znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 43/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika, zastúpeného JUDr. V. H., K., pre   namietané   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   18   Co/99/2011   v   spojení   s postupom a rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp. zn. 12 C/5/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011 doručená sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. H., Košice, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co/99/2011 v spojení s postupom a rozhodnutím Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/5/2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako živnostník vykonával na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na základe živnostenských oprávnení vydaných orgánmi Slovenskej republiky. Obvodný úrad P., odbor živnostenského podnikania (ďalej len   „živnostenský   úrad“)   vykonal   zánik   živnostenského   oprávnenia   sťažovateľa k 31. decembru   2009   na   základe   oznámenia   jeho   zodpovedného   zástupcu,   o   ktorom sťažovateľ nevedel a s ktorým nesúhlasil. Sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s uvedeným postupom živnostenského úradu a vysvetlil mu svoj postoj k úkonu zodpovedného zástupcu, živnostenský   úrad   však   zotrval   na   svojom   stanovisku,   že   sťažovateľove   živnostenské oprávnenia zanikli.

Žalobou   z 5.   januára 2011   sa   sťažovateľ   domáhal na okresnom   súde   vyslovenia neplatnosti právneho úkonu žalovaného (zodpovedného zástupcu) – oznámenia o ukončení podnikania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C/5/2011 z 3. mája 2011 žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ sa dovolával vyslovenia neplatnosti úkonu, ktorý je individuálnym   správnym   aktom   v   správnom   konaní,   a   preto   nie   je   možné domáhať sa vyslovenia jeho neplatnosti v civilnom konaní. Neprisvedčil tiež tvrdeniu sťažovateľa, že existuje naliehavý právny záujem na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu.

Rozhodnutie   okresného   súdu   včas   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 18 Co/99/2011 z 26. októbra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pričom sa nestotožnil s názorom okresného súdu, že právny úkon oznámenia o ukončení podnikania je individuálnym správnym aktom. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Sťažovateľ sa sťažuje, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/99/2011- 36 zo dňa 26. 10. 2011, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 12 C 5/11-24 zo dňa 3. 5. 2011, a konaniami, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, bolo porušené jeho právo   na   súdnu   ochranu   tým,   že   súdy   meritórne   neprejednali   a   meritórne   nerozhodli o záležitosti jeho žaloby týkajúcej sa zániku jeho živnostenských oprávnení u ohlasovacej živnosti   vo   všetkých   predmetoch   jeho   podnikania   v   tej   situácii,   v   ktorej   sa   bez   svojho zavinenia ocitol, t. j. keď o oznámení o ukončení svojho podnikania a o vykonaní zániku svojich živnostenských oprávnení bol informovaný s časovým odstupom približne jedného roka. V uvedenej situácii, ustanovenia § 250b ods. 1 a § 250d ods. 3 o. s. p., tak, ako ich vyložili   rozhodnutia   uvedené   v   časti   II.   B   tejto   sťažnosti,   sťažovateľovi   neumožňujú meritórne prejednanie jeho žaloby podľa V. hlavy o. s. p. a neumožňujú ani prejednanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu žalovaného v správnom súdnictve.

Sťažovateľ   sa   sťažuje,   že   bez   meritórneho   prejednania   a   bez   meritórneho rozhodnutia súdu o jeho záležitosti týkajúcej sa oznámenia o ukončení jeho podnikania ostane   jeho   právne   postavenie   vzhľadom   k   uvedeným   skutočnostiam   aj   naďalej   neisté. Poskytnutie súdnej ochrany rozhodnutím o absolútnej neplatnosti oznámenia žalovaného by túto   právnu   neistotu   odstránilo.   Absolútne   neplatný   právny   úkon   nemá   žiadne   právne následky a to ani na zánik živnostenských oprávnení sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd a základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti a právo sťažovateľa na vyjadrenie ku všetkým vykonaným dôkazom upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a   slobôd   a   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, bolo postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/99/2011-36 zo dňa 26. 10. 2011, v spojení s postupom a rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 12 C/5/2011-24 zo dňa 3. 5. 2011, porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co/99/2011-36 zo dňa 26. 10. 2011 a rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 12 C 5/11-24 zo dňa 3. 5. 2011, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 261,82-EUR za dva úkony právnych služieb (príprava a prevzatie zastúpenia, sťažnosť, dvakrát režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. H., v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   14 ods.   1   Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že prvostupňový a odvolací súd tým, že konštatovali nedostatok naliehavého právneho záujmu a posúdili, že poskytnutie ochrany sťažovateľovi podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v prípade jeho žaloby nemá zmysel, porušili označené práva sťažovateľa.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C/5/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o   ochrane základných   práv   alebo slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   V   danom prípade o rozsudku okresného súdu na základe odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský súd   ako   súd   odvolací,   t.   j.   sťažovateľ   sa   domáhal   ochrany   svojich   práv   právnymi prostriedkami v systéme všeobecných súdov. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom okresného súdu v predmetnom konaní po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sústredil na posúdenie otázky, či interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá bola základom pre rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co/99/2011 [konkrétne § 80 písm. c) OSP], je zlučiteľná s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia opieral najmä o tieto argumenty:«Je   treba   prisvedčiť   žalobcovi,   že   oznámenie   o   ukončení   jeho   podnikania u ohlasovanej živnosti, vykonané dňa 2. 12. 2009. dané Obvodnému úradu v P. je právnym úkonom, s ktorým zákon o živnostenskom podnikaní č. 455/1991 Zb. v znení neskorších predpisov   spája   právne   následky   a   to   vyznačenie   v   živnostenskom   registri   ukončenie podnikania.   Práve   takéto   rozhodnutie   správneho   orgánu,   aj   keď   sa   nevyhotovuje a neodôvodňuje,   je   rozhodnutím   správneho   orgánu.   Účelom   podanej   určovacej   žaloby žalobcu je dosiahnutie stavu pred vykonaním tohto záznamu.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie j, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. možno návrhom na začatie konania uplatniť, aby bolo určené, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Ak nie je naliehavý právny záujem daný, nemôže byť žaloba už z tohto dôvodu opodstatnená. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia   bolo   právo   žalobcu   ohrozené,   alebo   kde   by   sa   bez   tohto   určenia   jeho   právne postavenie stalo neistým. Ak však k porušeniu práva už došlo a je teda možné žalovať na splnenie   povinnosti,   ktorá   z   porušenia   práva   vyplýva,   nemá   preventívna   ochrana poskytovaná inak podľa $ 80 písm. c / O. s. p. zmysel. Spravidla preto v takomto prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.

V danom prípade je treba konštatovať, že k porušeniu práva žalobcu došlo už tým, že na základe jeho plnej moci vykonal žalovaný úkon, „oznámenie o ukončení podnikania u ohlasovacej živnosti“ čo malo za následok rozhodnutie správneho orgánu, ktorý svojím rozhodnutím o vyznačení ukončenia podnikania v živnostenskom registri, vyznačil zánik živnostenského oprávnenia vo všetkých predmetoch podnikania u žalobcu

S   ohľadom   na   uvedené,   bolo   potrebné  .skúmať,   ako   sa   prípadným   vyslovením neplatnosti tohto právneho úkonu zmení právne postavenie žalobcu vo vzťahu k správnemu orgánu   a   či   tento   by   bol   oprávnený   a   povinný   navrátiť   rozhodnutie   zápisom   v živnostenskom registri do pôvodného stavu.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   aj   prípadným   vyhovením   žalobe   sa   právne postavenie   žalobcu   nijako   nezmení   a   to   z   dôvodu,   že   žalobca   nepodal   žalobou   podľa V. hlavy O. s. p.

Podľa § 244 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Ako   vyplýva   z obsahu   spisu,   ale aj samotného   odvolania žalobcu,   tento sa   nedomáhal v správnom konaní žalobou preskúmania správnosti vyznačenia jeho ukončenia podnikania v živnostenskom registri voči správnemu orgánu. Ako už bolo vyššie uvedené, aj vykonanie zápisu v živnostenskom registri je rozhodnutím správneho orgánu, aj keď sa rozhodnutie nevyhotovuje   a   neodôvodňuje.   V   tomto   konaní   by   sa   správny   súd   musel   prejudiciálne zaoberať otázkou platností vykonania tohto právneho úkonu žalovaným. Samotné vyslovenie neplatnosti podľa § 80 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 39 a 40 Občianskeho zákonníka neprivodí navrátenie zápisu do pôvodného stavu, ani nemá vplyv na začatie správneho konania,   pre   ktoré   platia   zákonom   stanovené   lehoty.   Za   naliehavý   právny   záujem   sa nepovažuje subjektívny pocit účastníka a naliehavosť právnej úpravy, ktorá v prípade § 80 písm. c/ O. s. p. má iba preventívny charakter, smerujúci k tomu, aby nedošlo k porušeniu práva.   Ak   k   porušeniu   práva   došlo,   zákon   upravuje   zákonný   postup,   v   danom   prípade v správnom konaní, ako porušené právo napraviť.

Ak   by   sa   predmetná   žaloba   posudzovala   podľa   obsahu,   z   ktorej   je   zrejmé,   že Uplatnenie   neplatnosti   právneho   úkonu   smerovalo   vo   vzťahu   nesprávnemu   rozhodnutiu správneho orgánu o zápise týkajúcom sa ukončenia podnikania žalobcu v živnostenskom registri, ani súd prvého stupňa ani odvolací súd nemohli konanie zastaviť a postúpiť vec správnemu orgánu z dôvodu, že tento nebol účastníkom tohto konania.»

Podľa   §   80   písm.   c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby   sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny   záujem.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   zaťažuje   navrhovateľa   dôkazné   bremeno spočívajúce   v   preukázaní,   že   na   určení   existencie   či   neexistencie   právneho   vzťahu   má naliehavý právny záujem v čase rozhodovania súdu. Podľa judikatúry všeobecných súdov má určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) OSP preventívny charakter a prichádza do úvahy najmä, ak môže eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistotu   v právnom   vzťahu, ak nápravu nemožno dosiahnuť inak. Prichádza do úvahy aj vtedy, ak vytvára takú úpravu vzájomných vzťahov, ktorá môže odstrániť budúce spory medzi účastníkmi. Ak nemožno očakávať   naplnenie   týchto   funkcií,   nie   je   daný   naliehavý   právny   záujem   a   uplatnenie určovacej žaloby podľa uvedeného ustanovenia je neúspešné.

Posúdenie otázky existencie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) OSP je primárne záležitosťou všeobecných súdov. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným   súdom   ani   nadriadeným   súdom.   Jeho   úlohou   je   kontrola   zlučiteľnosti interpretácie   a   aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Predmetom   prípadnej   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   by   sa   rozhodnutie všeobecného   súdu   mohlo   stať   len   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 18 Co/99/2011 dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   výklad   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Krajský súd napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil, zaoberal sa námietkami sťažovateľa a vysvetlil dôvod svojho postupu. Poukázal na chybné posúdenie podstaty oznámenia o zániku živnosti okresným   súdom,   ktoré   korigoval,   ako   aj   na   záver   okresného   súdu   o   neexistencii naliehavého právneho záujmu, s ktorým sa stotožnil. Zdôvodnenie rozsudku krajského súdu netrpí vadami arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti, čo by prípadne mohlo signalizovať porušenie označených práv sťažovateľa. Samotná nespokojnosť sťažovateľa s rozsudkom krajského súdu nemôže byť dôvodom na vyslovenie namietaného porušenia označených práv.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012