znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 429/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010, ktorý nekoná o odvolaní v jeho právnej veci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   od   februára   2004   účastníkom   konania vedeného   pôvodne   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   a   neskôr   na   Okresnom   súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) „o náhradu škodu za nesprávny úradný postup“.

Okresný súd vo veci samej po piatich rokoch 10. júna 2009 rozhodol rozsudkom, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie 10. augusta 2009.

O   podanom   odvolaní   však   krajský   súd   dosiaľ   nerozhodol.   Sťažovateľ   namieta, že konanie pred krajským súdom je poznačené zbytočnými prieťahmi, pretože doba „viac ako   jeden   rok,   je   dostatočne   dlhá   na   to,   aby   súd   vo   veci   konal   a   vydal   právoplatné rozhodnutie   vo   veci   samej.   Neprimeraná   dĺžka   konania   pred   súdom,   oslabuje   dôveru občanov na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov a tým aj v celkový súdny systém“.

Sťažovateľ   tiež   6.   septembra   2010   doručil   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť v konaní   vedenom   tunajším   súdom   pod   sp.   zn.   7   Co   164/2010,   ktorou   sa „domáhal odstránenia nedostatkov spôsobenými prieťahmi v konaní“.

Dňa   4.   októbra   2010   podpredseda   krajského   súdu   oznámil   právnemu   zástupcovi sťažovateľa, že jeho sťažnosť hodnotí ako nedôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že doba od predloženia spisového materiálu krajskému súdu z okresného súdu (30. apríl 2010) do zaslania spisu ústavnému súdu (20. september 2010), „čiže skoro pol roka, je dostatočne dlhá doba na to, aby Krajský súd v Bratislave vo veci konal, vydal právoplatné rozhodnutie a ukončil tak právny spor trvajúci už viac ako šesť rokov“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„1. Nekonaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené právo sťažovateľa J. M... zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní pod sp. zn. 7 Co 164/2010 konať bez zbytočných prieťahov

3. J. M… priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €…, ktoré je Krajský súd v Bratislave   povinný   zaplatiť   k   jeho   rukám   v   lehote   do   dvoch   mesiacoch   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu,

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť J. M. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €… na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B…, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti i navrhovaného petitu je zrejmé, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy   v   konaní   krajského   súdu,   ktorý   nekonal   o   jeho   odvolaní   proti   rozhodnutiu okresného súdu po dobu takmer pol roka od 30. apríla 2010 do 20. septembra 2010, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53 ods.   2 zákona o ústavnom   súde);   takéto dôvody   v danej   veci   sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ podal v septembri 2010 predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   na   ktorú   mu   odpovedal podpredseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 2200/2010 z 29. septembra 2010. V tomto podaní okrem iného uviedol:

„Potvrdzujem prevzatie Vašich sťažností zo dňa 03. 09. 2010, ktoré boli Krajskému súdu v Bratislave doručené dňa 06. 09. 2010, v ktorých sa sťažujete na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7 Co 164/2010. Namietate, že od doby podania odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu dňa 10. 08. 2009 nebol Krajským súdom v Bratislave   vykonaný   žiaden   úkon   smerujúci   k   právoplatnému   skončeniu   predmetného konania.

Podľa ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch..., sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...

Podľa ust. § 64 ods. 1 zákona o súdoch, účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní..., a odstránenie zistených nedostatkov. Podľa ust. § 64 ods. 2 zákona o súdoch, orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti...

Šetrením v predmetnej právnej veci som zistil, že Okresný súd Bratislava I vydal rozsudok č. k. 14 C 302/2004-525 dňa 10. 06. 2009. Odvolanie žalobcov v 1. až 124. rade bolo doručené súdu dňa 13. 08. 2009. Bolo ďalej zistené, že okresný súd zaslal predmetný spis Ústavnému súdu SR ako prílohu listu zo dňa 14. 08. 2009 Spr. 3624/09, pričom mu tento spis bol vrátený až dňa 10. 02. 2010. Dňa 11. 02. 2010 bol na okresnom súde daný pokyn na doručenie odvolania odporcom. Po vyjadrení sa odporcov k odvolaniu bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave dňa 30. 04. 2010 a bola jej pridelená sp. zn. 7 Co 164/2010. danej spojitosti Vám dávam na vedomie, že dňa 20. septembra 2010 bol súdny spis opätovne zaslaný na Ústavný súd SR na základe jeho žiadosti zo dňa 13. 09. 2010 vo veci podanej ústavnej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti si Vám touto cestou dovoľujem oznámiť, že som v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 7 Co 164/2010 nezistil prieťahy zapríčinené súdom, a preto som Vaše sťažnosti na prieťahy v konaní vyhodnotil ako nedôvodné.“

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k názoru, že hoci sťažovateľ podal pred tým, než sa obrátil na ústavný súd (14. október 2010), sťažnosť na prieťahy v konaní (6. september 2010), takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   sťažovateľom   aj so   zreteľom   na to,   že   odpoveď   na jeho sťažnosť bola doručená   právnemu   zástupcovi   iba   4.   októbra   2010,   nepredstavuje   dostatočný   časový priestor   na   poskytnutie   možnosti   napadnutému   všeobecnému   súdu,   aby   sám   odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou. Až pokračujúca nečinnosť krajského súdu by   mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čo   ústavný   súd   v   súčasnom   období nemôže posúdiť, a preto sťažnosť odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia,   v   ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   preto   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   164/2010,   mohol   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru doterajšia namietaná dĺžka konania pred krajským súdom   (iba   6   mesiacov)   nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie však nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu,   aby   po   splnení   všetkých   zákonom predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že postupom krajského súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010