znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 429/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo sudcov   Jána   Auxta   a Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť J. J., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 491/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 491/1997   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (slovom tritisíctristodevätnásť   eur   a tridsaťdeväť   centov),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   J.   trovy   konania   v sume 223,46 €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov),   a to   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právneho   zástupcu,   advokáta   JUDr.   J.   L., Advokátska kancelária, K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 429/08-8 zo 16. decembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   J.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 491/1997.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   žalovanou   účastníčkou   konania vedeného   od   roku   1996   okresným   súdom,   ktorého   predmetom   je   úhrada   odmeny za vyhotovenie darovacej zmluvy. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 28. januára 1998, ktorý Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   svojím uznesením č. k. 13 Co 146/98-34 z 30. novembra 1998 zrušil. V predmetnom uznesení krajský súd uviedol, že úlohou okresného súdu „bude po prípadnom doplnení dokazovania posúdiť, aká dohoda bola medzi účastníkmi uzavretá, či táto dohoda bola platná vo všetkých bodoch. V prípade pochybnosti   ohľadom   dohody   medzi   účastníkmi   bude   možné   požiadať   aj   odborníka grafológa   o expertízu   či skutočne došlo   k prepisovaniu,   resp.   dodatočnému dopisovaniu určitých údajov v tzv. informácii.“.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   až uznesením   z 20.   decembra   2006   a   napriek   vypracovanému   znaleckému   posudku z 24. januára 2008 dosiaľ nerozhodol. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd bol v konaní nečinný, a tým porušil jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   svojej   argumentácie   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 491/1997 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu z 29. januára 2009 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd   prostredníctvom   svojho   predsedu.   List   sp.   zn.   1SprV/93/2009   z 10.   februára   2009 doručený   ústavnému   súdu   13.   februára   2009   obsahoval   chronológiu   vykonaných procesných   úkonov a predseda   okresného súdu v ňom uviedol,   že posudzované konanie vzhľadom na potrebu vykonania znaleckého dokazovania hodnotí ako skutkovo zložité, upozornil tiež na „prieťah“ spôsobený neúčasťou sťažovateľky na pojednávaní konanom 30.   mája   2006   a uznal   prieťahy   na   strane   okresného   súdu   vymedzené   obdobím od 16. novembra   1998   do   24.   novembra   2005.   V závere   poukázal   na   skutočnosť,   že sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť   v krátkom   časovom   úseku   po   podaní sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu a tiež v čase, keď okresný súd už plynulo konal, preto sa okresný súd domnieva, že sťažnosť nebola podaná v záujme urýchlenia súdneho konania, a teda je účelová. Súčasťou listu bolo aj oznámenie súhlasu s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

K vyjadreniu   okresného   súdu   predložila   17.   marca   2009   svoje   stanovisko   aj sťažovateľka, v ktorom uviedla, že na podanej sťažnosti trvá v plnom rozsahu. Zároveň oznámila svoj súhlas s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súdneho spisu krajského súdu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   zistil   tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:   Dňa   24.   júna   1996   podala   navrhovateľka   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu.   Okresný   súd   21.   februára   1997   vyzval   navrhovateľku   na úhradu súdneho poplatku.   Navrhovateľka 14. marca 1997 predložila úpravu petitu návrhu.   Okresný súd vydal 2. apríla 1997 platobný rozkaz, proti ktorému podala sťažovateľka 20. júna 1997 odpor.   Okresný súd uskutočnil 7. októbra 1997 pojednávanie, na ktorom vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil na 13. november 1997.   Dňa 13. novembra 1997 uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok.   Proti   rozsudku   podala sťažovateľka 3. februára 1998 odvolanie.   K podanému odvolaniu sa navrhovateľka vyjadrila 9. marca 1998. Krajský súd uskutočnil 29. septembra 1998 pojednávanie, ktoré odročil na 30. september 1998. Na pojednávaní 30. septembra 1998 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z 13. novembra 1997 a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 2. novembra 1998).   Okresný   súd   uskutočnil   26.   januára   2006   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil na 2. február 2006.   Pojednávanie   konané   2.   februára   2006   okresný   súd   z dôvodu   ospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľky odročil na 30. máj 2006.   Pojednávanie   konané   30.   mája   2006   odročil   na   17.   október   2006   z dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľky.   Okresný   súd   uskutočnil   17.   októbra   2006   pojednávanie,   ktoré   odročil na 10. november 2006 z dôvodu opätovného predvolania svedkyne, ktorá sa na pôvodné pojednávanie nedostavila bez ospravedlnenia.   Na pojednávaní 10. novembra 2006 okresný súd vypočul svedkyňu a odročil   ho na 16. november 2006 z dôvodu vyhlásenia rozhodnutia.   Pojednávanie konané 16. novembra 2006 okresný súd odročil na neurčito z dôvodu vykonania znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva.

  Okresný   súd   uznesením   z 20.   decembra   2006   nariadil   znalecké   dokazovanie z odvetvia grafickej diagnostiky.   Dňa 6. marca 2007 Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru požiadal okresný súd o predloženie originálu skúmanej listiny.

Okresný   súd   požiadal   24.   apríla   2007   navrhovateľku   o   predloženie   originálu skúmanej   listiny,   8.   júna   2007   požiadal   o   predloženie   uvedenej   listiny   sťažovateľku. Sťažovateľka okresnému súdu 21. júna 2007 oznámila, že originálom listiny nedisponuje. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru vrátil okresnému súdu 3. augusta 2007 súvisiaci spisový materiál.   Okresný   súd   uskutočnil   23.   októbra   2007   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito z dôvodu zabezpečenia originálu skúmanej listiny zo strany navrhovateľky.   Okresný súd 14. novembra 2007 opätovne zaslal   Kriminalistickému a expertíznemu ústavu Policajného zboru   spisový materiál s originálom skúmanej listiny.   Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru   predložil   1. februára 2008 okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok.   Okresný súd 11. apríla 2008 uskutočnil pojednávanie, na ktorom došlo k technickej chybe pri zaznamenaní výsluchov účastníkov na zvukovom zázname, preto okresný súd zrušil určený termín vyhlásenia rozhodnutia (17. apríl 2008).   Dňa 8. júla 2008 okresný súd zrušil určený termín pojednávania (5. august 2008) a určil jeho nový termín – 26. august 2008. Navrhovateľka 24. júla 2008 ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní určenom na 26. august 2008 a požiadala o odročenie termínu pojednávania.   Pojednávanie konané 26. augusta 2008 okresný súd odročil z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky na 28. október 2008.   Pojednávanie konané 28. októbra 2008 okresný súd opätovne odročil na 2. december 2008 z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľky.   Na   pojednávaní 2.   decembra   2008   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh zamietol. Navrhovateľka podala 8. februára 2009 proti rozsudku odvolanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je spor o zaplatenie odmeny z titulu právneho vzťahu založeného príkaznou zmluvou uzavretou medzi sťažovateľkou a navrhovateľkou.

  V okolnostiach   prerokúvanej   veci   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti odôvodňujúce právnu či skutkovú zložitosť konania, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší   priebeh   a dĺžku   posudzovaného   konania.   V tomto   smere   sa   ústavný   súd nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu o skutkovej náročnosti veci z dôvodu potreby vykonania   znaleckého   dokazovania   z odboru   grafickej   diagnostiky,   pretože   už   samotná doba vypracovania znaleckého posudku trvajúca viac ako dva mesiace (zaslanie spisového materiálu   14.   novembra   2007,   vypracovanie   znaleckého   posudku   1.   februára   2008) nenasvedčuje   tomu,   že   by   v tomto   prípade   znalecké   dokazovanie   významne ovplyvnilo celkovú dobu posudzovaného konania.

2. Ústavný súd skúmajúc správanie sťažovateľky v posudzovanom konaní nezistil okolnosti   vyvolané   sťažovateľkou,   v   dôsledku   ktorých   by   došlo k   výraznejšiemu spomaleniu postupu okresného súdu pri prerokovaní a rozhodnutí uvedenej právnej veci.

  Na vrub sťažovateľke možno pripísať jej neúčasť (ospravedlnenú) na pojednávaní konanom   30.   mája   2006,   pretože   z tohto   dôvodu   bolo   pojednávanie   okresného   súdu odročené na iný termín.

  Uvedená okolnosť na strane sťažovateľky je však nepomerná a úplne zanedbateľná vzhľadom na obdobia nečinnosti okresného súdu zistené v posudzovanom konaní.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

  Ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu   je poznačené krátkodobejším, ale aj pomerne rozsiahlym obdobím nečinnosti, ktoré sa spolu premietli do zbytočných prieťahov v uvedenom konaní v celkovej dobe takmer 8 rokov.

V prvom rade ide o obdobie od   24. júna 1996, keď bol na okresnom súde návrh podaný, do 21. februára 1997, keď bola navrhovateľka vyzvaná na úhradu súdneho poplatku (nečinnosť v trvaní takmer 8 mesiacov).

Rozsiahlym obdobím nečinnosti v trvaní siedmich rokov a jedného mesiaca je úsek od 2. novembra 1998, keď bol spisový materiál vrátený krajským súdom okresnému súdu, do   26.   januára   2006,   keď   okresný   súd   uskutočnil   vo   veci   pojednávanie.   V uvedenom období okresný súd bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, nevykonal žiaden procesný úkon.

  Vzhľadom na uvedené   obdobia nečinnosti okresného súdu nemožno viac ako 12 rokov   trvajúcu   dobu   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   bez právoplatného   rozhodnutia   veci   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

  Ústavný súd na tomto mieste považoval za potrebné reagovať aj na argumentáciou okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku z 10. februára 2009 upozornil ústavný súd, že sťažovateľka svoju sťažnosť adresovala ústavnému súdu iba v krátkom časovom odstupe od podania   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podľa   ustanovení   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), preto bola podľa okresného súdu sťažnosť podaná účelovo.

Už zo samotného faktu, že ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie vyplýva, že uvedenú námietku nepovažoval za prekážku neprípustnosti sťažnosti, pretože podľa názoru ústavného súdu (pravidelne uplatňovaného v obdobných situáciách v jeho rozhodnutiach) vzhľadom na celkovú dĺžku konania už sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle   zákona č. 757/2004 Z. z. nemohla zaručiť potrebnú účinnosť tohto prostriedku nápravy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, neuložil mu príkaz konať vo veci bez zbytočných vzhľadom na to, že už tak pre dané konanie urobil svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 208/06 zo 14. septembra 2006, ako aj vzhľadom   na skutočnosť,   že posudzované konanie bolo okresným   súdom skončené vydaním rozsudku z 2. decembra 2008. Skončenie konania však v budúcnosti (v prípade možného vrátenia veci na ďalšie konanie) nezbavuje okresný súd povinnosti plynúcej mu priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy konať bez zbytočných prieťahov a odstrániť tak stav právnej neistoty účastníkov konania.

III.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza jej spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, dlhodobo trvajúce konanie totiž psychicky traumatizuje ju a jej rodinu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v požadovanej sume 3 319,39 €, ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet, charakter a dobu posudzovaného konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a s   nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku nešpecifikovala.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 190 Sk.

Sťažovateľka v danom prípade mohla požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 3 176 Sk + 2   x   190   Sk,   spolu   6   732 Sk   (223,46   €).   Úkon   –   stanovisko   sťažovateľky   (doručené ústavnému súdu 17. marca 2009) k vyjadreniu okresného súdu vzhľadom na jeho obsah nemožno považovať za taký, ktorý by prispel k objasneniu veci, preto náhradu trov za tento úkon ústavný súd sťažovateľke nepriznal.

Ústavný súd teda priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009