znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 428/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010, sp. zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp. zn.   Rvp   7029/2010,   sp. zn. Rvp 7030/2010,   Rvp   7031/2010   a   sp.   zn.   Rvp   7033/2010, zastúpenej   A.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   Mgr.   J.   H.,   vo   veciach namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/123/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/152/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/131/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/162/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/140/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/212/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 15 CoE/172/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15 CoE/210/2010 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010, sp. zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp. zn. Rvp 7029/2010, sp. zn. Rvp 7030/2010, sp. zn. Rvp 7031/2010 a sp. zn. Rvp 7033/2010,   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7009/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   7.,   8. a 11. októbra   2010   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.(ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/123/2010 z 28. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/152/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 17 CoE/131/2010 z 29. júna 2010, sp. zn. 12 CoE/162/2010 z 29. júna 2010, sp.   zn.   12   CoE/140/2010   z   29.   júna   2010,   sp.   zn.   12   CoE/212/2010   z   29.   júla   2010, sp. zn. 15 CoE/172/2010 z 19. augusta 2010 a sp. zn. 15 CoE/210/2010 z 31. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu februára 2003 až októbra 2008 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť rôzne, napr. v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   7028/2010   a sp.   zn.   Rvp   7031/2010),   v   14   dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7022/2010), v 3 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7030/2010), v 9 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. 7021/2010), v   10   mesačných   splátkach   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   7009/2010   a sp.   zn. Rvp 7029/2010) a v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 7033/2010). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli 26. novembra 2009 (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   7028/2010)   a   19.   júna   2008   (vo   veci   sp.   zn.   Rvp   7030/2010) rozhodcovským nálezom (majúcim podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) a notárskymi zápisnicami z 9. mája 2003 vo veci sp. zn. Rvp 7020/2010, z 3. apríla 2004 vo veci   sp.   zn.   Rvp   7031/2010,   z   10.   októbra   2004   vo   veci   sp.   zn.   Rvp   7022/2010, z 11. novembra 2004 vo veci sp. zn. Rvp 7021/2010 a z 1. septembra 2005 vo veciach sp. zn. Rvp 7009/2010 a sp. zn. Rvp 7029/2010 právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu. Následne boli pred súdnymi exekútormi spísané zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a na základe poverení Okresného súdu Banská Bystrica, Okresného súdu Žiar nad Hronom a Okresného súdu Lučenec a Okresného súdu Brezno súdni exekútori začali nútený výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný súd Banská Bystrica uzneseniami sp. zn. 2 Er 1000/2004 z 11. januára 2010 (Rvp   7031/2010),   sp.   zn.   1   Er   1/2005   z   18.   marca   2010   (Rvp   7022/2010),   sp.   zn. 4 Er 259/2006 z 12. januára 2010 (Rvp 7009/2010), sp. zn. 1 Er 172/2005 z 18. marca 2010 (Rvp   7021/2010),   Okresný   súd   Žiar   nad Hronom   uzneseniami   sp.   zn.   10   Er   589/2008 z 3. feburára 2010 (Rvp 7028/2010) a sp. zn. 14 Er 342/06 z 2. februára 2010, Okresný súd Brezno uznesením sp. zn. 4 Er 899/2008 z 27. mája 2010 (Rvp 7030/2010) a Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. 6 Er 1/2010 zo 7. apríla 2010 exekúcie zastavil. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a   kontradiktórnosti...“ V tejto   súvislosti   vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania   o zastavení   exekúcie“,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľka   stratila   „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie užívať   svoj majetok,   nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“.

V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením... okresným súdom a krajským súdom..., vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je   významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Vychádzajúc   z   uvedeného   možno   teda   konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (obdobne aj napr. IV. ÚV 405/04, III. ÚS 135/05, III. ÚS 208/08).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. 7009/2010, sp. zn. Rvp 7021/2010, sp. zn. Rvp 7022/2010, sp. zn. Rvp 7028/2010, sp. zn. Rvp 7029/2010, sp. zn. Rvp 7030/2010, sp. zn. Rvp 7031/2010 a sp. zn. Rvp 7033/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a   to   v   rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala všeobecnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil   prvostupňové   uznesenie,   zrejme   aj   odvolaciemu   súdu,   pozn.),   že „z   vlastného podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

V   rozsahu   namietaných   porušení   sťažovateľkou   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zisťoval,   či   ochranu   tomuto   právu   neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v   danom   prípade sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyčerpala   všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacím dôvodom podľa § 237   písm.   f)   OSP.   Podľa   uvedenej   právnej   normy   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   teda   prvostupňové   súdy   v   exekučných   veciach   podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom“ ani im/jej nedali „možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili...   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu   a   navyše   súdy   neoboznámili účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť   nové dôkazy“, potom   exekučné súdy   (teda   aj krajský   súd   napadnutými uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   napriek   uvedeným   skutočnostiam   dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (obdobne I. ÚS 397/2010).

Z   rovnakého   dôvodu   (pre   nedostatok   svojej   právomoci)   by   musel   ústavný   súd odmietnuť sťažnosti sťažovateľky aj v prípade, ak nosné dôvody ňou použité v konaní pred ústavným   súdom   netvrdila   alebo   nepoužila   v   rámci   podaného   odvolania   proti prvostupňovým uzneseniam o zastavení exekučných konaní. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými   odôvodnila   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu,   nesplnila   základný   ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala tiež porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila   „právnu   istotu   a   legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom uvedenej vyššie.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010