znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 427/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika   vo veci sťažnosti V. V., I. V., a S., zastúpených advokátom JUDr. Ing. Richardom   Vanekom,   Dobrovičova   4,   Bratislava,   pre namietané   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Cb 133/2003   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V., I. V. a S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. I. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia V. V., I. V. a S., v sume 325,62 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a šesťdesiatdva centov) na účet ich advokáta JUDr. Ing. Richarda Vaneka, Dobrovičova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   427/2014-11 z 2. júla   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   V.,   I.   V.,   a sťažnosť   S.   (ďalej   aj „sťažovateľ   v 1. rade“,   „sťažovateľka   v 2.   rade“,   „sťažovateľ   v 3.   rade“   alebo   spolu „sťažovatelia“),   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“) po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3430/2014 z 30. júla 2014 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom zopakovala svoje obsiahle vyjadrenie   podané   vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   179/2014 týkajúcej sa iných   sťažovateľov/účastníkov   napadnutého   konania   a   poukázala   na to,   že „nakoľko bolo voči rozsudku č. k. 31 Cb 133/2003-348 dňa 20. 06. 2014 podané odvolanie, bol   spisový   materiál   predložený   Krajskému súdu v Bratislave“.   Predsedníčka   okresného súdu zároveň uviedla, že netrvá na ústnom prejednaní predmetnej veci ústavným súdom.

K tomuto vyjadreniu zaujali sťažovatelia stanovisko podaním z 5. septembra 2014, v ktorom okrem iného uviedli:

„Ku   chronológii   jednotlivých   úkonov   ako   sú   zaznamenané   v   liste   predsedníčky Okresného súdu Bratislava I nemáme pripomienky...

Nesúhlasíme,   že   k   existencii   prieťahov   prispeli   najmä   navrhovatelia.   Návrhy   na zmenu petitu boli zväčša vykonané na základe výzvy súdu, ktoré podľa nášho presvedčenia nie vždy boli potrebné, boli tiež vykonané na základe nových skutočností napríklad zmeny v katastri nehnuteľností a to z označenia garzónky č. 0 na byt č. 1, pričom túto zmenu v katastri inicioval odporca – EUROBUILDING...

Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom prejednaní sťažností...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Ústavný   súd   sa   podrobnejšie   nezaoberal   hodnotením   danej   veci   podľa   prvého a tretieho   kritéria,   pretože   tak   urobil   už   v   nálezoch   č.   k.   I.   ÚS   232/09-30 z 11. novembra 2009 a č. k. I. ÚS 179/2014-31 z 13. augusta 2014, na odôvodnenie ktorých týmto odkazuje. Nad rámec právnych záverov v nich vyslovených však poukazuje aj na to, že trvanie napadnutého konania je zjavne neprimerané, keďže nie je právoplatne ukončené ani   po   viac   ako   11 rokoch   od   jeho   začatia,   a z tohto   dôvodu   ho   ako   celok   nemožno považovať za zlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne napr. IV. ÚS 260/04, III. ÚS 262/07, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09).

Čo   sa   týka   druhého   kritéria,   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetné   konanie   bolo iniciované   sťažovateľom   v 3.   rade.   Sťažovateľ   v 1. rade   a sťažovateľka   v 2.   rade   (ako vlastníci   jedného   z bytov   nachádzajúcich   sa   v bytovom   dome)   do   neho   vstúpili   až na základe   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   31   Cb   133/2003-169   zo 14. januára   2009 v procesnom postavení navrhovateľa v 14. rade a navrhovateľky v 15. rade. Rovnako ako v predchádzajúcich nálezoch, aj pri hodnotení ich správania ústavný súd dospel k názoru, že na procesné úkony, ktoré urobili, mali nesporne právo, čo nemôže byť (resp. nemohlo byť) dôvodom nekonania okresného súdu v merite veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   Cb   133/2003   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   v   zmysle   čl.   127   ods.   2   druhej vety ústavy   v   danej   veci   konal,   pretože   túto   povinnosť   mu   už   uložil   nálezom č. k. II. ÚS 78/09-27 zo 14. mája 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Každý zo sťažovateľov bez bližšieho odôvodnenia požadoval, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Vychádzajúc z opísaných okolností daného prípadu považoval ústavný súd priznanie sumy   300   €   sťažovateľovi   v 1. rade   a   sťažovateľke   v 2.   rade   za primerané   finančné zadosťučinenie   spojené s porušením   ich   základného práva   (body   2   a 3 výroku   nálezu). Sťažovateľovi   v 3.   rade   ako   subjektu,   ktorého   členmi   sú   vlastníci   jednotlivých   bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome, vzhľadom na duplicitu uplatňovaného nároku ústavný súd finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom;   tieto   právny   zástupca sťažovateľov listom z 5. septembra 2014 vyčíslil celkovou sumou 325,62 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v nimi požadovanej sume, keďže táto neprekračuje výpočet ústavného súdu vykonaného v zmysle vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov a súvisiaceho nálezu č. k. I. ÚS 179/2014-31 z 13. augusta 2014 (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014