znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť E. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 73/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 To 73/06 z 27. júla 2006 p o r u š i l   základné právo   E.   K.   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 73/06 z 27. júla 2006 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. K. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. O., B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. marca 2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   E.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. R. O., B., v ktorej namietala, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 27. júla 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 73/06 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predseda krajského súdu vo vyjadreniach k sťažnosti Spr. 1701/06 z 28. novembra 2006 a 29. marca 2007 okrem iného uviedol:

„K. M. (matka E. K.) bola odsúdená Ľudovým súdom v Banskej Bystrici č. k. T 467/58 zo dňa 09. 01. 1959. Na žiadosť Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorý požiadal štátny archív o vyhľadanie spisu č. Pv 346/58 a podľa odpovede, sa požadovaný materiál už vo   fondoch   štátneho   archívu   nenachádza.   Z   tohto   dôvodu   musel   Krajský   súd   Banská Bystrica riešiť ako prvú predbežnú otázku, či došlo, alebo nedošlo k doručeniu rozsudku Ľudového súdu Banská Bystrica č. T 467/58 z 09. 01. 1959, keďže spisové doklady sa už v štátnom archíve nenachádzajú a táto skutočnosť sa už dnes nedá žiadnym spôsobom zistiť. Krajský súd vychádzal pri riešení tejto otázky z dôvodného predpokladu,   že predmetný rozsudok bol obžalovanej zrejme doručený, keďže ona uložený trest aj zaplatila. Obdobne je možné predpokladať aj doručenie rozsudku prokurátorovi, ktorý by v opačnom prípade jeho doručenie určite urgoval.

Ako   ďalšiu   riešil   krajský   súd   otázku   oprávnenej   osoby   na   podanie   odvolania. Sťažovateľka poukazuje na ust. § 247 ods. 2) Tr. por. v znení účinnom ku dňu podania odvolania.

V   zmysle   cit.   ust.   je   nepochybné,   že   odvolanie   môžu   podať   o   i.   aj   príbuzní obžalovaného v prvom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh..., pričom vôľa obžalovaného, že si neželá, aby uvedené osoby podali v jeho prospech odvolanie musí byť výslovne prejavená.

Vychádzajúc z nasledovných skutočností, že sama obžalovaná až do svojej smrti voči rozsudku odvolanie nepodala svedčí tomu, že si tak ani neželala urobiť, preto krajský súd dospel k záveru, že odvolanie dcéry E. K. bolo podané proti vôli obžalovanej a teda ako také podané osobou neoprávnenou.

Keďže pri   rozhodovaní   tejto   veci   vzhľadom   na veľký   časový   odstup a absolútnu absenciu všetkých dokladov rozhodoval krajský súd len na základe odôvodnených logických úvah, máme za to, že bolo rozhodnuté dôvodne a správne“.

Ústavnému   súdu   bolo   10.   apríla   2007   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplýva:

«K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   k   ústavnej   sťažnosti   zo   dňa 28. 11. 2006   len   stručne   dodávam   nasledovné.   Tvrdenia   o   doručení   prvostupňového rozsudku zo dňa 9. 1. 1959 sp. zn. T 467/58 K. M. vyvracia aj to, že - ako som sa informoval na Generálnej prokuratúre SR - meno K. M., nebolo nikdy v minulosti predmetom evidencie v registri trestov, hoci v prípade právoplatného odsúdenia v roku 1959 by musel byť na jej meno   založený   trestný   list   podľa   §   2   ods.   1   písm.   c),   ods.   2   vyhlášky   ministrov spravodlivosti, vnútra a národnej obrany č. 51/1957 Zb. o registri trestov.

Naviac sa nedá v demokratickej spoločnosti spravujúcej sa ústavou tolerovať názor, že   v   prípade   absencie   dokladov,   medzier   v   dokazovaní,   postačí   pre   rozhodnutie   súdu v trestnom   konaní   súdom   vytvorený   predpoklad   (arg.   „...je   možné   predpokladať...“). Vytvára sa absurdný stav (ako v tomto prípade), keď najprv krajský súd a priori poprie právo   osoby   podávajúcej   odvolanie   v   prospech   obžalovaného,   a   následne   vzhľadom na dôkaznú   núdzu   -   ktorú   sám   priznáva   -   si   vytvorí   namiesto   dokazovaním   zisteného skutkového stavu „logický predpoklad“. Takéto rozhodovanie nemá nič spoločné s právnym štátom,   požiadavkou   presvedčivosti   a   preskúmateľnosti   súdnych   rozhodnutí   vydaných na základe reálne zisteného a overiteľného skutkového stavu, a popiera sa tým stáročiami overené pravidlo trestného konania „in dubio pro reo“. Skutočnosti, o ktoré súd opiera jednotlivé výroky,   musia byť   založené   na dôkazoch,   ktoré   sám   vykonal a   musia   z nich logicky a jednoznačne vyplývať (§ 2 ods. 6 Tr. por. č. 141/1961 Zb.). Vnútorné presvedčenie súdu sa viaže na zhodnotenie jednotlivých dôkazov a z nich vyplývajúcich skutočností a teda neznamená   svojvôľu,   najmä   nie   je   možné   takto   nahrádzať   medzeru   vo vykonaných dôkazoch   (zhodne   Výber   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   SSR   -   časť   trestná,   č.   III./71, rozh. č. 28). Len takýto výklad ustanovení trestného poriadku ohľadom okolnosti významnej pre   rozhodnutie   (doručenie   a   právoplatnosť   rozsudku,   oprávnenie   podať   odvolanie)   je ústavne   konformným   výkladom   zákona.   Stále   z   tvrdení   krajského   súdu   postrádam informáciu o tom, v ktorý dátum podľa neho došlo k doručeniu prvostupňového rozsudku, ako bol zachovaný zákonný postup pri doručovaní, kde krajský súd vidí výslovný prejav vôle K. M. o tom, že si neželá, aby oprávnené osoby podávali v jej prospech odvolanie, prečo prvopis rozsudku z 9. 1. 1959 nachádzajúci sa v spise nie je podpísaný predsedom senátu, a prečo   nie   je   nikde   vyznačená   právoplatnosť   tohoto   rozsudku   [naviac   krajský   súd   v rozpore   so   zákonom   a   nelogicky   splieta   prejav   vôle   samého   obžalovaného   nepodať odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku,   kde   stačí   nečinnosť   obžalovaného   na márne uplynutie lehoty na odvolanie, naproti tomu na to, aby sami príbuzní obžalovaného nemohli podať   v   jeho   prospech   odvolanie,   treba   výslovný   prejav   vôle   obžalovaného   (nečinnosť nestačí), a ktorý v tomto prípade nikdy nebol urobený].

Žiadam preto podanej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, zo spisu krajského súdu sp. zn. 2 To 73/06, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 0 T 467/1958 ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

Sťažovateľka ako dcéra obžalovanej K. M., podala 13. októbra 2005 Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) „odvolanie v prospech obžalovanej proti rozsudku bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9. 1. 1959 sp. zn. T 467/58“ vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom bola jej matka uznaná vinnou z devízového priestupku podľa Trestného zákona správneho č. 88/1950 Zb. v znení neskorších predpisov a bola jej za to uložená pokuta v sume 300 Kčs.

Podľa sťažovateľky „...rozsudok bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9. 1. 1959, do dnešného dňa však nebol vôbec doručený prokurátorovi...“ a ani jej matke, ktorá..., a „...trestné konanie nebolo vôbec právoplatne skončené. Túto skutočnosť preukazuje   absencia   doručeniek   v   spise   (najmä   preukazujúcich   doručenie   napadnutého rozsudku mojej matke a prokurátorovi), ako aj to, že v registri T ročník 1958 právoplatnosť napadnutého rozsudku nie je vyznačená“.

Odvolanie   v   prospech   svojej   matky   podala   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba (príbuzná   v   pokolení   priamom)   podľa   §   247   ods.   2   Trestného   poriadku   [zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného v čase podania tohto odvolania (ďalej len „Trestný poriadok“)].

Po úmrtí jej matky bol podľa sťažovateľky daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku   bývalého   Ľudového   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „ľudový   súd“) a na zastavenie trestného stíhania podľa § 257 písm. b) Trestného poriadku.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením z 27. júla 2006 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   73/06   tak,   že   jej   odvolanie   zamietol,   pretože   bolo   podané neoprávnenou osobou.

Z predmetného uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd pri svojom rozhodovaní zisťoval,   či   odvolanie   sťažovateľky   bolo   podané   osobou   oprávnenou   a   či   došlo   alebo nedošlo k doručeniu predmetného rozsudku procesným stranám, t. j. obžalovanej K. M., ako aj okresnému prokurátorovi.

V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:„Keďže denník Okresnej prokuratúry Banská Bystrica č. Pv 346/58 sa už vo fondoch štátneho   archívu   nenachádza,   nebolo   možné   zistiť,   či   v   tomto   denníku   je   alebo   nie   je vyznačené   doručenie   rozsudku   Ľudového   súdu   Banská   Bystrica   prokurátorovi.   Táto skutočnosť sa už dnes nedá žiadnym spôsobom zistiť. (...)

Ďalej vo fonde Štátneho archívu B. B. sa nachádza aj register T z roku 1959. Z tohto registra krajský súd zistil, že K. M., ktorá bola odsúdená rozsudkom T 467/58 k peňažnému trestu 300,- Kčs, tento trest sama uhradila 28. 2. 1959 a následne nato bol trestný spis založený do spisovne. Vychádzajúc z tejto skutočnosti potom krajský súd dospel pri riešení predbežnej otázky doručenia rozsudku k záveru, že rozsudok obžalovanej zrejme doručený bol a preto ona aj uložený trest zaplatila. Taktiež potom musel byť rozsudok doručený aj prokurátorovi, pretože ak by sa tak nestalo, tento by jeho doručenie urgoval a aj sa ho dožadoval, čo taktiež nie je preukázané.

(...) krajský súd zistil, že obžalovaná K. M. (...) odvolanie voči rozsudku Ľudového súdu Banská Bystrica T 467/58 nepodala. Vychádzajúc z premisy, že rozsudok z 9. januára 1959   bol   obžalovanej   doručený,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   sama   voči   tomuto   rozsudku odvolanie nepodala, dospel krajský súd k záveru, že zrejme tak ani urobiť nechcela. Podľa § 247 ods. 2 Tr. Por. č. 141/1961 Zb. v prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním   napadnúť   okrem   obžalovaného   a   prokurátora   i   príbuzní   obžalovaného v priamom pokolení (...). Vôľa obžalovaného, že si neželá, aby uvedené osoby podali v jeho prospech odvolanie, musí byť však výslovne prejavená, nestačí teda, že obžalovaný sám odvolanie nepodal, alebo sa ho výslovne vzdal.

Krajský súd z týchto skutočností najmä z toho, že obžalovaná sama do svojej smrti odvolanie voči rozsudku nepodala, dospel k záveru, že si tak ani neželala urobiť a z toho dôvodu   dospel   k záveru,   že   odvolanie   jej   dcéry   E.   K.,   rod.   M.   je   podané   osobou neoprávnenou, nakoľko toto odvolanie podávala proti vôli obžalovanej, pretože obžalovaná sama   dobrovoľne   za   celý   svoj   život   odvolanie   nepodala   a z toho   teda   krajskému   súdu vychádza, že ani tak urobiť nechcela. Je zrejmé, že túto skutočnosť už nie je možné žiadnym spôsobom zistiť, resp. vyvrátiť nakoľko obžalovaná už zomrela (...).

Keďže potom krajský súd dospel k záveru, že odvolanie odvolateľky E. K., rod. M. je podané   osobou   neoprávnenou,   bližšie   ani   neskúmal   ďalšie   dôvody odvolania,   ktoré odvolateľka   voči   napadnutému   rozsudku   uviedla   a   v   zmysle   §   253   ods.   1   Tr.   por.   jej odvolanie zamietol tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého uznesenia.“

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľka   vytýka   krajskému   súdu   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného v   čl.   46   ods.   1   ústavy   jeho   uznesením   z   27.   júla   2006   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 To 73/06.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Úlohou ústavného súdu bolo teda preskúmať zlučiteľnosť interpretácie a aplikácie ustanovení   Trestného   poriadku   a   namietaného   uznesenia   vo   vzájomnej   súvislosti pri rešpektovaní základného práva sťažovateľky zaručeného ústavou.

Pri výklade základných práv a slobôd podľa ústavy, ktoré súvisia s trestným konaním alebo   trestným   stíhaním,   ústavný   súd   vychádza   zo   vzájomných   súvislostí   príslušných článkov   ústavy   a ustanovení   Trestného   poriadku   a účelu   zabezpečenia   účinnej   ochrany základných práv a slobôd osoby, proti ktorej je vedené trestné konanie (alebo osôb, ktoré majú   možnosť   v   jej   mene   podať   odvolanie   podľa   Trestného   poriadku),   ako   aj   iných do úvahy prichádzajúcich ústavných hodnôt.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Podstatou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   umožniť   každému (teda aj   sťažovateľke)   reálny   prístup   k   súdu   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprocesných   princípov   upravených   v   druhej   hlave   siedmom   oddiele   ústavy (I. ÚS 84/97).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (III.   ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03) tiež vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a akými právnymi úvahami sa spravoval.

Krajský súd rozhodoval síce ako súd odvolací, ale v danom prípade podľa názoru ústavného   súdu   nesprávne   aplikoval   Trestný   poriadok,   keď   zamietol   odvolanie sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   ľudového   súdu   napriek   tomu, že   nemal priame dôkazy, ktoré   by presvedčivo   dokázali tvrdenia, ktorými odôvodnil   svoje rozhodnutie.   Rovnako nepreskúmal ani iné námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní (napr. to, že rozhodnutie ľudového súdu nebolo vôbec podpísané, v spise sa nenachádza žiadna zmienka o tom, že rozsudok   bol   doručovaný   obžalovanej   a   prokurátorovi)   a   svoje   rozhodnutie   obmedzil v konečnom dôsledku len na to, či bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie. Takýto postup krajského súdu, ktorým preskúmal len postup a rozhodnutie prvostupňového súdu, podľa názoru ústavného súdu mal dopad na základné práva a slobody postihovanej osoby (v tomto   prípade   aj   sťažovateľky),   ktorý   sa   v   odvolacom   konaní   nedá   reparovať na prijateľnú   mieru   inak   než   súdnym   preskúmaním   zákonnosti   takéhoto   rozhodnutia ľudového súdu o uložení peňažného trestu za spáchanie devízového priestupku, navyše ak sťažovateľka   v   odvolaní   namietala,   že   skutok   kladený   jej   matke   nie   je   devízovým priestupkom a zároveň namietala aj nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení ľudovým súdom, ktoré v odvolaní proti tomuto rozsudku aj jasne pomenovala.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie otázky, či bol rozsudok obžalovanej a prokurátorovi doručený sa už dnes nedá žiadnym spôsobom zistiť, pretože neboli zachované trestné spisy.

Vzhľadom na špecifickosť veci, podstatou ktorej je návrh na zrušenie napadnutého rozsudku   alebo   zastavenie   trestného   stíhania   za   krivdy   spáchané   minulým   režimom,   je ústavný súd toho názoru, že všeobecný súd mal vo zvýšenej miere akcentovať základné princípy   právneho   štátu   uplatňované   v   demokratickej   spoločnosti,   ktoré   výrazne rezonujú najmä   v   procesoch   vyrovnávania   sa   s   krivdami   predchádzajúceho   režimu a neuprednostňovať   taký   výklad   platných   zákonov,   ktorý   za   zistených   okolností   nie   je súladný s ústavou, a to aj vzhľadom na tú skutočnosť, že súčasťou právneho poriadku Slovenskej   republiky je zákon   č.   553/2002 Z.   z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého obdobie rokov 1939 - 1989 je obdobím neslobody, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú v demokratických krajinách rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy   je   obmedzená   alebo   zrušená   činnosť   demokratických   inštitúcií   a   kedy   sú   trvale a sústavne porušované ľudské práva [§ 2 písm. j)].

Zo sťažnosti a vyjadrení účastníkov teda vyplýva, že „devízový priestupok“ mal byť spáchaný za špecifických podmienok, čo samo osebe predstavuje osobitné okolnosti prípadu a   čo   odvolací   súd   mal   vziať   do   úvahy.   Možno   v   tomto   smere   súhlasiť   s vyjadrením sťažovateľky, že krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľky ako podané neoprávnenou osobou bez toho, aby toto rozhodnutie založil na relevantných dôkazoch a skutočnostiach, a súčasne jej odňal aj možnosť podať odvolanie v prospech matky, ktoré je jej výslovne priznané v § 247 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.

K   naplneniu   práva   sťažovateľky   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by preto v tomto v prípade došlo, ak by odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   (reagujúc   aj   na   argumentáciu   v   odvolaní sťažovateľky) zodpovedalo všetkým zákonným náležitostiam podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, t. z. obsahovalo dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Odôvodnenie   skutočností,   ktoré   napáda   sťažovateľka   v odvolaní,   je   v   rozhodnutí krajského súdu z 27. júla 2006 podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé. Krajský súd pri posudzovaní predbežných otázok týkajúcich sa skutočností, či rozsudok ľudového   súdu   nadobudol   právoplatnosť,   resp.   bol   doručovaný   sťažovateľke a prokurátorovi, nemal žiadny dôkaz a v spise nebola zmienka o tom, kedy bol rozsudok ľudového súdu doručený obžalovanej (matke sťažovateľky), a ani dôkaz o tom, že bol doručený   prokurátorovi,   a tiež   nemal   žiadny   dôkaz   o   tom,   že   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť. Túto skutočnosť nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľky, ale verejnej moci povinnej   tieto   skutočnosti   preukázať.   V spise   sa   nenachádza   ani   zápisnica   o hlasovaní o rozsudku, čo je podľa sťažovateľky tiež dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Dôvodom je aj nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení ľudového súdu. Krajský súd sa dostatočne   nevysporiadal   ani   s otázkou,   či   v   prípade   sťažovateľky   išlo   o neoprávnenú osobu,   pretože   jeho   domnienky,   ktoré   vykladali   úvahy   o tom,   že   matka   sťažovateľky nechcela podať odvolanie, neboli podľa ústavného súdu riadne odôvodnené a podložené. Toto chybné konštatovanie porušovateľa sa nachádza na 4. strane rozhodnutia z 27. júla 2006 sp. zn. 2 To 73/06, v ktorom sa uvádza, že: „Krajský súd z týchto skutočností najmä z toho,   že   obžalovaná   sama   do   svojej   smrti   odvolanie   voči   rozsudku   nepodala,   dospel k záveru, že si tak ani neželala urobiť a z toho dôvodu dospel k záveru, že odvolanie jej dcéry E. K., rod. M. je podané osobou neoprávnenou, nakoľko toto odvolanie podávala proti vôli obžalovanej, pretože obžalovaná sama dobrovoľne za celý svoj život odvolanie nepodala a z toho teda krajskému súdu vychádza, že ani tak urobiť nechcela. Je zrejmé, že túto skutočnosť už nie je možné žiadnym spôsobom zistiť, resp. vyvrátiť nakoľko obžalovaná už zomrela (...)“.

V citovanom rozhodnutí krajského súdu nie sú však ani iné dôkazy a zistenia, ktoré by jednoznačne   potvrdzovali,   že   odvolanie   podala   neoprávnená   osoba,   navyše   ak   to sťažovateľke umožňoval platný Trestný poriadok ako príbuznej v priamom pokolení. Keďže porušovateľ   svoje   rozhodnutie   založil   len   na   domnienkach   a   uspokojil   sa   iba s konštatovaním, že išlo o neoprávnenú osobu, a potom sa už nezaoberal podrobne inými podstatnými   skutočnosťami,   ktoré   uviedla   v   odvolaní   sťažovateľka,   jeho   rozhodnutie v tomto smere nepovažuje ústavný súd tiež za súladné s ústavou.

Krajský súd mal vypracovaniu dôsledného odôvodnenia tohto rozhodnutia venovať zvýšenú   pozornosť.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   dal jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku   ľudového   súdu.   Odôvodnenie   takéto   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu neobsahovalo,   je   nepresvedčivé   a   rozporuplné,   čím   sa   reálne   nezabezpečilo   uplatnenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu z 27. júla   2006   sp.   zn.   2   To   73/06   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Sťažovateľka   žiadala   aj   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   z   27.   júla   2006 sp. zn. 2 To 73/06 a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy; pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým uznesením krajského súdu z 27. júla 2006 sp. zn. 2 To 73/06 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude v rámci pôsobnosti, ktorú mu umožňuje   Trestný   poriadok,   zabezpečiť,   aby   boli   zisťované   a   vyhodnocované   všetky skutočnosti uvedené v odvolaní sťažovateľky vo vzájomných súvislostiach tak, aby jeho rozhodnutie bolo zákonné a súladné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie   konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenému   základnému právu týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. O. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania v sume 5 788 Sk.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý v sume 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.