znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 428/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., S., E. G., B., L. V., B., a H. K., B., zastúpených advokátom   Mgr.   Miroslavom   Gašparíkom,   Podzámska   66, Sereď,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., E. G., L. V. a H. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014 doručená sťažnosť M. K., S., E. G., B., L. V.,   B., a H. K., B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 Co 99/2013.

Sťažovatelia   v sťažnosti   poukázali na to,   že ich   predchádzajúcu   sťažnosť,   ktorou namietali   porušenie   totožných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 23   C   48/2007,   ústavný   súd   v minulosti   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   348/2011-13 zo 14. septembra 2011 odmietol pre neprípustnosť, keďže „za situácie, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 28. júla 2011 a sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedníčke okresného súdu jej bola doručená 30. mája 2011, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy   podľa zákona o   súdoch iba   ako formálny   úkon,   ktorému   nemožno   pripísať účinky,   ktoré   by   inak   takáto   sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predsedníčka   okresného   súdu dostala primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní“, pričom poukázal na to, že sťažovatelia do už prebiehajúceho súdneho konania vstúpili   až   16.   apríla   2010,   a teda   účastníkmi   predmetného   konania   (ku   dňu   podania sťažnosti) sú len 15 mesiacov, čo by nepochybne malo právny význam pri vecnom posúdení podanej sťažnosti.

Následne 5. decembra 2012 okresný súd vydal uznesenie č. k. 23 C 48/2007-433 o zastavení   konania,   proti   ktorému   20.   decembra   2012   podali   sťažovatelia   odvolanie. Dňa 30. januára 2004 krajský súd uznesením č. k. 9 Co 99/2013-458 napadnuté uznesenie súdu   prvého   stupňa   potvrdil;   toto   rozhodnutie   bolo   doručené   právnemu   zástupcovi sťažovateľov 27. februára 2014.

Sťažovatelia uviedli, že „trvajú na svojom prvom podaní“, keďže „občianske súdne konanie   trvalo   od   10/2007   do   2/2014“, avšak   svojich   práv   sa   v riadnom   občianskom súdnom konaní nedomohli, „pričom výsledkom činnosti súdov nebolo po siedmych rokoch vydané meritórne rozhodnutie o nároku vo veci bezdôvodného obohatenia“. K dôvodom zastavenia   konania „sa sťažovatelia   nebudú   vyjadrovať,   nakoľko   tieto   rozoberú   v rámci mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania.   Aj   tieto   závery   však   považujú za pochybné   slúžiace   rôznym   záujmom   a špekuláciám   na   úkor   oprávnených   záujmov vlastníka pôdy...“.

Sťažovatelia   v petite   žiadajú,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   C   48/2007   a krajský   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/2013 porušili ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume   10 000 € „so   spôsobom   platby   bezhotovostne   na   účet   ich   právneho   zástupcu Mgr. Miroslava Gašparíka...“, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 358,02 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 48/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 99/2013.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že podstatou,   účelom   a cieľom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom   súde   uplatnená v   čase,   keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemôže   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   konanie   o   takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské práva   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Z príloh   pripojených   k sťažnosti   vyplýva,   že   uznesenie   okresného   súdu č. k. 23 C 48/2007-433 z 5. decembra 2012, ktorým konanie o žalobe sťažovateľov zastavil, v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 99/2013-458 z 30. januára 2014, ktorým napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   nadobudli   právoplatnosť 27. februára 2014. To znamená, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28. marca 2014)   k zbytočným   prieťahom,   a teda   ani   k   namietanému   porušeniu   označených   práv sťažovateľov   týmito   súdmi   nemohlo   dochádzať.   Keďže   v danom   prípade   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   však   predmetnú   sťažnosť   mohol   odmietnuť   aj   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).

Preskúmaním danej sťažnosti ústavný súd nadobudol dojem, že ide o „samostatnú akciu“   advokáta,   čo   vyplýva   zo   znenia   ním   koncipovaného   petitu,   v ktorom   žiada, aby ústavný súd každému zo sťažovateľov priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € „so   spôsobom   platby   bezhotovostne   na   účet   ich   právneho   zástupcu   Mgr.   Miroslava Gašparíka...“, avšak bez toho, aby k sťažnosti pripojil splnomocnenie, z ktorého by bolo zrejmé, že mu ho sťažovatelia udelili pre účely ich zastupovania pred ústavným súdom vo veci   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   označených   práv   v označených   konaniach okresného súdu a krajského súdu (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014