znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 427/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a. s.,Nábrežie za hydrocentrálou 4, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o.,Prievozská 4B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mišík,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 35/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra2014   doručená   sťažnosť   Západoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.,   Nábrežieza hydrocentrálou 4, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráva a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 35/2014.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája 2012 vrátil spoločnosti, zmenky a protesty zmeniek, ktoré boli súdu vydané ako veci dôležitépre   trestné   konanie v   priebehu trestného stíhania.   Zmenky   bolivystavené spoločnosťou, v zastúpení a,   ako   zmenky   cudzie,   splatné   11.   februára   2001   a   boliakceptované   zmenečníkom   Západoslovenské   vodárne   a kanalizácie,   š.   p.,   právnympredchodcom sťažovateľky. V uvedenom trestnom konaní pre pokus trestného činu podvoduvystupovala sťažovateľka spolu s ďalšími dvoma právnymi nástupcami Západoslovenskýchvodární a kanalizácii, š. p., v postavení poškodeného. Po skončení trestného konania aprávoplatnom   oslobodení   obžalovaného   spod   obžaloby   na   návrh   vystaviteľa   zmeniekspoločnosť, rozhodol krajský súd o vydaní zmeniek a protestovzmeniek v zmysle § 97 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Sťažovateľka sa domnieva, že ona je oprávneným držiteľom zmeniek spolu s dvomaďalšími právnymi nástupcami pôvodného poškodeného, a preto sa návrhom doručenýmkrajskému súdu 3. mája 2013 domáhala, aby krajský súd vrátil uvedené zmenky, ktorýprávny predchodca sťažovateľky akceptoval na svoj vlastný rad, spoločne a nerozdielneprávnym nástupcom spoločnosti Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š. p.

Keďže uvedené zmenky boli vrátené spoločnosti, krajskýsúd zamietol návrh sťažovateľky, keďže o inom návrhu už právoplatne rozhodol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť na najvyššom súde,ktorý uznesením sp. zn. 3 Tost 35/2014 z 23. júla 2014 uvedenú sťažnosť zamietol, keďkonštatoval, že krajský súd vydal svoje rozhodnutie v súlade s procesnými predpismi.

Sťažovateľka   vidí   pochybenie   najvyššieho   súdu   v   tom,   že   v   konaní   jejnebolo umožnené   vyjadriť   sa   k návrhu   na   vrátanie veci podaného spoločnosťou, s ktorou sa o vlastníctvo predmetných zmeniek sporí.

V sťažnosti ďalej uvádza: „Súd prvého stupňa pred rozhodnutím nedoručil na vyjadrenie návrh spoločnosti na vrátenie zmeniek sťažovateľovi ani ostatným poškodeným, rozhodol bez toho, že by im umožnil sa k návrhu vyjadriť, a predmetné uznesenie z 23. 5. 2012 im ani nedoručil,   čím   im   neumožnil   voči   nemu   uplatniť   riadny   opravný   prostriedok,   sťažnosť. Tomu, že súd mal jednoznačne umožniť vyjadriť sa aj poškodeným svedčia jeho vlastné závery zistené vo veci samej, kde jednoznačne uviedol ohľadom skutkových zistení, že právo na zmenky si spoločnosť uplatňuje v rozpore s právnym poriadkom a že táto   nie   je   ich   vlastníkom   (zistenia   z   rozsudku,   ktorým   bol oslobodený). Vlastníkom   zmeniek   sú   poškodení   ako   právni   nástupcovia   Západoslovenských   vodární a kanalizácií,   š. p. K oslobodeniu došlo z dôvodu porušenia obžalovacej zásady. Napokon,   samotný   súd   pri   vydaní uznesenia konštatoval,   že   právo   na vydanie zmeniek si uplatnila iná osoba ako tá, ktorá ich vydala.

Sťažovateľ má teda za to, že návrhom na vrátenie veci podaným spoločnosťou boli dotknuté aj jeho práva ako poškodeného v trestnom konaní, pričom mu mal súd prvého stupňa umožniť sa k tomuto návrhu minimálne vyjadriť a rovnako tak mu mal doručiť aj uznesenie o vrátení veci tak, aby voči nemu mohol uplatniť riadny opravný prostriedok.   K   tomuto   so   zákonom   súladnému   postupu   však   nedošlo   a   Krajský   súd v Bratislave vydal uznesenie zo dňa 23. 5. 2012 bez toho, že by sťažovateľovi doručil návrh na vrátenie veci, umožnil sa k nemu vyjadriť a toto uzneseniu mu napokon ani nedoručil, vďaka čomu nadobudlo právoplatnosť.

Ďalším procesným postupom, a to návrhom zo dňa 3. 5. 2013 sa sťažovateľ a druhá poškodená spoločnosť domáhali vrátenia veci, zmeniek, a zmeny prvšieho uznesenia v tejto veci. O tomto návrhu súd sprvoti odmietol vôbec rozhodovať s poukazom na to, že uznesenie o vrátení veci zo dňa 23. 5. 2012 je právoplatné. K rozhodnutiu o návrhu sťažovateľa došlo až po viacerých urgenciách a podaní sťažnosti pre prieťahy v konaní.

O návrhu na vrátenie veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. 10. 2013 tak, že ho zamietol, a to s poukazom na prekážku rozhodnutej veci. S týmto názorom sa stotožnil aj sťažnostný súd, Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Zo situácie navodenej všeobecnými súdmi vyvstáva pre sťažovateľa situácia, kedy sa tento nemohol k preňho dôležitej a podstatnej otázke, a to k návrhu spoločnosti vyjadriť, oboznámiť sa s ním a voči uzneseniu, ktorým sa tomuto návrhu vyhovelo, ani podať opravný prostriedok.

Ďalšie   procesné   aktivity   sťažovateľa   boli   súdmi,   ktoré   spôsobili   toto   prvotné zmarenie práva sťažovateľa, a ktorými sa sťažovateľ domáhal ich nápravy, vyhodnotené ako zjavne   bezúspešne,   a   to   s   právnymi   poukazom   na   prekážku   rozhodnutej   veci.   Pritom k právoplatnosti tohto uznesenia, od ktorého tak súd prvého stupňa ako aj sťažnostný súd odvádzajú   ich   právny   záver,   došlo   len   a   v   dôsledku   ich   postupu,   kedy   neumožnili sťažovateľovi sa k nemu vyjadriť a uplatniť riadny opravný prostriedok.

Tomu, že sťažovateľ je osobou, ktorej mal súd prvého stupňa umožniť sa vyjadriť k návrhu spoločnosti na vrátenie veci svedčia najmä zistenia samotného súdu, ktorý v rozhodnutiach vo veci samej zistil, že spoločnosť nemá žiadne právo ku zmenkám a že ich vlastníkom sú poškodení. Za danej situácie mal súd jednoznačne   umožniť   sa   sťažovateľovi   v   pozícii   poškodenej   vyjadriť   sa   k   predmetnému návrhu, k čomu však nedošlo.

K pochybeniam došlo aj v etape konania o sťažnosti sťažovateľa zo dňa 21. 10. 2013. Sťažnostný   súd   vychádzal   aj   z   vyjadrenia   samotnej   spoločnosti k sťažnosti sťažovateľa, pričom však toto vyjadrenie nebolo nikdy sťažovateľovi doručené a nebolo mu umožnené sa k nemu vyjadriť. sa vo svojom vyjadrení podľa zhrnutia obsiahnutého v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 7. 2014 vyjadrovala aj k spornej otázke vlastníctva zmeniek.

Všetkými uvedenými pochybeniami, ktoré neboli zhojené v konaní o sťažnosti, došlo k porušeniu   základných   zásad   kontradiktórneho   procesu,   kedy   súd   v   konaní   postupuje v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a umožňuje im rovnakým spôsobom uplatňovať procesné práva. Zásada kontradiktórnosti konania je obsiahnutá aj v trestnom procese a to aj v súvisiacich konaniach, akým je ak konanie o vrátenie veci dôležitej pre trestné stíhanie v zmysle § 97 Trestného poriadku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostivydal tento nález:

1.   Základné   právo   sťažovateľa   Západoslovenská   vodárenská   spoločnosť,   a.   s. na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn. 3Tost/35/2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júla 2014 spis. zn. 3Tost/35/2014 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Prievozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľačl. 6 dohovoru tým, že najvyšší súd zamietol jej sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súduo návrhu sťažovateľky na vrátenie veci. Sťažovateľka tvrdí, že je jednoznačným vlastníkomzmeniek a túto skutočnosť mali krajský aj najvyšší súd v konaní o vrátení veci potvrdiť.Podľa sťažovateľky mali rozhodnutia všeobecných súdov len procesný charakter, a pretorozhodnutiu v jej prospech nebráni ani prekážka res iudicata.

Sťažovateľka podala na krajskom súde návrh na vrátenie veci 3. mája 2013, t. j.viac ako jeden rok po tom, ako krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája2012 rozhodol o vrátení zmeniek a protestov zmeniek spoločnosti (uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   5.   júna   2012).   V   uznesenísp. zn. 1 T 18/2002   z 8.   októbra   2013,   ktorým   krajský   súd   zamietol   návrh   sťažovateľkyna vrátenie veci v odôvodnení svojho rozhodnutia, uviedol, že „zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že by bolo možné opätovne rozhodovať o už právoplatne skončenej veci bez ohľadu na skutočnosť, či ide o rozhodnutie meritórne alebo procesné“.Krajský   súd   zároveň   zdôraznil,   že   nie   je   súdom   občianskoprávnym,   resp.obchodnoprávnym, aby posudzoval odôvodnenosť nároku spoločností na vydanie zmeniek.Súd   postupoval   v   intenciách   §   97   Trestného   poriadku   a   zmenky   vrátil   tomu,   kto   ichodovzdal,   spoločnosti,   keďže   obžalovaný,   ktorého   advokátodovzdal   súdu   predmetné   zmenky   a   protesty   zmeniek,   bol   predsedom   predstavenstvauvedenej   spoločnosti   a   jej   zástupcom.   Krajský   súd   zároveň   odkázal   na   podrobnéodôvodnenie svojho uznesenia sp. zn. 1 T 18/2002 z 23. mája 2012, s ktorým sa ústavný súdnemohol oboznámiť, keďže ho sťažovateľka k sťažnosti nedoložila.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   sp.   zn.   3   Tost   35/2014   z   23.   júla   2014   odôvodnilzamietnutie sťažnosti sťažovateľky takto:

„Najvyšší súd dospel k záveru, že všetky tvrdenia o vlastníckom vzťahu navrhovateľa (sťažovateľa)   k   predmetným   zmenkám,   a   teda   o   potrebe   ich   vrátenia   tomuto   subjektu (subjektom) nie je možné v súčasnom štádiu konania považovať za relevantné.

Krajský súd totiž uznesením z 23. mája 2012, sp. zn. 1T 18/2002, podľa § 97 ods. 1 Tr.   por.   vrátil   predmetné   zmenky   (a   patričné   protesty)   spoločnosti. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že právo na túto vec (zmenky) si síce uplatnila iná osoba ako tá, ktorá ju vydala, ale táto bola vydaná vlastníkovi veci, k čomu krajský súd došiel   preskúmaním   prípadu   a   právo   uvedeného   českého   právneho   subjektu   považuje za nepochybné.

Uznesenie   krajského   súdu   sa   stalo   právoplatné   5.   júna   2012   a   nebolo   zrušené v predpísanom konaní.

Pri rozhodovaní o terajšom návrhu (sťažnosti) spomenuté právoplatné uznesenie Krajského súdu v Bratislave predstavuje prekážku veci už rozhodnutej (res iudicata), ktorá bráni ďalšiemu konaniu a rozhodnutiu o tej istej veci. Z tohto právneho stavu správne vychádzal aj krajský súd, keď návrh zamietol.

Najvyšší   súd   rezultuje,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   nie   je   možné   označiť za procesné, ktoré by bolo zmeniteľné opakovaným rozhodnutím súdu. Spomínané uznesenie evokuje síce na prvý pohľad tvrdenie, že ide o rozhodnutie procesné, ale reálne má výrazný hmotnoprávny   základ,   lebo   svojim   spôsobom   skúma   aj   vlastníctvo   k   danej   veci. Po zodpovedajúcom   zistení   tohto   aspektu   až   nastupuje   procesný   charakter   takého rozhodnutia,   teda   vrátenie   veci   jej   majiteľovi,   najmä   keď   v   danom   štádiu   konania   iný subjekt neuplatňuje svoje vlastnícke nároky (v takom prípade by trestný súd nerozhodol, ale upravil   by   strany   v   konaní,   aby   svoj   nárok   preukázali   v   inom   konaní,   zvyčajne v občianskoprávnom).

Už dvojitý charakter rozhodnutia o vrátení veci odporuje tvrdeniu, že ide o procesný postup, teda aj zmeniteľný.

Je potrebné však pripomenúť, že ani procesné rozhodnutia nie je možné označiť za vždy   zmeniteľné   súdom,   ktorý   taký   rezultát   vydal.   Aj   procesnoprávne   uznesenia v absolútnej väčšine nie je možné považovať za zmeniteľné tým istým súdom; k tomu môže prísť len v konaní o opravnom prostriedku, resp. v dôsledku takého konania.

Všeobecne za zmeniteľné procesné rozhodnutia je možné považovať v podstate len tie, ktoré upravujú procesný postup (napr. na hlavnom pojednávaní etc), pričom teraz napadnuté uznesenie rozhodne taký charakter nemá. Zásadu stability súdnych rozhodnutí je potrebné plne rešpektovať, a preto názor navrhovateľa (sťažovateľa) v tomto smere nie je akceptovateľný.

Najvyšší súd pritom konštatuje, že v rozhodovanej veci krajský súd vydal napadnuté uznesenie v súlade s procesnými predpismi a v sťažnosti neboli prezentované také okolnosti, ktoré by mohli viesť k jeho zmene.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval v zmysle § 97 ods. 1 Trestnéhoporiadku, podľa ktorého sa vec vráti tomu, kto ju vydal, komu bola odňatá alebo u kohobola zaistená podľa osobitného zákona. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá savlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné.Krajský súd po preskúmaní prípadu nepochyboval o práve uvedeného českého právnehosubjektu   na   predmetné   zmenky,   a preto   mu   ich   vrátil.   K   tomuto   postupu   ústavný   súdv zmysle svojej konštantnej judikatúry dodáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu,ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožnohodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.3 Tost 35/2014   z   23.   júla   2014   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočnéa zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečozamietol   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   18/202z 8. októbra 2013, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné audržateľné.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   zaujal   stanovisko   k   námietkamsťažovateľky, najmä pokiaľ ide o argument prekážky rozhodnutej veci, ktoré ústavný súdpovažuje za ústavne konformné a akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavnýsúd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľke   nič   nebránilo   domáhať   sav občianskom   súdnom   konaní   svojich   práv   k   predmetným   zmenkám.   Existencia   tejtomožnosti poukazuje na nedostatok právomoci ústavného súdu konať v tejto veci, pretožeochranu   právam   sťažovateľky   mohli   poskytnúť   všeobecné   súdy   v   rámci   občianskehosúdneho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015