znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 43/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M, bytom O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. L. P., D., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 27/05 z 12. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2005 doručená sťažnosť Z. M., bytom O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. P., D., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 27/05 z 12. mája 2005 (ďalej len „rozsudok“ a „krajský súd“).

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný súd“) sp. zn. 2 T 59/04 z 8. septembra 2004 uznaný vinným z trestných činov krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 2 Trestného zákona, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona, násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona, vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona. Za uvedené trestné činy mu bol podľa § 215 ods. 2 Trestného zákona pri použití § 35 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody 4 roky a pri použití § 40 ods. 1 a podľa § 39a ods. 2 písm. c) Trestného   zákona   bol   zaradený   do   III.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Okrem   toho   bol zaviazaný nahradiť spôsobenú škodu. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľ aj prokurátor. Sťažovateľ ďalej vysvetľuje rozsah a dôvody svojho odvolania.

Krajský súd rozsudkom podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 59/04 z 8. septembra 2004 vo výroku o treste a spôsobe   jeho   výkonu   ohľadne   sťažovateľa   a uložil   mu   úhrnný   trest   odňatia   slobody 8 rokov a 2 mesiace podľa § 215 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľa zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny a podľa § 256 Trestného poriadku   zamietol   jeho   odvolanie.   Sťažovateľ   a jeho   advokát   podali   30.   júna   2005 generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnety   na   podanie   sťažnosti   pre porušenie zákona, ktorým však nebolo vyhovené, lebo podľa názoru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky neboli splnené podmienky na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, a preto boli tieto podnety odložené ako nedôvodné.

Sťažovateľ ďalej rozsiahlo argumentuje, prečo pokladá úhrnný trest, ktorý mu uložil krajský   súd,   za   príliš   prísny   a prečo   boli   jeho   skutky   podľa   jeho   mienky   nesprávne kvalifikované.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nasledovný nález: „V predmetnej veci boli porušené v neprospech sťažovateľa základné práva a slobody garantované čl. 12 ods. 1, čl. 49   a čl.   50   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   v dôsledku   čoho   zrušuje   rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 27/05 zo dňa 12. 05. 2005 a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.“

Ústavný súd sťažnosť   predbežne prerokoval   na neverejnom   zasadnutí   senátu bez prítomnosti sťažovateľa podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podľa čl. 127 ústavy podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je jedným zo zákonom ustanovených dôvodov na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ, zastúpený ním zvoleným advokátom, tvrdí, že proti rozsudku krajského súdu podal 30. júna 2005 podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Zo sťažnosti vyplýva, že už v momente podávania podnetu bol sťažovateľ zastúpený advokátom, a teda vedel, že podľa § 266 ods. 1 Trestného poriadku možno sťažnosťou pre porušenie zákona napadnúť   len   právoplatné   rozhodnutie.   Ústavný   súd   teda   považuje   za   preukázané,   že najneskoršie   30.   júna   2005   bol   rozsudok   krajského   súdu   právoplatný   a sťažovateľ   ho poznal.

Z poštovej   pečiatky   na   obálke,   v ktorej   bola sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu, nemožno bežným pohľadom zistiť, kedy bola podaná na poštovú prepravu. Preto ústavný súd vychádza pri posudzovaní včasnosti jej podania z toho, že nebola na poštovú prepravu podaná   skôr   ako   v deň   uvedený   sťažovateľom   na   samotnej   sťažnosti,   teda   pred 29. októbrom 2005. Od 30. júna 2005 do 29. októbra 2005 uplynula lehota dlhšia ako dva mesiace, a preto je sťažnosť podaná oneskorene.

Navyše,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   opísaným   skutkovým   stavom zjavne nemožno zasiahnuť do ním označených ústavných práv.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Ani   prípadným   nesprávnym   zistením   skutkového   stavu,   jeho   nesprávnou   právnou kvalifikáciou   a príliš   prísnym   trestom   nedochádza   bez   ďalšieho   k porušeniu   rovnosti v dôstojnosti   a v právach   ani   k odňatiu   či   k   zrušeniu   základných   práv.   Sťažovateľ nepreukázal ani netvrdí, že by bol v niektorých svojich právach diskriminovaný. Samotný jeho názor, že mu bol uložený príliš prísny trest, ani nenaznačuje možnosť diskriminácie.

Podľa čl. 49 ústavy „Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Sťažovateľ nepreukázal ani netvrdí, že by bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu, ktorého skutková podstata nie je obsiahnutá v Trestnom zákone, alebo že mu za jeho spáchanie bol uložený trest, ktorého uloženie zákon neumožňuje.

Podľa   čl.   50   ods.   1   ústavy   „Len   súd   rozhoduje   o vine   a treste   za   trestné   činy“. V okolnostiach prípadu zjavne o vine i treste sťažovateľa rozhodovali všeobecné súdy. Sám sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v súdnom rozhodnutí.

Oneskorenosť podania sťažnosti nemožno odstrániť. Preto ústavný súd nevyzýval sťažovateľa na upresnenie petitu sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006