znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 429/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. M., trvalý pobyt prihlásený na Miestnom úrade mestskej časti B, zastúpeného advokátkou JUDr. J. L., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 Co/29/2013-201 z 28. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. Ľ. M., trvalý pobyt prihlásený na Miestnom úrade mestskej časti B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. L., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/29/2013-201 z 28. mája 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní o zvýšenie výživného vedenom   na Okresnom súde   Košice   II (ďalej len „okresný   súd“) pod sp. zn. 25 P 332/2009. Okresný súd rozhodnutím zo 14. apríla 2011 zmenil rozsudok, ktorým bola naposledy určená vyživovacia povinnosť sťažovateľa na jeho maloletú dcéru, a zvýšil výživné zo sumy 33,19 eur na 40 eur mesačne. Zároveň mu povolil splácať dlžné výživné vo výške 129,40 eur v mesačných splátkach po 10 eur spolu s bežným výživným.

Na základe odvolania navrhovateľky krajský súd uznesením č. k. 7 CoP 186/2011-93 z   30.   januára   2012   rozhodol   o   zrušení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že súd riadne nezistil potencionálne zárobkové schopnosti   a   možnosti   otca,   ako   aj   ďalšie   relevantné   skutočnosti   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Po ďalšom prerokovaní veci a doplnení dokazovania okresný súd rozhodol tak, že zvýšil   výživné   zo   strany   sťažovateľa   na   jeho   dcéru   (v   tomto   štádiu   konania   už navrhovateľku) od 29. septembra 2009 zo sumy 33,19 eur mesačne na 120 eur mesačne a od 1. septembra 2012 na sumu 150 eur mesačne. Zároveň zaviazal sťažovateľa uhradiť stanovené dlžné výživné do 90 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám navrhovateľky.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co/29/2013-201 z 28. mája 2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich výrokoch o zvýšení výživného potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa arbitrárne a svojvoľne vysporiadal s posúdením existencie   potencionality   jeho   príjmov.   Sťažovateľ   totiž   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu namietal najmä, že „prvostupňový súd pri hodnotení potencionálnych možností   zamestnania   postupoval   nesprávne   a   nespravodlivo,   keď   sa   zameral na potencionálne   vykonávanie   zamestnania   ako   napr.   elektrotechnický   inžinier, resp. programátor,   ktoré   nezodpovedajú   reálnemu   stavu   a   ani   krajne   hypotetickým možnostiam   sťažovateľa.   Sťažovateľ   namietal,   že   v   oblasti,   ktorú   vyštudoval   nikdy nepracoval,   navyše   svoje   technické   vzdelanie   ukončil   už   pred   desiatkami   rokov.   Jeho možnosti,   vyplývajúce   z   tohto   vzdelania,   najmä   vzhľadom   na   vývoj   vedy   a   techniky za obdobie od skončenia jeho vysokoškolského štúdia, sú v dnešnej dobe nulové. Sťažovateľ uviedol,   že   po   desiatkach   rokov   od   ukončenia   svojho   vzdelania   neovláda   odbor,   ktorý vyštudoval a nie je od neho možné spravodlivo očakávať, že by sa v danom odbore dokázal uplatniť, nakoľko už nedisponuje potrebnými znalosťami a ani praxou. Znalosti sťažovateľa v žiadnom prípade nie je možné porovnávať s vedomosťami čerstvého absolventa školy. Za úplne   irelevantné   považoval   sťažovateľ   zisťovanie   voľných   pracovným   miest na programátorských   pozíciách,   keďže   programátorské   vzdelanie   a   ani   znalosti   nikdy nemal,   nevlastní   počítač   a   ani   neovláda   prácu   na   počítači   mimo   základov   bežných užívateľských programov. Sťažovateľ preto namietal, že nie je na základe týchto skutočností možné,   pri   snahe   súdu   určiť   potencionálnu   výšku   jeho   príjmov,   vychádzať   z   vyššie uvedených skutočností a ani z príjmov dosahovaných vo vyššie uvedených profesiách. Ďalej sťažovateľ namietal, že zisťovanie voľných pracovných miest v odbore elektrotechnik bolo vykonané v Košickom kraji, v meste K., pričom sťažovateľ dlhodobo žije v Českej republike a trvalý pobyt má vzhľadom na dlhodobú absenciu vlastného a trvalého bývania vedený na Miestnom úrade v B. ako bezdomovec. Štatistické zisťovanie voľných pracovných miest v meste K. nemá preto pre preukazovanie zárobkových možností sťažovateľa žiadny význam. Možnosť   zamestnania   sťažovateľa   v   meste   K.   je   ovplyvnená   najmä   možnosťou   resp. nemožnosťou   bývania,   ktoré   si   sťažovateľ   v   meste   K.   nedokáže   zabezpečiť   z   dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Ak by tento postup súdu mal byť v súlade so zákonom, pri ktoromkoľvek konaní o výživnom, ktoré by bolo vedené kdekoľvek v rámci Slovenskej republiky, by mohlo súdom stačiť, ak by zisťovali, aké príjmy a aké možnosti zamestnania sú v   Bratislavskom   regióne,   teda   regióne   s   vyššom   možnosťou   uplatnenia   sa   a   s   vyšším priemerným príjmom.“.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal dôvodmi, pre ktoré on svoje vzdelanie nevyužíva, a tiež neuviedol, prečo dané skutočnosti nezohľadnil a nepovažoval ich za dôvody objektívneho charakteru. Odvolací súd teda „arbitrárne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu, a to tým že svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co/29/2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 Co/29/2013-201 zo dňa 28. 05. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa Ing. Ľ. M. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 7 Co/29/2013-201 zo dňa 28. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť rozhodnutia okresného súdu   č.   k.   25   P/332/2009-175 z 13.   novembra 2012.   Odklad vykonateľnosti odôvodňuje tým, že „právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. zo dňa 13. 11. 2012, ktorým súd rozhodol o zvýšení výživného na maloletú tak, že zvýšil výživné od 29. 09. 2009 zo sumy 33,19 € mesačne na sumu 120.- € mesačne a od 01. 09. 2012 na sumu 150.- € mesačne zároveň rozhodol o tom že sťažovateľ je povinný zaplatiť dlžné výživné za obdobie od   29.   09.   2009   do   31.   10.   2012   vo   výške   3   268,-   €   ani   krajne   nezodpovedá   jeho možnostiam a jediným výsledkom predmetného rozsudku bude vedenie exekučného konania voči sťažovateľovi ako aj trestného konania, nakoľko povinnosť mu uložená v predmetnom rozsudku   je   pre   sťažovateľa   nesplniteľná   nie   len   vzhľadom   na   jeho   súčasné   finančné, zárobkové   a   majetkové   pomery,   ale   ani   na   jeho   potencionálne   zárobkové   možnosti. Odkladom   vykonateľnosti   by   zároveň   nevznikla   žiadnym   osobám   ujma,   ktorá   by   bola porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľovi.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   považoval   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred nimi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I.   ÚS   20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vzhľadom   na   vymedzený   rozsah   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom okresného súdu, je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume.

Sťažovateľ   ďalej   vyjadruje   nespokojnosť   s   tým,   že   krajský   súd   sa   podľa   neho dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolania smerujúcimi proti rozsudku prvostupňového súdu č. k. 25 P 332/2009-175 z 13. novembra 2012, ktorým došlo k zvýšeniu výživného na jeho dcéru. To robí jeho rozhodnutie podľa sťažovateľa svojvoľným a arbitrárnym.

Ústavný súd považoval na tomto mieste za potrebné poukázať na právne názory vyslovené   vo   svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení so skutkovými a právnymi   závermi   obsiahnutými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 25 P 332/2009   a   až   na   tomto   základe   formuloval   svoje   závery   k   ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,   ktoré   použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok   odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko).

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   vzhľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   a   funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy   správne   právne   vyhodnotili   zistený   stav.   Z   ústavného   princípu   nezávislosti   súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných   dôkazov.   Navyše,   pokiaľ   ide   o   dodržanie   procesných   ustanovení   v   konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:„Odvolací   súd preskúmal rozsudok súdu prvého   stupňa   v napadnutých   výrokoch spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v   konaní   najavo,   vrátane   toho,   čo   uviedli   účastníci   konania,   preto   je   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   presvedčivé   a   s jeho   závermi   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v prevažnej miere už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa   a   odporca   ani   v   odvolaní   neuviedol   žiadne   relevantné   skutočnosti   majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. K odvolacím námietkam odporcu odvolací súd dodáva, že predpokladom zmeny rozhodnutia o výživnom podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine je výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t. j. oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí   ísť   o   zmenu   trvalú nielen   prechodnú   a   musí ísť   o zásadnú zmenu v tých okolnostiach,   z   ktorých   vychádzalo   predchádzajúce   rozhodnutie   o   výživnom.   V   konaní o zmenu   výživného   je   preto   potrebné   porovnať   pomery,   z   ktorých   vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania súdu o návrhu   na   zmenu   výživného.   Aj   pri   rozhodovaní   o   výživnom v dôsledku   zmeny pomerov sa použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sa povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.   Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými   výdavkami   rodičov   a   pri   skúmaní   schopností,   možností   a   majetkových   pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného.   Na   schopnosti,   možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu   výhodnejšieho   zamestnania,   zárobku   alebo   majetkového   prospechu,   rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Pri určení výživného je vždy rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý   fakticky   dosahuje,   pretože   princíp   potencionality   má   prednosť   pred   princípom fakticity, a to aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva jeho stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného...

Odporca   v   priebehu   konania   na   súde   prvého   stupňa,   ani   v   odvolacom   konaní nepreukázal z akého dôvodu nevyužíva svoje vysokoškolské vzdelanie, keďže tvrdí, že nikdy vo vyštudovanom odbore nepracoval. Rovnako nie je zrejmé, z akého dôvodu sa dlhodobo zdržiava v Českej republike, kde nie je schopný zabezpečiť si adekvátne trvalé zamestnanie. Odporca nepreukázal ani že by mu iné okolnosti, ako napr. zhoršený zdravotný stav bránili zamestnať sa v pracovnom pomere zodpovedajúcom jeho vzdelaniu. Skutočnosť, že odporca nevyužíva   svoje   subjektívne   vlastnosti   na   využívanie   svojho   vzdelania,   prípadne   jeho rozširovanie, nemôže byť na ťarchu dieťaťa, ktoré je odkázané na výživu svojich rodičov, pretože každý rodič je v prvom rade povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby si mohol svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Odvolacia argumentácia otca vo vzťahu k aplikácii § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorou   súd   prvého   stupňa   vychádzal   z   potencionality   príjmov   odporcu,   je   vzhľadom na uvedené,   neopodstatnená.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poznamenáva,   že   odporca vychádzal z mylnej interpretácie potencionality príjmov, keď namieta, že nemôže od neho nikto   spravodlivo   požadovať,   aby   sa   presťahoval   do   miesta   bydliska   navrhovateľky, nakoľko   súd   prvého   stupňa   zisťoval   možnosti   zamestnania   v   bydlisku   navrhovateľky. Potencionalitu príjmov je potrebné vykladať v tom zmysle,   že pokiaľ   odporca dosiahol určité vzdelanie, mal by možnosť dosiahnutia určitého konkrétneho príjmu a pokiaľ bez objektívnych dôvodov svoje vzdelanie nevyužíva na zabezpečenie takéhoto príjmu, nemožno na takúto skutočnosť prihliadnuť ako na okolnosť,   ktorá mu bráni plniť si vyživovaciu povinnosť k dieťaťu v primeranom rozsahu.“

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu na zvýšenie výživného. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré   rozhodol   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil. Pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   pochybenia   takej   relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   súdu,   nie   je   arbitrárny   a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k zvýšeniu sumy výživného. Z napadnutého rozsudku   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z   obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nad   rámec   odôvodnenia   ústavný   súd   dodáva,   že   určenie   výšky   výživného na maloleté deti po rozvode,   resp. jeho zmeny prislúcha súdu,   ktorý   je pri rozhodovaní viazaný relevantnými ustanoveniami zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   ktoré ustanovujú základné pravidlá pri určovaní výšky výživného.

V zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Podľa   §   75   ods.   1   zákona   o   rodine   pri   určení   výživného   prihliadne   súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.   Na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd   aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej   dani   z   príjmu,   je   povinný   preukázať   ich   súdu,   predložiť   podklady na zhodnotenie   svojich   majetkových   pomerov   a   umožniť   súdu   sprístupnením   údajov chránených   podľa   osobitného   predpisu   zistenie   aj   ďalších   skutočností   potrebných na rozhodnutie.   Ak   si   rodič   nesplní   túto   povinnosť,   predpokladá   sa,   že   výška   jeho priemerného   mesačného   príjmu   predstavuje   dvadsaťnásobok   sumy   životného   minima. Podľa   ods.   2 u rodiča,   ktorý   má príjmy z inej   než závislej   činnosti   podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť alebo ktoré nie je   nevyhnutné   vynaložiť   v   takom   rozsahu   v   súvislosti   s   touto   činnosťou,   a   možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval.

Ako z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Okresný a krajský súd sa dostatočne zaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili   ich   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť,   že   ním   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   (i   základného   práva   na   súdnu   ochranu)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013