znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 vo veci prijatej sťažnosti J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., pre namietané porušenie jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010 vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. R. zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   týkajúce   sa   požiadavky   urýchleného   rozhodovania   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010 vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. R. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. P. P., Advokátska kancelária, H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   261,82   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva   centov)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti J. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010 doručená sťažnosť J. R., T., toho času v Ústave na výkon väzby L. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním ustanoveného právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 30. marca 2011, ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos 86/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 43/2011-24 z 3. mája 2011 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisového materiálu vyplynulo, že sťažovateľ je trestne stíhaný v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 T 33/2008 pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov.   Dňa 18.   mája   2010   podal sťažovateľ na okresnom súde žiadosť o prepustenie z väzby na základe nahradenia väzby písomným sľubom, ktorej okresný súd nevyhovel a uznesením z 18. mája 2010 jeho žiadosť zamietol a písomný sľub neprijal. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. V podaní doručenom ústavnému súdu 22. júla 2010 sa sťažovateľ vyjadril, že o uvedenej sťažnosti   nebolo   dosiaľ   krajským   súdom   rozhodnuté.   V doplnení   podania   sťažovateľ uviedol, že krajský súd uznesením z 29. júna 2010 jeho sťažnosť zamietol, pričom mu toto rozhodnutie bolo doručené až 30. júla 2010.

Sťažovateľ   v označenom   postupe   krajského   súdu   videl   porušenie   svojho   práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto žiadal ústavný súd, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie   konanie   vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby podanej 18. mája 2010, prizná mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   3   500   €,   ako   aj   trovy   právneho   zastúpenia a prikáže okresnému súdu, „aby vydal opatrenie, ktorým by neodkladne J. R., bytom T., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L. prepustil na slobodu“, alebo aby „sám Ústavný súd Slovenskej republiky vydal rozhodnutie, ktorým neodkladne J. R. bytom T., t.č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby, L. prepustí sťažovateľa na slobodu“.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 1. júla 2011 uviedol, že krajskému súdu bol opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ uplatnil proti   uzneseniu   okresného   súdu,   predložený   23.   júna   2010,   pričom   o ňom   rozhodol na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010. Predmetné rozhodnutie bolo predsedníčkou senátu vypracované v zákonom ustanovenej lehote 29. júna 2010 a spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 2. júla 2010. Vychádzajúc z uvedeného prezentoval krajský súd názor, že svojím   postupom   právo   sťažovateľa   zaručené   čl.   5   ods.   4   dohovoru   neporušil,   pretože vo veci rozhodol včas, „šiesty deň po nápade veci na krajský súd“, prijaté rozhodnutie vypracoval v zákonnej lehote a spisový materiál „bol vypravený na Okresný súd v Trnave dňa 2.7.2010“. Ústavnému súdu preto navrhol, aby sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.Vo   vyjadrení   krajský   súd   zároveň   uviedol,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   18.   augusta   2011 uviedol, že napriek stanovisku krajského súdu zotrváva na dôvodoch podanej sťažnosti a že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V zmysle judikatúry ústavného súdu obsahom čl. 5 ods. 4 dohovoru garantujúceho právo   na   osobnú   slobodu   je   aj   právo   obvineného   iniciovať   konanie,   v ktorom   by   súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   sa   môže   v zákonom   určených   prípadoch podmieniť zárukou (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania   a kvalitu   preskúmania,   čo   platí   aj   v prípade osobitného   typu   väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti o prepustenie   z väzby a jej nahradenie   poskytnutou   zárukou   (záruka   subjektu, písomný sľub, peňažná záruka).

Judikatúra   ústavného   súdu   sformulovala   stanovisko,   podľa   ktorého   požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (obdobne. III. ÚS 345/06).

Z obsahu predmetného súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu vyplýva,   že   doba   samotného   rozhodovania   krajského   súdu   o sťažnosti   podanej   proti uzneseniu   okresného   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a   jej o nahradenie písomným   sľubom   predstavovala   obdobie   od   23.   júna   2010   (doručenie spisového   materiálu   s podanou   sťažnosťou   krajskému   súdu)   do   29.   júna   2010   (prijatie rozhodnutia),   teda   dobu   6   dní.   Priamo   k otázke   doručenia   rozhodnutia,   ktorá   bola predmetom   námietky   sťažovateľa,   sa   predseda   krajského   súdu   nevyjadril,   iba   v tejto súvislosti uviedol, že po vypracovaní písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu bolo rozhodnutie a spisový materiál 2. júla 2010 „vypravený na Okresný súd v Trnave“.

Podľa ustanovení § 146 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov doručovanie rozhodnutia o zaistení osôb alebo majetku zabezpečuje súd, ktorý rozhodnutie vydal. V zmysle záväznej právnej úpravy teda doručenie rozhodnutí prijatých na základe ustanovení 4. hlavy 1. časti zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov („Zaistenie osôb a vecí“) zabezpečuje súd, o ktorého rozhodnutie ide.

Krajský   súd   teda   nepostupoval   v súlade so   záväznou právnou   úpravou,   keď   sám nezabezpečil   doručenie   svojho   rozhodnutia,   ale   namiesto   neho   doručil   sťažovateľovi rozhodnutie okresný súd, a to až 30. júla 2010, teda s odstupom 31 dní od jeho vydania. Neprimeranú   dobu   doručovania   treba   pripísať   na vrub   krajskému   súdu,   ktorého zodpovednosť jednoznačne stanovuje citovaná právna úprava.

Pokiaľ   ide   o požiadavku   urýchlenosti   rozhodovania   („bref   délai“,   „speedily“), judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práva   zdôraznila,   že   ju   netreba   posudzovať z čisto aritmetického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky a okolnosti každej konkrétnej veci (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z roku 1986).

Celková doba konania až do doručenia rozhodnutia sťažovateľovi (spolu 37 dní ) tak o niekoľko   dní   presiahla   judikatúrou   akceptovanú   dobu   jedného   mesiaca   väzobného konania   na   jednom   stupni   súdu.   Navyše,   v rámci   celkového   konania   na   jednoduchý technický   úkon   -   doručovanie   rozhodnutia   po   jeho   vydaní   pripadla   doba   až   31   dní. Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojej judikatúre upozornil, že   za významné treba považovať   aj   obdobie,   počas   ktorého   trvalo   doručovanie   väzobného   rozhodnutia   (pozri rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Kučera   v.   Slovensko   zo 17.   júla 2007; I. ÚS 94/06, III. ÚS 16/09).

Odkazujúc na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že požiadavka neodkladnosti rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby dodržaná nebola, a teda právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 3 Tos 86/2010 porušené bolo (1. bod výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby zároveň prijal rozhodnutie o jeho neodkladnom prepustení z väzby na slobodu.

Konštatovanie   porušenia   ústavnosti   v uvedenom   prípade   spočívajúce   v   porušení požiadavky   urýchleného   rozhodovania   týkajúceho   sa   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   a jej   nahradenie   ponúknutou   zárukou   nie   je   dôvodom   na   zrušenie   označeného uznesenia   a na následné   vydanie   príkazu   na prepustenie   sťažovateľa   na   slobodu.   Toto porušenie ústavnosti totiž samo osebe nemohlo mať dopad na kvalitu uznesenia z hľadiska jeho konformnosti s ústavou (pozri obdobne III. ÚS 345/06, III. ÚS 424/08). Z dôvodu absencie   príčinnej   súvislosti   teda   ústavný   súd   sťažnosti   v tejto   časti   nevyhovel   (5.   bod výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil argumentáciou o porušení požiadavky   urýchlenosti   rozhodovania   väzobných   vecí,   napriek   právnej   nenáročnosti prerokúvanej veci a nemožnosti obnovenia stavu pred porušením práva.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   otázky   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   aplikoval   zásadu   spravodlivosti,   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou,   resp.   záväznou   medzinárodnou   zmluvou.   Zohľadniac   charakter   porušenia garantovaného   práva,   ktorým   bolo   v podstate „oddialenie   ochrany“ poskytovanej   čl.   5 ods. 4 dohovoru, považuje ústavný súd za dostatočné konštatovanie porušenie označeného práva sťažovateľa zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (2. bod výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 261,82 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia zodpovedá sume vyčíslenej podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   preto   priznal   právnemu zástupcovi   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 123,50 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,41 €. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 261,82 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je povinná zaplatiť na účet   ustanoveného   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   P.   P.,   Advokátska kancelária,   H.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) kancelária ústavného súdu (3. bod výroku tohto nálezu). Krajský súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011