SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 429/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava,v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M. PhD., vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/cadvokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľJUDr. Radovan Pala, LL.M PhD., vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... Dňa 5. februára 2007 Okresný súd Bratislava III (ďalej ako „Okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 18Cb/18/2001 (ďalej ako „Rozsudok Okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, autorizovaný architekt Slovenskej komory architektov, reg. číslo, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej ako „Sťažovateľka“), ktorá sa domáhala práva na zaplatenie sumy 3 800 000,- Sk s úrokom z omeškania voči ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom (ďalej ako „Odporca“). Rozsudok Okresného súdu bol odôvodnený tak, že k uzavretiu zmluvy, Sťažovateľkou spoločne s Odporcom označenej ako Mandátna zmluva č., na základe ktorej si Sťažovateľka uplatňovala svoj nárok (pričom Odporca čiastočne plnil), nedošlo, nakoľko predmet záväzkov nebol v rozpore s § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej ako „Obchodný zákonník“) určený dostatočne. Sťažovateľka podala voči Rozsudku Okresného súdu odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „Krajský súd“) Rozsudok Okresného súdu rozsudkom sp. zn. 6Cob/117/2007 zo dňa 3. februára 2009 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu“) potvrdil, avšak svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vadou predmetnej mandátnej zmluvy nie je skutočnosť, že nie je uzavretá, ale že mandátna zmluva je absolútne neplatná. Krajský súd navyše neuviedol konkrétnu právnu normu, s ktorou je mandátna zmluva v rozpore. Krajský súd účastníkov konania o predpokladanej zmene právnej kvalifikácie nepoučil, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k možnej aplikácii iného zákonného ustanovenia a teda nedodržal zákonom predpísaný postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako „OSP“). Krajský súd okrem vyššie uvedeného svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne právne posúdil. Na základe podnetu Sťažovateľky podal generálny prokurátor v zákonnej lehote mimoriadne dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší súd“) dňa 25. februára 2010 a navrhol Rozsudok Okresného súdu a Rozsudok Krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu, že Krajský súd svojim postupom odňal Odporcovi možnosť konať pred súdom v rozpore s § 237 písm. f) OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a) OSP a zároveň vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 243f ods. 1 písm. c) OSP.
Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 MObdo/2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 tak, že Rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 1“). Najvyšší súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom Generálneho prokurátora, že Krajský súd odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď na základe nečakaných, prekvapivých právnych záverov rozhodol a týmto porušil práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces.
Predtým, ako vo veci opätovne začal konať Krajský súd, Ústavný súd na základe sťažnosti Odporcu zrušil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 314/2001-39 zo dňa 9. novembra 2011 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 1“) Uznesenie Najvyššieho súdu 1 z dôvodu, že bolo porušené základné právo Odporcu na súdnu ochranu, keď mu nebolo doručené mimoriadne dovolanie.
V intenciách Nálezu Ústavného súdu 1 Najvyšší súd mimoriadne dovolanie listom zo dňa 7. septembra 2012 Odporcovi zaslal.
Najvyšší súd po odstránení nedostatku vec opätovne prejednal a dňa 31. októbra 2012 na základe uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 4/2012 Rozsudok Krajského súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 2“).
Následne Ústavný súd Nálezom III. ÚS 179/2013 zo dňa 18. júla 2013 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 2“) rozhodol, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Odporcu bolo Uznesením Najvyššieho súdu 2 porušené.
Najvyšší súd viazaný názorom Ústavného súdu dňa 30. septembra 2014 vydal v nadväznosti na Nález Ústavného súdu 2 uznesenie sp. zn. 3MObdo/3/2013 (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 3“), ktorým mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243i OSP odmietol...
Uznesením Najvyššieho súdu 3 bol z čisto formálnych dôvodov a bez zohľadnenia okolností potvrdený stav bezprávia voči Sťažovateľke, ktorý bol nastolený Rozsudkom Krajského súdu a ktorý nebolo možné s výnimkou ochrany garantovanej generálnym prokurátorom prostredníctvom mimoriadneho dovolania žiadnym iným spôsobom napraviť. Uznesením Najvyššieho súdu 3 sa Sťažovateľke v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu, judikatúrou Ústavného súdu a zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu odňala príležitosť, aby bola jej vec spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom a právo na súdnu ochranu...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodolnálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013z 30. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutéuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zruší a vec vrátina ďalšie konanie a prizná sťažovateľke úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra2014, ktorým tento súd mimoriadne dovolanie odmietol ako neprípustné, sťažovateľkasťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifickáodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadisc. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názorusťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne o odmietnutí mimoriadneho dovolania preneprípustnosť z dôvodu, že nepodala dovolanie, a teda nevyužila všetky zákonom dovolenéa efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 M Obdo/3/2013 z 30. septembra2014 najvyšší súd uviedol:
„... Za základnú otázku v tomto dovolacom konaní s poukazom na vyjadrenie žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 3 O. s. p./ označil, či s poukazom na ustanovenie § 243e O. s. p. ide o dovolanie prípustné, teda čí Generálny prokurátor Slovenskej republiky mohol účinne podať mimoriadne dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu žalobkyne nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Citoval ustanovenie § 243e O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bolo porušený zákon /§ 243f/, ak to vyžaduje ochrana práv zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami podá proti takémuto rozhodnutiu mimoriadne dovolanie...
S poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 179/2013 - 43 zo dňa 18. júla 2013 žalobkyňa mohla rozsudok po právnej stránke napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písmeno a/ O. s. p., to jest, že v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených v § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ O. s. p., to jest, že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok neprávne rozhodnutie veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo však žalobkyňa nepodala a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný názorom Ústavným súdom Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243i odmietol...“
Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej doterajšej judikatúry konštatuje, že ochranaposkytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonomdovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov[s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedkynemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné(až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiťtieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významnéobmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosťv súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99,III. ÚS 179/2013).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií jenevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,III. ÚS 179/2013).
Sťažovateľka dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) č. k. 6 Cob 117/2007-664 z 3. februára 2009 z dôvodu, že v konaní došlok niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 OSP, nepodala, teda nevyužila všetkyzákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránenýchzáujmov, čo má za následok, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zaoberal a ústavneakceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľkytýkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania, s ktorými sa nestotožnil, a pretomimoriadne dovolanie odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka nepodaladovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cob 117/2007-664 z 3. februára 2009,a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práva zákonom chránených záujmov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a základným právompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorounamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013z 30. septembra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015