;

•   Argument   o   tom,   že   sťažovateľ   mal   v   prvom   rade   sporu   predísť   je   celkom bezvýznamný vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní (samotný vznik sporu prieťahy v konaní porušovateľov nezavinil).

Sťažovateľ iba pre úplnosť poukazuje na to, že si nepochybne vznik sporu neželal a „zavinil“ ho prinajmenšom v rovnakom rozsahu ako odporca, ktorý mu uplatnený nárok odmieta zaplatiť. Práve základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, oprávňuje sťažovateľa predložiť spor súdu a koreluje mu povinnosť súdu poskytnúť rýchlu a účinnú ochranu právu, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 a § 6 OSP).

•   Neobstojí   ani   tvrdenie,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   nepriložil   k   žalobe   niektoré podklady, resp. že sa vyjadril k otázkam na znalca až po urgencii súdu. Sťažovateľ niektoré podklady k žalobe nemohol priložiť z objektívnych dôvodov - nedisponoval nimi. Tento nedostatok bol v konaní nahradený znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie nariadil porušovateľ 2/. Vypracovaný znalecký posudok mal porušovateľ 2/ k dispozícii už v auguste 1996 (rok a pol po začatí konania). „Prieťahy v konaní“, ktoré mal podľa porušovateľa 2/ zaviniť sťažovateľ, tak mali celkom zanedbateľný dopad na celkovú, viac ako 20-ročnú dobu konania.

• Ako nedôvodný napokon hodnotí žalobca aj argument, že,k neprimeranej dĺžke súdneho konania nemalou mierou prispelo využívanie procesného práva účastníka konania na   podanie   odvolania   a   dovolania“.   Využitie   procesného   práva   účastníka   na   podanie opravného   prostriedku   (ktoré   bolo   navyše   rovnako   využívané   aj   druhým   účastníkom konania - žalovaným) nemožno hodnotiť ako „zavinenie prieťahov v konaní“ - obzvlášť za situácie, keď napadnuté rozhodnutia boli príslušnými súdmi posúdené ako nesprávne - sťažovateľ   bol   so   všetkými   svojimi   opravnými   prostriedkami   úspešný.   Naopak,   práve skutočnosť, že vo veci bolo už 5 krát meritórne rozhodnuté a napriek tomu dosiaľ nedošlo k jej   právoplatnému   skončeniu,   svedčí   o   nesústredenom   a   neefektívnom   postupe porušovateľov (viď str. 5 sťažnosti).

III Vyjadrenie k stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porušovateľa 1/) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť   hodnotí   ako   neopodstatnenú   napriek tomu, že vo svojom stanovisku sám konštatuje niektoré procesné pochybenia svojho postupu ako odvolacieho súdu (napr. svoje pochybenie pri aplikácii § 213 ods. 2 OSP - str. 3 stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). K viacerým konkrétnym pochybeniam namietaným sťažovateľom sa vôbec nevyjadruje. Ide napr. o:

•   takmer   tri   a   pol   roka   trvajúce   prieťahy   v   dovolacom   konaní   (spis.   zn. 1 Obdo V/62/2007),

• postup odvolacieho súdu v rozpore s právnym názorom vysloveným dovolacím súdom   (obe   inštancie   predstavuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky);   nesprávnosť právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd výslovne konštatuje (!) na str. 14 a 15 rozsudku č. k. 1 Obo/170/2010-221 z 19. 4. 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zároveň, rovnako ako Krajský súd v Bratislave, vôbec   nevyjadril   k   namietanej   celkovej   dĺžke   konania;   značnú   časť   tejto   doby   sa   vec nachádzala práve na odvolacom, resp. dovolacom súde (u porušovateľa 1/). Najvyšší súd Slovenskej   republiky   zároveň   vo   svojom   stanovisku   potvrdzuje   svojvoľný   postup   súdov v dotknutom súdnom konaní (str. 2 a 3 jeho stanoviska).

IV Záver V   dôsledku   nesústredeného   a   neefektívneho   postupu   oboch   porušovateľov   a   ich početných pochybení došlo pri súdnom uplatňovaní práva sťažovateľa postupne k vydaniu troch   meritórnych   rozhodnutí   prvostupňových   súdov,   ktoré   žalobe   vyhoveli   a   ich opakovanej zmene, resp. zrušovaniu na základe opravných prostriedkov žalovaného. Ani po viac ako 20 rokoch konania súdy neboli v stave vo veci právoplatne rozhodnúť a nastoliť právnu   istotu   vo   vzťahoch   medzi   účastníkmi.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   stanoviská porušovateľov 1/ a 2/ nespochybňujú dôvodnosť sťažnosti.»

Obsah   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   krajského   súdu   potvrdzuje   priebehnapadnutého konania ako celku opísaného vo vyjadrení k sťažnosti z 25. marca 2015, ktorýústavný súd považuje za preukázaný.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   novépojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd už v uznesení, ktorým sťažnosť prijal na ďalšie konanie, konštatoval, ževzhľadom na doterajšiu dĺžku konaní vedených krajským súdom a najvyšším súdom jepotrebné vec v súvislosti s prieťahmi hodnotiť ako jeden celok.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o priznanieuplatnených   nárokov   z poistných   vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendyvšeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité.Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie napadnuté sťažnosťou.Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci určitú mieru skutkovej zložitosti pripúšťa, nozároveň zdôrazňuje, že týmto argumentom nemožno ospravedlniť krajský súd ani najvyššísúd   za   stav   konania   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   ústavným   súdom   a zbaviť   ichzodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako20 rokoch od jeho začatia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom priposudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa. čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal na to, že podľa jeho názoru„prieťahy v konaní spôsobil sťažovateľ tým, že k žalobe nepriložil žiadne doklady... a tieto do spisu zakladal až na základe výziev súdu...“.

Ústavný   súd   túto   skutočnosť   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   napadnutého   konaniavyhodnotil ako zanedbateľnú a nezistil ani   žiadne iné skutočnosti, ktoré by v súvislostis prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti na podiel sťažovateľa na predĺžení konanianepoukázal.

5. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   krajského   súdu   a postupomnajvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   ponímanom   ako   jeden   celok   od   jeho   začiatku(žaloba   bola   podaná   22.   februára   1995)   až   do   súčasnosti,   keď   v čase   rozhodovaniao sťažnosti predmetné konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   štandardnou   judikatúroupredovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že predmetnékonanie nebolo právoplatne skončené, tak ako už bolo uvedené, ani po viac ako 20 rokochod jeho začatia.

Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   potrebné   vymedzovať   úseky   nečinnosti,   dôvodyneefektívnosti postupu ani osobitne hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané krajskýmsúdom a najvyšším súdom v jeho doterajšom priebehu.

Napriek tomu však   ústavný súd považuje za potrebné na hlavné dôvody vznikuprieťahov v napadnutom konaní poukázať.

Podľa názoru ústavného súdu nie je pri hodnotení postupu krajského súdu ničímospravedlniteľná   najmä   jeho   rozsiahla   nečinnosť   v rozsahu   takmer   8   rokov   v obdobíod 14. mája 1997 do 4. apríla 2005. Okrem jediného pojednávania uskutočneného v tomtoobdobí 7. mája 1999 bolo napadnuté konanie bez relevantného dôvodu postihnuté úplnounečinnosťou.   Krajský   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   v súvislosti   s týmto   obdobímpoukazuje na zmeny v rozvrhu práce, v rámci ktorých „bola daná vec prerozdelením spisov pridelená niekoľkým   sudcom“, a ďalej poukazuje na „prerozdelenie   veľkého počtu   vecí z rôznych súdnych oddelení...“.

Tieto argumenty ospravedlňujúce nečinnosť krajského súdu nemohol ústavný súdakceptovať   a v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   štandardnújudikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06...), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika neviealebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkovna súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byťdôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vkonečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočnéprieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   principiálne   nespochybňuje   pri   posudzovaní   veci   najvyšším   súdomrozsah časového priestoru na posúdenie veci, no v okolnostiach danej veci však dospelústavný súd k záveru, že aj najvyšší súd nesie zodpovednosť za predĺženie napadnutéhokonania a vznik zbytočných prieťahov v jeho priebehu.

Toto   konštatovanie   ústavný   súd   opiera   o skutočnosť,   že   najvyšší   súd   2-krátpri rozhodovaní   o odvolaní   meritórny   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   žalobuzamietol,   no   najvyšší   súd   rozhodujúci   o   podaných dovolaniach   opakovane   rozsudkynajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho uvedené rozsudky pre viaceré pochybenia zrušil.V dôsledku uvedeného musela byť vec opätovne vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Táto   skutočnosť   by   sama   osebe   ešte   nemusela   vyvolať   záver   o konštatovanízbytočných prieťahov v uvedenej súvislosti, no záver o zbytočných prieťahoch spôsobenýchpostupom najvyššieho súdu vyplýva predovšetkým z toho, že najvyšší súd rozhodujúcivo veci o podaných odvolaniach opakovane nerešpektoval právny názor najvyššieho súdurozhodujúceho vo veci o podaných dovolaniach, v dôsledku čoho, ako už bolo uvedené, bolirozsudky odvolacieho súdu zrušené a vec bola opakovane vrátená na ďalšie konanie, čímnepochybne došlo k predĺženiu napadnutého konania, a teda aj k zbytočným prieťahom.

Uvedené   vyjadril   najvyšší   súd   (rozhodujúci   ako   dovolací)   v odôvodnení   svojhouznesenia   sp.   zn.   1   Obdo   V 20/2011   z 29.   novembra   2012,   ktorým   opakovane   zrušilrozsudok   najvyššieho   súdu   (rozhodujúceho   o odvolaní)   č.   k.   1   Obo   170/2010-221z 19. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia okrem iného:„V rozhodnutí dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.: 1ObdoV 62/2007 dovolací   súd   poukázal   na ust.   § 213   O.   s. p.,   ktoré   bolo zo strany   odvolacieho súdu porušené,   keďže   odvolací   súd,   ktorý   dospel   k   názoru,   že   súd   prvého   stupňa   dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   dokazovanie v potrebnom rozsahu nezopakoval sám. Dovolací súd tiež konštatoval, že názor odvolacieho súdu, že žalobca nesplnil uvedené povinnosti z poistnej zmluvy nebol jediným dôvodom pre zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa (zamietnutie žaloby), ale uviedol aj skutkový dôvod, že poistená suma v čase poistnej udalosti sa v trezore nenachádzala.

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v naznačenom smere uvedenom v rozhodnutí dovolacieho súdu z 30. novembra 2009, sp. zn.: 1ObdoV 62/2007, odvolací súd opätovne nepostupoval   podľa   ust.   §   213   O.   s.   p.,   pričom   nevykonal   žiadne   dôkazy   smerujúce k podpore   jeho   tvrdenia,   že   žalobca   v   ničom   neuniesol   dôkazné   bremeno,   nepreukázal tvrdené   skutočnosti,   pričom   je   nesporné,   že   k   poistnej   udalosti   došlo.   Z   odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť, aké skutočnosti mal žalobca na preukázanie svojich tvrdení preukázať resp. ktoré nepreukázal podľa názoru odvolacieho súdu.   Či   nepreukázal   vznik   poistnej   udalosti   ako   takej,   alebo   len   výšku   finančných prostriedkov, ktoré mu mali byť odcudzené, pretože z rozhodnutia odvolacieho súdu takýto záver nevyplýva. Tento len konštatoval neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, ktoré   odvolací   súd   ničím   konkrétnym   neodôvodnil.   Poukazovanie   na   znalecký   posudok súdneho znalca ⬛⬛⬛⬛ bez ďalšieho, za takýto dôkaz nemožno považovať. Odvolací súd sa nezaoberal svedeckou výpoveďou prevádzkárky prevádzky

, nevyhodnotil ju, či kladne resp. negatívne. Rovnako nepoukázal na zákonné ustanovenia (Občiansky zákonník), alebo zmluvné dojednania, ktoré ho viedli k názoru, že porušenie vedenia účtovníctva žalobcom so sebou spája následok - nemožnosť žalovaného zaviazať na poistné plnenie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd zrušil   rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže jeho skutkové závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“

Uvedené podľa názoru ústavného súdu nepochybne svedčí o neefektívnosti, resp.nesústredenosti   postupu   najvyššieho   súdu   v napadnutom   odvolacom   konaní,   ktorú   jev súvislosti s prieťahmi potrebné pripísať na jeho ťarchu.

V súvislosti   s neefektívnym   postupom   v konaní   ústavný   súd   vo   svojejpredchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna, resp.nesústredená   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenieústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosťštátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôliktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupomkrajského   súdu   a postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočnýmprieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právona prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolipostupom krajského   súdu   a najvyššieho   súdu porušené,   a vzhľadom   na   to,   že   vec   saaktuálne   už   viac   ako   jeden   rok   nachádza   na   najvyššom   súde,   prikázal   mu,   aby   konalbez zbytočných   prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzasťažovateľ – účastník napadnutého konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   15 000   €z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „postup porušovateľov v dotknutom konaní vyvoláva v sťažovateľovi pocit frustrácie, krivdy a nedôvery v súdny systém Slovenskej republiky “.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania vedeného krajským súdoma najvyšším súdom a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nečinnosťkrajského súdu a neefektívnosť konania najvyššieho súdu v odvolacom konaní, považovalústavný súd za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde za prieťahy spôsobené krajským súdom priznanie sumy 5 000 € a za prieťahy, ktoréspôsobil najvyšší súd, priznanie sumy 2 500 €.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti vedenom ústavným súdomobchodnou spoločnosťou Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava.Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadochpodľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebosčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby vychádzalz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá bola 839,83 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podaniesťažnosti a stanovisko k vyjadreniam predsedníčky najvyššieho súdu a predsedu krajskéhosúdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za jeden úkon právnej službyvykonaný v roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,39 €)sumu   424,16   €.   Keďže obchodná   spoločnosť   zastupujúca   sťažovateľa je   platcom   danez pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie   osvedčeniao registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v zneníneskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijnéhopaušálu boli priznané v celkovej sume 508 €.

Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd a najvyšší súd povinné zaplatiť na účetobchodnej spoločnosti Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava,(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) každý v sume po 254 € v lehoteuvedenej v bode 5 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015