znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 43/03-68

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. B., bytom K., Š. B., bytom K., M. T., rod. B., bytom K., M. B., rod. B., bytom   K., zastúpených advokátom JUDr. A. T., A. k., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   2   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v K. č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002 na neverejnom zasadnutí 7. mája 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v K. uznesením č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002 p o r u š i l základné právo J. B., Š. B., M. T., rod. B., a M. B., rod. B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v K. č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v K.   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v K.   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   M.   T.,   rod.   B.,   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v K.   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. M. B., rod.   B.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v K.   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Krajský súd v K.   j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy konania v sume 42 020 Sk (slovom štyridsaťdvatisícdvadsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. A. T., A. k., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8.   Sťažnosti   J.   B.,   Š.   B.,   M.   T.,   rod.   B.,   a M.   B.,   rod.   B.,   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 43/03-46   z   5.   februára   2003   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť zo 7. marca 2002 J. B., bytom K., Š. B.,   bytom   K.,   M.   T.,   rod.   B.,   bytom   K.,   a M.   B.,   rod.   B.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. T., A. k., K., v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v K. č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002.

Sťažovatelia uviedli, že začiatkom júla 2001 zistili stavebné práce vykonávané na ich pozemku č. p. 9925/2, k. ú. B., zapísanom na LV č. 10642 KN – E vedenom Okresným úradom K., odborom katastra nehnuteľností. Stavebné práce boli vykonávané na základe rozhodnutia   Okresného   úradu   K.,   odborom   životného   prostredia,   č.   ŽP   880/2001-Som z 12. apríla 2001 (ďalej aj „rozhodnutie z 12. apríla 2001“).

Sťažovatelia sa obrátili na Okresný úrad K., odbor životného prostredia, a žiadali o okamžité   zastavenie   stavebných   prác,   o poskytnutie   ochrany   ich   vlastníckemu   právu k uvedenému pozemku a o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001 mimo odvolacieho konania.

Okresný úrad K., odbor životného prostredia, vo svojom stanovisku zo 16. augusta 2001   sťažovateľom   oznámil,   že   práce   na   pozemku   prebiehajú   v súlade   s platným vodoprávnym povolením (rozhodnutie Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001), preto nie je dôvod na ich zastavenie, a že žiadosť o preskúmanie   uvedeného   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   postúpil   Krajskému úradu v K., odboru životného prostredia.

Krajský úrad v K., odbor životného prostredia, listom zo 10. októbra 2001 vybavil podnet   sťažovateľov   na   preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   tak,   že napadnuté   rozhodnutie   ponechal   v platnosti.   Odôvodnil   to   tým,   že   sťažovatelia   nemali v čase konania právny titul na postavenie účastníkov. Za účastníka konania podľa neho správny   orgán   oprávnene   považoval   Východoslovenské   tehelne,   š.   p.   -   v likvidácii   so sídlom v K. ako užívateľa parcely registra C – KN č. 3384, k. ú. B.. Správca konkurznej podstaty   ako   zástupca   užívateľa   pritom   súhlasil   s realizáciou   povolenej   stavby   (pozn. vodohospodárskych   diel   -   vrátane kanalizačnej   prípojky   -   realizovaných   v rámci   stavby „BAUMAX – X2 K.“).

Sťažovatelia   namietali,   že   stavebný   úrad   napriek   tomu,   že   vedel,   že Východoslovenské tehelne, š. p. - v likvidácii sú len užívateľom (nájomcom) nehnuteľnosti, nepovažoval za nutné zistiť vlastníka tejto parcely a konať s ním ako s účastníkom konania argumentujúc, že sťažovatelia neboli v čase vydania územného rozhodnutia a rozhodnutia o povolení výstavby vodohospodárskych diel realizovaných v rámci stavby BAUMAX – X2 K. známi ako účastníci konania, lebo výpis z listu vlastníctva č. 10642 na parcelu registra E – KN evidovanú ako č. 9925/2 v k. ú. B., ktorý sťažovatelia predložili, bol vyhotovený až 1. augusta 2001, teda tri a pol mesiaca po vydaní povolenia na vodohospodárske diela.

Sťažovatelia   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietajú,   že   vlastníkmi   vyššie uvedenej parcely sú už od roku 1995 titulom dedenia a ich právni predchodcovia už vyše sto rokov. Zápis o vlastníctve k uvedenej nehnuteľnosti bol vykonaný v katastri nehnuteľností v roku   1995   na   základe   „prerozdelenia“.   Správny   orgán   však   vlastníctvo   k uvedenému pozemku ani k pozemkom susedným podľa ich názoru vôbec nezisťoval.

Sťažovatelia podali následne Krajskému súdu v K. žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001. Krajský súd v K. uznesením č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002 konanie zastavil,   pretože   podľa   prílohy   A Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonávajúcej ustanovenie § 248 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sú rozhodnutia o povoleniach na zriadenie   vodohospodárskych   diel   vydané   podľa   §   9   zákona   č. 138/1973   Zb.   o vodách (pozn. platného a účinného v tom čase) uvedené medzi prípadmi, keď je vylúčená možnosť domáhať sa, aby rozhodnutie správneho orgánu preskúmal súd.

Sťažovatelia namietajú, že uvedené rozhodnutie Krajského súdu v K. je v rozpore s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak. Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa základných práv a slobôd.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd rozhodol, že „Krajský súd v K. uznesením č. k. 4 S 293/01 – 11 z 15. januára 2002, ktorým pre nedostatok právomoci zastavil konanie o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia č. ŽP 880/2001- Som z 12. apríla 2001 porušil základné právo J. B., Š. B., M. T.j, rod. B.j a M. B.j, rod. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v K.   č.   4   S   293/01-11   zo   dňa 15. 01. 2002 (...)“.

Sťažovatelia   taktiež   žiadali   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia z dôvodu, že vydaním podľa nich nezákonných rozhodnutí Okresného úradu K. a Krajského súdu v K. bolo investorovi stavby umožnené vykonať na pozemku sťažovateľov stavebné práce, v dôsledku ktorých došlo k trvalému znehodnoteniu pozemku, pretože protiprávnym umiestnením kanalizácie sa znemožnilo jeho ďalšie využitie na stavebné účely. Hodnota stavebných   pozemkov   v intraviláne   obce   K.   na   trhu   s nehnuteľnosťami   sa   podľa sťažovateľov v tom období pohybovala v rozmedzí od 2 000 Sk do 7 000 Sk za 1 m2, preto žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 Sk x 272 m2 a náhrady nákladov na účelné bránenie svojich práv vo výške 25 000 Sk, spolu vo výške 569 000 Sk.

Predseda   krajského   súdu   v písomnom   vyjadrení   k   sťažnosti   č.   Spr.   551/02 z 22. marca   2002   uviedol: „Nedostatok   právomoci   súdu   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia súd vyvodil z ustanovenia § 248 ods. 3 O. s. p. a prílohy A tvoriacej súčasť O. s.   p.   v ustanovení   §   38   ods.   3   zveruje   právomoc   rozhodovať   v pochybnostiach,   či konkrétna   stavba   má   charakter   vodohospodárskeho   diela,   vodohospodárskemu   orgánu príslušnému na jeho povolenie. Preto, ak Okresný úrad K.., odbor životného prostredia ako vodohospodársky   orgán   dospel   k záveru,   že   predmetná   stavba   má   charakter vodohospodárskeho diela (a v dôsledku toho na jej zriadenie je potrebné povolenie podľa § 9 zákona o vodách) súd nebol oprávnený skúmať kvalifikáciu predmetnej stavby. Súd pred vydaním   uznesenia   o zastavení   konania   nedospel   k záveru,   že   rozhodnutím   o povolení zriadiť (resp. zmeniť) vodohospodárske dielo došlo k odňatiu, resp. nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov ako základného ľudského práva, v dôsledku čoho podľa druhej vety   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   by   nemohol   vysloviť,   že   predmetné rozhodnutie je vylúčené zo súdneho prieskumu (rekonštrukcia vodohospodárskeho diela, ktoré má charakter podzemnej stavby). Preto sa ani v odôvodnení uznesenia touto otázkou súd nezaoberal.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   krajského   súdu podaním   zo   6.   mája   2002,   v ktorom   uviedol: „(...)   Krajský   súd   podľa   nášho   názoru nesprávne   vychádzal   z ustanovenia   §   28   ods.   3   o vodách,   ktorý   výslovne   uvádza,   že „v pochybnostiach“   o tom,   či   ide   o vodohospodárske   dielo   alebo   jeho   súčasť   rozhodne vodohospodársky orgán príslušný na jeho povolenie. V zmysle § 38 ods. 2 totiž výslovne zákon kanalizačné prípojky označuje, že tieto nie sú vodohospodárskym dielom, s výnimkou tých,   ktoré   vyhláškou   určí   ústredný   vodohospodársky   orgán   republiky   po   dohode s ústredným   orgánom   republiky   pre   výstavbu.   O spornej   kanalizačnej   prípojke   nebolo ústredným   orgánom   republiky   vyhláškou   určené,   že   by   sa   jednalo   o vodohospodárske dielo.“

V uvedenej   veci   si   ústavný   súd vyžiadal   taktiež   stanovisko   Okresného   úradu   K., ktorý sa vyjadril v podaní z 28. mája 2002. Prednostka Okresného úradu K. v ňom okrem iného uviedla: „(...) na určitej časti pozemku, ktorého sa dotýka podanie sťažovateľov, jestvovala   pôvodná kanalizácia,   ktorá odvádzala   odpadové   vody z areálu bývalých   Vsl. tehelní š. p.. Táto kanalizácia bola vybudovaná v r. 1983, uvedená je ako jeden z objektov v platnom stavebnom povolení ObNV K., č. vyst. 9020/83-Ki. zo dňa 14. 11. 1983. Nad kanalizačnou prípojkou bola zrealizovaná asfaltová prístupová cesta, ktorá cca 14 rokov zabezpečovala prístup dopravných prostriedkov počas existencie Vsl. tehelní. Tunajší VH – orgán   v rámci   platného   vodoprávneho   konania   iba   povolil   rekonštrukciu   technického prevedenia pôvodnej kanalizačnej prípojky, a preto tvrdenie, že sa jedná o znehodnotenie stavebného pozemku je nepravdivé.

-K tvrdeniu, že predmetná (povolená) kanalizácia nie je VH dielom uvádzame:

-Rozhodnutím č. ŽP-880/2001-Som. z 12. 4. 2001 bolo vydané vodohospodárske povolenie podľa predloženého projektu, pričom objekty jedného investora, resp. prevádzkovateľa   sa   v rámci   vydávaného   povolenia   posudzujú   komplexne.   Cit. rozhodnutím bolo povolené komplexné vodné hospodárstvo pre danú stavbu, t. j. VH – stavby pre odber, vypúštanie a čistenie odpadových vôd a pre požiarnu potrebu. Uvedené stavby nie je možné od seba odčleniť a povoľovať samostatne. Preto   ani   nie   je   možné   posudzovať   rekonštrukciu   kanalizačnej   prípojky   ako samostatnú stavbu a vzťahovať na ňu kritériá „pochybnosti“ či ide alebo nejde o VH – dielo.

-Napriek vyššie uvedenému, podľa vyhl. MLaVHDP SSR č. 15/1989 Zb., ktorou sa mení   a dopĺňa   vyhláška   č.   154/1978   Zb.   o verejných   vodovodoch   a verejných kanalizáciách, § 2a ods. 4:

„Prípojka k verejnej kanalizácii je VH – dielom

4a.   ak   slúži   na   vypúšťanie   odpadových   vôd   z priemyselných   alebo poľnohospodárskych objektov,

4b.   ak   odvádza   odpadové   vody   zo   skupiny   objektov,   ktorých   odvádzanie vyžaduje výstavbu vlastnej stokovej siete,

4c.   ak slúži na vypúšťanie odpadových vôd, ktoré na dodržanie najvyššej prípustnej miery znečistenia vyžadujú predchádzajúce čistenie a môžu sa vypúšťať do verejnej kanalizácie len s povolením VH – orgánu,

4d. ak je dlhšia ako 100 m a jej svetlosť je väčšia ako 20 cm.“ Povolením VH – orgánu bola povolená kanalizačná sústava stavby o dĺžke 1253,71 m, svetlosť potrubí je podľa projektu v rozmedzí od 15 – 60 cm, súčasťou kanalizácie je aj predčistenie   dažďových   vôd   od   ropných   látok   pred   zaústením   do   verejnej   kanalizácie. Povolená   kanalizácia teda   spĺňa   vyššie uvedené   znaky VH   – diela,   (písm.   4b,   4c,   4d), pričom   stačí,   aby   za   VH   –   dielo,   bola   prehlásená,   ak   spĺňa   len   jednu   vyššie   uvedenú podmienku samostatne.“

Právny zástupca sťažovateľov v podaní na ústavný súd z 5. septembra 2002 okrem iného uviedol: „(...) V podanej žalobe na Krajský súd K. sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie o stavebnom povolení, prípadne rozhodnutie vydané v rámci vodoprávneho konania. Tejto požiadavke však súd nevyhovel a konanie zastavil. (...)“

V podaní   z 29.   apríla   2003   uplatnil   právny   zástupca   sťažovateľov   náhradu   trov konania pred ústavným súdom v celkovej výške 47 040 Sk.

Predseda   Krajského   súdu   v K.   v podaní   zo   7.   marca   2003   a právny   zástupca sťažovateľov   v podaní   z 19.   marca   2003   uviedli,   že   netrvajú   na   konaní   ústneho pojednávania ústavného súdu v predmetnej veci a súhlasia s upustením od neho.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. 4 S 293/01-11 z 15. januára 2002 a ďalších predložených listinných dôkazov vrátane obsahu spisu Okresného úradu K., odboru životného prostredia, sp. zn. ŽP-880/2001 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné podstatné skutočnosti týkajúce sa uvedenej veci.

Okresný   úrad   K.,   odbor   životného   prostredia,   ako   miestne   a vecne   príslušný vodohospodársky   orgán   v zmysle   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   135/1974   Zb. o štátnej   správe   vo   vodnom   hospodárstve   v znení   neskorších   predpisov   v spojení so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako špeciálny   stavebný   úrad   podľa   §   120   zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) na základe žiadosti spoločnosti P. V. N. B., s. r. o., B., zastúpenej ZDRUŽENÍM CEVING, K., z 15. marca 2001 povolil podľa § 9 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   výstavbu   vodohospodárskych   diel realizovaných v rámci stavby „BAUMAX – X2 KOŠICE“ podľa projektu vypracovaného inžinierskou   a projektovou   kanceláriou   REPREX,   K..   Predmetom   povolenia   bola   aj realizácia stavebného objektu SO 07.1 – Kanalizačná prípojka.

V časti uvedeného rozhodnutia týkajúcej sa dotknutých majetkovoprávnych vzťahov sa uvádza: „Stavba sa realizuje na parcelách č. 3519/1, ktoré sú vo vlastníctve INPROX s. r. o. K. viď. zmluva o dielo (príloha) a p. č. 3384 k. ú. B., ktorej nájomcom sú VST š. p. K. viď. dohoda o výmene kanalizačnej prípojky.“

V odôvodnení   označeného   rozhodnutia   Okresný   úrad   K.,   odbor   životného prostredia, okrem   iného   uviedol: „Pretože   sú   tunajšiemu   VH   –   orgánu   dobre   známe pomery   staveniska   a žiadosť   poskytuje   dostatočný   podklad   pre   posúdenie   navrhovanej stavby   upustil   v zmysle   §   61   ods.   2   zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov od ústneho konania a miestneho šetrenia a zároveň upozornil všetkých účastníkov konania, že svoje námietky môžu uplatniť najneskoršie do 7 dní odo dňa doručenia oznámenia, inak k nim nebude prihliadnuté.

Zároveň   upozornil,   že   k pripomienkam   a námietkam,   ktoré   boli   alebo   mohli   byť uplatnené v územnom konaní alebo pri prejednávaní územného plánu zóny sa neprihliada. Pre predmetnú stavbu bolo vydané územné rozhodnutie okresným úradom K., odb. ŽP dňa 24. 1. 2001 pod č. ŽP – 2111/2000 – Bra.

Keďže navrhované riešenie je technicky i ekonomicky zdôvodnené a nie sú ohrozené ani poškodené vodohospodárske ani verejné záujmy a práva iných, vodohospodársky orgán rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia bezodkladne (...).“

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 12. apríla 2001.

Uvedené   rozhodnutie   ani   oznámenie   Okresného   úradu   K.,   odboru   životného prostredia, o začatí predmetného vodoprávneho konania a lehote na uplatnenie námietok sťažovateľom doručované neboli.

ZDRUŽENIE CEVING, K. (zástupca investorskej organizácie) k žiadosti o vydanie vodoprávneho povolenia pripojilo výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností č. 12219 z 19. marca 2001 týkajúci sa parcely č. 3519/1, zastavané plochy, k. ú. B. a vo vzťahu k druhému z pozemkov, na ktorých mala prebiehať výstavba vodohospodárskych diel – p. č. 3384, zastavané plochy, k. ú. B., iba výpis z evidenčného listu z 19. marca 2001, na ktorom je   ako „držiteľ   resp.   iná   oprávnená   osoba“ evidovaný „CS   STAT   – VYCHODOSLOVENSKE TEHELNE NP KE STUROVA 11“. Okresnému úradu K., odboru životného prostredia, bola v prílohe žiadosti o vydanie vodoprávneho povolenia predložená „Dohoda o výmene kanalizačnej prípojky“ uzavretá medzi investorom stavby a správcom konkurznej podstaty „Východoslovenských tehelní š. p. v likvidácii“, v ktorej sa uvádza, že „Východoslovenské tehelne n. p. K. ako nájomca predmetnej parcely (pozn. p. č. 3384, k. ú. B.) v zmysle Evidenčného listu č. 1378 súhlasia

-s vydaním stavebného povolenia pre stavebníka P. V. N. s. r. o., B.

-so   vstupom   na   pozemok   pri   realizácii   rekonštrukčných   prác   na   kanalizačnej prípojke na parcele č. 3384 k. ú. B.

-so vstupom na pozemok pre prípad údržby a opravy kanalizačného potrubia RŠ počas prevádzky kanalizačnej prípojky“.

Sťažovatelia podali 14. novembra 2001 na Krajskom súde v K. žalobu o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001, v ktorej okrem iného uviedli, že v prvej polovici júla 2001 zistili na parcele č. 9925/2, k. ú. B., zapísanej na liste vlastníctva č. 10642 vedenom Správou katastra K., ktorej sú vlastníkmi, výkon stavebnej činnosti. Stavebná činnosť bola uskutočňovaná na základe vyššie uvedeného rozhodnutia. Sťažovatelia sa preto obrátili na Okresný úrad K., odbor životného prostredia, a žiadali o okamžité zastavenie stavebnej činnosti a o preskúmanie rozhodnutia,   na   základe   ktorého   bola   stavebná   činnosť   vykonávaná,   mimo   odvolacieho konania.

Okresný   úrad   K.,   odbor   životného   prostredia, v   stanovisku   zo   16.   augusta   2001 sťažovateľom   oznámil, že   stavba   prebieha   v súlade   s platným   vodoprávnym   povolením, preto nie je dôvod na vydanie opatrenia na zastavenie stavebných prác, ako aj to, že žiadosť o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania postupuje Krajskému úradu v K., odboru životného prostredia.

Krajský   úrad   v K.,   odbor   životného   prostredia,   vybavil   podnet   žalobcov   na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania listom z 10. októbra 2001, v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie ponecháva v platnosti, čo odôvodnil tým, že sťažovatelia v čase konania nemali právny titul na postavenie účastníkov.

Sťažovatelia poukazovali predovšetkým na znenie § 59 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého účastníkom stavebného konania sú stavebník, ako aj organizácie a občania, ktorí   majú vlastnícke   alebo iné práva   k susedným   pozemkom   alebo stavbám,   a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté. Namietali porušenie svojich   práv „nezákonným postupom a nezákonnými rozhodnutiami vydanými   Okresným   úradom   K. a následne   Krajským   úradom   v K.   v rámci   územného, stavebného a vodoprávneho konania, konkrétne rozhodnutím Okresného úradu K.I zo dňa 12. 04. 2001, č. ŽP 880/2001 Som“ a žiadali, aby „súd preskúmal zákonnosť týchto konaní a rozhodnutí“.

Sťažovatelia   namietali,   že   s nimi   v rozpore   so   zákonom   nebolo   konané   ako s účastníkmi   konania,   a žiadali,   aby „súd   uložil   správnemu   orgánu   povinnosť   doručiť rozhodnutie o stavebnom povolení, prípadne aj rozhodnutie vydané v rámci vodoprávneho konania“.

Navrhli, aby Krajský súd v K. takto rozhodol: „Súd zrušuje rozhodnutie Okresného úradu K., Odboru životného prostredia, štátnej vodnej správy zo dňa 12. 04. 2001 pod č.: ŽP 880/2001Som a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. (...)“

Krajský   súd   v K.   uznesením   č.   k.   4   S 293/01-11   z 15.   januára   2002   (ďalej   len „uznesenie   z 15.   januára   2002“)   konanie   o žalobe   sťažovateľov   zastavil.   V odôvodnení uvedeného rozhodnutia okrem iného uviedol: „V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s.   p.   súdy   v správnom   súdnictve   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov uvedené   všeobecnou   charakteristikou   podľa   §   248   ods.   1,   druhovo   špecifikované v ustanovení § 248 ods. 2 O. s. p. ako aj rozhodnutia správnych orgánov vydané na základe konkrétnych zákonných ustanovení uvedených v prílohe A, ktorá je súčasťou O. s. p. (§ 248 ods. 3 O. s. p.).

Podľa prílohy A vykonávajúcej ustanovenie § 248 ods. 3 O. s. p. medzi prípady kedy je vylúčená možnosť domáhať sa, aby rozhodnutie správneho orgánu preskúmal súd, sú aj rozhodnutia o povoleniach na zriadenie vodohospodárskych diel vydané podľa § 9 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách.

Predseda senátu uznesením konanie zastaví, ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (§ 250d ods. 3 O. s. p.).

Žalobou   napadnuté   rozhodnutie   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje   zo   súdneho prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Pretože žaloba smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   bolo potrebné konanie o žalobe podľa § 205d ods. 3 O. s. p. zastaviť.“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež uviedol, že pokiaľ ide o Krajský úrad v K., ten nebolo možné považovať za účastníka konania, pretože žalobcovia aj napriek tomu, že ho   označili   za   účastníka   konania,   nedomáhali   sa   zrušenia   žiadneho   ním   vydaného konkrétneho rozhodnutia.

Z geometrického   plánu   č.   131/2001   zo   14.   novembra   2001   predloženého sťažovateľmi, ako aj z vyjadrenia a podkladov Správy katastra K. (z výpisu z pozemkovej knihy číslo vložky 1526, k. ú. K., z písomnej identifikácie parcely mpč. 9925/2 a z kópie listu vlastníctva č. 10642, k. ú. B.) predložených na žiadosť ústavného súdu vyplýva, že parcela č. 9925/2, KN – E, k. ú. B., evidovaná pôvodne na LV č. 10642 vedenom Správou katastra K., tvorila súčasť parcely č. 3384, KN – C, k. ú. B., ktorá bola následne rozdelená na novovytvorené parcely KN č. 3384/1, 3384/2 a 3384/3. Parcela č. 9925/2, KN – E, k. ú. B., vo výmere 272 m2 je totožná s parcelou č. 3384/3, KN – C, k. ú. B., vo výmere 272 m2, v súčasnosti   evidovanou   na   LV   č.   10642   vedenom   Správou   katastra   K.,   ktorá   je   vo vlastníctve sťažovateľov.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2. Ústavný súd sa už otázkou preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu súdom zaoberal vo viacerých rozhodnutiach.

V náleze sp. zn. II. ÚS 50/01 z 2. októbra 2001 okrem iného vyslovil, že v situácii, keď   ustanovenie   právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   súladným a druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom),   má   prioritu   jeho   výklad   ústavne   súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl.   152   ods.   4   ústavy.   Táto   povinnosť   súdu   zodpovedá   ústavne garantovanému   právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy je zisťovať, či rozhodnutie   správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho preskúmavania (vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP), je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl.   46   ods.   2 ústavy   preto   zodpovedá   taký   postup   súdu,   v rámci   ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd   účastníka   konania.   Postup   súdu,   v ktorom   zanedbal   niektorý   z týchto   prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Právne   názory   vyslovené   v citovanom   náleze   ústavný   súd   potvrdil   aj   v uznesení sp. zn. II. ÚS 236/02 z 11. decembra 2002 (išlo o   rozhodnutie správneho orgánu podľa § 248 ods. 2 písm. f) OSP), kde tiež uviedol, že „... odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, že tak ustanoví zákon. Tento   postup   však   nie   je   namieste   v prípade,   ak   ide   o rozhodnutia,   ktoré   sa   týkajú základných práv a slobôd“.

V náleze sp. zn. I. ÚS 3/01 z 20. decembra 2001 išlo zase o to, že navrhovateľky neboli   účastníkmi   správneho   konania,   v   ktorom   sa   právoplatne   rozhodlo   o odstránení stavieb, ku ktorým navrhovateľky uplatňovali nájomné a užívacie práva, pričom medzi nimi a správnym orgánom, ktorého rozhodnutie na krajskom súde napadli, vznikol spor o tom, či im   tieto   práva   podľa   príslušných   hmotnoprávnych   predpisov   vznikli   alebo   nevznikli. Ústavný súd tu uviedol, že spor o existenciu práv z nájomného a užívacieho vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľkami a správnym orgánom, bol takým sporom, ktorý musí byť v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným súdom.

3. V teraz prejednávanej veci sťažovateľov ide o problematiku súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu podľa § 248 ods. 3 OSP.

V zmysle   citovaného   ustanovenia   sú,   okrem   ustanovení   §   248   ods.   1   a 2   OSP, z preskúmavania   súdom   vylúčené   rozhodnutia   správnych   orgánov   vydané   na   základe ustanovení uvedených v prílohe A, ktorá je súčasťou Občianskeho súdneho poriadku, ako aj rozhodnutia, ktorých preskúmanie vylúčia osobitné zákony.

Pri rozhodnutí Okresného úradu K., odboru životného prostredia, z 12. apríla 2001 ide o rozhodnutie, ktoré je uvedené v prílohe A k Občianskemu súdnemu poriadku (Odbor: Vodné   hospodárstvo,   Názov   predpisu   a číslo   §:   Zákon   č.   138/1973   Zb.   o vodách,   § 9 a Charakteristika rozhodnutia: rozhodnutia o povoleniach na zriadenie vodohospodárskeho diela).

Krajský súd v K. v uznesení z 15. januára 2002 na str. 2 okrem iného uviedol, že: „Žalobcovia   v žalobe   tvrdili,   že   stavebné   práce   v rámci   výstavby   kanalizačnej   prípojky k objektu   obchodného   domu   BAUMAX   2   v K.   sú   vykonávané   aj   na   parcele   č. 9925/2 zapísanej na LV č. 10642 kat. úz. B., ktorá je vo vlastníctve žalobcov.“ Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že označený súd sa obsahom rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, z 12. apríla 2001 - z hľadiska jeho spôsobilosti týkať sa vlastníckeho práva   sťažovateľov   -   vôbec   nezaoberal   a konanie   zastavil   iba   preto,   lebo   rozhodnutie formálne spĺňalo náležitosti uvedené v § 248 ods. 3 OSP.

Z podkladov,   ktoré   si   ústavný   súd   zadovážil   vyplýva,   že   označené   rozhodnutie Okresného úradu K., odboru životného prostredia, v časti ohľadne kanalizačnej prípojky sa týkalo aj parcely vo vlastníctve sťažovateľov. V konaní Krajského súdu v K. vedenom pod sp.   zn.   4 S 293/01,   kde   bolo   sťažovateľmi   napadnuté   rozhodnutie   Okresného   úradu   K., odboru   životného   prostredia   (bol   tiež   účastníkom   konania),   išlo   teda   aj   o spor   medzi Okresným   úradom   K. a sťažovateľmi   o to,   či   vodoprávne   konanie,   ktoré   vyústilo   do rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, z 12. apríla 2001, bolo alebo nebolo vykonané v súlade s požiadavkou rešpektovať vlastnícke právo sťažovateľov.

Krajský súd v K. v citovanom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie z 12. apríla 2001 iba z hľadiska formálneho, hoci sa týkalo vlastníckeho práva sťažovateľov. V tomto konaní išlo   aj o spor   medzi   účastníkmi   konania,   ktorého   výsledok   by mal význam   pre vlastnícke   právo   sťažovateľov.   Keď   za   týchto   okolností   Krajský   súd   v K.   napadnuté rozhodnutie obsahovo nepreskúmal, spor medzi účastníkmi konania nerozhodol, ale toto konanie zastavil, porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení tiež s ústavným princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy.

Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosť všeobecného súdu,   na   ktorý   sa   obrátil   sťažovateľ   so   žalobou   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd, aby takéto rozhodnutie preskúmal a rozhodol spor medzi sťažovateľom a správnym orgánom ohľadne týchto práv a slobôd.

4.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov, tak ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde uznesenie Krajského súdu v K. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom bude povinný   o žalobe   sťažovateľov   (ako   žalobcov)   proti   žalovanému   Okresnému   úradu   K. I konať a rozhodnúť, pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

5. Pokiaľ sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 569 000 Sk, ústavný súd im v prevažnej časti nemohol vyhovieť. Táto suma má totiž predstavovať znehodnotenie ich pozemku, teda majetkovú škodu, hoci primerané finančné zadosťučinenie   predstavuje   v zmysle   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   iba   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Keďže   ale   sťažovatelia   nepochybne   utrpeli   aj   nemajetkovú   ujmu   spočívajúcu predovšetkým v pocitoch nespravodlivosti z dôvodu porušenia ich ústavného práva, ústavný súd sa musel vysporiadať aj s otázkou jej nápravy.

Nápravu ich nemajetkovej ujmy predstavuje v prevažnej miere konanie ústavného súdu o ich sťažnosti, ktoré skončilo týmto nálezom. V ňom bolo vyslovené porušenie ich základného práva, ústavný súd napadnuté uznesenie Krajského súdu v K. zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie, v ktorom   bude   povinný konať a rozhodnúť ústavne súladným spôsobom.

Pretože tieto spôsoby nápravy nemôžu celkom napraviť nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovatelia utrpeli, v rámci záujmov spravodlivosti a ochrany ústavnosti im ústavný súd podľa § 56 ods. 4 a 5 zákona o ústavnom súde priznal sumu 10 000 Sk (každému z nich) z titulu   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   pričom   vo   zvyšnej   časti   ich   návrhu nevyhovel (body 3, 4, 5, 6 a 8 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovatelia uplatňovali pred ústavným súdom nárok na náhradu majetkovej škody, v týchto súvislostiach treba poukázať na znenie čl. 127 ods. 4 ústavy, podľa ktorého zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu rozhodnutím ústavného súdu nie je dotknutá.

6. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní, ktorých výšku vyčíslil ich právny zástupca na 47 040 Sk za päť úkonov právnej služby   u štyroch   sťažovateľov   nasledovne:   za   právne   služby   poskytované   prvému sťažovateľovi (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - 200 Sk, písomné podanie na ústavný súd - sťažnosť - 200 Sk, ďalšia porada s klientom z 8. júla 2002 - 4 270 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 - 4 270 Sk, vyjadrenie z 19. marca 2003 – 4 270 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1 x 128 Sk), za právne služby poskytované každému z ďalších sťažovateľov (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - 160 Sk, písomné podanie na ústavný súd – sťažnosť – 160 Sk, ďalšia porada s klientom z 8. júla 2002 - 3 416 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 - 3 416 Sk a vyjadrenie z 19. marca 2002 - 3 416 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1x 128 Sk).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“), ktorá   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2001 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 výšku 12 811 Sk.

Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži   o 20   %,   ak   ide   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Podľa § 24 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. za úkony právnych služieb vykonané pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tejto   vyhlášky   patrí   advokátovi   odmena   podľa doterajších predpisov. Podľa § 24 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. na náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času sa vzťahujú do 1. januára 2003 doterajšie predpisy.

Podľa § 27 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. apríla 2002 s výnimkou § 15 a § 18 až 20, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci v znení neskorších predpisov (platnej a účinnej do 31. marca 2002) ak nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci je 200 Sk, ak nie je ďalej ustanovené inak. Podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky tarifná odmena sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Ústavný   súd   s ohľadom   na   vyššie   uvedené   ustanovenia   priznal   náhradu   trov za právne služby poskytované sťažovateľom 4 x 10 504 Sk (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom – 160 Sk, písomné podanie na ústavný súd – sťažnosť – 160 Sk, ďalšia porada s klientom z 8. júla 2002 - 3 120 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 – 3 120 Sk a vyjadrenie z 19. marca 2003 - 3 416 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1x 128 Sk). Spolu 42 020 Sk (podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. odmena vypočítaná podľa tejto vyhlášky sa zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor), ktoré ústavný súd zaviazal Krajský súd v Košiciach uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov potom ústavný súd rozhodol o povinnosti zaplatiť náhradu trov   konania   sťažovateľov   spôsobom   uvedeným   v bode   7   výroku   tohto   nálezu,   pričom vo zvyšnej časti ohľadne tohto nároku sťažnosti nevyhovel (bod 8 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003