znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 428/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   septembra   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   spoločnosťou Advokátska kancelária C., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl.   51   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný   súd“)   medzitýmnym   rozsudkom   sp.   zn.   22   Cb   127/08   zo   14.   októbra   2008 v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 určil, že jej ako žalobkyni nevznikol nárok   voči   žalovanému   na   vrátenie   stornoprovízie.   Prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 356/2008 z 15. júla 2009.

Keďže sťažovateľka prejavila nespokojnosť s označeným rozsudkom krajského súdu, sťažnosťou podanou na ústavnom súde namietala porušenie svojich práv. Následne ústavný súd   svojím   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   126/2010   z 21.   októbra   2010   vyslovil   porušenie sťažovateľkiných práv namietaným rozsudkom krajského súdu, rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka uviedla, že po vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie odvolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 tak, že rozsudok okresného   súdu   v spojení   s opravným   uznesením   opäť   potvrdil.   V tejto   súvislosti sťažovateľka dodala, že krajský súd rozhodol bez náležitého odôvodnenia svojho právneho záveru, ako aj bez toho, aby jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Pokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla: «Predmetom   vyššie   uvedeného   súdneho   konania   je   žalobcom   uplatnený   nárok na vyplatenie   stornoprovízií   ako   bezdôvodného   obohatenia   žalovaného   v   zmysle   zmluvy o obchodnom zastúpení a spolupráci v oblasti organizácie sprostredkovania starobného dôchodkového   sporenia   zo   dňa   1.   11.   2004...   Predmetom   tejto   Zmluvy   bolo   o.   i. organizovanie   siete   sprostredkovateľov   starobného   dôchodkového   sporenia,   za   čo prináležala žalovanému odmena vo forme provízie, určenej v zmysle províznych podmienok, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ v konaní predložil predmetnú písomnú Zmluvu o obchodnom zastúpení... Provízne   podmienky   stanovovali   výšku   provízie   ako   „X-násobok   provízie   príslušného sprostredkovateľa“   a zároveň definovali,   že ostatné podmienky vzniku a zániku nároku na províziu  ...   sa   posudzujú   primerane   podľa   podmienok   vzniku   a   zániku   nároku   na províziu... konkrétneho sprostredkovateľa“. Sťažovateľ ako žalobca mal v konaní za to, že predmetné ustanovenie predstavovalo dohodu zmluvných strán, t. j. žalobcu a žalovaného o podmienkach vzniku nároku na províziu, ktoré boli odvodené od podmienok vzniku nároku na províziu jednotlivých sprostredkovateľov...

Vznik nároku na províziu bol teda dohodnutý ako právny úkon s podmienkou, ktorej naplnenie malo za následok, že na vyplatenú províziu na strane žalovaného právny nárok jej vyplatenia zanikol a vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný v zmysle Zmluvy povinný vrátiť - tzv. stornoprovízia.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdila, že v rámci odvolacieho konania namietala tieto skutočnosti:

«(i) súd žiadnym spôsobom a v žiadnom rozsahu nevyhodnotil právnu argumentáciu sťažovateľa o dohode medzi ním a žalovaným o vzniku a súčasne zániku nároku na províziu, ktorá bola obsiahnutá v províznych podmienkach tvoriacich súčasť Zmluvy o obchodnom zastúpení;

(ii)   súd   sa   nevysporiadal   s   otázkou   prepojenia   Zmluvy   o   obchodnom   zastúpení s jednotlivými zmluvami o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia, ktoré majú pre   konanie   podstatný   význam   a   od   ktorých   sa   odvodzuje   nárok   žalobcu   na   vrátenie provízie od žalovaného...

(iii)   súd   sa   nezaoberal   významom   použitého   výrazu   „storno-provízia“ s prihliadnutím na výklad tohto pojmu podľa obchodných zvyklostí vo finančnom sektore... ako aj s prihliadnutím na obchodnú prax zmluvných strán...

(iv)   súd   dospel   k   zjavne   nesprávnemu   právnemu   záveru   o   totožnosti   provízie organizátora   a   provízie   jednotlivých   sprostredkovateľov,   ktorý   je   v   príkrom   rozpore s predloženými dôkazmi;

(v) súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, z akého dôvodu považuje plnenie storno-provízie žalovaného za duplicitné.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   však   krajský   súd   s jej   námietkami   buď   vôbec nevysporiadal alebo na ne reagoval nedostatočným a nezrozumiteľným spôsobom.

Okrem toho sťažovateľka namietala, že krajský súd v rámci odvolacieho konania ignoroval   ustanovenia   civilného   procesu,   pretože   vzhľadom   na   to,   že   použil   zákonné ustanovenie,   ktoré   v doterajšom   konaní nebolo   použité,   bol   povinný   vyzvať   účastníkov konania   na   vyjadrenie   k tejto   právnej   otázke.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   dodala: „V dôsledku postupu odvolacieho súdu v rozpore s § 118 ods. 2 O. s. p. a v rozpore s § 213 ods. 2 O. s. p. bolo žalovanému obmedzené jeho procesné právo reagovať na vytvorený názor súdu a zamerať dokazovanie na sporné skutočnosti. Ak by sťažovateľ takúto možnosť mal   a   odvolací   súd   by   ho   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k   možnému   použitiu   §   662   ods.   3 Obchodného zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, zameral by svoju obranu na preukázanie dispozitívnosti tejto právnej úpravy, na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   SR   a   na   súdnu   prax   pri   uplatňovaní   tejto   právnej   úpravy,   ktorá   vo všeobecnosti konštatuje možnosť dohody o podmienkach zániku nároku na províziu (§ 36 Občianskeho zákonníka).“

Sťažovateľka vyslovila názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné považovať   za   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   a   vo   vzťahu   k uvedenému argumentovala aj   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   126/2010   z 21.   októbra   2010, ktorým   ústavný   súd   zrušil   predchádzajúci   rozsudok   krajského   súdu   v tejto   veci,   a to z dôvodu,   že   odvolací   súd   nedal   sťažovateľke   presvedčivú   odpoveď   na   jej   námietky, a zároveň aj z dôvodu, že nereagoval na jej podstatné a kľúčové argumenty.

Okrem   toho   sťažovateľka   poukázala   aj   na   iný   nález   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. II. ÚS 104/08, v ktorom ústavný súd konštatoval, že porušením práva na spravodlivé súdne konanie je aj skutočnosť, že všeobecný súd zaujal právny názor, ktorý je v rozpore so zákonom.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že tým, že krajský súd v rozsudku sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 zaujal nesprávny právny názor a zároveň nedal presvedčivé   odpovede   na zásadné skutkové a právne otázky,   porušil   jej   základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ústavy.

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil „porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR, ktoré bolo porušené   (i)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý   nepostupoval   v   odvolacom konaní v súlade so zákonom ako aj (ii) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 9. 2011, sp. zn. 3 Cob 24/2011 z dôvodu:

(i) odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom v odvolacom konaní; (ii) vyslovenia právneho názoru v rozpore so zákonom a súdnou praxou; (iii) nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v dôsledku nevyporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa;

(iv)   nedostatočného   odôvodnenia   nového   záveru   odvolacieho   súdu   o   neplatnosti dohody o zániku nároku na províziu, ktorý nebol predmetom dokazovania ani na súde prvého stupňa ani v odvolacom konaní;

(v) zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku Krajského súdu, ktorý nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpoveď na základné otázky, a to či podmienky vzniku nároku na províziu žalovaného (spoločne s dohodnutou rozväzovacou podmienkou zániku tohto nároku) určené odkazom na provízne podmienky sprostredkovateľa sú platnou súčasťou Zmluvy o obchodnom zastúpení.

Sťažovateľ na základe uvedeného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR navrhuje, aby Ústavný   súd   SR   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   28.   9.   2011, sp. zn. 3 Cob 24/2011.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011 je potrebné považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ako aj preto, že nedáva presvedčivé odpovede na zásadné skutkové a právne   otázky.   Okrem   toho   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   rozhodnutie   je   založené na nesprávnom právnom závere a postup predchádzajúci prijatiu tohto rozhodnutia ignoruje ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   o povinnosti   všeobecného   súdu   zabezpečiť účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k použitiu právneho predpisu, ktorý v doterajšom konaní   nebol   aplikovaný.   Sťažovateľka   sa   prostredníctvom   predmetnej   argumentácie domáha   ochrany   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   podľa   zistení ústavného   súdu   totožná   argumentácia   je   obsiahnutá   aj   v mimoriadnom   dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý ho podal   proti   medzitýmnemu   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb   127/08 zo 14. októbra 2008 v spojení s opravným uznesením zo 7. novembra 2008 a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob 24/2011 z 28. septembra 2011. Ako je z obsahu oboch návrhov zjavné, ich argumentácia vychádza z rovnakého základu. O podaní mimoriadneho dovolania informovala   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   listom č. k. VI/2 Pz 298/12-14 z 23. augusta 2012 doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2012. O tomto mimoriadnom opravnom prostriedku Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným   súdom,   prípadne   iným   orgánom   verejnej   moci.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám a právnickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu a jej námietky boli premietnuté aj do mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ako aj s prihliadnutím na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je konanie o mimoriadnom dovolaní skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie,   pretože   o   ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania, respektíve mimoriadneho dovolania a sťažnosti na ústavnom súde, navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   V prípade,   ak by   najvyšší   súd rozhodol   o odmietnutí   mimoriadneho   dovolania,   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému súdu   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   rozhodnutiu krajského súdu.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal,   pretože   právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho   prokurátora   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 127/2012, III. ÚS 200/2012, IV. ÚS 154/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012