SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 427/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o.,Prievozská 4B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mišík,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 35/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014 doručená sťažnosť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Nábrežieza hydrocentrálou 4, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 35/2014.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája 2012 vrátil spoločnosti, zmenky a protesty zmeniek, ktoré boli súdu vydané ako veci dôležitépre trestné konanie v priebehu trestného stíhania. Zmenky bolivystavené spoločnosťou, v zastúpení a, ako zmenky cudzie, splatné 11. februára 2001 a boliakceptované zmenečníkom Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p., právnympredchodcom sťažovateľky. V uvedenom trestnom konaní pre pokus trestného činu podvoduvystupovala sťažovateľka spolu s ďalšími dvoma právnymi nástupcami Západoslovenskýchvodární a kanalizácii, š. p., v postavení poškodeného. Po skončení trestného konania aprávoplatnom oslobodení obžalovaného spod obžaloby na návrh vystaviteľa zmeniekspoločnosť, rozhodol krajský súd o vydaní zmeniek a protestovzmeniek v zmysle § 97 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľka sa domnieva, že ona je oprávneným držiteľom zmeniek spolu s dvomaďalšími právnymi nástupcami pôvodného poškodeného, a preto sa návrhom doručenýmkrajskému súdu 3. mája 2013 domáhala, aby krajský súd vrátil uvedené zmenky, ktorýprávny predchodca sťažovateľky akceptoval na svoj vlastný rad, spoločne a nerozdielneprávnym nástupcom spoločnosti Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p.
Keďže uvedené zmenky boli vrátené spoločnosti, krajskýsúd zamietol návrh sťažovateľky, keďže o inom návrhu už právoplatne rozhodol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť na najvyššom súde,ktorý uznesením sp. zn. 3 Tost 35/2014 z 23. júla 2014 uvedenú sťažnosť zamietol, keďkonštatoval, že krajský súd vydal svoje rozhodnutie v súlade s procesnými predpismi.
Sťažovateľka vidí pochybenie najvyššieho súdu v tom, že v konaní jejnebolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na vrátanie veci podaného spoločnosťou, s ktorou sa o vlastníctvo predmetných zmeniek sporí.
V sťažnosti ďalej uvádza: „Súd prvého stupňa pred rozhodnutím nedoručil na vyjadrenie návrh spoločnosti na vrátenie zmeniek sťažovateľovi ani ostatným poškodeným, rozhodol bez toho, že by im umožnil sa k návrhu vyjadriť, a predmetné uznesenie z 23. 5. 2012 im ani nedoručil, čím im neumožnil voči nemu uplatniť riadny opravný prostriedok, sťažnosť. Tomu, že súd mal jednoznačne umožniť vyjadriť sa aj poškodeným svedčia jeho vlastné závery zistené vo veci samej, kde jednoznačne uviedol ohľadom skutkových zistení, že právo na zmenky si spoločnosť uplatňuje v rozpore s právnym poriadkom a že táto nie je ich vlastníkom (zistenia z rozsudku, ktorým bol oslobodený). Vlastníkom zmeniek sú poškodení ako právni nástupcovia Západoslovenských vodární a kanalizácií, š. p. K oslobodeniu došlo z dôvodu porušenia obžalovacej zásady. Napokon, samotný súd pri vydaní uznesenia konštatoval, že právo na vydanie zmeniek si uplatnila iná osoba ako tá, ktorá ich vydala.
Sťažovateľ má teda za to, že návrhom na vrátenie veci podaným spoločnosťou boli dotknuté aj jeho práva ako poškodeného v trestnom konaní, pričom mu mal súd prvého stupňa umožniť sa k tomuto návrhu minimálne vyjadriť a rovnako tak mu mal doručiť aj uznesenie o vrátení veci tak, aby voči nemu mohol uplatniť riadny opravný prostriedok. K tomuto so zákonom súladnému postupu však nedošlo a Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie zo dňa 23. 5. 2012 bez toho, že by sťažovateľovi doručil návrh na vrátenie veci, umožnil sa k nemu vyjadriť a toto uzneseniu mu napokon ani nedoručil, vďaka čomu nadobudlo právoplatnosť.
Ďalším procesným postupom, a to návrhom zo dňa 3. 5. 2013 sa sťažovateľ a druhá poškodená spoločnosť domáhali vrátenia veci, zmeniek, a zmeny prvšieho uznesenia v tejto veci. O tomto návrhu súd sprvoti odmietol vôbec rozhodovať s poukazom na to, že uznesenie o vrátení veci zo dňa 23. 5. 2012 je právoplatné. K rozhodnutiu o návrhu sťažovateľa došlo až po viacerých urgenciách a podaní sťažnosti pre prieťahy v konaní.
O návrhu na vrátenie veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. 10. 2013 tak, že ho zamietol, a to s poukazom na prekážku rozhodnutej veci. S týmto názorom sa stotožnil aj sťažnostný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Zo situácie navodenej všeobecnými súdmi vyvstáva pre sťažovateľa situácia, kedy sa tento nemohol k preňho dôležitej a podstatnej otázke, a to k návrhu spoločnosti vyjadriť, oboznámiť sa s ním a voči uzneseniu, ktorým sa tomuto návrhu vyhovelo, ani podať opravný prostriedok.
Ďalšie procesné aktivity sťažovateľa boli súdmi, ktoré spôsobili toto prvotné zmarenie práva sťažovateľa, a ktorými sa sťažovateľ domáhal ich nápravy, vyhodnotené ako zjavne bezúspešne, a to s právnymi poukazom na prekážku rozhodnutej veci. Pritom k právoplatnosti tohto uznesenia, od ktorého tak súd prvého stupňa ako aj sťažnostný súd odvádzajú ich právny záver, došlo len a v dôsledku ich postupu, kedy neumožnili sťažovateľovi sa k nemu vyjadriť a uplatniť riadny opravný prostriedok.
Tomu, že sťažovateľ je osobou, ktorej mal súd prvého stupňa umožniť sa vyjadriť k návrhu spoločnosti na vrátenie veci svedčia najmä zistenia samotného súdu, ktorý v rozhodnutiach vo veci samej zistil, že spoločnosť nemá žiadne právo ku zmenkám a že ich vlastníkom sú poškodení. Za danej situácie mal súd jednoznačne umožniť sa sťažovateľovi v pozícii poškodenej vyjadriť sa k predmetnému návrhu, k čomu však nedošlo.
K pochybeniam došlo aj v etape konania o sťažnosti sťažovateľa zo dňa 21. 10. 2013. Sťažnostný súd vychádzal aj z vyjadrenia samotnej spoločnosti k sťažnosti sťažovateľa, pričom však toto vyjadrenie nebolo nikdy sťažovateľovi doručené a nebolo mu umožnené sa k nemu vyjadriť. sa vo svojom vyjadrení podľa zhrnutia obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 7. 2014 vyjadrovala aj k spornej otázke vlastníctva zmeniek.
Všetkými uvedenými pochybeniami, ktoré neboli zhojené v konaní o sťažnosti, došlo k porušeniu základných zásad kontradiktórneho procesu, kedy súd v konaní postupuje v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a umožňuje im rovnakým spôsobom uplatňovať procesné práva. Zásada kontradiktórnosti konania je obsiahnutá aj v trestnom procese a to aj v súvisiacich konaniach, akým je ak konanie o vrátenie veci dôležitej pre trestné stíhanie v zmysle § 97 Trestného poriadku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostivydal tento nález:
1. Základné právo sťažovateľa Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 3Tost/35/2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júla 2014 spis. zn. 3Tost/35/2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Prievozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľačl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd zamietol jej sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súduo návrhu sťažovateľky na vrátenie veci. Sťažovateľka tvrdí, že je jednoznačným vlastníkomzmeniek a túto skutočnosť mali krajský aj najvyšší súd v konaní o vrátení veci potvrdiť.Podľa sťažovateľky mali rozhodnutia všeobecných súdov len procesný charakter, a pretorozhodnutiu v jej prospech nebráni ani prekážka res iudicata.
Sťažovateľka podala na krajskom súde návrh na vrátenie veci 3. mája 2013, t. j.viac ako jeden rok po tom, ako krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája2012 rozhodol o vrátení zmeniek a protestov zmeniek spoločnosti (uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 5. júna 2012). V uznesenísp. zn. 1 T 18/2002 z 8. októbra 2013, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľkyna vrátenie veci v odôvodnení svojho rozhodnutia, uviedol, že „zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že by bolo možné opätovne rozhodovať o už právoplatne skončenej veci bez ohľadu na skutočnosť, či ide o rozhodnutie meritórne alebo procesné“.Krajský súd zároveň zdôraznil, že nie je súdom občianskoprávnym, resp.obchodnoprávnym, aby posudzoval odôvodnenosť nároku spoločností na vydanie zmeniek.Súd postupoval v intenciách § 97 Trestného poriadku a zmenky vrátil tomu, kto ichodovzdal, spoločnosti, keďže obžalovaný, ktorého advokátodovzdal súdu predmetné zmenky a protesty zmeniek, bol predsedom predstavenstvauvedenej spoločnosti a jej zástupcom. Krajský súd zároveň odkázal na podrobnéodôvodnenie svojho uznesenia sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája 2012, s ktorým sa ústavný súdnemohol oboznámiť, keďže ho sťažovateľka k sťažnosti nedoložila.
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Tost 35/2014 z 23. júla 2014 odôvodnilzamietnutie sťažnosti sťažovateľky takto:
„Najvyšší súd dospel k záveru, že všetky tvrdenia o vlastníckom vzťahu navrhovateľa (sťažovateľa) k predmetným zmenkám, a teda o potrebe ich vrátenia tomuto subjektu (subjektom) nie je možné v súčasnom štádiu konania považovať za relevantné.
Krajský súd totiž uznesením z 23. mája 2012, sp. zn. 1T 18/2002, podľa § 97 ods. 1 Tr. por. vrátil predmetné zmenky (a patričné protesty) spoločnosti. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že právo na túto vec (zmenky) si síce uplatnila iná osoba ako tá, ktorá ju vydala, ale táto bola vydaná vlastníkovi veci, k čomu krajský súd došiel preskúmaním prípadu a právo uvedeného českého právneho subjektu považuje za nepochybné.
Uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatné 5. júna 2012 a nebolo zrušené v predpísanom konaní.
Pri rozhodovaní o terajšom návrhu (sťažnosti) spomenuté právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave predstavuje prekážku veci už rozhodnutej (res iudicata), ktorá bráni ďalšiemu konaniu a rozhodnutiu o tej istej veci. Z tohto právneho stavu správne vychádzal aj krajský súd, keď návrh zamietol.
Najvyšší súd rezultuje, že uznesenie súdu prvého stupňa nie je možné označiť za procesné, ktoré by bolo zmeniteľné opakovaným rozhodnutím súdu. Spomínané uznesenie evokuje síce na prvý pohľad tvrdenie, že ide o rozhodnutie procesné, ale reálne má výrazný hmotnoprávny základ, lebo svojim spôsobom skúma aj vlastníctvo k danej veci. Po zodpovedajúcom zistení tohto aspektu až nastupuje procesný charakter takého rozhodnutia, teda vrátenie veci jej majiteľovi, najmä keď v danom štádiu konania iný subjekt neuplatňuje svoje vlastnícke nároky (v takom prípade by trestný súd nerozhodol, ale upravil by strany v konaní, aby svoj nárok preukázali v inom konaní, zvyčajne v občianskoprávnom).
Už dvojitý charakter rozhodnutia o vrátení veci odporuje tvrdeniu, že ide o procesný postup, teda aj zmeniteľný.
Je potrebné však pripomenúť, že ani procesné rozhodnutia nie je možné označiť za vždy zmeniteľné súdom, ktorý taký rezultát vydal. Aj procesnoprávne uznesenia v absolútnej väčšine nie je možné považovať za zmeniteľné tým istým súdom; k tomu môže prísť len v konaní o opravnom prostriedku, resp. v dôsledku takého konania.
Všeobecne za zmeniteľné procesné rozhodnutia je možné považovať v podstate len tie, ktoré upravujú procesný postup (napr. na hlavnom pojednávaní etc), pričom teraz napadnuté uznesenie rozhodne taký charakter nemá. Zásadu stability súdnych rozhodnutí je potrebné plne rešpektovať, a preto názor navrhovateľa (sťažovateľa) v tomto smere nie je akceptovateľný.
Najvyšší súd pritom konštatuje, že v rozhodovanej veci krajský súd vydal napadnuté uznesenie v súlade s procesnými predpismi a v sťažnosti neboli prezentované také okolnosti, ktoré by mohli viesť k jeho zmene.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval v zmysle § 97 ods. 1 Trestnéhoporiadku, podľa ktorého sa vec vráti tomu, kto ju vydal, komu bola odňatá alebo u kohobola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá savlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné.Krajský súd po preskúmaní prípadu nepochyboval o práve uvedeného českého právnehosubjektu na predmetné zmenky, a preto mu ich vrátil. K tomuto postupu ústavný súdv zmysle svojej konštantnej judikatúry dodáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu,ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožnohodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.3 Tost 35/2014 z 23. júla 2014 konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočnéa zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečozamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 18/202z 8. októbra 2013, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné audržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k námietkamsťažovateľky, najmä pokiaľ ide o argument prekážky rozhodnutej veci, ktoré ústavný súdpovažuje za ústavne konformné a akceptovateľné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Napokon ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľke nič nebránilo domáhať sav občianskom súdnom konaní svojich práv k predmetným zmenkám. Existencia tejtomožnosti poukazuje na nedostatok právomoci ústavného súdu konať v tejto veci, pretožeochranu právam sťažovateľky mohli poskytnúť všeobecné súdy v rámci občianskehosúdneho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015