znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti A. L., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 59/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v   sume   4   979,09   €   (slovom štyritisícdeväťstosedemdesiatdeväť   eur   a   deväť   centov   ),   ktoré   mu j e   Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť A. L. trovy konania v sume 368,55 € (slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 43/09 z 10. februára 2009 v časti   prijal podľa   § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 59/94.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3129/07 doručeným ústavnému súdu 2. marca 2009   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná   chronológia priebehu   napadnutého   konania   od   doručenia   žaloby   (16.   marca   1994).   V   chronológii okresný súd uvádza:

„K   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   (t.   j.   uvedenie   všetkých   procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ): Dňa 16. 03. 1994 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa:   A.   L.   proti   odporcovi:   J.   B.   Dňa   16.   03.   1994   doručené   súdu   podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 02. 05. 1994 návrh na vyjadrenie odporcovi. Dňa 23. 05.   1994 doručené   vyjadrenie právneho zástupcu odporcu.   Dňa   26.   08.   1994   vytýčený termín   pojednávania.   Dňa   03.   10.   1994   a   dňa   14.   10.   1994   doručené   súdu   podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 29. 09. 1994 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 03. 11. 1994. Dňa 03. 11. 1994 sa uskutočnilo pojednávame, ktoré bolo odročené na neurčito. Súd dňa 20. 02. 1995 dožiadal Okresný súd P. Dňa 07. 04. 1995 spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 21. 08. 1995 požiadal súd Okresný súd P. o zaslanie výpisu z obchodného registra. Dňa 16. 10. 1995 súd požiadal o súčinnosť P. Dňa 23. 01. 1996 súd požiadal opätovne P. o súčinnosť - zapožičanie spisu. Dňa 16. 02. 1996 doručený súdu žiadaný spis. Dňa 11. 03. 1996 súd vyzval odporcu na oznámenie adresy. Dňa 01. 04. 1996 doručené súdu podanie navrhovateľa. Dňa 26. 04. 1996 súd vyzval právneho zástupcu na oznámenie adresy. Dňa 17. 06. 1996 súd uznesením č. k. 18 C 59/94-29 nariadil znalecké dokazovanie. Dňa 17. 05. 1996 doručené podanie právneho zástupcu. Dňa 30. 07. 1996 doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Dňa 09. 09. 1996 spis postúpený znalcovi. Dňa   16.   04.   1997   doručené   súdu   podanie   znalca.   Dňa   09.   05.   1997   doručené   súdu vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   03.   09.   1997   spis   vrátený   súdnym znalcom.   Dňa   16.   09.   1997   súd   uznesením   č.   k.   18   C   59/94-68   rozhodol   o   vykonaní obhliadky znalcom. Dňa 07. 10. 1997 doručené súdu podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 01. 12. 1997 zaslaný spis súdnemu znalcovi. Dňa 20. 01. 1998 súd zaslal znalcovi doklady. Dňa 10. 02. 1998 výzva znalcovi. Dňa 25. 03. 1998 spis vrátený od znalca. Dňa 27. 04. 1997 spis postúpený znalcovi. Dňa 29. 09. 1998 výzva navrhovateľovi a znalcovi. Dňa 27. 10. 1998 oznámenie znalcovi. Dňa 04. 11. 1998 a dňa 08. 12. 1998 doručené podanie   znalca.   Dňa   11.   12.   1998   výzva   navrhovateľovi.   Dňa   07.   01.   1999   doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 05. 02. 1999 doručené podanie znalca. Dňa 23. 03. 1999 výzva O. Dňa 19. 04. 1999 doručené podanie O. Dňa 08. 06. 1999 výzva spoločnosti S. o doloženie technického preukazu. Dňa 01. 07. 1999 doložený technický preukaz.   Dňa   10.   11.   1999   doručené   vyúčtovanie   znalečného   a   predložený   znalecký posudok. Dňa 24. 01. 2000 výzva právnemu zástupcovi a P. Dňa 07. 02. 2000 výzva P. Dňa 09. 02. 2000 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 24. 02. 2000 doručené podanie K. v B. Dňa 10. 03. 2000 výzva právnemu zástupcovi odporcu. Dňa 21. 03. 2000 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 07. 06. 2000 výzva a znalecký posudok právnemu zástupcovi navrhovateľa a právnemu zástupcovi odporcu doručovaný znalecký posudok. Dňa 06. 07. 2000 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 18. 07. 2000 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 22. 01. 2001 vytýčený termín pojednávania a výzva spoločnosti S. Dňa 12. 02. 2001 súd vyžiadal výpis z obchodného registra spoločnosti S. Dňa 12. 02. 2001 doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Dňa 20. 02. 2001 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 05. 03. 2001 doručený súdu výpis z obchodného registra spoločnosti S. Dňa 14. 03. 2001 doručené súdu podanie navrhovateľa. Dňa 26. 03. 2001 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 27. 03. 2001 zmenený termín pojednávania na deň 15. 05. 2001. Dňa 05. 04. 2001 doručené podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 18. 04. 2001 súd predvolal účastníkov na pojednávanie. Dňa 15. 05. 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 28. 06. 2001. Dňa 15. 05. 2001 súd uznesením č. k. 18 C 59/94-165 rozhodol o odmene znalca. Dňa 28. 06. 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktoré sa nedostavili účastníci. Pojednávanie bolo odročené. Dňa   22.   06.   2001   doručené   odvolanie   právneho   zástupcu   odporcu.   Dňa   17.   07.   2001 predvolanie   na   pojednávanie.   Dňa   30.   07.   2001   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu navrhovateľa. Dňa 11. 10. 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Dňa 22. 11. 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 18. 12. 2001. Dňa 26. 11. 2001 doručené odvolanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 28. 11. 2001 doručené súdu podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 29. 11. 2001 doručené súdu odvolanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 05. 12. 2001 doručené doplnenie odvolania právnym zástupcom odporcu. Dňa 10. 12. 2001 doručené vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Dňa 18. 12. 2001 sa uskutočnilo odvolanie, ktoré bolo odročené na deň 05. 02. 2002. Dňa 14. 01. 2002 doručené súdu vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Dňa 05. 02. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 07. 03. 2002. Dňa 21. 02. 2002 doručené súdu podanie právneho zástupcu odporcu. Dňa 07. 03. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žiaden účastník ani právny zástupca a bol vyhlásený rozsudok. Dňa 16. 04. 2002 súd doručoval rozhodnutia účastníkom konania. Dňa 15. 05. 2002 doručené súdu odvolanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 25. 06. 2002   súd   doručoval   odvolania   protistranám.   Dňa   09.   08.   2002   doručené   vyjadrenie právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   23.   09.   2002   vyzval   súd   právneho   zástupcu navrhovateľa na doloženie dokladov. Dňa 03. 10. 2002 doručené súdu podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 14. 10. 2002 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa na doloženie dokladov. Dňa 06. 11. 2002 a dňa 02. 12. 2002 doručované odvolanie právnemu zástupcovi odporcu. Dňa 28. 02. 2003 spis predložený odvolaciemu súdu. Dňa 24. 01. 2003 doručené   podanie   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Dňa   07.   11.   2003   vrátený   spis   z odvolacieho   súdu.   Dňa   13.   11.   2003   súd   doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu účastníkom konania. Dňa 18. 11. 2003 vyjadrenie sudcu k námietke zaujatosti. Dňa 13. 01. 2004   uznesenie   súdu   č.   k.   18   C   59/94-231   o   oprave   rozsudku.   Dňa   14.   04.   2004   súd uznesením č. k. 18 C 59/94-239 vyzval odporcu na odstránenie vady podania. Dňa 24. 05. 2004   doručené   súdu   podanie   právneho   zástupcu.   Dňa   26.   10.   2005   vec   predložená odvolaciemu súdu. Dňa 26. 07. 2006 vrátená vec odvolaciemu súdu. Dňa 04. 10. 2006 doručované rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom.

S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v predmetnom konaní musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým poetom   pridelených   vecí   v   oddelení   zákonnej   sudkyne   ako   i   pretrvávajúcim poddimenzovaným   stavom   sudcov   a   administratívnych   pracovníkov   na   Okresnom   súde Bratislava   I.   Sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní   je   dôvodná.   Zároveň   si   Vám dovoľujem oznámiť, že som pristúpila k sledovaniu veci a požiadala som zákonnú sudkyňu o konanie vo veci tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom vyjadrení predsedníčky okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 5. marca 2009, v ktorom uvádza:

„Aj predsedníčka OS Bratislava I uznáva, že v napadnutej veci došlo k prieťahom v konaní. Toto   bolo   konštatované   už   aj   v   odpovedi   predchádzajúceho   predsedu   OS Bratislava I zo dňa 27. 12. 2006. Žiaľ, stav v tomto konaní sa doteraz nezmenil a nie je mi známe, že by súd vykonal nejaký konkrétny procesný úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu v merite veci.

Predsedkyňa OS Bratislava I popisuje jednotlivé procesné úkony konajúceho sudcu, ale z tohoto popisu je zrejmé, že išlo o úkony, ktoré boli z hľadiska časového v takom odstupe, že vyvolali prieťahy, a v prvom rade je potrebné posúdiť, či tieto úkony viedli k tomu, aby sa vo veci mohlo rozhodnúť.

Napriek komplikáciám s vypracovaním znaleckého posudku možno ťažko akceptovať fakt,   že uznesením zo   dňa   17.   6.   1996 bol ustanovený znalec , a znalecký posudok bol doručený   môjmu   právnemu   zástupcovi   až 23.   6.   2000 (deväť   mesiacov   po   jeho vypracovaní), t. j. že vypracovanie znaleckého posudku trvalo štyri roky.

Účastník konania nemá prostriedky na to, aby znalca prinútil vypracovať znalecký posudok skôr, toto môže urobiť súd, a v záujme rozhodnutia o žalobe v primeranom čase mal súd svoje právomoci využiť.

Toto   rovnako platí o rozhodovaní o znalečnom a o námietke zaujatosti,   kde bol prieťah päť rokov, resp. štyri roky.

Rovnako odo dňa 11. 10. 2001, keď bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok, ďalšie následné kroky súdu ako prvého stupňa, tak aj druhého stupňa, vykazujú znaky určitej zmätočnosti, čo malo rovnako vplyv na vznik prieťahov v konaní.

Pokiaľ   predsedníčka   OS   Bratislava I vysvetľuje   prieťahy   vysokým   nápadom   vecí u konajúcej sudkyne, tak je potrebné konštatovať, že u vecí, ktoré na súde bežia už desať a viac rokov, by si vyžadovali zvýšenú pozornosť a rozhodnejší postup súdu.

Pokiaľ sa týka uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 10. 2. 2009 o prijatí mojej ústavnej sťažnosti, tak toto akceptujem s tým, že k dôvodom, ktoré boli uvedené v mojej sťažnosti zo dňa 19. 1. 2009, chcem zdôrazniť, že škodná udalosť sa stala dňa 28. 3. 1992, teda   od   tejto   udalosti   už   uplynulo sedemnásť   rokov, a   od   podania   žaloby   uplynulo   už pätnásť rokov. Kedy bude vo veci právoplatne rozhodnuté, je ťažké predpokladať, ale hrozí tu   riziko,   či aj   pre prípad   rozhodnutia súdu,   že bude   mojej žalobe vyhovené,   budú   mi priznané úroky a trovy, je otázne, či sa tento môj nárok ešte reálne aj uspokojí.

Rovnako po celý čas od podania žaloby som v určitom stave právnej neistoty, a preto požadovaná suma na finančné zadosťučinenie je primeraná.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (i práva na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote)   je   podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd prihliada   v rámci   prvého   kritéria   aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, nárok sťažovateľa o náhradu škody s príslušenstvom,   ktorý   podľa   neho   vyplýva   z   porušenia   povinností   žalovaného vyplývajúcich z ustanovenia § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 616 Obchodného zákonníka (i v dôsledku   vady   výrobku),   je   po   právnej   stránke   štandardnou   agendou   všeobecných súdov. Aj skutkovú stránku veci možno zaradiť medzi štandardnú agendu v rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   aj   keď   v   danom   prípade   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké dokazovanie. Okresný súd ani nenamietal, že ide o právne a skutkovo zložitú vec.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa v danom prípade nemalo podstatný vplyv na predĺženie konania, bolo aktívne a súčinnostné. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, žeby správanie sťažovateľa prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu takmer 15-ročného konania bolo zistené iba jedno väčšie obdobie nečinnosti v trvaní 30 mesiacov, od 4. októbra 2006, keď doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu o námietke zaujatosti účastníkom   konania, až do   prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde   (marec   2009),   a   okresnému   súdu   nemožno   vytknúť   inú   dlhodobejšiu   nečinnosť, ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05, IV. ÚS 211/05) ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okrem   nečinnosti   mal   vplyv   na   priebeh   konania   aj nesústredený a neefektívny postup okresného súdu súvisiaci so znaleckým dokazovaním. Svedčí o tom najmä to, že i keď znalecké dokazovanie nariadil ešte 17. júna 1996, znalecký posudok   spracoval   znalec   10.   novembra   1999   a okresný   súd   ho   doručil   právnemu zástupcovi sťažovateľa až 23. júna 2000.

Neefektívnosť postupu okresného súdu napokon vyplýva aj zo skutočnosti, že i keď nariadil až sedem pojednávaní v rokoch 2001 a 2002 a vo veci samej už 11. októbra 2001 rozhodol rozsudkom, jeho rozsudok nebol odvolacím súdom v napadnutej časti ešte dosiaľ preskúmaný, spis na rozhodnutie o odvolaní síce predložil Krajskému súdu v Bratislave, ale tento mu bol ako predčasne predložený 7. novembra 2003 vrátený s pokynom na doplnenie a odstránenie   vád   rozhodnutia,   ktoré   do   dňa   preskúmania   konania   ústavným   súdom neodstránil, spis   odvolaciemu   súdu   opätovne   nepredložil   na   rozhodnutie   o odvolaní a konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Takáto   zdĺhavosť konania predlžuje stav   právnej   neistoty   dotknutej   osoby   do   tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   priznal,   že   v konaní   došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   neakceptoval   námietku   okresného   súdu,   že   k prieťahom   došlo v dôsledku neprimerane vysokého počtu pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne ako i   pretrvávajúcim   poddimenzovaným   stavom   sudcov   a   administratívnych   pracovníkov na okresnom súde.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu   vecí,   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov   a   neprimeraného   zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/94, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, aj keď o to v sťažnosti nežiadal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 979,09 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/94, berúc do úvahy i povahu veci a jej význam pre sťažovateľa,   ústavný   súd   považoval   priznanie   požadovanej   sumy   4   979,09   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. K. Sťažovateľ požadoval úhradu za tri úkony právnej služby a režijný paušál v celkovej sume 368,55 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   20   950   Sk,   t.   j.   695,41   €.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie a príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu   z 5. marca   2009)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 3 x 6,95 € Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľom tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009