znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/05-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť A. K., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 398/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 398/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   A.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia A. K. vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokátky Mgr. E. B.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej   republiky   trovy   právneho   zastúpenia   A.   K.   vo   výške   5   302   Sk   (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2004 doručená sťažnosť A. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresným súdom“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 398/97.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. mája 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   č.   k.   III. ÚS   43/05-31   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 4. decembra 1997 okresnému súdu návrh na vypratanie bytu voči odporcovi V. B. (ďalej len „odporca“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v doplnení   sťažnosti   uviedla   priebeh   súdneho konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   uvedenou   spisovou   značkou   a zdôraznila,   že okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   z 20.   apríla   2001,   ale   na   základe odvolania   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 17 Co 545/01 z 30. mája 2002 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. Vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že prvostupňový súd nerozhodol o návrhu odporcu, aby do konania na strane   odporcu   pribral   manželku   odporcu,   a tým   rozhodnutie   trpelo   takou   vadou,   ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho odvolací súd nemal ani možnosť vec meritórne prejednať.

Po tom, ako odporca 20. marca 2003 namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu v prejednávanej veci, krajský súd uznesením sp. zn. 6 NcC 6/04 z 27. februára 2004 rozhodol,   že   v tomto   uznesení   uvedení   sudcovia   nie   sú   vylúčení   z prejednania a rozhodovania veci.

Proti v poradí druhému rozhodnutiu okresného súdu z 9. júla 2004, ktorým tento súd opätovne   zaviazal   odporcu   vypratať byt sťažovateľky,   odporca   31.   augusta   2004   podal odvolanie. O tomto odvolaní nebolo rozhodnuté do podania sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v súčinnosti s krajským   súdom   konať   bez   ďalších   prieťahov   a priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk.

JUDr.   M.   Š.,   ktorá   je   poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu,   na základe   výzvy   ústavného   súdu   uviedla,   že   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti sťažovateľky, ako aj s obsahom predmetného spisu oznamuje, že vo veci zistila prieťahy v konaní. Vec je v súčasnosti skončená, účastníkom sa doručuje rozsudok krajského súdu, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z 9.   júla 2004   a ktorým   súd   vyhovel   návrhu vo veci samej.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 398/97:

Návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala vypratania bytu odporcom, bol okresnému súdu   doručený   4.   decembra 1997.   Dňa 15.   januára 1998 podala navrhovateľka   žiadosť o oslobodenie   od   súdneho   poplatku.   Na   základe   dožiadania   zaslal   okresnému   súdu 24. februára 1998 Okresný úrad B., odbor všeobecnej vnútornej správy, spisový materiál č. OVVS/PR-43/98   V.S.   o prejednaní   priestupku.   Dňa 25. marca   1998   sa   konalo   prvé pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   právneho   zástupcu odporcu a odporcu na pojednávaní.

Na pojednávaní 17. apríla 1998 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca odporcu v lehote 3 dní predloží na založenie do   spisu   písomne   svoje   návrhy.   Dňa   20.   apríla   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené vyjadrenie   odporcu   k návrhu   navrhovateľky   (sťažovateľky).   Dňa   17.   júna   1998   bolo okresnému súdu doručené podanie odporcu, v ktorom dal na vedomie súdu, že tunajšiemu súdu podal žalobu o určenie nájomcu bytu nachádzajúceho sa v B. Okresnému súdu bol 3. júna 1998 doručený list mestskej časti B., z ktorého vyplýva, že žiadosť odporcu a jeho manželky o prechod nájmu bytu bola zamietnutá.

Dňa   28.   októbra   1999   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   navrhovateľky o ukončenie   sporu.   Dňa   25.   mája   2000   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť navrhovateľky na prieťahy v konaní sp. zn. 14 C 398/97. Dňa 26. júna 2000 bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľky na vypočutie svedkyne E. H. Pojednávanie, ktoré sa konalo   22.   novembra   2000,   bolo   odročené   na   6.   december   2000.   Na pojednávanie   sa nedostavil   právny   zástupca   navrhovateľky   a namiesto   právneho   zástupcu   odporcu   sa dostavil koncipient, ktorý nemal substitučné plnomocenstvo, a odporca nesúhlasil, aby súd pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Dňa 23. novembra 2000 bol okresnému súdu   doručený   opätovný   návrh   navrhovateľky   na   predvolanie   svedkyne   E.   H.   Právny zástupca odporcu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 6. decembra 2000 a žiadal o odročenie   pojednávania   na   termín   po   8.   januári   2001.   Pojednávanie,   ktoré   sa   konalo 6. decembra 2000, bolo odročené na 24. január 2001.

Zo   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľka   zmluvou   z 30.   marca   2001   nadobudla k predmetnému bytu vlastníctvo. Na pojednávaní 20. apríla 2001 bol vyhlásený rozsudok, z ktorého vyplýva povinnosť odporcu vypratať byt v B. Dňa 13. júna 2001 bolo okresnému súdu   doručené   odvolanie   odporcu   proti   uvedenému   rozsudku   a   3.   októbra   2001   bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu.

Dňa 23. novembra 2001 bol krajskému súdu doručený spis s opravným prostriedkom, ktorý   podal   odporca.   Na   pojednávaní   krajského   súdu   30.   mája   2002   bolo   vyhlásené uznesenie   č.   k.   17   Co   545/01-75,   ktorým   bol   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Z uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa musí najprv rozhodnúť o návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu v zmysle ustanovenia § 92 Občianskeho súdneho poriadku a až potom bude môcť rozhodnúť vo veci samej. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 398/97-77 z 11. októbra 2002 rozhodol, že nepripúšťa, aby na strane odporcu ako odporca v II. rade pristúpila do konania K. B., B. Dňa 11. decembra 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť navrhovateľky o pokračovanie v konaní a o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 19. marca 2003 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. apríl 2003, pretože na pojednávanie sa nedostavili právny zástupca navrhovateľky, odporca ani jeho právny zástupca, u ktorého nebolo riadne vykázané doručenie. Dňa 20. marca 2003 bol okresnému súdu doručený list, ktorého obsahom je námietka zaujatosti vznesená odporcom. Pojednávanie, ktoré sa malo konať 25. apríla 2003, bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti sudkyne. Na pojednávanie sa nedostavil odporca.

V spise je vložený príkaz z 13. júna 2003 na vyhotovenie zoznamu sudcov okresného súdu, pretože odporca vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom, a na predloženie vznesenej   námietky   zaujatosti po   vyhotovení   zoznamu na vyjadrenie   každému   sudcovi. Právna zástupkyňa navrhovateľky znova 29. januára 2004 žiadala o pokračovanie v konaní. Dňa 20. februára   2004   bolo   krajskému   súdu   doručené   predloženie   veci   na   rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd uznesením č. k. 6 NcC 6/04-92 z 27. februára 2004 rozhodol, že sudcovia okresného súdu uvedení v uznesení nie sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   uvedenej   veci   vedenej   na   okresnom   súde. Dňa 1. apríla   2004   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu navrhovateľky   o pokračovanie   v konaní.   Dňa   9.   júla   2004   sa   konalo   pojednávanie,   na ktorom bol vyhlásený rozsudok, podľa ktorého je odporca povinný vypratať byt na v B. v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Dňa 23. augusta 2004 bolo okresnému súdu doručené oznámenie právneho zástupcu navrhovateľky o vypovedaní plnomocenstva na zastupovanie. Dňa 31. augusta 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu proti   rozsudku   okresného   súdu.   Výzvou   z 27. augusta   2004   bol   vyzvaný   odporca   na zaplatenie   poplatku   za   odvolanie,   ktorý   bol   uhradený   22.   septembra   2004.   Listom z 13. septembra   2004   bola   vyzvaná   navrhovateľka,   aby   sa   v lehote   7   dní   vyjadrila k odvolaniu. Vyjadrenie navrhovateľky bolo okresnému súdu doručené 28. septembra 2004. Dňa 23. novembra 2004 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu. Dňa 21.   apríla   2005   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   o informáciu   o stave odvolacieho   konania,   ktorú   podala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky,   ktorú   jej   ustanovil ústavný súd na konanie pred ústavným súdom. Dňa 26. mája 2005 sa konalo pojednávanie na krajskom súde, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (II. ÚS 235/02, III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o vypratanie bytu nehodnotí ako zložité.

Pri   kritériu   „správanie   účastníkov“   ústavný   súd   na   strane   sťažovateľky   nezistil skutočnosti, ktoré by mali vplyv na celkovú dĺžku konania. V danom prípade sťažovateľka, resp. jej právni zástupcovia opakovanie žiadali okresný súd, aby v konaní pokračoval bez prieťahov.   Na   druhej   strane   odporca   využíval zákonom   prípustné   procesné   prostriedky, ktoré mali vplyv na celkovú dĺžku konania. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že využívanie procesných prostriedkov sťažovateľom ako účastníkom konania, ktoré mali za následok spomalenie postupu súdu v konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu (I. ÚS   41/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   analogicky   ani   využívanie   procesných prostriedkov odporcom ako účastníkom konania nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že okresný súd v určitých etapách spôsobil svojím postupom zbytočné prieťahy, a to: od 20. apríla 1998, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, do 22. novembra 2000 (31 mesiacov), keď sa konalo v poradí   tretie   pojednávanie   vo   veci.   Ďalej   ústavný   súd   za   zbytočný   prieťah   v   konaní považuje obdobie od 20. apríla 2001, keď okresný súd prvýkrát rozhodol vo veci, ale pre procesnú chybu krajský súd jeho rozsudok zrušil, do odstránenia uvedenej chyby uznesením okresného súdu z 11. októbra 2002. Rovnako aj obdobie 11 mesiacov (od 20. marca 2003 do 20. februára 2004), počas ktorých nebol spis postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní.

V konaní okresného súdu sp. zn. 14 C 398/97 teda došlo ku zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke takmer 5 rokov, ktoré treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, avšak neprikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože konanie už bolo právoplatne ukončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 373/04 z 26. mája 2005.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk a svoju   žiadosť   zdôvodnila   tým,   že   súdne   konanie   trvá   osem   rokov,   pričom   počas osemročného   pobytu   odporcu   v   jej   byte   „bola   neustále slovne   napádaná, obmedzovaná a dokonca aj fyzicky napadnutá“ čo „jej spôsobilo psychickú traumu, rozsiahle poškodenie zdravia (srdcové problémy, diabetes), neistotu v budúcnosť, neustále konflikty v rodine“. Podľa jej názoru pri plynulom konaní súdu by bola už dávno celá záležitosť ukončená a mohla by nerušene užívať svoj byt – jej vlastníctvo bez vážnych zdravotných problémov a nepretržitého života v strese.

Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými prieťahmi zo strany okresného súdu, ústavný súd podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom   súde   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk. Vo zvyšnej časti návrhu na primerané finančné zadosťučinenie nevyhovel. Pri stanovení výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   zohľadnil   najmä   obdobie nečinnosti   okresného   súdu,   celkovú   dĺžku   konania,   význam   predmetu   konania   pred okresným súdom pre sťažovateľku, ako aj náležité správanie sťažovateľky v tomto konaní.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy právneho zastúpenia a žiadala, aby jej   ústavný   súd   priznal   trovy   konania,   ktoré   vyčíslila   vo   výške   7   953   Sk.   Výšku   trov právneho zastúpenia vyčíslila za úkony prevzatie a príprava zastúpenia, ďalšie rokovanie s klientom a písomné doplnenie sťažnosti.

Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom   platí podľa § 36 ods.   1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy   konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky náhradu trov právneho zastupovania,   pretože   bola   právnou   zástupkyňou   sťažovateľky   ustanovenou   ústavným súdom a navyše vo veci bolo rozhodnuté, že základné právo sťažovateľky bolo porušené, teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk. Ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti. Podľa takto   určených   kritérií   predstavujú   trovy   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnych služieb 5 302 Sk (za jeden úkon 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky. Za poradu s klientkou 20. apríla 2005 nepriznal ústavný súd odmenu, pretože porada s klientom je zahrnutá v prvom úkone – prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady ( III. ÚS 26/03).

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právnu zástupkyňu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005