znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   pred nestranným súdom   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Ncb 15/2009-29 z 13. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Ncb 15/2009-29 z 13. júla 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Ncb 15/2009-29 z 13. júla 2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., spol. s r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., spol. s r. o., trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. S. J., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   43/10-12 z 2. februára 2010 v časti prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 13. júla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ncb 15/2009.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci podaním z 22. marca 2010 sp. zn. Spr. 3153/2010 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla:

„Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 42 Cb 5/2009, bola vec predložená   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa   02.   07.   2009   na   rozhodnutie   o   námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom A., spol. s r. o. voči JUDr. M. H., ako konajúcemu sudcovi vo veci obnovy konania.

Krajský súd v Bratislave o tejto námietke rozhodol uznesením č. k. 1 Ncb 15/2009-29 zo   dňa   13.   07.   2009   tak,   že   nezistil   dôvody   zaujatosti   JUDr.   M.   H.,   a   preto   ho z prejednávania   a   rozhodovania   v   danej   veci,   nevylúčil.   Poukazujem   na   odôvodnenie uvedeného   uznesenia,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   zaoberal   dôvodmi   vznesenej   námietky zaujatosti.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k stanovisku   krajského   súdu   vyjadril   podaním zo 7. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedol, že „... Krajský súd nesprávne vyhodnotil skutočnosti jednoznačne nasvedčujúce existenciu dôvodov vylúčenia sudcu JUDr. M. H. z prejednávania veci sťažovateľa.“. V tomto podaní si tiež uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za   dodržiavanie základných   práv   a slobôd   (čl. 144   ods. 1   a   2   a   čl. 154   ods. 4   ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   to,   že   v   rozpore   so   zásadami   náhodného prideľovania vecí pre sudcov   všeobecných súdov,   ktoré vyplývajú z ustanovenia § 152 ods. 5   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „Spravovací poriadok“), bol návrh na   povolenie   obnovy   konania   pridelený   nie   tej   zákonnej   sudkyni   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), ktorá mala o tomto návrhu sťažovateľky konať, ako to vyplýva z potvrdenia o prijatí tohto návrhu 12. januára 2009 (JUDr. M. Š), ale inému sudcovi JUDr. M. H. (ten konal ako zákonný sudca v konaní vedenom okresným súdom sp. zn. 25 Cb 261/00, ktorá bola práve predmetom návrhu sťažovateľky o povolení obnovy konania).

Sťažovateľka preto podala 3. júna 2009 na krajskom súde „námietku spočívajúcu v nezákonnej zmene v osobe konajúceho sudcu ako aj námietku zaujatosti“, ale krajský súd uznesením   sp.   zn.   1   Ncb   15/2009   z   13.   júla   2009   jej   námietke   nevyhovel   a JUDr.   H. nevylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci „o návrhu na obnovu konania“ vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 42 Cb/5/2009.

Sťažovateľka   tiež   namieta   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   krajského   súdu   (jeho nepresvedčivosť),   pretože   sa   nevysporiadal   s vyjadrením   zákonného   sudcu,   ktorý prerokovával súvisiace veci sťažovateľky, čím sa domnieva, že uznesením krajského súdu z 13. júla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ncb 15/2009 bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok

Podľa § 152 ods. 5 Spravovacieho poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania rozhoduje senát alebo sudca určený náhodným výberom. Ak samosudca alebo senát po pridelení   veci   zistí   prekážku   v   konaní,   vec   sa   pridelí   náhodným   výberom   s vylúčením samosudcu alebo senátu súdu z prideľovania, ktorý vo veci rozhodoval pred povolením obnovy   konania.   Ak   sa   obnova   konania   povolí,   vec   sa   vedie   v   súdnom   registri   pod pôvodnou spisovou značkou a v konaní rozhoduje senát alebo samosudca, ktorý rozhodol vo veci pred konaním o povolení obnovy konania.

Podľa čl. II bodu 28 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2009, ktorým sú upravené pravidlá určovania zákonného sudcu, návrh na povolenie obnovy konania v C, Cb sa zapíše do pôvodného oddelenia, ktorý vo veci rozhodoval pôvodne. Na základe tohto ustanovenia rozvrhu práce bol následne za zákonného sudcu určený JUDr. M. H.

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   noriem,   námietok   sťažovateľky   a vyjadrení účastníkov, ako aj z rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Vec (návrh na povolenie obnovy konania) sťažovateľky bola náhodným výberom pridelená sudkyni JUDr. M. Š. 12. januára 2009. Neskôr však v súlade s rozvrhom práce okresného súdu bola vec pridelená sudcovi JUDr. M. H., ktorý 21. apríla 2009 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka v dôsledku toho podala 3. júna 2009   námietku   zaujatosti   sudcu   a nezákonnosť   konajúceho   sudcu.   V podaní   výslovne uviedla, že rozvrh práce okresného súdu na rok 2009 je neplatný, pretože je v rozpore s § 152 ods. 5 Spravovacieho poriadku (čl. 2 ods. 2 ústavy), a tvrdila, že v danom prípade o povolení či nepovolení obnovy konania mala konať tá zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená   na   začiatku   po   podaní   jej   návrhu.   Na   základe   podanej   námietky   krajský   súd uznesením rozhodol, že „Sudca Okresného súdu Bratislava II JUDr. M. H. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.“. Svoje rozhodnutie v relevantnej časti oprel iba o to, že aj keď „vec bola pridelená pri podaní návrhu sudkyni M. Š., avšak podľa čl. II bod 28 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2009,   ktorým sú upravené pravidlá určovania zákonného sudcu, návrh na povolenie obnovy konania v C, Cb sa zapíše do pôvodného súdneho oddelenia,   ktorý vo veci rozhodoval pôvodne.   Ak teda vec bola zapísaná   nesprávne   do   iného   oddelenia   pri   podaní   návrhu,   táto   nesprávnosť   bola odstránená v súlade s ust. § 3 ods. 3, 4 zák. č. 757/2004 Z. z. zmenou v osobe sudcu podľa rozvrhu práce súdu...“.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu č. k. 1 Ncb 15/2009-29 z 13. júla 2009 je ústavný súd toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení sudcu má arbitrárny charakter.   Krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s námietkami sťažovateľky uvedenými v podaní z 3. júna 2009, v ktorom výslovne uviedla, že postup okresného súdu bol v rozpore s § 152 ods. 5 Spravovacieho poriadku, čím v jej prípade zmenou v osobe zákonného sudcu došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na spravodlivé konanie pred nestranným súdom.

Až   po   rozhodnutí   o   povolení   obnovy   konania je podľa   § 152 ods.   5   tretej   vety Spravovacieho poriadku vec vedená v súdnom registri pod pôvodnou spisovou značkou a v konaní   rozhoduje   senát   alebo   samosudca,   ktorý   rozhodol   vo   veci   pred   konaním o povolení obnovy konania.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti   konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou   rozhodovacej   činnosti súdov   zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie   obsahu   a zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej   normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a účelom   príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad ratione legis   pred   doslovným   gramatickým   (jazykovým)   výkladom   (III.   ÚS   341/07, III. ÚS 72/2010).

Krajský súd sa pri rozhodovaní o námietke neriadil dôsledne týmito návrhmi, rozvrh práce   podľa   (čl.   II   bod   28)   vykladal   príliš   formalisticky   a nepristúpil   k materiálnemu hodnoteniu,   v dôsledku   čoho   rozhodol   tak,   že   nevylúčil   z prerokovávania   sudcu,   ktorý rozhodoval vo veci samej. Takéto rozhodnutie je v príkrom rozpore s ustanovením § 152 ods. 5 Spravovacieho poriadku.

Tieto skutočnosti preto viedli ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Ncb 15/2009 z 13. júla 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva   nebyť odňatý   svojmu zákonnému sudcovi   podľa   čl. 48   ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   pred   nestranným   súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1 Ncb 15/2009-29 z 13. júla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods.   6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze. Jeho úlohou bude najmä riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateľky   v   relevantnom   skutkovom   a   právnom   odôvodnení   rozhodnutia   pri rešpektovaní   požiadavky   ústavne   súladného   výkladu   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy) vzťahujúcich sa na danú vec. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa preto ústavný súd tiež zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka si uplatnila finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal (bod 3 výroku nálezu). Vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu a   vrátením   veci   na   ďalšie   konanie,   čo   je   dostačujúce   na   nápravu   zisteného   porušenia základných práv a slobôd.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   S.   J. Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 12. apríla 2010 uplatnil sumu 595,69 € vrátane DPH za štyri úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,   sťažnosť,   vyjadrenie   vo   veci   samej,   stanovisko   k   vyjadreniu).   Základom   pre výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (20 950 Sk). Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   náhradu   trov konania v sume 292,38 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 115,90 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) zvýšené o 19 % DPH, keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, a dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,95 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania   za   dva   ďalšie   úkony   právnej   služby   (vyjadrenie   vo   veci   samej,   stanovisko k vyjadreniu), pretože tieto úkony boli zo strany ústavného súdu nevyžiadané a ústavný súd ich nepovažuje za efektívne. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010