znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 429/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava,v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Radovan   Pala,   LL.M.   PhD.,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. januára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing   e/n/w/cadvokáti   s.   r.   o.,   Panenská 6,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľJUDr. Radovan   Pala,   LL.M   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... Dňa 5. februára 2007 Okresný súd Bratislava III (ďalej ako „Okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 18Cb/18/2001 (ďalej ako „Rozsudok Okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛,   autorizovaný   architekt   Slovenskej   komory architektov,   reg.   číslo, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   ako „Sťažovateľka“), ktorá sa domáhala práva na zaplatenie sumy 3 800 000,- Sk s úrokom z omeškania voči ⬛⬛⬛⬛, trvalé bytom (ďalej ako „Odporca“). Rozsudok Okresného súdu bol odôvodnený tak, že k uzavretiu zmluvy,   Sťažovateľkou   spoločne   s   Odporcom   označenej   ako   Mandátna   zmluva č., na základe ktorej si Sťažovateľka uplatňovala svoj nárok (pričom Odporca čiastočne plnil), nedošlo, nakoľko predmet záväzkov nebol v rozpore s § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej ako „Obchodný zákonník“) určený dostatočne. Sťažovateľka   podala   voči   Rozsudku   Okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd v Bratislave   (ďalej   ako   „Krajský   súd“)   Rozsudok   Okresného   súdu   rozsudkom   sp.   zn. 6Cob/117/2007 zo dňa 3. februára 2009 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu“) potvrdil, avšak svoje rozhodnutie odôvodnil tým,   že vadou predmetnej mandátnej zmluvy nie je skutočnosť, že nie je uzavretá, ale že mandátna zmluva je absolútne neplatná. Krajský súd navyše neuviedol konkrétnu právnu normu, s ktorou je mandátna zmluva v rozpore. Krajský súd   účastníkov   konania   o   predpokladanej   zmene   právnej   kvalifikácie   nepoučil, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k možnej aplikácii iného zákonného ustanovenia a   teda nedodržal   zákonom predpísaný   postup podľa   ustanovenia   § 213   ods. 2   zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako „OSP“). Krajský súd okrem vyššie uvedeného svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne právne posúdil. Na   základe   podnetu   Sťažovateľky   podal   generálny   prokurátor   v   zákonnej   lehote mimoriadne   dovolanie   doručené   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   ako „Najvyšší súd“) dňa 25. februára 2010 a navrhol Rozsudok Okresného súdu a Rozsudok Krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané z dôvodu, že Krajský súd svojim postupom odňal Odporcovi možnosť konať pred súdom v rozpore s § 237 písm. f) OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a) OSP a zároveň vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 243f ods. 1 písm. c) OSP.

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 MObdo/2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 tak, že Rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 1“). Najvyšší súd sa stotožnil s vysloveným   právnym   názorom   Generálneho   prokurátora,   že   Krajský   súd   odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď na základe nečakaných, prekvapivých právnych záverov rozhodol a týmto porušil práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces.

Predtým, ako vo veci opätovne začal konať Krajský súd, Ústavný súd na základe sťažnosti Odporcu zrušil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 314/2001-39 zo dňa 9. novembra 2011 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 1“) Uznesenie Najvyššieho súdu 1 z dôvodu, že bolo porušené základné právo Odporcu na súdnu ochranu, keď mu nebolo doručené mimoriadne dovolanie.

V intenciách Nálezu Ústavného súdu 1 Najvyšší súd mimoriadne dovolanie listom zo dňa 7. septembra 2012 Odporcovi zaslal.

Najvyšší súd po odstránení nedostatku vec opätovne prejednal a dňa 31. októbra 2012 na základe uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 4/2012 Rozsudok Krajského súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 2“).

Následne Ústavný súd Nálezom III. ÚS 179/2013 zo dňa 18. júla 2013 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 2“) rozhodol, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Odporcu bolo Uznesením Najvyššieho súdu 2 porušené.

Najvyšší   súd   viazaný   názorom   Ústavného   súdu   dňa   30.   septembra   2014   vydal v nadväznosti na Nález Ústavného súdu 2 uznesenie sp. zn. 3MObdo/3/2013 (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 3“), ktorým mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243i OSP odmietol...

Uznesením Najvyššieho súdu 3 bol z čisto formálnych dôvodov a bez zohľadnenia okolností   potvrdený   stav   bezprávia   voči   Sťažovateľke,   ktorý   bol   nastolený   Rozsudkom Krajského   súdu   a   ktorý   nebolo   možné   s   výnimkou   ochrany   garantovanej   generálnym prokurátorom prostredníctvom mimoriadneho dovolania žiadnym iným spôsobom napraviť. Uznesením Najvyššieho súdu 3 sa Sťažovateľke v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu, judikatúrou   Ústavného   súdu   a   zjednocujúcim   stanoviskom   Najvyššieho   súdu   odňala príležitosť, aby bola jej vec spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom a právo na súdnu ochranu...»

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodolnálezom, ktorým   vysloví,   že uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   M   Obdo   3/2013z 30. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   napadnutéuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zruší a vec vrátina ďalšie konanie a prizná sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra2014,   ktorým   tento   súd   mimoriadne   dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   sťažovateľkasťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.Ak však ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifickáodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadisc. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názorusťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne o odmietnutí mimoriadneho dovolania preneprípustnosť z dôvodu, že nepodala dovolanie, a teda nevyužila všetky zákonom dovolenéa efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a zákonom   chránených   záujmov.V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl.46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 M Obdo/3/2013 z 30. septembra2014 najvyšší súd uviedol:

„...   Za   základnú   otázku   v   tomto   dovolacom   konaní   s   poukazom   na   vyjadrenie žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 3 O. s. p./ označil, či s poukazom na ustanovenie § 243e O. s. p. ide o dovolanie prípustné, teda   čí   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mohol   účinne   podať   mimoriadne dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu žalobkyne   nebolo   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami.   Citoval   ustanovenie § 243e O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bolo porušený zákon /§ 243f/, ak to vyžaduje ochrana práv zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami   podá   proti   takémuto rozhodnutiu mimoriadne dovolanie...

S poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 179/2013 - 43 zo dňa 18. júla 2013 žalobkyňa mohla rozsudok po právnej stránke napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písmeno a/ O. s. p., to jest, že v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených v § 241 ods. 2 písmeno b/ a c/ O. s. p., to jest, že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok neprávne rozhodnutie veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo však žalobkyňa nepodala a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   viazaný   názorom   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243i odmietol...“

Ústavný   súd   pridržiavajúc   sa   svojej   doterajšej   judikatúry   konštatuje,   že   ochranaposkytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,ktorá   sa   domáha   podania mimoriadneho dovolania,   neúspešne   využila všetky zákonomdovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov[s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedkynemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné(až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiťtieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu   vyplýva   významnéobmedzenie   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   ktoré   zabezpečuje   jeho   výnimočnosťv súlade   s   teoretickou   podstatou   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (PL.   ÚS   57/99,III. ÚS 179/2013).

Judikatúra   ústavného   súdu   zastáva   stabilne   názor,   že   mimoriadne   dovolaniepredstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým   je   jeho   výnimočné   použitie   s   cieľom   presadiť   vecnú   správnosť   a   spravodlivosťsúdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií   jenevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,III. ÚS 179/2013).

Sťažovateľka   dovolanie   proti   rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) č. k. 6 Cob 117/2007-664 z 3. februára 2009 z dôvodu, že v konaní došlok niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 OSP, nepodala, teda nevyužila všetkyzákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránenýchzáujmov, čo má za následok, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení   sp.   zn.   3   M   Obdo   3/2013   z   30.   septembra   2014   zaoberal   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnými   námietkami   sťažovateľkytýkajúcimi   sa   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   pretomimoriadne   dovolanie   odmietol pre   neprípustnosť   z dôvodu,   že   sťažovateľka   nepodaladovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cob 117/2007-664 z 3. februára 2009,a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práva zákonom chránených záujmov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a základným právompodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný   súd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorounamieta   porušenie   svojich   práv uznesením   najvyššieho súdu sp. zn.   3 M Obdo 3/2013z 30. septembra   2014,   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015