znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 43/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., Košická   37, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Ncb 41/2013-273 zo 4. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. októbra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT Slovakia, s. r. o.,   Košická   37,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 1 Ncb 41/2013-273 zo 4. júla 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako   žalovaný v konaní vedenom   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný súd“) pod sp. zn. 42 Cb 204/2009 na návrh spoločnosti ENERGOSERVIS Janda, s. r. o., 28. října 829/270, Ostrava, Česká republika (ďalej len „žalobca“). Predmetom konania je zaplatenie   sumy   1 314,48   €   s príslušenstvom   z   titulu   neuhradenia   faktúr   za   poskytnuté a vyúčtované   právne   služby,   ako aj   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy 160 798,55 € z titulu náhrady škody.

V označenom konaní sťažovateľ 9. mája 2013 vzniesol námietku zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne. Svoj návrh na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci sp. zn.   42   Cb   204/2009   odôvodnil   poukazom   na   zrušenie   prvostupňového   rozsudku okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   ako   aj   v inom   konaní   (sp.   zn.   42   Cb   35/2010), v ktorom sťažovateľ vystupuje ako účastník. V oboch prípadoch bola dôvodom zrušujúceho rozhodnutia   odvolacieho   súdu   identifikácia   vady   podľa   §   221   ods.   1   písm.   f)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatia možnosti konať pred súdom.

Ďalej sťažovateľ v námietke zaujatosti uviedol, že „... podľa dôverných informácií získaných   z prostredia   Okresného   súdu...   po   zrušení   predmetných   rozsudkov   nadobudla zákonná sudkyňa iný nepriateľský vzťah voči našej spoločnosti (odporcovi).

Opätovne   aj   na   pojednávaní   dňa   30.04.2013   vo   veci   sp.   zn.   42   Cb/204/2009 oddemonštrovala jej nezáujem o zabezpečenie postupu podľa §-u 1 a nasl. O. s. p. a tým sa sama diskvalifikovala.

Jej iný vzťah na veci bol umocnený aj vo vzťahu na Prešetrenie vybavenia sťažnosti Krajský súdom...   (sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná)...   Z prostredia Okresného súdu... presiakli   informácie,   že   na   pojednávaní   dňa   30.04.2013   rozhodne   ako   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 42 Cb/35/2010, tak aj vo veci vedenej po 42 Cb/204/2009.“.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   pojednávanie   nariadené   na   30.   apríl   2013   vo   veci sp. zn. 42 Cb 204/2009 «ani len riadne neskončilo, účastníci konania neopustili miestnosť, v ktorej   sa   pojednávalo   (sudkyňa   to   odporkyni   neumožnila),   neboli   následne   vyvolaní zapisovateľkou,   aby   vstúpili   do   pojednávacej   miestnosti   a zákonná   sudkyňa   si   doslovne nadiktovala   obsah   zápisnice   z údajného   pojednávania   vo   vec   sp.   zn.   42   Cb/35/2010 podľa jej zmysleného textu, čo odôvodnila tvrdením:

„ak ste voči mne vzniesli námietku zaujatosti v konaní pod sp. zn... 42 Cb/204/2009, tak ste zaujatý aj v konaní pod sp. zn. 42 Cb/35/2010“... Zákonná sudkyňa svojím konaním a správaním sa aj na pojednávaní dňa 30.04.2013 oddemonštrovala svoj nepriateľský vzťah k odporkyni.».

Krajský súd uznesením č. k. 1 Ncb 41/2013-273 zo 4. júla 2013 rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. Marta Šašinková nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 42 Cb 204/2009. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd zdôraznil, že namietnutá sudkyňa sa k námietke zaujatosti „vyjadrila tak, že vo veci sa necíti   byť   zaujatá   ani   pre   pomer   k veci   ani   vo   vzťahu   k účastníkom   konania,   ktorých nepozná a nie je s nimi v žiadnom vzťahu“.

Na podklade relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajský súd uviedol, že vylúčenie konajúceho sudcu   môže byť založené iba na „existencii určitého dôvodu,   ktorý je   vymedzený konkrétne   označenými   a zistenými   skutočnosťami,   v ktorých svetle   sa   sudcovská   nezaujatosť   javí   pochybnou.   K tomu,   aby   bol   sudca   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nepostačujú pocity účastníka o tom, či možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, ale musí existovať konkrétny zákonom stanovený dôvod, z ktorého vyplýva pochybnosť o nezaujatosti sudcu.“.

Ďalej krajský súd poukázal na ustálený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,   v zmysle   ktorého „meradlom   pre   hodnotenie   objektivity   sudcu   nemôže   byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv...“. Preto podľa krajského súdu „v námietke zaujatosti účastník   nemôže   ako   dôvod   použiť   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v postupe   sudcu   v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí, ktoré upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter. V širšom chápaní je možné k postupu sudcu priradiť aj meritórne rozhodovanie vo veci, a to aj v inej veci účastníka, ktoré je jeho ústavnou povinnosťou.

V predmetnej veci nadriadený súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Marty Šašinkovej pri prejednávaní a rozhodovaní vec, pričom sudkyňa sama sa vyjadrila, že je bez vzťahu ku veci samej ako aj k účastníkom konania.

Námietka   zaujatosti   uplatnená   žalovaným   obsahuje   skutočnosti,   ktoré   sa   týkajú procesného   postupu   a rozhodovania   sudkyne   v tomto   konaní,   ako   aj   v inom   konaní účastníka,   pričom   tieto   skutočnosti   zásadne   nemožno   použiť   ako   dôvod   na   námietku zaujatosti sudcu.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   dve súčasne pred okresným súdom vedené konania, v ktorých vystupuje ako žalovaný, pričom v oboch prípadoch bolo meritórne prvostupňové rozhodnutie krajským súdom ako súdom odvolacím zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Z toho podľa sťažovateľa nesporne vyplýva,   že „súd   neprerokoval   a nerozhodol   vec   tak,   aby   voči   účastníkom   konania (sťažovateľovi) postupoval nezaujato a nestranne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie“.

O sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   rozhodol „v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania... nepresvedčivo odôvodneným uznesením...   Krajský   súd...   rozhodol   o námietke   zaujatosti   bez   toho,   aby   preskúmal konkrétne okolnosti. Pred rozhodnutím vo veci samej porušovateľ neumožnil sťažovateľovi, aby   mal   vedomosť   o vyjadrení   zákonnej   sudkyne   k námietke   zaujatosti   a aby   sa   mohol vyjadriť k jej vyjadreniu, čím porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   sa   krajský   súd «v   arbitrárnom   odôvodnení   napadnutého uznesenia... presvedčivo a dôsledne nevyrovnal s tým, že:

1. rozhodujúcim pre posúdenie otázky zaujatosti sudcu nie je (subjektívne) stanovisko sudcu,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   môžu   vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu;

2.   objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   stanoviska   sudcu, ale podľa objektívnych symptómov a že práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti... Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne navonok javiť (rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku, 1970);

3.   posúdenie   nestrannosti   sudcu   nespočíva   len   v hodnotení   subjektívneho   pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť;

4.   rozhodujúcim   prvkom   v otázke   rozhodovania   o zaujatosti,   resp.   nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená;

5.   z judikatúry   ESĽP   a Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   možno   vyvodiť, že subjektívne   hľadisko   sudcovskej   nestrannosti   sa   musí   podriadiť   prísnejšiemu   kritériu objektívnej nestrannosti;

6.   aj   pri   zohľadnení   teórie   zdania   môže   byť   sudca   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo   ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   iura   et   studio“,   teda   nezávisle a nestranne.».

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   krajský   súd   sa „dostatočne nevysporiadal   s existenciou   objektívnych   skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   vznikli u sťažovateľa dôvodné pochybnosti o nestrannosti sudcu a to opakovane na pojednávaní dňa 30.04.2013 v predmetnej veci...

Konanie   porušovateľa   voči   sťažovateľovi   nadobudlo   charakter   odmietnutia spravodlivosti   súdneho   konania   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Porušovateľ   nekonzistentným   a svojvoľným   postupom,   arbitrárnym odôvodnením napadnutého uznesenia odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia   s. r. o. na súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 1 Ncb/41/2013-273 zo dňa 04.07.2013, doručené 27.08.2013 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Ncb/41/2013-273 zo dňa 04.07.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   VENUS   PROJECT   Slovakia   s.   r.   o.   priznáva   úhradu   trov   konania   v sume 269,58 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Z odôvodnenia   sťažnosti   možno   identifikovať   niekoľko   námietok   vznesených voči postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   v konaní   o sťažovateľovej   námietke   zaujatosti. Najviac do popredia vystupuje nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, súčasne sťažovateľ namieta neumožnenie zaujať stanovisko k vyjadreniu zákonnej sudkyne,   ktorou   reagovala   na   sťažovateľovu   námietku   zaujatosti,   a napokon   sťažovateľ namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, keďže ním krajský súd „uplatnené námietky... nesprávne vyhodnotil...“. Kým teda prvá a tretia námietka smerujú zjavne voči samotnému uzneseniu krajského súdu, druhá námietka atakuje postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovej námietke zaujatosti.

1. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení vysvetlil všetky základné   a podstatné   črty   procesného   inštitútu   námietky   zaujatosti   a konania   o nej. Rozhodujúcim je pritom zistenie, že krajský súd už vo všeobecnom pohľade akcentoval tie typické   znaky   konania   o námietke   zaujatosti,   ktoré   v konečnom   dôsledku   mali   význam aj pre rozhodnutie o sťažovateľovej námietke zaujatosti.

Zdôraznil skutočnosť, že subjektívne pocity účastníka konania nie sú postačujúce pre záver   o existencii   pochybností   o nezaujatosti   konajúceho   sudcu,   čím   podľa   názoru ústavného   súdu   dostatočne   reagoval   na   veľmi   nekonkrétne   tvrdenia   sťažovateľa o „dôverných informáciách“ z prostredia okresného súdu či o priesaku informácií o spôsobe rozhodnutia na pojednávaní 30. apríla 2013.

Krajský súd tiež poukázal na pravidlo, podľa ktorého procesný postup namietaného sudcu nemôže viesť k jeho vylúčeniu z prerokovávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 3 OSP).   Na   prípad   sťažovateľa   ho   konkretizoval   záverom,   že   sťažovateľova   námietka zaujatosti „obsahuje   skutočnosti,   ktoré   sa   týkajú   procesného   postupu   a rozhodovania sudkyne v tomto konaní, ako aj v inom konaní účastníka, pričom tieto skutočnosti zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti sudcu“.

Krajský   súd   vysvetlil   dôvody   svojho   negatívneho   rozhodnutia   síce   stručne, no podľa názoru   ústavného   súdu   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   predniesol argumentáciu,   ktorá   dostatočne   odpovedá   na   podstatné   námietkové   dôvody   prednesené sťažovateľom.   Pokiaľ   ide   o údajné   vyjadrenie   konajúcej   sudkyne,   ktoré   sťažovateľ v námietke   zaujatosti   citoval   („ak   ste   voči   mne   vzniesli   námietku   zaujatosti   v konaní pod sp. zn.... 42 Cb/204/2009, tak ste zaujatý aj v konaní pod sp. zn. 42 Cb/35/2010“), je pravdou, že krajský súd na tento dôvod konkrétne nereagoval. Nemožno však opomenúť, že citované vyjadrenie zostalo len v rovine tvrdenia sťažovateľa bez akéhokoľvek dôkazu, a tak   nebolo   možné   od   krajského   súdu   očakávať,   že   ho   pri   rozhodovaní   o námietke zaujatosti   povýši   na podstatnú   okolnosť   súvisiacu   s právnou   ochranou   poskytovanou sťažovateľovi   v konaní   o jeho   námietke   zaujatosti.   Preto   s ohľadom   na   citovanú stabilizovanú   judikatúru   ESĽP   i ústavného   súdu   ani   nemožno   krajskému   súdu   vytknúť, že sa touto časťou námietkovej argumentácie osobitne nezaoberal.

Prvú sťažnostnú námietku tak ústavný súd hodnotí ako zjavne nedôvodnú.

2. Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti napáda i postup krajského súdu, ktorý mu neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu zákonnej sudkyne k námietke zaujatosti.

Systematicky tu ústavný súd považuje za potrebné venovať sa najprv namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 Európsky súd pre ľudské práva už výslovne judikoval, že konanie, v ktorom bola uplatnená   námietka   zaujatosti,   sa   netýka   oprávnenosti   trestného   obvinenia alebo občianskych   práv   a záväzkov   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   (rozhodnutie z 19. mája 2009   o sťažnosti   č.   37111/04   vo   veci   Mianowicz   c. Nemecko,   rozhodnutie z 20. októbra   2009   o sťažnosti   č.   26362/02   vo   veci   Ovcharenko   c. Ukrajina).   Preto   aj ústavný súd zastáva vo svojej rozhodovacej praxi (III. ÚS 46/2012, III. ÚS 169/2013) názor, podľa   ktorého   medzi   právom   na   nestranný   súd   zriadený   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   a konaním   všeobecného   súdu   o námietke   zaujatosti   niet   príčinnej   súvislosti odôvodňujúcej   ústavno-súdne   testovanie   takého   konania   z pohľadu   konformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne   však   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa viacero čiastkových práv vyjadrujúcich požadovanú kvalitu   postupov   a   rozhodnutí   súdov.   Niektoré   z   uvedených   čiastkových   práv z aplikovateľnosti na konanie o námietke zaujatosti zrejme nemožno vylúčiť (napr. právo na riadne   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu,   pri   ktorom   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   je aplikovateľné aj na súdne konania, ktoré z hľadiska ich merita vo všeobecnosti pod čl. 6 ods. 1 dohovoru subsumovateľné nie sú – pozri napr. nález vo veci sp. zn. I. ÚS 118/2010).

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa obsahovo zjavne smerujúcej k porušeniu princípu rovnosti zbraní (neumožnenie vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie súdu) však ústavný súd rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaným v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to práve z dôvodu, že predmetom   konania   o sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   neboli   občianske   práva a záväzky   ani   trestné   obvinenie   voči   nemu.   V tejto   časti   bolo   potrebné   teda   sťažnosť vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Ústavný súd už viackrát vo vzťahu s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07).   To   by   mohlo   na   prvý pohľad   viesť   k záveru   o absencii   relevantnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   však   neopomína,   že   kým   aplikačný   rozsah   čl.   6   ods.   1   dohovoru na úrovni   občianskych   práv   a záväzkov   je   vyčerpaný   konaniami,   ktorých   výsledok   je rozhodujúci   („déterminante“,   „decisive“)   pre   práva   a   povinnosti   súkromnej   povahy (rozsudok ESĽP zo 16. júla 1971 o sťažnosti č. 2614/65 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, § 94), právomoc slovenských súdov v občianskom súdnom konaní sa podľa § 7 ods. 1 OSP nevzťahuje   iba   na   prejednávanie   a rozhodovanie   sporov,   ale   aj   iných   právnych   vecí, ktoré vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, a dokonca podľa § 7 ods. 3 OSP aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v rovine súdnej ochrany vzťahuje   na   všetky   „veci“,   ktoré   podľa   zákona   spadajú   do   právomoci   súdov.   Záber základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách sa tak musí vzťahovať i na „veci“   nemajúce   rozhodujúci   význam   pre   práva   a povinnosti   súkromnej   povahy. K takým   „veciam“   bezpochyby   patrí   aj rozhodovanie   nadriadeného   súdu   o   námietkach zaujatosti   sudcov   súdu   podriadeného.   Opačný   záver   by   materiálne   znamenal   ústavne neprijateľný   výsledok,   a   to   že   v   konaní   o námietke   zaujatosti   sudcu   nie   je potrebné rešpektovať   požiadavky   plynúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu (m. m. III. ÚS 46/2012).

Už   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   169/2013   naznačil   ústavný   súd   limitovaný   charakter účastníctva   v   konaní   o vylúčení   sudcov   oproti   konaniu   vo   veci   samej,   keď   vychádzal zo záveru,   že konanie   o námietke   zaujatosti   nepredstavuje   typické   sporové   konanie. Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v § 14 – § 17 OSP. Predovšetkým z nej vyplýva, že konanie   o námietke   zaujatosti   je   jednoinštančné,   námietka   zaujatosti   podaná   jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane,   o námietke   zaujatosti   rozhoduje   nadriadený   súd,   teda   nie   inštančne   vyšší   súd, čo svedčí   o odlišnosti   predmetu   konania   o námietke   zaujatosti   v porovnaní   s konaním, z ktorého procesného priebehu táto námietka vzišla. Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že   konanie   o námietke   zaujatosti   sa   svojou   povahou   blíži   skôr   konaniu   prieskumnému ako rozhodovaniu typickej sporovej veci.

Zdôraznená   jedinečnosť   povahy   konania   o námietke   zaujatosti   a konania vo (sporovej) veci samej vrhá podľa názoru ústavného súdu osobitné svetlo na skutočnosť, že   krajský   súd   neumožnil   sťažovateľovi   oboznámiť   sa   s vyjadrením   zákonnej   sudkyne k námietke zaujatosti a následne k nemu zaujať stanovisko. Dokazuje to i znenie § 16 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   súd   predloží   vec   nadriadenému   súdu   s   vyjadrením   sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Povinnou súčasťou predkladaného materiálu teda nie je stanovisko účastníka konania, ktorý námietku zaujatosti podal, k vyjadreniu namietaného sudcu. Z uvedených hľadísk je potrebné vyjadrenie sudcu k námietke jeho zaujatosti vnímať skôr ako podklad pre rozhodnutie nadriadeného súdu než ako štandardný dôkaz vyžadujúci si stanovisko sporovej protistrany. Preto je ústavný súd toho názoru, že základné právo na súdnu   ochranu   v konaní   o námietke   zaujatosti   podľa   §   14   –   §   17   OSP   nevyžaduje, aby nadriadený súd umožnil účastníkovi, ktorý námietku zaujatosti podal, zaujať stanovisko k vyjadreniu namietaného sudcu.

Druhá sťažovateľova námietka je na prvý pohľad nedôvodná.

3. Napokon sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nesprávne vyhodnotenie obsahu jeho námietky krajským súdom. Svojou podstatou ide o nesprávne právne posúdenie veci, ktoré môže dosahovať ústavno-právny význam, ak je výrazom svojvôle konajúceho súdu či dôsledkom ústavne nekonformného výkladu podústavných právnych predpisov. Posledná sťažovateľom   prednesená   námietka   je   akýmsi   zhrnutím   nespokojnosti   sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu o námietke zaujatosti.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Tento konštantne judikovaný právny názor je dôsledkom ústavného konceptu oddelenosti ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) od sústavy všeobecného súdnictva.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda   ich   intenzita   musí   byť   spôsobilá   porušiť   niektoré   zo   základných práv   uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   v dôvodoch   sťažnosti   v šiestich   bodoch   systematicky   sumarizuje nedostatky,   ktoré   podľa   jeho   názoru   v konečnom   dôsledku   viedli   k porušeniu   jeho označených   práv.   Ústavný   súd   však   podotýka,   že   argumentácia   zhrnutá   v spomenutých ôsmich bodoch je skôr vyjadrením základných interpretačných pravidiel, ktoré musí súd konajúci o námietke zaujatosti pri právnom posúdení rozhodujúceho skutkového základu veci   rešpektovať.   Ich   spoločným   menovateľom   je   prednosť   objektívneho   hľadiska posudzovania (ne)zaujatosti konajúceho sudcu pred jeho subjektívnym postojom k možnej zaujatosti. Ústavný súd sa týmito všeobecne formulovanými požiadavkami v plnej miere stotožňuje,   z odôvodnenia   sťažnosti   však   nevyplýva,   v ktorom   aspekte   rozhodovania o sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   krajský   súd   neprípustne   uprednostnil   subjektívne stanovisko sudcu pred objektívnymi skutočnosťami, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti   o nestrannosti   sudcu.   Sťažovateľ   jednoznačne   neuviedol,   aké   poznatky   ho viedli k záveru, že krajský súd nedostatočne posúdil objektívnu stránku možnej zaujatosti sudkyne okresného súdu.

Krajský   súd   zreteľne   objasnil,   že   podľa   §   14   ods.   3   OSP   procesný   postup a rozhodovanie   konajúcej   sudkyne   nemôžu   viesť   k záveru   o pochybnostiach   o jej nezaujatosti. Tým reagoval na sťažovateľov poukaz na zrušenie meritórnych rozhodnutí odvolacím súdom pre odňatie možnosti konať pred súdom. Súčasne krajský súd nepriamo naznačil,   že   dôvody   podanej   námietky   zaujatosti   sa   v značnej   miere   zakladajú na subjektívnych   pocitoch   sťažovateľa,   pričom   takto   koncipované   dôvody   odmietol. Podľa názoru ústavného súdu predmetné hodnotenie krajského súdu nesignalizuje známky arbitrárnosti.   Sťažovateľ   námietku   zaujatosti   založil   aj   na   „dôverných   informáciách“ získaných   z prostredia   okresného   súdu,   odkiaľ „presiakli   informácie...“. Neverifikovateľnosť rekapitulovaných dôvodov plne odôvodňovala záver krajského súdu o subjektívnych   pocitoch   sťažovateľa,   na   ktorých   sa   podstatná   časť   námietkovej argumentácie zakladala. Ak by krajský súd na takéto dôvody prihliadal, potom by to viedlo k absurdnej požiadavke, aby sa všeobecný súd musel zaoberať a vysporadúvať aj nijako neverifikovanými tvrdeniami účastníka konania.

Aj   tretiu   námietku   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   na   prvý   pohľad   vyhodnotil ako nedôvodnú.

4. Súhrnne ústavný súd konštatuje, že sťažovateľova sťažnosť je na prvý pohľad teda zjavne   neopodstatnená,   lebo   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   neboli   zistené   žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie postupom ani uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ncb 41/2013.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014