znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 429/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12.   septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. V., B., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012 doručená   sťažnosť   Mesta   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Rozsudkom OS v Žiari nad Hronom 7 C 317/1999 - 181, zo dňa 28. 2. 2011 bolo rozhodnuté „súd návrh navrhovateľovi voči odporkyni v 1. rade na úradu 106.571,03 Eur zamieta.   Súd   návrh   navrhovateľa   voči   odporcom   2.   a   v   3.   rade   na   úhrade   sumy 53.285,52 Eur   zamieta“.   A   súčasne   bolo   rozhodnuté   o   náhrade   trov   konania.   Žalobca na základe návrhu zo dňa 3. 3. 1999 doručené mu 10. 3. 1999 sa domáhal úhrady sumy 3 175 119 Sk ako bezdôvodné obohatenie na tom skutkovom základe, že v inom konaní rozsudkom   OS   v Žiari   nad   Hronom,   č.   k.   6   C   235/1992,   v   spojení   s   uznesením KS v B. Bystrici 15 Co 1913/98, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. 4. 1998 bolo rozhodnuté o reštitučnom   nároku   podľa   zák.   č.   87/1991   Zb.,   o   povinnosti   „navrhovateľa   vydať v prospech odporkyni 1. a v 2. rade nehnuteľnosti... na LV č.3780“. V konaní napadnutom touto   sťažnosťou   sťažovateľ   ako   žalobca   uviedol,   že   na   predmetných   reštitučných nehnuteľnostiach   od   doby   ich   nadobudnutia   žalobcom   do   vydania   nehnuteľností   došlo k zmenám   súvisiacim   s rozdielom   medzi   hodnotou   pôvodnej   stavby   v   čase   jej   nákupu a hodnotou nehnuteľností pri ich reštitučnom vydaní. Z právnej úpravy vyplývalo právo na vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   ak   vydávaná   nehnuteľnosť   bola   investíciami hodnotená a tu išlo o tento prípad.

Pôvodný   návrh   sťažovateľa   ako   žalobcu   o   zaplatenie   bol   viackrát   zákonným postupom   menený,   posledne   podaním   z   30.   7.   2002   bol   nárok   špecifikovaný   v   časti bezdôvodného obohatenia proti odporkyni v 1. rade vo výške 1 058 373 Sk a odporkyne v 2. rade 2 116 746 Sk, čo vychádzalo z výšky spoluvlastníckych podielov, v akých boli tieto v reštituovanej veci vydané. Táto posledná zmena návrhu bola súdom pripustená uznesením 7 C 317/1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 2. 2008.

Odporcovia 1 - 3 podaním zo dňa 16. 11. 2010 vzniesli vo veci námietku premlčania do celej výšky uplatnených nárokov. Súd prvého stupňa sa vznesenou námietkou premlčania z   dôvodu   hospodárnosti   v   konaní   zaoberal   prednostne   a   dospel   k   záveru,   že   právo na vydanie bezdôvodného obohatenia   sa   premlčí za 2   roky odo   dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkore obohatil. Najneskôr sa právo premlčí za 3 roky. A ak ide „o úmyselné bezdôvodné obohatenie“, za 10 rokov odo dňa kedy k nemu došlo.

Vo veci bolo podané odvolanie sťažovateľom ako žalobcom, kde bolo zdôraznené, že odôvodnenie rozhodnutia je „nedostatočné a nesprávne“. Ak je nepochybné, čo súd uvádza, s čím súhlasíme, že „náhrada za zhodnotenie vydávanej nehnuteľnosti oprávnenej osobe má charakter   typické   synalagmatického   záväzku   /NS   SR   3Cdo   16/01/“,   tak   mal   súd   pri posudzovaní   veci   rešpektovať   hmotnoprávnu   povahu   synalagmatického   vzťahu,   ako dvojstranného záväzku, keď vzájomné práva a povinnosti, ako aj vzájomná podmienenosť plnení   sú   imanentnou   súčasťou   tohto   inštitútu   a   tieto   sú   v   hmotnoprávnej   rovine neoddeliteľné.   Neoddeliteľnosť   má   aj   závažné   procesné   dôsledky   podľa   ktorých   ak   sa uplatní   jednou   stranou   z   tohto   záväzku   len   povinnosť,   alebo   právo,   bez   rešpektovania takejto   podmienenosti,   žaloba   musí   byť   zamietnutá.   V   odvolaní   sa   ďalej   uvádzalo,   že inštituciálny princíp synalagmatického spojenia dvoch vzájomne podmienených záväzkov ostal   súdom   nepovšimnutý   v   tom,   že   nielen   žalovaný   v   pôvodnom   konaní   ignorovali objektívne   existujúce   právo   na   vydanie   zhodnotenia   reštituovanej   nehnuteľnosti   čím v hmotnoprávnom posudzovaní nároku sa dopustili aj závažného procesného pochybenia, ale na túto skutočnosť neprihliadol ani súd prvého stupňa, hoci na ňu prihliadnuť mal a musel   so   záverom   na zamietnutie   žaloby.   Tvrdili sme ďalej,   že   účinky právoplatného rozsudku   museli   vychádzať   z   neoddeliteľného   synalagmatického   vzťahu,   keď   otázka premlčania   bola   následne   využitá   /zneužitá/   ako   prostriedok,   ktorým   sa   žalovaní   vyhli zákonnej   povinnosti   z   reštitučného   právneho   vzťahu.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   účinok premlčania nemohol nastať ak žalovaní ako žalobcovia v pôvodnom konaní nevyjadrili zhodnotenie v konkrétnom petite pri uplatňovaní nároku, hoci tento objektívne existoval a neurobili   ho   súčasťou   predmetu   konania.   Vzájomná   podmienenosť   tých   nárokov   v hmotnoprávnej   rovine   musí   mať   aj   procesné   zabezpečený   účinok   spočívania   /neplynie premlčacia doba/ nároku na zhodnotenie.

Krajský súd v B. Bystrici, ako súd odvolací uviedol, že sa „stotožňuje so záverom okresného súdu..., že čo sa týka plnenia, na vydanie veci na náhradu za jej zhodnotenie, jedná sa o synalagmatický záväzok. Spochybnil náš právny záver o nemožnosti „oddelenia, či   už   hmotnoprávne,   alebo   procesne   vzájomných   práv   a   povinností   a   ich   vzájomnú podmienenosť“,   tento názor   je nesprávny,   keď zdôraznil,   že nárok   v pôvodnom   konaní oprávnených   osôb   bol   podanou   žalobou   zo   dňa   12.   3.   1992   povinnej   osobe   /pozn. sťažovateľovi/   zrejmý,   určitý,   zrozumiteľný   a   skutočnosť,   že   uvedený   vzájomný   nárok navrhovateľ   v   pôvodnom   konaní   neuplatnil,   nemôže   byť   na   ťarchu   v   tomto   prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak bol uplatnený jeden z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúci synalagmatickú povahu, tak by súd musel takúto žalobu zamietnuť. K zamietnutiu žaloby však nedošlo. Navrhovateľ mal možnosť uplatniť svoj   nárok   vzájomným   návrhom.   Ustanovenie   7,   ods.4/   zák.   č.   87/1991   Zb.,   výslovne ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu, alebo bude   požadovať   vydanie   nehnuteľnosti.   Pokiaľ   bude   trvať   na   vydaní   nehnuteľností, oprávnená   osoba   nahradí   povinnej   osobe   rozdiel   medzi   cenami   uvedenými v predchádzajúcej   vete   tohto   ustanovenia.   Záverom   bolo   konštatované,   že   nárok na finančnú náhradu mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný, určitý a zrozumiteľný. Ak znalecký posudok bol vypracovaný dňa 11. 3. 1999, tak toto nasvedčuje tomu, že v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   16   Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   je nedostatočné a nespĺňa predpísané náležitosti. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nemal potvrdiť   rozsudok   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 7 C/317/1999-202   z   8.   novembra   2011,   pretože   námietka   premlčania   vznesená odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Krajský súd v B. Bystrici rozsudkom č. 16 Co/337/2011-220, zo dňa 29. 3. 2012 porušil základné právo sťažovateľov Mesto B. na spravodlivý proces /na spravodlivé súdne konanie/ podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a   základné   právo   pre   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR.

Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v B. Bystrici rozsudkom č. 16 Co/337/2011- 220, zo dňa 29. 3. 2012, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom Mestu B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 134,79 Eur. /slovomjedenstotridsaťštyri/79 Eur/, ktorú je Ústavný súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nemal   potvrdiť   rozsudok   okresného   súdu č. k. 7 C/317/1999-202   z   8.   novembra   2011,   pretože   námietka   premlčania   vznesená odporcami bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   16   Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C/317/1999-202 z 8.   novembra   2011   vyslovil   svoj   právny   názor   a   riadne   aj   vysvetlil   dôvody   svojho rozhodnutia.

Krajský   súd v   odôvodnení   rozsudku   č.   k. 16   Co/337/2011-220 z 29. marca   2012 okrem iného uviedol:

«...   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,   okresný   súd   ich   náležitým   spôsobom   v   celom   súhrne   posúdil   a   aj   náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Odvolací súd tým reaguje na námietku   navrhovateľa,   že   okresný   súd   bol   povinný   vysvetliť,   prečo   námietku navrhovateľa ako obranu proti premlčaniu nepovažuje za dôvodnú. Mal za to, že vzhľadom na to, že okresný súd v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s obranou navrhovateľa proti premlčaniu,   trpí   rozsudok   vadou   nepreskúmateľnosti.   K   uvedenému   je   však   nutné podotknúť,   že   prvostupňový   súd   je   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný a jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú   príslušný   záver   o   dôvodne   vznesenej   námietke   premlčania   odporcami. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako   aj   závery,   ku   ktorým   na   základe   týchto   premís   prvostupňový   súd   dospel,   sú   pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah odvolania je zhodný s predchádzajúcim obsahom písomných, i ústnych podaní navrhovateľa, a preto i samotné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa je úplné, aj pokiaľ ide   o   samotné   odvolanie.   Navrhovateľ   v   odvolaní   neuvádza   žiadne   nové   relevantné skutočnosti   a   nepredkladá   ďalšie   dôkazy,   ktoré   by   neboli   zistené   a   vyhodnotené prvostupňovým súdom.

Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, že z ustanovenia § 7 Zákona č.   87/1991 Zb.   vyplýva jednoznačne okolnosť,   že čo sa týka plnenia   na   vydanie   veci   a   na   náhradu   za   jej   zhodnotenie,   jedná   sa   o   synalagmatický záväzok.   Právny   záver   odporcov   uvádzaný   v   odvolaní   o   nemožnosti   oddelenia   či   už hmotnoprávne alebo procesne vzájomných práv a povinností a ich vzájomná podmienenosť z   dôvodu,   že v danom   prípade   vzniká   aj   v   procesnej   rovine   účinok   dvoch   vzájomných nárokoch tak, ako keby boli uplatnené obidva naraz bez ohľadu na to, či aj druhý nárok bol výslovne vyjadrený, nie je správny. Navrhovateľovi už v pôvodnom konaní bol zrejmý nárok odporcov,   resp.   ich   právnych   predchodcov   na   vydanie   sporných   nehnuteľností, a po doručení výzvy na vydanie nehnuteľností osobou oprávnenou osobe povinnej, v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., vzniklo osobe povinnej vzájomné oprávnenie v zmysle § 7 zákona č. 87/1991   Zb.   Nárok   v   pôvodnom   konaní   oprávnených   osôb   bol   už   podanou   žalobou zo dňa 12. 03. 1992 povinnej osobe zrejmý, určitý, zrozumiteľný a skutočnosť, že uvedený vzájomný nárok navrhovateľ v pôvodnom konaní neuplatnil, nemôže byť na ťarchu v tomto prípade odporcov. Odvolací súd uznáva, že v procesnom postupe, ak by bol žalovaný len jeden nárok z dvoch vzájomne podmienených nárokov, majúcich synalagmatickú povahu, tak   by   súd   v   procesnom   postupe   musel   takúto   žalobu   zamietnuť.   V   pôvodnom   konaní vedenom pred Okresným súdom Žiar nad Hronom sp. zn. 6 C/235/1992 však k zamietnutiu žaloby   nedošlo.   Navrhovateľ   (v   pôvodnom   konaní   odporca)   mal   možnosť   uplatniť   svoj nárok   zhodnotenia   vzájomným   návrhom,   ak   takýto   záväzok   existoval,   avšak   uvedené okolnosti nie je možné opätovne preskúmavať vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu. Skutočnosť, že nárok navrhovateľa v pôvodnom konaní nebol súčasťou predmetu konania, nespôsobuje spočívame (neplynutie) premlčacej lehoty vo vzťahu k nemu. Navrhovateľ mal v pôvodnom konaní podať vzájomný návrh, resp. návrh počas konania o vydanie veci, inak sa sám vystavoval riziku premlčania nároku na zaplatenie finančnej náhrady v prípade, že oprávnená osoba bude vo veci úspešná. Ustanovenie § 7 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. výslovne ustanovuje, že je na vôli oprávnenej osoby, či bude požadovať finančnú náhradu podľa § 13 tohto zákona, alebo či bude požadovať vydanie nehnuteľností. Pokiaľ bude trvať na vydaní nehnuteľností, oprávnená osoba nahradí povinnej osobe rozdiel medzi cenami uvedenými v predchádzajúcej vete. Nárok z tohto ustanovenia vyplývajúci, pokiaľ ide o povinnú osobu, tejto vznikol jednoznačne po rozhodnutí oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľností, o čom bola   povinná   osoba   uzrozumená   doručením   výzvy   a   následne   i   podanou   žalobou v pôvodnom konaní. K uvedenému odvolací súd ďalej dodáva, že pod pojmom „pôvodná vec“   je   vydávaná   vec   v   stave   pred   jej   zhodnotením,   nejde   teda   o   cenu   vynaložených nákladov. Pre posúdenie zhodnotenia je relevantné určenie času výkonu rekonštrukcie a jej rozsah.   Z   návrhu   vo   veci   samej   však   vôbec   nebol   zrejmý   časový   úsek,   kedy   mali   byť rekonštrukcie vykonané. Skutočnosť, že nie je určiteľné, o ktorý časový úsek by sa malo jednať, znemožňuje, okrem iného, i posúdenie samotného vplyvu rekonštrukcie na hodnotu nehnuteľností.   Nárok   na   finančnú   náhradu   povinnej   osoby,   teda   i   v   pôvodnom   konaní po doručení výzvy, mal byť kvalifikovaným spôsobom povinnou osobou špecifikovaný, určitý a   zrozumiteľný.   Znalecký   posudok   č.   9/1990,   resp.   odborný   posudok   č.   OP   -   1/1999, na ktoré   poukazoval   navrhovateľ   v   tomto   konaní,   boli   však   vypracované   na   základe požiadavky   navrhovateľa   zo   dňa   11.   03.   1999.   I   tieto   okolnosti   nasvedčujú   tomu,   že v pôvodnom konaní sa navrhovateľ tejto náhrady nedomáhal...»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu dostačujúco vysvetlil,   prečo   potvrdili   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7 C/317/1999-202 z 8. novembra   2011,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné   a   udržateľné.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   zaujal   stanovisko k námietkam   sťažovateľa,   najmä   pokiaľ   ide   o   skutočnosť,   prečo   námietke   premlčania vznesenej odporcami vyhovel. Ústavný súd postupoval aj podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov.   Preto   preskúmal   aj   postup   krajského   súdu,   či   náležite   postupoval   v súlade s príslušnou   zákonnou   úpravou   a zistil,   že   krajský   súd   dôsledne   postupoval   podľa ustanovenia   §   212   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   vo   veci   rozhodol   súladne so zákonnou   úpravou.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu č. k. 16 Co/337/2011-220 z 29. marca 2012 neporušuje základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa svojej ustálenej judikatúry, nemohol vysloviť ani porušenie tohto práva, pretože ide o príčinnú súvislosť týchto porušení.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012