znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 428/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Júliusom   Bučekom,Námestie   slobody   12,   Humenné,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Co   92/2011z 18. apríla 2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Cdo 116/2013 z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. januára 2015 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným 16. januára 2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/92/2011 z 18. apríla 2012a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Cdo/116/2013 z 30. septembra 2014.

Sťažovatelia   ako   žalobcovia   v   1.   a   2.   rade   sa   žalobou   podanou   6.   apríla   2001(upresnenou podaním z 23. februára 2007) na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresnýsúd“) domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich nebohom predkovi,resp.   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   a   určenia   neplatnosti   dohodyo zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva.   Okresný   súd   rozsudkomč. k. 11 C/462/2001-363   z   2.   júna   2011   určil,   že   sporné   nehnuteľnosti   v   rozsahuvymedzených podielov patria do dedičstva po nebohom predkovi sťažovateľov, a tiež určil,že dohoda o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zo 17. apríla 1998, ktorej právneúčinky nastali 7. mája 1998, je neplatná. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, žežiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

O   odvolaní   žalovaných   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a   tiež   aj   odvolanísťažovateľov   proti výroku   o trovách   konania   rozhodoval krajský   súd, ktorý rozsudkomsp. zn. 3 Co/92/2011 z 18. apríla 2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, žedohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je neplatná, zmenil rozsudokvo vzťahu k sťažovateľom tak, že žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol pre nedostatokpasívnej legitimácie, a zmenil aj rozsudok, ktorým okresný súd určil, že sporné podielynehnuteľností patria do dedičstva po ich nebohom predkovi, tak, že žalobu v tejto častizamietol, keď konštatoval, že účastníkmi konania neboli aj ostatní dedičia, ktorí tvorianerozlučné spoločenstvo z zmysle § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“).   Krajský   súd   zrušil   rozsudok   v   časti,   ktorá   sa   vzťahovala   na   žalobné   nárokyžalobkyne v 3. rade (nie je účastníčkou konania o tejto sťažnosti) a vrátil vec súdu prvéhostupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 3 Co 92/2011z 23. júla 2012 krajský súd doplnil rozsudok o výrok o povinnosti žalobcov nahradiť trovykonania žalovanému v 2. rade a o výrok o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahužalobcov v 1. a 2. rade k žalovanej v 1. rade.

Sťažovatelia   napadli   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkomdovolaním,   okrem   výroku   v   časti,   v   ktorej   krajský   súd   potvrdil   neplatnosť   dohodyo zrušení a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva.   Najvyšší   súd   rozsudkomsp. zn. 3 Cdo 116/2013   z   30.   septembra   2014   dovolanie   sťažovateľov   smerujúce   protivýroku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že žalobavo vzťahu k žalovanému v 2. rade sa zamieta, a proti výroku o trovách konania odmietola vo zvyšnej časti dovolanie zamietol.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú: «Počas zdĺhavo trvajúceho súdneho konania sme sa stretli nielen s neprimeranou lehotou prejednávania našej veci, kde okresný súd prejednával našu vec 12 rokov, počas konania došlo k výmene až troch sudcov, pričom o nestrannosti a nezávislosti týchto sudcov by bolo možné polemizovať. Jednotlivé pojednávania boli neustále odročované, návrhy na predvolanie   ďalších   svedkov   nám   boli   neustále   zamietané,   neboli   sme   vypočutí, pojednávania trvali len 15 minút a mnoho ďalších iných skutočností, no nakoniec po dlhých rokoch   bol   rozsudok   vynesený   a   to   v   znení,   že   všetky   pozemky   patria   do   dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛.   No   na   základe   odvolania   žalovaných   sme   vďaka „nezávislosti a nestrannosti“ súdov, konkrétne Krajského súdu Prešov znovu prišli o naše vlastnícke právo.

Na   základe   rozsudku   Krajského   súdu   (Príloha   2),   sp.   zn.   3Co/92/2011,   zo   dňa 18.04.2012, kde ako predsedníčka senátu rozhodovala JUDr. Eva Šofranková, ktorá na prvé   pojednávanie   predvolala   len   nášho   advokáta,   na   druhom   pojednávaní   už   mala pripravený   rozsudok,   bez   toho   aby   nás   vypočula.   Krajský   súd   rozhodol   tak,   že   mení rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu žalobcov v 1. a 5. rade vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zamieta. Mení rozsudok vo výrokoch o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛ tak, že žalobu žalobcov v 1. a 2 rade zamieta. Pýtam sa, aký je potom nezávislý a nestranný súd, v ktorom žalobca nemôže vypovedať? Ďalej poukazujeme na skutočnosť, že Krajský súd sa pri rozhodovaní opieral len o výpovede   žalovaných   a   ich   svedkov,   a   vôbec   nebral   do   úvahy   výpovede   žalobcov, a svedkov, ktorí svedčili v ich prospech.

Ak sa v rozsudku spomínajú svedkovia ⬛⬛⬛⬛, rod. a (príbuzné žalovanej) a, sú to len svedkovia, ktorí vypovedali na strane žalovanej. Svedok pri svojej výpovedi však nič nepotvrdil, iba to, že s boli susedia na jednom pozemku. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že krajský súd sa v rozsudku opieral iba o výpovede svedkov, z ktorých ani jeden nepotvrdil, že by bola niekedy ⬛⬛⬛⬛ na uvedených pozemkoch, no na druhej strane však svedok uviedol, že na uvedenej parcele č., ktorú vlastní syn ⬛⬛⬛⬛, videl pracovať   iba ⬛⬛⬛⬛ s   bratom ⬛⬛⬛⬛.   Je   dôležité   poukázať   aj na skutočnosť, že všetci títo svedkovia sú v príbuzenskom vzťahu k žalovanej v 1. rade a teda ich   výpovede   strácajú   istú   mieru   dôveryhodnosti.   My   sme   nemali   ani   jediného   svedka v príbuzenskom   vzťahu,   okrem   našej   mamy ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   na   týchto pozemkoch   pracovala.   S   uvedenými   pozemkami   celý   život   samostatne   hospodárili   naši rodičia,   neskôr   naša   mama - ⬛⬛⬛⬛ „šla   s   uvedenými   pozemkami do poľnohospodárskeho družstva“ a taktiež je dokázateľné, že na roľu, v živote nevstúpila ⬛⬛⬛⬛, a nikdy z nej neužívala žiadne plody, nikdy ju ani neobrábala. Nanajvýš   účelovou   je   argumentácia   „teóriou   o   nerozdielnych   spoločníkoch“ z dôvodu, že v spore absentovala matka žalobcov ⬛⬛⬛⬛, ako tiež možná dedička po   nebohom ⬛⬛⬛⬛.   Túto   argumentáciu   použil   vo   svojom   odôvodnení   aj Najvyšší súd SR, ktorý sa vo svojom odôvodnení stotožňuje s právnym názorom krajského súdu,   ktorý   z   tohto   dôvodov   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné, sp. zn. 11C/462/2001 vo výroku o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po nebohom ⬛⬛⬛⬛ a to tak, že žalobu žalobcov v 1. a 2. rade zamietol. S týmto odôvodnením odvolacieho a dovolacieho súdu sa nemôžeme stotožniť, nakoľko predmetom žaloby nebolo určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí dedičom ⬛⬛⬛⬛, t. j. len žalobcom v 1. a 2. rade, ale že je predmetom dedičstva po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, a teda v prípade, že by súd v tejto častí žalobe žalobcov vyhovel prejednanie dedičstva bude následne predmetom dedičského konania, kde účastníčkou bude aj jeho manželka. Máme za to, že ochrana oprávneného dediča je totiž dostatočným spôsobom garantovaná ust. § 485 Občianskeho zákonníka, a to dokonca aj po prejednaní dedičstva, zatiaľ čo ust. § 91 ods. 2 O.s.p. je aplikovateľné len na bezprostredných reálnych účastníkov toho - ktorého sporu, ale v žiadnom prípade nie všeobecne, t.j. hypoteticky možných. Máme za to, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11C 462/01 470 a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   3Cdo/116/2013   došlo   k   porušeniu   našich základných práv a slobôd a to konkrétne čl. 46 Právo na súdnu a inú právnu ochranu a v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd čl.1 hovorí „nikoho nemožno zbaviť jeho majetku“ a taktiež: čl. 6 „každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   v   primeranej   lehote.“   Taktiež prejednávaná vec na Okresnom súde nebola v primeranej lehote boli tam prieťahy a taktiež nezákonným uznesením, sp. zn. 3C/12/2009 boli porušené naše práva. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žiadame podľa § 56 Zákona o ústavnom súde, aby ústavný súd napadnuté právoplatné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú aby ústavný súd uznesenímprijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález: „1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu č. k. 3Cdo/116/2013 zo dňa 30. septembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu Prešov, č. k. 3Co/92/2011, zo dňa 18.04.2012 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   č.   k.   3Cdo/116/2013   zo   dňa   30.   septembra   2014 a rozsudok Krajského súdu Prešov, č. k. 3Co/92/2011, zo dňa 18.04.2012 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšia konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súduboli   porušené   ich   základné   práva   označené   v   petite   ich   sťažnosti   zaručené   ústavoua dohovorom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosťnajmä z dôvodu, že krajský súd ich nevypočul a opieral sa len o výpovede žalovaných a ichsvedkov, ktorí boli väčšinou v príbuzenskom pomere k nim. Argumentáciu o nerozdielnomspoločenstve považujú za účelovú a spochybňujú nezávislosť a nestrannosť odvolaciehosúdu.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   rozhodnutímkrajského súdu sp. zn. 3 Co 92/2011 z 18. apríla 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkomz 23.   júla   2012,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitímjemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonomupraveným   spôsobom   pred   iným   súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V prípade sťažovateľmi napadnutého rozhodnutia krajského súdu bol súdom, ktorýpreskúmaval jeho rozsudok, najvyšší súd na základe opravného prostriedku sťažovateľov.Sťažovatelia teda využili na ochranu svojich označených práv zákonom poskytnutý opravnýprostriedok.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcejproti rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jejprerokovanie.

2. Z obsahu sťažnosti nie je celkom zrejmá argumentácia sťažovateľov, v čom podľanich   tkvie porušenie ich   základných práv   rozsudkom najvyššieho   súdu. Vyplýva z   nejpredovšetkým   celková   nespokojnosť   sťažovateľov   s   rozhodnutím,   ktoré   bolo   v   ichneprospech,   najmä   v   dôsledku   hodnotenia   dôkazov   a   opierania   sa   len   o   výpovedežalovaných a ich svedkov a tiež v dôsledku „účelovej“ argumentácie teóriou nerozlučnýchspoločníkov a posúdenia otázky možnosti niektorých nerozlučných spoločníkov samostatnesa domáhať určenia vecí patriacich do dedičstva.

Najvyšší   súd   v   relevantných   častiach   odôvodnenia   svojho   rozsudkusp. zn. 3 Cdo 116/2013 z 30. septembra 2014 uviedol:

«Dovolací súd sa stotožňuje s tým, že niektoré procesné úkony žalobcov vrátane dovolania, ktoré v konaní robili prostredníctvom ⬛⬛⬛⬛, ich niekdajšieho advokáta,   boli   v   značnej   miere   nejasné,   nezrozumiteľné   a   aj   protirečivé.   Z   obsahu dovolania je ale napriek tomu možné vyvodiť, že dovolatelia v dovolaní uplatnili dovolací dôvod   v zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.   namietajúc,   že   napadnuté zmeňujúce   výroky   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorými   bola   ich   žaloba   zamietnutá (prípadne aj zrušujúci výrok), spočívajú na nesprávnom právnom posúdení, a to jednak v otázkach dobromyseľnosti držby a možnosti niektorých nerozlučných spoločníkov domáhať sa samostatne určenia vecí patriacich do dedičstva, jednak v otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/. Poukázali tiež na to, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil viaceré dôkazy, a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil...

1.2. Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. výslovne netvrdili. Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie označili za „tendenčné“ a voči nim „zaujaté“, pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či v konaní nedošlo k procesnej vade uvedenej v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. Mal pri tom na zreteli, že „neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného, rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický   vzťah   sudcu   k   prejednávanej   veci.   V   širšom   zmysle   zahŕňa   vzťah   sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom alebo ich zástupcom. Nie je však rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci skutočne disponuje. Žalobcovia v konaní namietali zaujatosť JUDr. Jozefa Engela, sudcu súdu prvého stupňa; k jeho vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania danej veci ale nedošlo. Z podstaty argumentácie žalobcov vyplýva, že jeho zaujatosť   vyvodzovali   iba   z   procesného   postupu   tohto   sudcu   v   konaní.   Dôvodom   na vylúčenie   sudcu   ale   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu   v   konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.). Ak sa námietka   zaujatosti   týka   len   takýchto   okolností,   súd   na   námietku   zaujatosti   vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá.

So zreteľom na uvedené nie je ničím podložená argumentácia obsiahnuté v dovolaní, podľa ktorej v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p...

2.3.   Dovolanie   žalobcov   smeruje   aj   proti   výroku   3.   rozsudku   odvolacieho   súdu, ktorým   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   zmenené   (tak   po   formálnej,   ako   aj   obsahovej stránke) vo výroku o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorý zomrel ⬛⬛⬛⬛. Dovolanie proti tomuto výroku je procesné prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.

Žalobcovia   v   tejto   časti   dovolania   namietli,   že   napadnutý   rozsudok   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a na zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   O   nesprávnu   aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretova] alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Na odôvodnenie predmetného výroku odvolací súd uviedol, že i keď sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka), do vyporiadania dedičstva právoplatným uznesením súdu nie je isté, ako budú ich práva a povinnosti k dedičstvu upravené, preto v konaniach, v ktorých sa rieši sporná otázka, či tá - ktorá vec patrí do dedičstva,   musia   byť   účastníkmi   konania   všetci   tí,   ktorí   prichádzajú   do   úvahy   ako dedičia poručiteľa. V súvislosti s tým poukázal na to, že ako dedičia po poručiteľovi,   ktorý   zomrel ⬛⬛⬛⬛,   prichádzajú   do   úvahy   nielen   jeho   dve   deti   - žalobcovia 1/ a 2/, ale tiež jeho manželka ⬛⬛⬛⬛, ktorá však nebola účastníčkou tohto   občianskeho   súdneho   konania.   Túto   skutočnosť   označil   odvolací   súd   za   dôvod, so zreteľom na ktorý treba žalobu bez ďalšieho zamietnuť.

Pokiaľ   dôjde   k   sporu   o   tom,   či   určitá   vec   patrí   alebo   nepatrí   do   dedičstva po niektorom   poručiteľovi,   súdnou   praxou   akceptovaným   procesným   prostriedkom odstránenia tejto spornosti je žaloba o určenie, že sporná vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) musia byť všetci tí, ktorí prichádzajú do úvahy ako dedičia (pozri tiež R 49/82 alebo R 65/2003). Obdobný právny názor zaujal už najvyšší súd aj v rozhodnutiach   vydaných   v   iných   konaniach,   viď   napríklad   sp.   zn.   3   Cdo   178/2006, 1 Cdo 183/2009, 4 Cdo 120/2009, 3 Cdo 222/2010).

Ak   sa   teda   daného   konania   nezúčastnila ⬛⬛⬛⬛,   manželka   poručiteľa ⬛⬛⬛⬛, nemohlo byť žalobe vyhovené vzhľadom na nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva (§ 91 ods. 2 O. s. p.). Správny je preto záver odvolacieho súdu o potrebe zmeniť napadnutý rozsudok a zamietnuť žalobu, v časti týkajúcej sa určenia, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po ⬛⬛⬛⬛.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti námietky žalobcov, že predmetný výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Pokiaľ žalobcovia aj voči predmetnému výroku rozsudku odvolacieho súdu namietali, že odvolací súd rozhodol bez zistenia rozhodujúcich skutkových okolností, resp. že nemal dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie a niektoré dôkazy nesprávne vyhodnotil, dovolací súd uvádza, že tieto ich námietky nemali žiadnu väzbu na ten zásadný dôvod, so zreteľom na ktorý bolo nevyhnutné žalobu v danej časti zamietnuť.»

V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a k nejpripojených   príloh   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   a   jeho   interpretáciua aplikáciu   príslušných   zákonných   ustanovení   vo   veci   nie   je   možné   považovaťza odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri uplatňovaníprávomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutéhorozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,pre ktoré treba považovať napadnuté rozhodnutie krajského súdu v okolnostiach danej veciza ústavne   konformné.   Najvyšší   súd   dostatočne   a   relevantným   spôsobom   odpovedal   ajna námietky sťažovateľov vrátane námietky nezávislosti a nestrannosti súdov rozhodujúcichvo   veci,   nedostatočného   skutkového   zistenia   a   tiež   „účelového“   posúdenia   otázkynerozlučného spoločenstva.

Ústavný   súd   v súvislosti   s   otázkou   nerozlučného   spoločenstva   nemá   dôvodna odmietnutie právneho názoru najvyššieho súdu. Pokiaľ sa vyskytuje rozpor o tom, čopatrí do dedičstva, je procesným nástrojom prípustným na riešenie tejto okolnosti výlučnežaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom o tejto žalobe rozhodujesúd v sporovom konaní, ktorého účastníkmi sú všetci dedičia, a to či už na strane žalobcovalebo   žalovaných.   Pre   takéto   sporové   konanie   treba   všetkých   účastníkov   konaniao dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 OSP.

Najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   interpretoval   a   aplikovalpríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci (najmä § 91 ods. 2 OSP) a jeho úvahyvychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné,   t.   j.   najvyšší   súd   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   hmotnoprávne   ajprocesné   právne   normy   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   ich   účelu.   O   svojvôli   pri   výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolomožné uvažovať len   v prípade, ak by   sa   tento natoľko odchýlil   od znenia príslušnýchustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdupredmetná   interpretácia   týchto   právnych   predpisov   najvyšším   súdom   takéto   nedostatkynevykazuje.

V súvislosti   s   námietkou   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   resp.nevykonania   sťažovateľmi   navrhnutými   dôkazmi,   a návrhom,   aby   ústavný   súd   rozhodolpo „vykonaní dokazovania“, ústavný súd uvádza, že nie je tzv. skutkovým súdom a že podľasvojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnejochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdeleniasúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nieje opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohouústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúchainterpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnouzmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

V súvislosti so sťažovateľmi prejavenou nespokojnosťou s namietaným rozhodnutímnajvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutiesúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdubol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolomožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemáústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniezákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Keďže ústavný súd nezistilpríčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľmioznačenými právami, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva aj nespokojnosť sťažovateľov s neprimerane dlhou doboukonania vo veci a porušenia ich vlastníckych práv. Vo vzťahu k dĺžke konania ústavný súd vsúlade so svojou stabilizovanou judikatúrou poskytuje ochranu základnému právu podľa čl.48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného právaoznačenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Za stavu, keď napadnuté konania bolo užprávoplatne ukončené, ústavný súd už o danej otázke rozhodnúť nemôže, keďže už bynemohol naplniť definovaný účel základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov.   Napokon,   sťažovatelia   porušenie   svojho   základného   práva   naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako ani svojho vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam   neuvádzali   v   petite   svojej   sťažnosti.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súdpoukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona oústavnom   súde),   v   dôsledku   ktorej   prerokúva   predložené   sťažnosti   len   v   rozsahunamietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu narozhodnutie a len vo vzťahu k petite označenému konaniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015