znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 429/2014-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť Slovensko, a. s., Rožňavská 1, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Palla, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Slovensko,   a.   s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Slovensko,   a.   s., Rožňavská 1, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   účastníčkou   konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 65/2002 v procesnom postavení žalovanej (v 3. rade), v ktorom sa spoločnosť LATOUR, spol. s r. o., Súbežná 3/A,   Bratislava   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   domáhala   určenia   účinnosti   právneho úkonu a zaplatenia sumy 3 995 540,37 Sk (132 627,64 €) s príslušenstvom proti žalovaným: 1.   spoločnosti   ERSTA,   s.   r.   o.   Košice,   Barčianska   68,   Košice   (ďalej   len   „žalovaná v 1. rade“),   2.   spoločnosti   Železnice   Slovenskej   republiky   Bratislava,   Klemensova   8, Bratislava   (ďalej len   „žalovaná v 2.   rade“),   3.   sťažovateľke   a 4.   spoločnosti   Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava (ďalej len „žalovaná vo 4. rade“).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   32   Cb   65/2002-343   z 22.   mája   2007   určil,   že odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávok medzi obchodnou spoločnosťou METON, spol.   s r.   o.   (pôvodná   žalobkyňa),   a žalovanou   v 1.   rade   vykonané   25.   apríla   2001 spoločnosťou METON, spol. s r. o., je právne účinné. V druhom výroku rozsudku okresný súd   zaviazal   žalovanú   v 2.   rade   zaplatiť   žalobkyni   sumu   577 330   Sk   (19 163,85   €) s príslušenstvom a tretí výrok rozhodnutia zaväzoval sťažovateľku a žalovanú vo 4. rade spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   žalobkyni   istinu   v celkovej   sume   3 418 210,37   Sk (113 463,80 €) s príslušenstvom. Vo štvrtom a piatom výroku okresný uložil žalovaným v 2. a vo 4. rade, ako aj sťažovateľke povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni náhradu trov konania v sume 488 525,60 Sk (16 216,08 €) a na účet okresného súdu sumu 1 574 Sk (52,25 €). Všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovateľka   a   žalované v 2. a vo 4. rade   odvolania,   na   základe   ktorých   krajský   súd   rozsudkom č. k. 2 Cob 198/2007-430 z 18. novembra 2008 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že   žalobu   v celom   rozsahu   zamietol,   žalobkyni   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanej v 2. rade   a sťažovateľke   trovy   konania   a napokon   žalobkyni   uložil   povinnosť   zaplatiť na účet okresného súdu sumu 1 574 Sk (52,25 €). Všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Toto   druhostupňové   rozhodnutie   napadla   žalobkyňa   mimoriadnym   opravným prostriedkom   –   dovolaním.   Najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Obdo 58/2011   uznesením   z 31.   júla   2012   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 173/2012 vec opätovne prerokoval a rozsudkom z 20. decembra 2012 odvolania sťažovateľky a žalovaných v 2. a vo 4. rade vo vzťahu   k prvému   výroku   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   32   Cb   65/2002-343 z 22. mája 2007 odmietol   (ako   odvolanie   podané neoprávnenými osobami) a vo zvyšnej časti napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň krajský súd uložil sťažovateľke a žalovaným   v 2.   a vo   4.   rade   nahradiť   žalobkyni   trovy   dovolacieho   konania v sume 15 915 € spoločne a nerozdielne. Trovy odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Následne sťažovateľka rovnako ako žalované v 2. a vo 4. rade podali proti rozsudku krajského   súdu   z 20.   decembra   2012   dovolania,   ktoré   však   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014 podľa § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odmietol ako neprípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   tak   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cob   173/2012 z 20. decembra   2012   ako   aj   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013 z 31. januára 2014 porušili jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto „podáva túto ústavnú sťažnosť najmä z nasledovných dôvodov:

a) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd SR neprihliadol na vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., najmä tým, že odvolací súd prezentoval právny názor prvostupňového súdu ako svoj vlastný, a bez reakcie na obsah odvolania (odnímajúc tým sťažovateľovi protizákonne 1 celú súdnu inštanciu) a tým, že neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k odlišnému právnemu posúdeniu a ani rozhodnutiu dovolacieho súdu;

b)   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   súdnu ochranu tým, že nebola dodržaná zásada rovnosti a kontradiktórnosti konania;

c) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd SR odoprel sťažovateľovi právnu ochranu napriek tomu, že pozastavil vykonateľnosť odvolacieho   rozsudku 2012,   vysvetľujúc svoje meritórne   rozhodnutie   hrubo arbitrárnou úvahou;

d) bolo porušené právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, keď v konaní opakovane nastali zbytočné prieťahy...“.

Sťažovateľka presvedčenie o porušení svojich práv odôvodnila takto:«Nespravodlivosť   súdneho   procesu   pred   všeobecnými   súdmi   je   zjavná   najmä z nasledujúcich dôvodov:

1.)   všeobecné   súdy   porušili   práva   sťažovateľa   postupom   v   rozpore   so   zákonom a s účelom   a   zmyslom   súdnej   ochrany   a   spravodlivého   procesu   tým,   že   rozhodovali svojvoľne   (arbitrárne),   bez   opory   v   zákone   a   zaťažili   konanie   viacerými   vadami,   ktoré v inštančnom postupe neboli odstránené;

2.)   všeobecné   súdy   porušili   princíp   rovnosti   strán   a   kontradiktórnosti   súdneho konania,   keď   viacnásobne   zvýhodnili   žalobcu...,   najmä   bezdôvodným   nevykonaním dokazovania navrhnutého sťažovateľom a ostatnými spolužalovanými, avšak všetky dôkazy navrhované žalobcom boli vykonané;

3.)   Krajský   súd   Košice   rozhodol   o   tej   istej   veci   v   hrubom   rozpore   s   princípom právnej   istoty   a   zásadou   legitímnych   očakávaní,   keď   dvakrát   rozdielnym   spôsobom   v rokoch 2008 a 2012 posúdil žalobcov návrh, pričom ale ani raz nevykonával dokazovanie a rozhodnutie z roku 2012 neodôvodnil, len skopíroval názor prvostupňového súdu...;

4.)   všeobecné   súdy   rozhodovali   v   konaní   so   zbytočnými   prieťahmi,   čo   spolu s opravnými konaniami spôsobilo, že po 13 ročnom procese (stave právnej neistoty) tvorí príslušenstvo   (úroky   z   omeškania),   prisúdené   žalobcovi   nezákonnými   rozhodnutiami všeobecných súdov, približne tri štvrtiny celkovej prisúdenej sumy;

5.) v materiálnom právnom štáte je neprípustné plniť jeden dlh dvakrát (započítaním a splnením), napriek tomu sťažovateľovi bezprostredne hrozí druhé plnenie totožného dlhu, resp.   takéto   plnenie   už   aj   nastalo,   a   to   na   základe   nespravodlivého   súdneho   procesu, v ktorom bola sťažovateľovi znemožnená účinná obrana...

Napriek existujúcim   vadám konania sa   s odôvodnením   Prvostupňového rozsudku stotožnil Odvolací rozsudok 2012, pričom Najvyšší súd SR v Napádanom uznesení o oboch rozhodnutiach konštatoval, že spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 O. s. p., a preto ich možno považovať za preskúmateľné a ústavne akceptovateľné... Najvyšší   súd   SR...   v   Napádanom   uznesení...neprihliadol   ani   na   to,   že   Krajským súdom Košice nebolo riadne vykonané dokazovanie pred vydaním Odvolacieho rozsudku 2012   podľa   príkazu   samotného   Najvyššieho   súdu   SR   v   uznesení   NS   SR   2012,   čiže neprihliadol tak na vadu konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší   súd   SR...   tvrdí,   že   absencia   dokazovania   pred   Krajským   súdom...   bola dovolená z... dôvodu, že Prvostupňový rozsudok bol potvrdený, a teda odvolací súd údajne mohol rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania a dokazovania. Tento názor Najvyššieho súdu SR je v hrubom rozpore so zásadou legitímnych očakávaní a princípom právnej istoty, ktorú   Krajský   súd   Košice   porušil,   keď   o   tej   istej   veci   rozhodol   dvoma   rozdielnymi rozhodnutiami v roku 2008 a 2012, a to bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek ďalšie dokazovanie.

Prvostupňové konanie zavŕšené Prvostupňovým rozsudkom obsahovalo nasledovné vady:

a) prvostupňový súd porušil § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a to:

- tým, že... nevysvetlil..., prečo... žalovaným v 2., 3. a 4. rade... uložil povinnosť nahradiť trovy konania priamo... rozsudkom a žalovanému v 1. rade... až samostatným uznesením, na ktorého vydanie neboli splnené podmienky;

- tým, že zaviazal žalovaných v 2., 3. a 4. rade k náhrade trov konania aj za obdobie, kedy neboli účastníkmi konania...

b)   prvostupňový   súd   porušil   §   95   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď pripustil   zmenu   žalobného   návrhu...,   hoci   na   konanie   o   zmenenom   návrhu...   výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom...

c)   prvostupňový   súd   porušil   §   105   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď neskúmal svoju miestnu príslušnosť v časti konania o zaplatenie peňažnej sumy po zmene návrhu..., hoci túto ŽSR v konaní namietali;

d) prvostupňový súd zjavne porušil § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   zo   strany   žalovaných...   pričom   toto   nevykonanie dôkazov nebolo nijako v odôvodnení... rozsudku... vysvetlené...;

e) prvostupňový súd porušil aj § 132 Občianskeho súdneho poriadku, keď nesprávne vyhodnotil   vykonané   dôkazy,   pričom   toto   posúdenie   má   znaky   svojvôle,   a   to   z   týchto dôvodov:

- výsluch RSDr. J. J. bol nezákonný, nakoľko tento mal byť vypočutý ako účastník konania..., a nie v postavení svedka..., pretože bol konateľom pôvodného žalobcu...;

- prvostupňový súd arbitrárne vyhodnotil výšku príslušenstva...

f) prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, a to takou právnou kvalifikáciou, ktorá vykazuje znaky svojvôle... a je v rozpore s judikatúrou vyšších súdov:

Prvostupňový súd nesprávne aplikoval (interpretoval výkladom) ustanovenie § 351 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy, v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR... Prvostupňový   súd   porušil   zákon   ústavne   nesúladným   spôsobom   aj   vo   vzťahu k aplikácii ustanovení § 580 Občianskeho zákonníka a súvisiacich ustanovení Obchodného zákonníka   o   započítaní,   keď   v   rozpore   so   zákonom   aplikoval   tieto   ustanovenia   pri vyhodnotení platnosti a účinnosti započítania vzájomných pohľadávok...

Občiansky   zákonník   ani   Obchodný   zákonník   v   žiadnom   zo   svojich   ustanovení o započítavaní   pohľadávok   nevyžadujú   pre   platnosť   a   účinnosť   jednostranného započítacieho prejavu akúkoľvek aktivitu či súhlas druhého účastníka.

Hrubo   svojvoľná   úvaha   prvostupňového   súdu...   nijako   zrozumiteľným   spôsobom nevysvetľuje,   ani   neuvádza   žiadne   zákonné   dôvody,   ktoré   by   podporovali   záver o neplatnosti, resp. neúčinnosti započítania...

Nezákonná a arbitrárna je aj... úvaha prvostupňového súdu o tom, že „kompenzačný prejav spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o... nemohol byť platne účinný,...“ pretože definuje iné   podmienky   platnosti   a   účinnosti   započítania,   než   predpokladá   hypotéza   zákonnej právnej   normy,   čím prvostupňový   súd   koná svojvoľne   v rozpore   so   zákonnou úpravou. Zákon...   nevyžaduje   žiadne   oznámenia   ani   „preukázania“   voči   dlžníkovi   na   účinnosť jednostranného započítania.

Svojvoľná bola aj... úvaha prvostupňového súdu o dôkaznom bremene..., nakoľko prvostupňový súd nevysvetlil, prečo predložené jednostranné započítanie neakceptoval ako dôkaz, prečo neaplikoval úpravu § 359 Obchodného zákonníka a prečo zmätočne najprv konštatuje, že pohľadávky uplatňované žalobným návrhom sú nesporné, a následne, že nie je možné zistiť, či pohľadávky spoločnosti ŠPED - ELIT, s. r. o. sú splatné, resp. spôsobilé na započítanie, keďže sú to totožné pohľadávky...

Na   základe   uvedenej   nezákonnej   a   svojvoľnej   aplikácie   a   interpretácie   zákonnej úpravy   je   Prvostupňový   rozsudok   výsledkom   tak   arbitrárneho   a   svojvoľného   postupu a rozhodovania prvostupňového súdu, že tento predstavuje porušenie práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

Krajský   súd   Košice   bez   vykonania   akéhokoľvek   dokazovania,   nariadenia pojednávania, výzvy účastníkov na vyjadrenie alebo iného procesného úkonu, ktorým by umožnil žalovaným vrátane Sťažovateľa prezentovať svoj právny názor, resp. vyjadriť sa k právnym   záverom   dovolacieho   súdu   vysloveným   v   uznesení   NS   SR   2012,   rozhodol neústavným a nezákonným... rozsudkom 2012...

Odvolací rozsudok 2012 hrubým a svojvoľným spôsobom nielenže neodstraňuje vady prvostupňového konania a   rozhodnutia,   ale tieto   ešte podporuje a   pridáva k   nim vady vlastné, a to nasledovným spôsobom:

A)   Odvolací   rozsudok   2012   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   Prvostupňovým rozsudkom,   ktorý   však   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia,   neúplného dokazovania, konanie jemu predchádzajúce bolo postihnuté procesnými vadami a ktorý bol výsledkom svojvoľného uvažovania prvostupňového súdu...

B) Odvolací rozsudok 2012 je v príkrom rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím toho istého odvolacieho súdu v totožnej veci - Odvolacím rozsudkom 2008, kde Krajský súd Košice zaujal úplne odlišný hmotnoprávny názor na predmetnú vec..., ba dokonca v rozpore s uznesením NS SR 2012... nedoplnil dokazovanie..., čím možno jeho rozhodnutie považovať za prekvapivé...;

C) Odvolací rozsudok 2012 je výsledkom hrubo svojvoľného postupu odvolacieho súdu,   ktorý   neumožnil   Sťažovateľovi   ani   ostatným   žalovaným   vyjadriť   sa   k   právnemu názoru Najvyššieho súdu SR v uznesení NS SR 2012, a už vôbec nie na neho reagovať v rámci   dokazovania,   rovnako   tak   sa   žalovaní   nemohli   vyjadriť   k   zmenenému   právnemu názoru   Krajského   súdu   Košice   v   Odvolacom   rozsudku   2012,   ktorý   na   rozdiel   od Odvolacieho   rozsudku   2008   nereflektoval   žiadny   argument   Sťažovateľa   a   ostatných žalovaných v podaných odvolaniach...;

D)   Odvolací   rozsudok   2012   nie   je   výsledkom   samostatného   posúdenia   veci na základe odvolania, ale iba mechanickým odsúhlasením právneho záveru Prvostupňového rozsudku, a preto v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Ignorovanie obsahu   odvolania   Krajským   súdom   Košice   vyplýva   najmä   z   nasledovného   svojvoľného spôsobu „zdôrazňovania správnosti rozhodnutia odvolacím súdom“...

Z   porovnania   prvostupňového   znenia   a   druhostupňového   znenia   je   zrejmé,   že v časti...   Krajský   súd   Košice   výlučne   skopíroval   text   z   Prvostupňového   rozsudku do Odvolacieho rozsudku 2012, pričom celé jeho „zdôraznenie správnosti“... je prakticky kópiou cudzieho právneho názoru prvostupňového súdu.

Takýto postup odvolacieho súdu je v právnom štáte neprípustný, súdny prieskum prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní takýmto postupom stráca zmysel a účel, čo je nepochybne v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé súdne konanie...

E)   Odvolací   rozsudok   2012   sa   vôbec   nezaoberal   časťou   odvolaní   žalovaných (vrátane odvolania Sťažovateľa), týkajúcou sa výroku prvostupňového súdu... o náhrade trov konania, napriek tomu, že odvolávajúci sa žalovaní spochybnili výpočet náhrady trov konania, ktorá bola vyčíslená aj v časti (za čas), kedy žalovaní v 2., 3. a 4. rade neboli účastníkmi konania.

Krajský súd Košice svojím svojvoľným postupom, najmä uvedeným v bodoch B, C, a predovšetkým   D,   odňal   Sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   a   pri   zohľadnení všetkých okolností postupu prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní máme za to, že jednoznačne   bola   v   tomto   štádiu   konania   daná   vada   konania   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku...

Najvyšší súd SR... dňa 31. 01. 2014 vydal neústavné a nezákonné... uznesenie, ktorým dovolania   žalovaných   vrátane   dovolania   Sťažovateľa,   odmietol,   konštatujúc   dôvod neprípustnosti.

... Napádané uznesenie najmä:

A) Nebralo do úvahy dovolateľmi namietanú existujúcu vadu konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čím bolo porušené právo Sťažovateľa (aj ostatných dovolateľov) na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie;... je nezrozumiteľné, akým spôsobom Najvyšší súd SR dospel k arbitrárnemu záveru, že tvrdenia dovolateľov údajne nie sú opodstatnené. Tento záver Najvyššieho súdu SR... nie je preskúmateľný,...

B)   V   rozpore   so   zákonom   konštatovalo...   že   postup   odvolacieho   súdu,   ktorým... potvrdil prvostupňové rozhodnutie, bol možný bez doplnenia dokazovania, resp. nariadenia pojednávania,   a   to   preto,   že   sa   odvolací   súd   stotožnil   s   odôvodnením   prvostupňového rozsudku a jeho právnymi závermi v celom rozsahu; v rozpore so zákonom je tento postup najvyššieho   súdu...,   najmä   preto,   že   odvolací   súd   iba   mechanicky   prebral   názor   súdu prvého stupňa, a nie riadne preskúmaval odvolanie, preto, že odvolací súd nedal možnosť po rozhodnutí dovolacieho súdu sa žalovaným k nemu ani vyjadriť, a tiež preto, že odvolací súd   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   protirečí   vlastnému   predchádzajúcemu   právnemu posúdeniu veci vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tej istej veci;

C) v rozpore so zákonom a skutočnosťou konštatovalo..., že záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený nebol, hoci v uznesení NS SR 2012 bolo jasne uvedené, že k predmetnému právnemu posúdeniu v Odvolacom rozsudku 2008 potrebuje odvolací súd doplniť dokazovanie...,

D)   nesprávne   a   v   konečnom   dôsledku   arbitrárne   kvalifikovalo   splnenie   kritérií konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   pre   odôvodňovanie   rozhodnutí   Odvolacím rozsudkom 2012 v spojení s Prvostupňovým rozsudkom, ktoré in concreto splnené neboli. Predovšetkým sú svojvoľné (arbitrárne, bez zrozumiteľnej kvalifikačnej úvahy súdu k takému záveru smerujúcej) konštatovania Najvyššieho súdu SR... o tom, že:

-   sa   prvostupňový   súd   mal   vysporiadať   zákonným   spôsobom   s   otázkou jednostranného započítania spoločnosťou ŠPED - ELIT...;

- sa odvolací súd v potrebnom rozsahu mal zaoberať odvolaním...;

- sa odvolací súd mal „osobitne vyjadriť k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti jednostranného započítania pohľadávok“...;

-   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   údajne   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   resp. ústavne nekonformné, pretože pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa od znenia príslušných ustanovení nemal odchýliť a nemal poprieť ich účel a význam [v skutočnosti odvolací súd poprel význam a účel hmotnoprávnych ustanovení o započítavaní pohľadávok, keď   usudzoval   iné   podmienky   započítania,   než   predpokladá   zákon,   poprel   význam hmotnoprávneho ustanovenia o odstúpení, keď neuvažoval jeho účinky ex nunc, a najmä poprel   účel   a   význam   celého   odvolacieho   konania...   tým,   že   sa   vôbec   nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa ani iných žalovaných v ich odvolaniach a okrem stotožnenia sa   s   právnou   argumentáciou   prvostupňového   súdu   iba   prevzal   argumentáciu prvostupňového súdu...

E)... Neústavná aplikácia § 219 ods. 2 O. s. p. Najvyšším súdom SR... spočíva v tom, že Krajský súd Košice sa nevysporiadal s relevantnými námietkami Sťažovateľa a ostatných žalovaných v odvolaniach proti nezákonnosti Prvostupňového rozsudku, a Najvyšší súd SR tento   neústavný   postup   Krajského   súdu   Košice   neodstránil,   ale   podporil,   čím   odňal Sťažovateľovi   a   ostatným   dovolateľom   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   Sťažovateľ a ostatní dovolatelia takto neboli stranou odvolacieho konania, a ich činnosť nemohla mať vplyv na Odvolací rozsudok 2012, a tento nedostatok nenapravil ani Najvyšší súd SR... Najvyšší   súd   SR   v   Napádanom   uznesení   nekorigoval   v   dovolacom   konaní   vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., spočívajúcu v odňatí možnosti Sťažovateľa konať pred súdom, najmä preto, že svojvoľný Odvolací rozsudok 2012 sa odklonil od predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci (Odvolací rozsudok 2008), k čomu sa Sťažovateľ nemohol vopred vyjadriť, a rovnako tak nereagoval na odvolanie Sťažovateľa, a iba použil cudziu   argumentáciu   prvostupňového   súdu,   čím   prakticky   poprel   možnosť   odvolania Sťažovateľa...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odoprel   Sťažovateľovi   meritórny   prieskum Odvolacieho   rozsudku   2012,   pričom   Odvolací   rozsudok   2012   bol   len   „zostručnenou kópiou“   Prvostupňového   rozsudku,   ktorý   bol   z   vyššie   uvedených   dôvodov   neústavný a nezákonný.   V   konečnom   dôsledku   tak   napriek   realizovaným   opravným   konaniam o riadnom   a   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   nebolo   rozhodované   o   námietkach Sťažovateľa vytýkajúcich vady prvostupňového rozhodnutia.

Súdne konanie ako celok tak nebolo spravodlivé, pretože bez ohľadu na právny názor sťažovateľa na predmet konania (kde konajúce súdy sa nevysporiadali s právne relevantnou argumentáciou   sťažovateľa),   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   realizovať   jeho   procesné práva a povinnosti. Sťažovateľovi bolo najmä odopreté vysvetlenie údajnej nedôvodnosti jeho   odvolania,   bol   mu odopretý   reálny prieskum jeho   odvolania   v odvolacom   konaní, odopretá možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v prebiehajúcom konaní a bez opory v zákone odopretá ochrana proti vadám konania pred Najvyšším súdom SR, a taktiež mu bola odopretá ochrana proti vadám prvostupňového konania, v ktorom bolo Sťažovateľovi   odopreté   najmä   (avšak   nielen)   vysvetlenie   nevykonania   ním   navrhnutých dôkazov, odopreté právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania... V súdnom konaní ako celku bola porušená zásada rovnosti strán... Okresný súd Košice II ani Krajský súd Košice neposkytol Sťažovateľovi rovnaké možnosti,   ako   boli   poskytnuté   žalobcovi,   resp.   aj   žalovanému   v   1.   rade,   a   to   z   týchto dôvodov:

1) Okresný súd Košice II bez akéhokoľvek vysvetlenia v Prvostupňovom rozsudku nevykonal dôkazy navrhnuté Sťažovateľom, resp. aj žalovaným v 2. rade a v 4. rade...

2) Okresný súd Košice II konal rozdielnym spôsobom bez akéhokoľvek zdôvodnenia, resp.   zákonného   dôvodu   voči   žalovanému   v   1.   rade   a   voči   Sťažovateľovi   a   ostatným žalovaným,   keď   žalovaného   v   1.   rade,   hoci   tento   bol   neúspešný,   nezaviazal   priamo na náhradu   trov   konania   vo   výroku...   rozsudku,   ale   vyslovil,   že   o   tom   rozhodne samostatným uznesením...

3) Okresný súd Košice II umožnil žalobcovi obísť zákonné ustanovenia o miestnej príslušnosti vo vzťahu k žalovaným v 2. rade, 3. rade (Sťažovateľovi) a 4. rade tým, že mu umožnil rozšíriť žalobu na žalovaného v 2. rade v čase, keď sa žalovaného v 2. rade (ŽSR) prípadný určovací výrok netýkal… Najvyšší súd SR touto vadou v NU nezaoberal.

Okresný súd Košice II...   na námietku miestnej príslušnosti   právneho predchodcu žalovaných v 2., 3. a 4. rade - žalovaného v 2. rade (ŽSR) nereagoval nápravou tak, že by vylúčil vec o zaplatenie peňažnej sumy na samostatné konanie, a túto následne postúpil na miestne príslušný súd... Táto nerovnosť účastníkov konania nebola rovnako odstránená postupom súdov vyšších stupňov.

4) Krajský súd Košice bez akejkoľvek zjavnej reakcie na argumentáciu v odvolaní Sťažovateľa,   resp.   ostatných   odvolateľov   na   strane   žalovaných,   rozhodol   prekvapivo v neprospech žalovaných Odvolacím rozsudkom 2012, keď predtým rozhodol v ich prospech Odvolacím   rozsudkom   2008,   čo   okrem   už   uvedených   porušení   je   aj   porušením   zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti civilného konania. Tento nedostatok nebol odstránený ani postupom Najvyššieho súdu SR...

Sťažovateľ má aj za to, že súdne konanie je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko boli   dané zbytočné prieťahy v konaní,   vybočujúce   z rámca   primeranosti   dĺžky súdneho konania..., keď prvým významným nedôvodným prieťahom v konaní bolo obdobie odo dňa podania žaloby v roku 2002 do nariadenia prvého pojednávania vo veci samej v roku 2004, kedy súd s výnimkou zmeny účastníka vo veci nekonal. Ďalším významným a nedôvodným   prieťahom   v   konaní   bol   postup   Okresného   súdu   Košice   II   v   dovolacom konaní č. 4 Obdo 58/2011, keď sa konanie na Najvyššom súde SR začalo až v roku 2011, hoci opravný prostriedok (dovolanie) bol podaný v roku 2008. Tieto nedôvodné prieťahy v súdnom   konaní,   hoci   per   se   neboli   napadnuté   sťažnosťou,   prispeli   k   celkovému nespravodlivému vyzneniu súdneho konania v rozpore s účelom súdneho konania..., pričom sú per se porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a porušením práva garantovaného Sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto by mali byť zohľadnené ako podporný dôvod k vysloveniu porušenia práva podľa či. 46 ods. 1 Ústavy SR a najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   4   Obdo   23/2013   zo   dňa   31.   januára   2013   a rozsudkom   Krajského   súdu   Košice,   č.   k.   2   Cob/173/2012,   zo   dňa   20.   decembra   2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 4 Obdo 23/2013 zo dňa 31. januára 2013, a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 2 Cob/173/2012, zo dňa 20. decembra 2012 sa zrušujú.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu Sťažovateľa.“

Sťažovateľka   zároveň   požiadala   o   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného súdu sp. zn. 32 Cb 65/2002 z 22. mája 2007 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014, a to až do dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej,   ktoré   odôvodnila bezprostredne hroziacou ujmou, že „bude plniť dvakrát totožný dlh na základe výsledku súdneho procesu v rozpore s právom... na spravodlivé súdne konanie“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ/ka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ/ka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil/a za porušovateľa svojich práv. (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných   práv   (základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy), resp. iným subjektom (okresným súdom) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom konania je teda namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z   20.   decembra   2012   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013 z 31. januára 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012   z 20.   decembra   2012   ústavný súd   uvádza,   že   lehotu   na podanie sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   považoval   za   zachovanú,   a   to   v   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).

V   zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   2   Cob   173/2012 z 20. decembra 2012 okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a v nadväznosti na zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 2/, 3/ a 4/ v časti, ktorou títo napádajú výrok súdu prvého stupňa   o   určení   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   je potrebné odmietnuť, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou postupom podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p..

Odvolací súd zdôrazňuje, že táto časť výroku súdu prvého stupňa je výrokom, ktorý sa týka len žalobcu a žalovaného 1/ a netýka sa žalovaných 2/, 3/ a 4/. Títo žalovaní nie sú týmto výrokom dotknutí.

Okrem   iného   je   potrebné   poznamenať,   že   tento   výrok   bol   pôvodne   predmetom samostatného konania, kedy žalovaný 2/, 3/ a 4/ vôbec neboli účastníkmi tohto konania, z čoho možno jednoznačne usudzovať, že tento výrok sa ani podľa petitu nemal vzťahovať na žalovaných 2/, 3/ a 4/ a taktiež ani títo žalovaní neuvádzajú žiadnu konkrétnu ujmu na svojich právach. Oprávnenou osobou na podanie odvolania bol žalovaný 1/, ktorého sa výrok týkal, tento však odvolanie nepodal.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd preto odvolanie žalovaných podľa § 218 ods. 1 písm. b) odmietol. Pokiaľ sa jedná o zostávajúcu časť výroku súdu prvého stupňa v časti ukladajúcej zaplatiť žalovaným v 2/, 3/ a 4/ rade peňažné plnenie žalobcovi ako i vo výroku o trovách konania, je odvolací súd toho názoru, že toto rozhodnutie je vecne správne, a preto ho postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil a v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza: V konaní bolo sporné, či úkon, ktorým spoločnosť ŠPED-ELIT, s. r. o. vykonala započítanie vzájomných pohľadávok, je platným a účinným úkonom. Súd mal zato, že tento úkon nie je účinný, keďže bol vykonaný dňa 9. 4. 2001, avšak jeho doručenie strane, ktorej bol určený, nastalo dňom 11. 4. 2001, pričom z výpovede svedka J. mal súd za preukázané, že   ešte   pred   12. 4. 2001   žiadal   žalovaného   2/   a to,   aby   pozastavil   postúpenie   týchto pohľadávok. Toto nemožno vykladať inak ako odvolanie oznámenia o postúpení, ktoré bolo najprv vykonané v ústnej forme a následne aj vo forme písomnej.

Žalovaný 2/ bol riadne informovaný o odvolaní oznámenia o postúpení pohľadávok a tento   úkon   aj   takto   pochopil,   čomu   svedčí   aj   tá   skutočnosť,   že   zostávajúcu   časť postupovanej   pohľadávky   vo   výške   4.501.851.86   Sk   z   celkovej   výšky   8.496.826,23   Sk zaplatil priamo pôvodnému žalobcovi, a to čiastkovými platbami. Okrem toho mal súd za to, že   jednostranné   započítanie   vykonané   spoločnosťou   ŠPED-ELIT,   s.   r.   o.   je   neúčinné aj z toho   dôvodu,   že   započítací   prejav   je   možné   vykonať   až   po   tom,   keď   sa   stretnú pohľadávky spôsobilé na započítanie. V danom prípade bol úkon smerujúci k započítaniu vykonaný dňa 9. 4. 2001 (doručený žalovanému 2/ dňa 11. 4. 2001), avšak oznámenie o tom, že spoločnosť N.S.A., a. s. postupuje pohľadávky na spoločnosť ŠPED-ELIT. s. r. o. bolo   žalovanému   2/   doručené   až   12. 4. 2001.   leda   jednoznačne   po   tom,   ako   došlo   k doručeniu započítania. Kompenzačný prejav spoločnosti ŠPED-ELIT, s. r. o. preto nemohol byť platne účinný.

Z uvedených skutočností vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku súdu o povinnosti žalovaných v 2/,   3/ a 4/   rade peňažné plnenie žalobcovi ako aj vo výroku o náhrade trov konania je vecne správny, preto odvolací súd v tejto časti výrok rozsudku podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého súdy sú viazané len zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada a prípadne aj aplikuje súdny judikát,   či stanovisko len   vtedy,   ak   dôjde k záveru,   že   sú   v súlade   so   zákonom, ale záväzné pre neho nie sú.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si trovy odvolacieho konania nevyčistil (§ 151 ods. 1, 2 O. s. p.). Žalovaných v 2/, 3/ a 4/ rade súd zaviazal nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie vo výške 15.915,- eur (§243d ods. 1 O. s. p.).“

V prvom rade sťažovateľka vytýka krajskému súdu, že sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozsudkom, ktorý ona nepovažovala za správny. Odvolací súd tak urobil opierajúc sa o ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné zákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.

Z   formulácie   ustanovenia   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   taktiež vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu uvádzať ďalšie–ešte neuvedené–dôvody na zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   (svedčí   o   tom   slovné   spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody,   ktoré   už   boli   obsiahnuté   v   rozsudku   okresného   súdu,   nemožno   to   považovať za porušenie   ustanovenia   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   už   vôbec   nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľky.

Ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľky, že odvolací súd jej neumožnil vyjadriť sa k jeho zmenenému právnemu názoru ani právnemu názoru najvyššieho súdu uvedenému v uznesení z 31. júla 2012. Sťažovateľke bol obsah uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 58/2011 z 31. júla 2012 známy a nič jej nebránilo zaujať k nemu svoje stanovisko.   Napokon   k „zmenenému“   právnemu   názoru   krajského   súdu   uvedenému v rozsudku   sp.   zn.   2   Cob   173/2012   z 20.   decembra   2012   sa   sťažovateľka   vyjadrila v mimoriadnom   opravnom   prostriedku–dovolaní, a v rámci   konania o   ňom dovolací   súd napriek jeho odmietnutiu obšírne reagoval na podstatné námietky sťažovateľky.

Z uvedeného vyplýva, že uzneseniu krajského súdu nemožno pripísať nedostatky, ktoré   mu   sťažovateľka   vytýka.   Rozhodnutie   je   odôvodnené,   určité,   logické,   bez akýchkoľvek   vnútorných   rozporov.   Spĺňa   teda   požiadavky,   ktoré   sú   z   hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv a slobôd kladené na takéto rozhodnutie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením   dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08, III. ÚS 127/2012). Podľa ústavného súdu výklad právnych noriem   a ich   aplikáciu   krajským   súdom   nemožno   v   žiadnom   prípade   hodnotiť   ako svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnutý rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené všetky pre rozhodnutie podstatné skutkové ako aj práve skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k názoru o potrebe odmietnutia odvolania sťažovateľky v časti ako podaného neoprávnenou osobou a v časti potvrdenia rozsudku okresného súdu.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu posúdeniu veci, aké zaujal súd prvého stupňa (pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu), nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnosti   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľku označenými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   záverov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Cob 173/2012 z 20. decembra 2012 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol v rozpore   s   predchádzajúcim   jeho   rozsudkom   č.   k.   2   Cob   198/2007-430 z 18. novembra 2008   ako   aj   v   rozpore   so   závermi   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 58/2011 z 31. júla 2012, že došlo k odňatiu práva sťažovateľky konať pred súdom   [§ 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku], a s tým súvisiace   námietky, je potrebné   uviesť,   že   týmito   otázkami   sa   napriek   odmietnutiu   dovolania   sťažovateľky zaoberal najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014, preto v tejto časti vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013 z 31. januára 2014 ústavný súd opäť pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, preto rovnako ako   v prípade   krajského   súdu   skúmal,   či   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   z hľadiska ústavnoprávnych princípov udržateľné.

Dovolací súd sťažnosťou napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť...

Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti, rozhodnutiu, vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru dovolacieho   súdu,   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p.),   alebo   rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   znaky   vyššie   uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového súdu   o   určení   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade ako odvolanie podané neoprávnenými osobami, podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol. Vo zvyšnej Časti síce rozsudok Okresného súdu Košice II vo veci samej potvrdil, vo výrokovej časti však prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s, p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že dovolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa žalovanými namietaného ust. § 238 ods. 2 O. s. p. (ktorá je daná vtedy, ak sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prejednávanej veci vyslovil), je potrebné poukázať na nasledovné skutočností vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:...

Dovolací súd v predmetnej veci rozhodoval doposiaľ raz, a to uznesením sp. zn. 4 Obdo/58/2011 zo dňa 31. 07. 2012, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako   súdu   odvolacieho   č.   k.   2   Cob/198/2007-430   zo   dňa   18. 11. 2008   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom boli procesné dôvody, keď odvolaciemu súdu vytkol, že „... zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. bez toho, aby doplnil dokazovanie spôsobom uvedeným v § 120 a nasl. O. s. p., v dôsledku ktorej skutočnosti je konanie pred ním postihnuté inou vadou v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“. Súčasne odvolaciemu súdu vytkol jeho konštatovanie, že žalovaní v 2., 3. a 4 rade boli prvým (určujúcim) výrokom prvostupňového súdu dotknutí, a to bez toho, aby toto svoje konštatovanie konkretizoval. V dôsledku uvedeného mal dovolací súd za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenej časti je nepreskúmateľné. Súčasne v tejto súvislosti dovolací súd zdôraznil, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach.

Vzhľadom na uvedené, pochybenia odvolacieho súdu, ktoré mu vytkol dovolací súd, spočívali   v   procesných   pochybeniach,   keď   jednak   zmenil   prvostupňový   rozsudok   bez doplnenia dokazovania podľa § 120 a nasl. O. s. p. a jednak nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k odvolaniu žalovaných v 2., 3. a 4. rade podanom proti určujúcemu výroku prvostupňového rozsudku.

Z dôvodu, že odvolací súd v ďalšom konaní rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil, ale odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade, ktorým napadli jeho výrok o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, odmietol a vo zvyšnej časti prvostupňový rozsudok   potvrdil,   takýto   jeho   postup   bol   možný   bez   doplnenia   dokazovania,   resp. nariadenia   pojednávania,   keďže   sa   s   odôvodnením   rozsudku   a   jeho   právnymi   závermi v celom rozsahu stotožnil. Vo vzťahu k odmietnutiu odvolania žalovaných v 2., 3. a 4. rade, odvolací súd postupoval v súlade s názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto súvislosti, keď poukázal na to, že právo na podanie odvolania patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému   bola   rozhodnutím   spôsobená   ujma   na   jeho   právach.   Odvolací   súd   svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležíte odôvodnil, v dôsledku ktorej skutočnosti odstránil vadu vytknutú mu dovolacím súdom o nepreskúmateľnosti svojho predchádzajúceho rozhodnutia v dotknutej časti. Dovolací súd vo vzťahu k výroku prvostupňového rozhodnutia o určení účinnosti odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávok, v súvislosti s ktorým odvolací súd zdôraznil, že tento sa týka len žalobcu a žalovaného v 1. rade dodáva, že v danej veci chýba hmotnoprávny základ záväzkovoprávneho vzťahu medzi pôvodným žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade, keďže posudzovaná zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v 1. rade.

Na   margo   námietky   žalovaných   spočívajúcej   v   tvrdení   o   porušení   zásady dvojinštančnosti   konania,   považuje   dovolací   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   nejde o porušenie   tejto   zásady,   keď   odvolací   súd   postupuje   v   zmysle   zákonného   ustanovenia (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a odvolanie účastníka podané proti výroku, z ktorého mu nevzniká ujma na jeho právach, odmietne (pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodní). Pokiaľ   ide   o   posúdenie   otázky   účinnosti   právneho   úkonu   a   nároku   žalobcu na zaplatenie   ním   uplatnenej   istiny   vrátane   úrokov   z   omeškania   (t.   j.   vo   veci   samej), záväzný právny názor dovolacieho súdu doposiaľ vyslovený nebol, a teda odvolací súd sa od neho nemohol ani odchýliť. Vzhľadom na uvedené dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p. prípustné nie je...

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti   námietok   žalovaných   v   2.,   3.   a   4.   rade   spočívajúcich   v   tvrdení,   že   im postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci   vysloveným   v   napadnutom   rozhodnutí.   Z   hľadiska   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   nie   je rozhodujúce,   či   účastník   konania   konal   pred   súdom   osobne   alebo   prostredníctvom zástupcu,   ale   len   to,   či   bol   v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   ukrátený   na   svojich procesných právach. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj dovolateľmi namietané nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ďalej nimi namietané hodnotenie dôkazov, ako aj rozhodnutie odvolacieho   súdu   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania,   opodstatnenosť   ktorých tvrdení však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   vylučujúcich   ľubovôľu   pri   rozhodovaní,   je   aj   povinnosť   súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p,), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,   vrátane toho,   čo uviedli účastníci.   Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§   157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho celkovú presvedčivosť.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto   norma   sa   uplatňuje   aj   v   odvolacom   konaní   (§   211   ods.   2   O.   s.   p.).   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (napr. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých rozhodnutí všeobecných   súdov   (tak   prvostupňového   súdu,   ako   aj   súdu   odvolacieho a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).

Dovolací   súd   po   preskúmaní   oboch   vo   veci   vydaných   rozhodnutí,   tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho,   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu v spojení   s   potvrdeným   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa,   vyššie   uvedené   kritériá   pre odôvodňovanie   rozhodnutí   v   zmysle   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   spĺňa,   a   preto   ho   možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenia) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav   pod   aplikovanú   právnu   normu,   t.   j.   aké   konkrétne   subjektívne   práva   a   povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú   najmä   kritériá   určitosti   (prehľadnosti),   zrozumiteľnosti   i   presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k určujúcej časti   žalobného   návrhu   vysporiadal   s   otázkou   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcu na určení   účinnosti   právneho   úkonu,   následne,   sústrediac   sa   na   posúdenie   sporných skutočností,   vysporiadal   sa   s   otázkou   platnosti   a   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy o postúpení   pohľadávok...,   otázkou   zániku   žalobou   uplatneného   nároku   na   zaplatenie vykonaním   jednostranného   započítania...,   ako   aj   námietkami   žalovaných   ohľadne   ich pasívnej legitimácie, námietky premlčania a litispendencie, a to aj podrobným poukázaním na právnu teóriu.

Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, keď   vo   vzťahu   k   odmietnutiu   odvolaní   žalovaných   v   2.,   3.   a   4.   rade   voči   určujúcemu (prvému)   výroku   prvostupňového   rozsudku   vysvetlil   dôvod   odmietnutia.   O   povinnosti žalovaných v 2. až 4. rade platiť žalobcovi rozhodol súd prvého stupňa svojím druhým a tretím   výrokom,   voči   ktorému   právo   podať   odvolanie   mali   a   odvolací   súd   sa   ním aj v potrebnom rozsahu zaoberal, a teda obrana ich práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania umožnená bola.

Vo vzťahu k odôvodneniu odvolacieho súdu týkajúceho sa potvrdzujúcej časti jeho rozhodnutia je potrebné skonštatovať, že i keď je jeho odôvodnenie v tejto časti pomerne stručné, túto možnosť mu poskytuje ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a osobitne sa vyjadril k spornej otázke týkajúcej sa účinnosti jednostranného započítania pohľadávok.... Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných predpisov sa od znenia príslušných ustanovení neodchýlil a nepoprel ich účel a význam... Dovolatelia ďalej namietli, že odvolací súd konal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania,   v   dôsledku   ktorej   skutočnosti   procesné   pochybil   a   konal   v   rozpore s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   základným   predpisom upravujúcim procesný postup súdu.

Z   ustanovenia   §   214   ods.   1   O.   s.   p,   (v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania odvolacieho súdu - 20. 12. 2012) vyplýva, že odvolací súd je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).   Je   teda   na   úvahe   príslušného   odvolacieho   senátu,   v   ktorých   prípadoch   bude nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.

V zmysle § 213 ods. 1 O. s. p. je odvolací súd skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa viazaný a k iným skutkovým záverom má možnosť dospieť, len ak má o ich správnosti pochybnosti. V posudzovanom prípade napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výrokoch   o   povinnosti   žalovaných   zaplatiť   žalobcovi uplatnenú   istinu   aj   s   úrokmi   z   omeškania   z   dôvodu   jeho   vecnej   správnosti,   a   to   tak z hľadiska skutkového, ako aj právneho stavu veci, kedy sa súd v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p.   môže   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti doplniť ďalšie dôvody. Preto postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, bol   zákonný   a žalovaným   nebola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Na   zdôraznenie správnosti postupu odvolacieho súdu, dovolací súd dodáva, že bol zachovaný aj postup podľa § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého bol odvolací súd povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Stalo sa tak oznámením Krajského súdu   v   Košiciach   z 13. 12. 2012   o   verejnom   vyhlásení   rozsudku   v   predmetnej   veci.... Vo vzťahu k ust. § 115a O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. dovolací súd dopĺňa, že odvolací   súd   účastníkov   na   vyjadrenie   sa   k   možnosti   rozhodnúť   vec   bez   nariadenia pojednávania s ich súhlasom ani nevyzýval, a to vzhľadom na použitie ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.

Zhrnúc všetky vyššie uvedené skutočnosti má dovolací súd za to, že pokiaľ odvolací súd o odvolaní dovolateľov rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, procesne nepochybil a takýmto postupom im neodňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatie   možnosti   konania   pred   súdom   dovolatelia   vyvodzujú   aj   z   toho,   že   súd rozhodol bez náležitého dokazovania, keď nevykonal všetky významné dôkazy, v dôsledku ktorej skutočnosti neúplné zistil skutkový stav veci, majúci za následok nesprávne právne posúdenie veci.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci.

Citované   ustanovenie   je   vyjadrením   nezávislého   postavenia   súdu   pri   hodnotení dôkazov, ktoré vykonal,   vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto   nevykonanie   účastníkom   navrhnutých   dôkazov   nemožno   kvalifikovať   ako   odňatie práva konať pred súdom. O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo.   Pokiaľ   súd   na   procesné   úkony   účastníka   konania   reaguje   primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   nemožno   jeho   postup   spočívajúci v nevykonaní   navrhovaných   dôkazov   hodnotiť   ako   odňatie   práva   konať   pred   súdom   v zmysle § 237 písm. f) O. s. p....

Po   oboznámení   sa   s   písomným   odôvodnením   prvostupňového   rozsudku v spojení s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu dovolací súd, s poukazom na   už   vyššie   uvedené,   konštatuje,   že   toto   zodpovedá   zákonnej   požiadavke   riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 211 ods. 2 O. s. p.).

Na   margo   tvrdeného   nevykonania   dôkazov,   konkrétne   výsluchu   svedka   E.   S., navrhnutého žalovanými v 2. až 4. rade a svedkyne A. H., navrhnutej žalovaným v 3. rade, v prvostupňovom konaní, dovolací súd pre úplnosť dodáva, že na poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, konaným dňa 22. 05. 2007... účastníci na výzvu súdu návrhy na doplnenie   dokazovania   nemali   žiadne   (z   čoho   možno   vyvodiť,   že   na   výsluchu menovaných   svedkov   zrejme   netrvali),   v   dôsledku   ktorej   skutočnosti   súd   pristúpil k oboznámeniu   s obsahom   spisu   a   následne,   postupujúc   podľa   §   120   ods.   4   O.   s.   p., uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

Vo   vzťahu   k   dovolateľmi   vytýkanému   dovolaciemu   dôvodu   podľa   §   241   ods.   2 písm. b/ O. s. p... dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada konania je procesná vada, ktorá na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.   nezakladá   zmätočnosť rozhodnutia.   Dovolací   súd   síce   naň   prihliada   z   úradnej   povinnosti,   avšak   samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Je právne relevantná,   ak   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Dovolací   súd   môže pristúpiť   k   posúdeniu   opodstatnenosti   tvrdenia   o   existencii   tohto   dovolacieho   dôvodu až vtedy,   keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné,   o tento prípad však v prejednávanej veci nejde.

Dovolatelia   napokon   tvrdia,   že   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). K obsahu tejto dovolacej námietky je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený   skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd však právnym posúdením veci účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. neodníma. Právne posúdenie veci súdmi nižších   stupňov   je   najvyšším   súdom   považované   za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, procesnou vadou konania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   nie   je,   pretože   (ani   prípadným)   nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania realizáciu jeho procesného oprávnenia neznemožňuje. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného   ustanovenia)   zistená   nebola,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd dovolací, dovolanie označených žalovaných podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Ako   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   najvyšší   súd uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolania   sťažovateľky   a ďalších   žalovaných   odmietol. Vychádzal   pritom   z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   konkrétne   z   §   238 a to s prihliadnutím   na   formu   dovolaním   napadnutého   druhostupňového   rozhodnutia (rozsudok), v ňom uvedený verdikt (potvrdenie príslušnej výrokovej časti prvostupňového rozsudku a nevyslovenie prípustnosti dovolania), ako aj jeho obsah (prípadné odchýlenie sa od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu,   ktorý   v prerokovávanej   veci   už   skôr   vyslovil) a dospel k záveru, že proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné. Neopomenul pritom v odôvodnení uviesť aj relevantné skutkové okolnosti veci a ich hodnotenie.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k   súdnej   ochrane v   konaní o   mimoriadnom   opravnom prostriedku.

Z   citovaných   častí   namietaného   uznesenia   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   svoj záver, že dovolanie sťažovateľky (a ďalších žalovaných) v danom prípade nie je prípustné, primeraným   spôsobom   odôvodnil,   pričom   tento   jeho   záver   nemožno   považovať za arbitrárny.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   namietaného   uznesenia   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach posudzovanej   prípustnosti   dovolania,   pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone. Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s uvádzanými dovolacími dôvodmi a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd primerane reagoval na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí mal odchýliť od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vo veci   už   skôr   vyslovil   (nemožnosť   zmeny   prvostupňového   rozsudku   bez   vykonania dokazovania   na   druhom   stupni   v tejto   veci)   a bez   potreby   zopakovania   odôvodnenia najvyššieho   súdu   na   tomto   mieste   ústavný   súd   poznamenáva,   že   tento   absolútne presvedčivým   spôsobom   ozrejmil,   prečo   toto   tvrdenie   sťažovateľky   neakceptoval.   Išlo predovšetkým   o to,   že   krajský   súd   pri   opätovnom   rozhodovaní   o odvolaní   účastníkov konania rozsudok okresného súdu nezmenil (ako tomu bolo pri prvom rozhodnutí), a preto doplnenie   dokazovania   v takomto   prípade   nebolo   podmienkou   zákonne   súladného rozhodnutia.

Aj   v časti   odmietnutia   odvolania   sťažovateľky   a žalovaných   v 2.   a vo   4.   rade vo vzťahu   k prvému   výroku   rozsudku   okresného   súdu   ako   podaného   neoprávnenými osobami považoval najvyšší súd za súladné s jeho predtým vyjadreným právnym názorom a jasne uviedol (čo   je rozhodujúcim z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľky), prečo to tak bolo.

Najvyšší súd sa podrobne zaoberal aj námietkou sťažovateľky a ďalších dovolateliek, podľa   ktorých   konanie   odvolacieho   súdu   bolo   poznačené   procesnou   vadou   uvedenou v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. V úvode tejto problematiky najvyšší súd ilustroval,   kedy   zvyčajne   dochádza   k odňatiu   procesných   práv   účastníkov   konania konajúcim súdom a ktoré z dovolateľkami (teda aj sťažovateľkou) namietaných okolností by mohli dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku prípadne naplniť   (napr.   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia,   nesprávne   hodnotenie   dôkazov, nenariadenie   pojednávania   odvolacím   súdom),   avšak   ktorého   naplnenie   v konečnom dôsledku nezistil.

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s odôvodnením   prvostupňového rozsudku považoval najvyšší súd za spĺňajúce kritériá uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,   a teda   za odôvodnené, preskúmateľné a akceptovateľné. Znova   však   rozhodujúcim   je,   že   dovolací   súd   tento   svoj   záver   dostatočne   presvedčivo odôvodnil. Uviedol, ktorými relevantnými skutočnosťami sa súdy nižších stupňov zaoberali a   ako   ich   hodnotili   a ich   skutkové   a právne   závery   nepovažoval   za   rozporné   s platnou právnou úpravou.

Dovolací   súd   neopomenul   ani   otázku   sťažovateľkou   namietaného   nenariadenia pojednávania v odvolacom konaní. Svoje závery o správnosti postupu krajského súdu (resp. o procesnom nepochybení) opäť oprel o príslušné zákonné ustanovenia § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v relevantnom   znení   a uviedol   aj   skutkové   okolnosti použitia   takéhoto   postupu   odvolacím   súdom.   Takémuto   odôvodneniu   najvyššieho   súdu nemožno z hľadiska ústavno-procesných princípov nič vytknúť.

V súvislosti   s námietkou   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   sa   dovolací   súd zaoberal aj nevykonaním sťažovateľkou navrhovaných dôkazov súdmi nižších stupňov. Ani do odôvodnenia v tejto časti ústavný súd nepovažuje za potrebné vstupovať, pretože toto je z pohľadu   poskytnutia   ochrany   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   sťažovateľky postačujúce.   Ústavný   súd   akceptuje   názor,   že   pokiaľ   všeobecný   súd   nevykoná   všetky účastníkmi konania navrhované dôkazy, neznamená to samo osebe bez ďalšieho, že došlo k odňatiu práva tohto účastníka konať pred súdom. Najvyšší súd zdôraznil, že sťažovateľke nebola   odopretá   možnosť   navrhnúť   dôkazy,   čo   je   rozhodujúce   pre   zachovanie   práva účastníka   konať   pred   súdom,   avšak   to,   či   ich   všeobecné   súdy   vykonajú,   je   na   ich rozhodnutí.   Dovolací   súd   zároveň   poznamenal,   že   v rozhodnom   čase   (na   poslednom pojednávaní okresného súdu) sťažovateľka nemala žiaden návrh na doplnenie dokazovania. Jej   obranné   tvrdenie,   že   už   skôr   v konaní   navrhla   výsluch   označených   svedkov a nepovažovala za potrebné tieto dôkazy opakovane navrhovať, nemožno akceptovať, a to vzhľadom   na právnu   zásadu   vigilantibus   iura   scripta   sunt,   ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné pričinenie sťažovateľky o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ/ka počas trvania celého súdneho konania sledoval/a svoje subjektívne práva a robil/a také kroky, v dôsledku   ktorých   by nedochádzalo k ich   ohrozovaniu a poškodzovaniu.   Podľa   názoru ústavného súdu   aj vzhľadom na možný procesný   vývoj súdneho konania (v niektorých prípadoch vykonaním dôkazu odpadne dôvod vykonania iného) sťažovateľke nič nebránilo, aby   vo svojom   záujme   opakovane   žiadala   výsluch   navrhovaných   svedkov,   a to   v na   to príhodnom čase pred momentom vyhlásenia skončenia dokazovania.

Napokon sa najvyšší súd vysporiadal aj s otázkou tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia   veci   odvolacím   súdom.   Ústavný   súd   opäť   nepovažuje   za   potrebné   citovať príslušnú časť odôvodnenia dovolacieho súdu na tomto mieste, avšak s poukazom na toto odôvodnenie   je   zjavné,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   boli   požiadavky   kladené na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia splnené.

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podobne   ako   v prípade   odvolacieho   medzi namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   a možnosťou   porušenia   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 31. januára 2014 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné,   a preto   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd zvýrazňuje jednak skutočnosť,   že   sťažovateľka   nežiadala   v petite   sťažnosti   vysloviť   porušenie   tohto základného   práva,   a v konečnom   dôsledku   sama   uviedla,   že „nedôvodné   prieťahy v súdnom   konaní...   per   se   neboli   napadnuté   sťažnosťou“, a jednak   že   vzhľadom   na judikatúru ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) je táto námietka zjavne neopodstatnená, pretože ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho,

že účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty (II. ÚS 26/95), v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

Vzhľadom   na   právoplatné   skončenie   všetkých   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (prvostupňového, druhostupňového aj dovolacieho) vo veci sťažovateľky ešte pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k porušovaniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd by túto časť sťažnosti musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky podľa ústavy, ani práva podľa dohovoru, nerozhodoval o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom. Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   bolo   rovnako   bez   právneho   významu   zaoberať   sa požiadavkou   sťažovateľky   o rozhodnutie   o   dočasnom   opatrení,   ktorým   by   ústavný   súd odložil   vykonateľnosť   právoplatných   rozhodnutí   okresného   súdu   z 22.   mája   2007 a najvyššieho súdu z 31. januára 2014.

Na strane najvyššieho súdu v záujme ochrany svojich práv požiadala vo veci o štatút vedľajšieho účastníka obchodná spoločnosť LATOUR, s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava. Rozhodnutie o pripustení, resp. nepripustení vedľajšieho účastníka v konaní sa viaže na vec, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie s tým, že ústavný súd rozhodne v merite veci.

Vzhľadom na to, že návrh bol odmietnutý, je bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa návrhom na pripustenie vedľajšieho účastníka v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014