znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 427/2012-161

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) a zo sudcov SergejaKohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Petrom   Kubinom,   Advokátskakancelária, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky   a podľa   čl.   21   ods.   4   Listiny   základných   práv   a slobôd,   práva   na   vstup   doverejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskycha politických právach, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôda práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 Medzinárodnéhopaktu   o občianskych   a politických   právach   postupom   prezidenta   Slovenskej   republikysúvisiacim s jeho kandidatúrou na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republikya takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra2011 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejnýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľačl. 21   ods.   4   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina),   práva   na   vstupdo verejných   služieb   svojej   krajiny   podľa   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktuo občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt   o občianskych   právach“),   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.2   listiny   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť podľačl. 12 ods. 2 ústavy a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 paktuo občianskych   právach   postupom   prezidenta   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „prezidentrepubliky“   alebo   „prezident“)   súvisiacim   s jeho   vymenovaním   do funkcie   generálnehoprokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“).

2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 427/2012-48 z 12. septembra 2012 prijalsťažnosť na ďalšie konanie.

3.   Podstatou   sťažnosti   je   posúdenie   ústavnosti   časového   priestoru,   doby,   ktoráuplynula, kým prezident republiky vyjadril autoritatívnu pozíciu voči sťažovateľovi, ktorýbol zvolený Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) ako kandidát nagenerálneho prokurátora, a to z hľadiska subjektívnych ústavných práv sťažovateľa. Sťažnosťbola rozhodnutá počas funkčného obdobia prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku,avšak   vyjadrenia   v sťažnosti   pochádzajú   z funkčného   obdobia   prezidenta   Slovenskejrepubliky Ivana Gašparoviča.

4. Sťažovateľ namieta nečinnosť prezidenta republiky pri jeho menovaní do funkciegenerálneho prokurátora, čím malo dôjsť aj k porušeniu rovnosti a diskriminácie pri prístupek verejným funkciám.

5. Sťažnosť sa vývojom veci rozdelila na dve časti, resp. druhá časť úplne nahradilačasť prvú. V prvej fáze sťažovateľ tvrdil, že zvolením za kandidáta získal nárok na funkciugenerálneho   prokurátora   a odstránenie   nečinnosti   malo   nastať   konaním   a rozhodnutímprezidenta   o vymenovaní.   Konkrétne,   sťažovateľ   najprv   žiadal,   aby   prezident   republiky„o vymenovaní   konal   a rozhodol   do   jedného   mesiaca“,   a neskôr   žiadal,   aby   prezident„vo veci vymenovania konal a rozhodol“. Po formálnom odmietnutí vymenovať sťažovateľado   funkcie   generálneho   prokurátora   sťažovateľ   podaním   z 23.   januára   2013   vlastnetransformoval sťažnosť na otázku ústavnosti nečinnosti prezidenta len v zmysle adekvátnostičasu, zdĺhavosti.

6. Zo sťažnosti, jej prvého doplnenia, vyjadrenia prezidenta, stanoviska sťažovateľak vyjadreniu prezidenta republiky a doplnenia sťažnosti so zmenou petitu vyplýva ďalejpopísaný vývoj veci a argumentácia účastníkov. K právomoci ústavného súdu sťažovateľuviedol, že žaloba proti nečinnosti orgánov verejnej správy v režime správneho súdnictva jeobmedzená, pretože ju možno použiť len proti orgánom verejnej správy, nie však protiprezidentovi republiky. Z tohto dôvodu podáva priamo ústavnú sťažnosť.

Skutkový stav veci

7. Sťažovateľ v časti opisu skutkového stavu (body 7 – 13 nálezu) uvádza, že 17. júna2011 bol národnou radou na jej 19. schôdzi v 5. volebnom období platne v tajnej voľbezvolený   za   kandidáta   na   vymenovanie   do   funkcie   generálneho   prokurátora   Slovenskejrepubliky   a uznesením   národnej   rady   č.   499   zo   17.   júna   2011   bol   písomne   navrhnutýprezidentovi republiky na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora. Prezident všaksťažovateľa nevymenoval.

8. Sťažovateľ ďalej popisuje, ako prezident vysvetľoval svoje počínanie. Prezidentrepubliky   svoju   pretrvávajúcu   nečinnosť,   ktorá   bola   v čase   podania   sťažnosti   podľasťažovateľa   právne   neodôvodniteľná,   vysvetľoval   viackrát   rôznymi   a   navzájomnesúvisiacimi dôvodmi, ktoré však nie sú právne relevantné. V deň konania voľby prezidentrepubliky avizoval, že s vymenovaním počká do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.PL. ÚS 95/2011 (tajná/verejná voľba), pričom sa vyjadril, že: „určite, že sú aj ďalšie faktory,   ktoré   môžu   moje   rozhodnutie   o vymenovaní   pána ovplyvniť.   A jeho pôsobenie na generálnej prokuratúre je jedným z nich.“.

9. Podľa sťažovateľa vec sp. zn. PL. ÚS 95/2011 nemala na jeho vymenovanie vplyv,pretože   bol   zvolený   v tajnej   voľbe   v súlade   s vtedy   platnými   predpismi   a taktiež   platíprezumpcia ústavnosti. Ústavný súd napokon v tejto veci rozhodol, že relevantná právnaúprava je v súlade s ústavou.

10. Prezident republiky sa však 14. októbra 2011 vyjadril, že „ je pre mňa terciárna   otázka   v tomto   momente“.   Sťažovateľ   na   to   požiadal   prezidenta   republikyo osobné   stretnutie   v záujme   vyhnutia   sa   súdnym   sporom.   Takéto   stretnutie   saneuskutočnilo. Ako uvádza sťažovateľ, „zrazu sa objavili ďalšie dôvody“ na odkladaniejeho vymenovania. Prezident republiky uviedol, že „Ústavný súd sa nezaoberal tým, že sa menil dvakrát zákon, kandidáti sa prihlásili, potom sa odvolali, potom čakali, čo bude...“,alebo že prezident „nie [je] presvedčený, že táto voľba [tajná voľba, v ktorej bol sťažovateľzvolený   za   kandidáta   na   vymenovanie   do   funkcie   generálneho   prokurátora,   pozn.sťažovateľa] nebola vyslovene organizovaná politickými stranami a generálny prokurátor by mal byť nezávislý.“.

11.   Po   rozhodnutí   prezidenta   o nevymenovaní   sťažovateľ   argumentoval,   žerozhodnutie   o nevymenovaní   je   dôležitým   dôkazom   toho,   že   prezident   republiky   bolskutočne 18 mesiacov nečinný bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Nič mu nebránilo, abydôvody, ktorými odôvodnil rozhodnutie o nevymenovaní, uviedol už 29. júla 2011. Jedináskutočnosť, „ktorá sa stala známou neskôr, bola udalosť spočívajúca v náhodnom ľudskom pochybení sťažovateľa pri zaznamenávaní výpovede poslanca ⬛⬛⬛⬛, ku ktorej došlo 29. júla 2011“.

12. Ako tvrdí sťažovateľ, „nemožno pochybovať o tom, že prezident v skutočnosti sťažovateľa vymenovať do funkcie od začiatku nechcel, pričom celý čas sa snažil hľadať dôvody,   pre   ktoré   ho   nemusí   vymenovať.   Ak   by   platil   opak,   potom   prezidentovi   nič nebránilo vymenovať sťažovateľa do funkcie kedykoľvek počas uvedeného 18-mesačného obdobia..

13.   Skutočnosť,   že   prezidentove   argumenty   boli   výhovorkami,   podľa   sťažovateľavyplýva   z toho,   že   (i)   prezident   čakal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.PL. ÚS 95/2011, avšak v rozhodnutí o nevymenovaní tento nález „ignoroval a nijako naň nereferoval“, dokonca uviedol tvrdenia, ktoré sú v „priamom rozpore“ s týmto nálezom;(ii)   prezident   čakal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   433/2012,   avšakv rozhodnutí   o nevymenovaní   tento   nález   ignoroval   a nijako   naň   nereferoval,   dokoncauviedol tvrdenia, ktoré sú v priamom rozpore s týmto uznesením; (iii) prezident čakal nanález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, avšak označil ho za zbytočné podanie, ktoré„iba   zbytočne   zamestná   ústavný   súd“.   Pretože   návrh   naň   nepodal   sám,   ale   podali   hoposlanci v reakcii na prezidentovu nečinnosť a prezident ho označil za zbytočný, tak týmvyjadril, že nepotrebuje poznať výklad daného ustanovenia. V opačnom prípade by sámpodal   návrh   na   výklad;   (iv)   prezident   čakal   na   rozhodnutie   o tejto   sťažnosti(III. ÚS 427/2012),   avšak   napokon   od   toho   po   podaní   námietok   upustil.   Z uvedenéhovyplýva, že 18-mesačné otáľanie je právne a logicky neodôvodniteľné, a preto ho nemožnokvalifikovať inak ako neodôvodnenú nečinnosť.

Namietané   právo   na   prístup   k verejnej   funkcii   za   rovnakých   podmienok a povinnosť prezidenta Slovenskej republiky vymenovať sťažovateľa do funkcie

14.   Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   (body   14   –   19   nálezu)   vysvetľuje,   ako   jesúčasťou jeho práva na rovný prístup k verejnej funkcii aj subjektívne právo byť do nejvymenovaný.   Prezident   republiky   mal   povinnosť   sťažovateľa   vymenovať   a svojounečinnosťou tak porušoval čl. 30 ods. 4 ústavy. Túto podobu nečinnosti teda spája s otázkoupovinnosti prezidenta sťažovateľa vymenovať. V doplnení sťažnosti neskôr upresňuje, ževníma, že ústavný súd nemá právomoc prikázať prezidentovi jeho menovanie, a z tohtodôvodu upravil petit (bod 50).

15. Funkcia generálneho prokurátora je inou verejnou funkciou podľa čl. 30 ods. 4ústavy a verejnou službou podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych právach. Sťažovateľvychádza   z tvrdenia,   že   právo   na   prístup   k voleným   a   iným   verejným   funkciámza rovnakých podmienok v sebe zahŕňa právo predmetnú funkciu nadobudnúť, ak uchádzačsplní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii. Tento závermá potvrdzovať nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 75/01 (senát – rektor) – „Súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti,   a   tak   sťažia,   uľahčia   alebo   znemožnia   uchádzanie   sa   o   funkciu   alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy“, a nález sp. zn. II. ÚS 5/03 (voľba predsedu NS) – „V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody,   ako   aj   objektivitu   samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu.“.

16.   Orgánmi,   ktoré   majú   povinnosť   spolupôsobiť   pri   uchádzaní   sa   o   funkciugenerálneho prokurátora a pri ustanovovaní do tejto funkcie, sú národná rada a prezidentrepubliky. Národná rada si svoju povinnosť voči sťažovateľovi splnila 17. júna 2011, keď nazáklade   výsledkov   tajnej   voľby   navrhla   sťažovateľa   prezidentovi   na   vymenovaniedo funkcie generálneho prokurátora. Prezident republiky svoju povinnosť spolupôsobiť priustanovení sťažovateľa do funkcie (t. j. vymenovať sťažovateľa do funkcie) zatiaľ nesplnila je v tejto veci nečinný.

17.   Podľa   sťažovateľa   okamihom   jeho   navrhnutia   prezidentovi   na   vymenovaniedo funkcie   generálneho   prokurátora   17.   júna   2011 vzniklo   sťažovateľovi   ústavnésubjektívne   právo   byť   vymenovaný do   funkcie   generálneho   prokurátora   Slovenskejrepubliky. Toto jeho ústavné subjektívne právo je individualizáciou a konkretizáciou jehozákladného práva ako občana na prístup k verejnej funkcii, a podľa čl. 12 ods. 1 ústavy jepreto neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Toto právo sťažovateľa jevšak   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti kontinuálne   porušované nečinnosťou   prezidentarepubliky.

18.   Sťažovateľ   ďalej   rozsiahlo,   na   pôdoryse   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.PL. ÚS 14/06, vysvetľuje, že prezident republiky nemá pri menovaní sťažovateľa žiadnudiskréciu a je povinný ho vymenovať.

19.   Ďalej   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   tým,   že   prezidentrepubliky   pri   realizácii   menovacích   kompetencií   u kandidátov   navrhnutých   do   inýchústavných pozícií postupoval časovo bezprostredne, na rozdiel od menovania sťažovateľa.

Argumentácia prezidenta Slovenskej republiky

20. Prezident republiky vo svojej argumentácii (body 20 – 21 nálezu) akcentujekritérium   rovnosti   obsiahnuté   v práve   na   prístup   k verejnej   funkcii,   a to   v tradičnomponímaní zákazu diskriminácie akcesorickej a s kvalifikovaným kritériom.

21. Prezident   teda   tvrdí,   že   k   porušeniu   zásady   nediskriminácie   pri   uplatňovanízákladného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavymôže reálne dôjsť iba a vo vzťahu medzi viacerými uchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnúfunkciu v tom istom alebo v porovnateľnom konaní. Žiadnemu z kandidátov toto základnéprávo neposkytuje právny nárok na získanie funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzaniev   procese   uchádzania   sa   o   funkciu.   Obsahom   tohto   základného   práva   nie   je   získaniefunkcie, ale   len   nediskriminácia   v   procese   uchádzania   sa   o   ňu   v   porovnaní   s   inýmiuchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov. Prezident republiky k namietanému porušeniu čl. 12ústavy zdôrazňuje, že toto môže byť porušené len s akcesorickým základným právom.

Replika sťažovateľa

22. Sťažovateľ vo svojej replike (body 22 – 27 nálezu) uznáva, že dominantnouvo veci   je   nerovnosť   vo   vzťahu   k   právu   na   prístup   k verejnej   funkcii,   resp.   nerovnosťv samotnom práve na rovný prístup k verejnej funkcii, pričom víta aj výrok len vo vzťahuk čl. 30 ods. 4   ústavy. Sťažovateľ však namietal porušenie čl. 12   ústavy vzhľadom nasvojvoľnosť prezidenta republiky voči nemu.

23. S argumentom   prezidenta,   že „k porušeniu   tejto   zásady   [rovnakéhozaobchádzania/nediskriminácie]   reálne   môže   dôjsť   iba   a   vo   vzťahu   medzi   viacerými uchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnú funkciu v tom istom alebo porovnateľnom konaní“,podľa názoru sťažovateľa nemožno súhlasiť. Ústavný súd tento princíp a uvedenú judikatúrutotiž   dokresľuje   vo   svojom   náleze   z   20.   apríla   2011   (I. ÚS   76/2011),   keď   v bode 42konštatuje, že „namietať nerovnakosť podmienok (diskrimináciu) môže... (ii) ten, kto bol znevýhodnený oproti inej skupine občanov v podobnej právnej situácii (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01)“. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danomprípade určujúcu spoločnú množinu k porovnávaniu tvorili „občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o ktorých voľbe sa hlasuje tajným spôsobom“ (bod 43), z dôvodu, že tajnéhlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je totiž v okolnostiach danej veci jadromústavného   prieskumu,   v dôsledku   čoho   práve   tajné   hlasovanie   predstavuje   množinuvlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobrať do úvahy“ (bod 43), aže nikto z občanovuchádzajúcich   sa   o   verejnú   funkciu   prostredníctvom   tajnej   voľby   nesmie   byťdiskriminovaný   oproti   iným   tým,   že v ich   prípade   sa   tajná   voľba   realizujeiným/protiprávnym spôsobom“ (bod 43).

24.   Z   uvedenej   argumentácie   jednoznačne   vyplýva   logický   myšlienkový   postupústavného súdu, na základe ktorého, podľa názoru sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,že   množina   osôb   v   porovnateľnej   situácii   pre   účely   testu   diskriminácie   pri   prístupek verejnej funkcii zahŕňa všetkých kandidátov na všetky verejné funkcie kreované určitýmspôsobom. Určujúcim kritériom a „spoločným menovateľom“ pre ohraničenie tejto množinyje   teda identický   spôsob   kreácie   verejných   funkcií,   o   ktoré   sa   porovnávaní   kandidátiuchádzajú. Tento   logický   myšlienkový   postup   je   namieste   aplikovať   aj   na   prípadsťažovateľa. Jeho aplikáciou dospejeme (použijúc jazyk a štylizáciu samotného ústavnéhosúdu) k záveru, že jadrom ústavného prieskumu v prípade sťažnosti sťažovateľa je postupa (ne)činnosť   prezidenta   republiky   v   procese   ustanovovania   do   funkcie   na   návrh   inéhoústavného orgánu, a preto:

(a) množinu občanov nachádzajúcich sa v rovnakej/podobnej právnej situácii akosťažovateľ pre účely porovnania tvoria všetci občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu,o ktorých ustanovení do funkcie rozhoduje prezident republiky na návrh iného ústavnéhoorgánu (čo   zahŕňa   napríklad   funkcie   sudcov   ústavného   súdu,   predsedu   a   podpredseduNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora či guvernéra Národnejbanky Slovenska),

(b)   nikto   z   občanov   uchádzajúcich   sa   o   verejnú   funkciu   prostredníctvomvymenovania prezidentom na návrh iného ústavného orgánu nesmie byť diskriminovanýoproti   iným takýmto   občanom   tým,   že   v   jeho   prípade   sa   proces   ustanovenia   aleborozhodnutia o neustanovení do funkcie realizuje z časového hľadiska menej priaznivýmspôsobom   na   rozdiel   od   iných   takýchto   občanov   (v tomto   prípade   konkrétne   tak,   žeprezident je nečinný a vo veci nekoná bez právne relevantných dôvodov).

25.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   z   textu   sťažnosti   je   jednoznačné   a   zrejmé,   žesťažovateľ namieta   nerovnakosť podmienok,   a   teda   diskriminačný   postup   prezidentarepubliky v jeho veci oproti všetkým ostatným kandidátom na vymenovanie do verejnýchfunkcií,   ktorí   doteraz   boli   navrhnutí   inými   ústavnými   orgánmi   prezidentovi   alebo   jehopredchodcom na vymenovanie. Keďže sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti prezidentoviako   osobe   ale   proti   prezidentovi   republiky   ako štátnemu orgánu,   je   potrebné osobitnezdôrazniť, že do tejto množiny patria aj kandidáti navrhnutí inými ústavnými orgánmi ajkaždému   z predchádzajúcich   prezidentov   republiky. Takéto   určenie   množiny   občanovv rovnakej   alebo   porovnateľnej   právnej   situácii   je   podľa   sťažovateľa v plnom   súlades princípom prijatým ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 76/2011.

26. Pokiaľ prezident ďalej argumentuje, že „žiadnemu z kandidátov toto základné právo [podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy a čl. 21 ods. 4 Listiny] neposkytuje právny nárok na získame funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzanie v procese uchádzania sa o funkciu. Obsahom tohto základného práva nie je získanie funkcie, ak len nediskriminácia v procese uchádzania sa o ňu v porovnaní s inými uchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov“, sťažovateľ jepresvedčený, že s týmto argumentom nemožno súhlasiť, pretože z čl. 30 ods. 4 ústavyvyplýva aj právo príslušnú verejnú funkciu získať, ak uchádzač splnil všetky právom určenépodmienky prístupu k verejnej funkcii, čo potvrdil aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.III. ÚS 75/01.

27.   Sťažovateľ   ďalej   akcentuje,   že   sa   nikde   v   sťažnosti   nedomáha   svojhovymenovania do funkcie, ako to interpretuje prezident republiky. Právomoc vymenovaťsťažovateľa   do   funkcie   ani   prikázať   prezidentovi   priamo   vymenovať   sťažovateľa   totižústavný súd v konaní o sťažnosti nemá. Sťažovateľ sa však domáha toho, aby prezidentupustil od nečinnosti a aby v jeho veci bez zbytočných prieťahov konal a rozhodol v súlade sústavou   a   zákonom.   Pokiaľ   existujú   právne   dôvody   na   nevymenovanie   sťažovateľado funkcie, prezident by mal rozhodnúť tak, že sťažovateľa do funkcie nevymenuje, a uviesťdôvody svojho rozhodnutia, čím si splní povinnosť vo veci konať a rozhodnúť. Avšak vopačnom prípade, ak takéto právne dôvody na nevymenovanie neexistujú, prezident jepovinný   sťažovateľa   bez   zbytočných   odkladov vymenovať a   nie   je   oprávnený   jehokandidatúru politicky posudzovať (PL. ÚS 14/06). Prípadné politické alebo iné mimoprávnedôvody   nie   sú   pre   zdržiavanie   vymenovania   sťažovateľa   relevantné.   Z   týchto   dôvodovsťažovateľ pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností navrhol úpravu bodu IV petitu sťažnostinasledujúcim spôsobom: „Ústavný súd prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo veci vymenovania (pôv. aby vymenoval) sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Namietané právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

28. Sťažovateľ nenamieta len nečinnosť bezprostredne spájanú s otázkou povinnostiprezidenta republiky sťažovateľa vymenovať do funkcie generálneho prokurátora, ale ajprieťahy   v takpovediac   procesnejšom   režime   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1dohovoru. Sťažovateľ sa domáha odstránenia svojej právnej neistoty.

29. Sťažovateľ zdôrazňuje (body 29 – 32 nálezu), že (a) hoci uvedené právo sa zväčšaaplikuje v kontexte súdneho konania, je relevantné aj pre konanie prezidenta, a (b) uvedenéprávo sa aplikuje, aj keď ústava neustanovuje konkrétnu lehotu.

30. Ďalej sťažovateľ argumentuje tým, že ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn.II. ÚS 62/99 potvrdil, že „Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 nemožno hodnotiť ako právo, ktoré sa výslovne spája s trestným konaním, ani ako   právo, ktoré   je   výlučne   späté   so   súdnou   mocou.“. Ústavný   súd   tým   jednoznačnepripustil jeho aplikáciu aj na rozhodovacie procesy patriace do kompetencie orgánov mocivýkonnej (medzi   ktoré   patrí   aj   prezident),   ktorých   predmetom   sú   subjektívne   právafyzických   a   právnických   osôb.   V   tom   istom   uznesení   sa   ústavný   súd   odvolal   na   svojpredchádzajúci   právny   názor,   podľa   ktorého   „účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, II. ÚS 33/1999)“. Niet pochýb,že prezident republiky je štátnym orgánom. Tak isto niet pochýb, že sťažovateľ, ktorý sa užtakmer päť mesiacov bezúspešne domáha rozhodnutia prezidenta o jeho vymenovaní dofunkcie generálneho prokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbujekaždým ďalším dňom udržiavania tohto protiprávneho stavu.

31. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež stanovil a opakovane potvrdil kritériáposúdenia,   či   určitému   právu   prislúcha   právna   ochrana   pred   zbytočnými   prieťahmiv rozhodovacom procese o tomto práve. Vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/97 konštatuje,že Právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov je v čl. 48 ods. 2 ústavyformulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívnepráva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka.“. Sťažovateľ tvrdí, že jehoprávo byť vymenovaný (v prípade splnenia zákonných podmienok a platného zvolenia zakandidáta) do funkcie generálneho prokurátora je nepochybne jeho subjektívnym právom(pretože patrí osobne a výlučne jemu) vyplývajúcim priamo z ústavy.

32.   Sťažovateľ   opäť   vychádza   z názoru,   že   má   právo   byť   vymenovaný,   a teda   jenositeľom   subjektívneho   práva,   ktoré   je   tak   v rozsahu   ochrany   (scope)   označenýchzákladných práv, ktorých porušenie namieta.

Argumentácia prezidenta Slovenskej republiky

33. Prezident republiky vo svojej argumentácii sťažovateľovi oponuje, že základnéprávo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya   čl. 38 ods. 2 listiny a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôže byť porušené nečinnosťou prezidenta republiky. Toto právo môže byťporušené   výlučne   len   súdom   alebo   iným „orgánom   právnej   ochrany“, teda   orgánom,na ktorom sa dotknutá osoba domáha odstránenia právnej neistoty s ohľadom na svoje práva(prokuratúrou,   políciou,   správnym   orgánom).   Vyplýva   to   zo   systematického   výkladu.Siedmy oddiel druhej hlavy ústavy, ktorého súčasťou je čl. 48 ods. 2 ústavy, má názov„Právo na súdnu a inú právnu ochranu“. Rovnako je nazvaná aj piata hlava listiny, ktorejsúčasťou je čl. 38 ods. 2 listiny. Článok 6 dohovoru je nazvaný „Právo na spravodlivé súdnekonanie“. Vyplýva to podľa prezidenta aj z logického výkladu, keďže všetky tri citovanéustanovenia zaručujú verejné prerokovanie veci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádzado úvahy. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle ustálenej judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj ústavného súdu je zjavné, žefunkcia   prezidenta   republiky   nemá   povahu   súdu.   Nespĺňa   ani   elementárne   materiálnekritérium pre pojem „súd“, keďže nerozhoduje v sporovom konaní. Okrem toho porušeniečl.   6   dohovoru   sa   musí   týkať „občianskych   práv   alebo   záväzkov“ alebo „trestného obvinenia“. Pod „občianskymi   právami   alebo   záväzkami“ sa   rozumejú   výlučnesúkromnoprávne subjektívne práva. Článok 6 dohovoru sa nevzťahuje na právo pôsobiťv štátnej službe alebo zastávať v nej funkciu, ktoré „nemajú súkromnoprávnu povahu, ktorá tvorí základ občianskych práv“. Prezident republiky preto navrhuje sťažnosti v tejto častinevyhovieť.

Replika sťažovateľa

34. Sťažovateľ v replike (body 35 – 43 nálezu) s prezidentom nesúhlasí, ustupuje lenv otázke aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru.

35. Podľa sťažovateľa z uvedenej judikatúry celkom jednoznačne vyplýva, že právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov: „(a)nemožno hodnotiť ako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou“ (II. ÚS 62/99), (b) má za cieľ „odstránenie stavu právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“(II. ÚS 62/99),   (c)   je „bezpodmienečné,   resp.   bezvýnimočné. Vzťahuje   sa   na   všetky subjektívne práva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka“ (II. ÚS 74/97),a(d) sa „priznáva vo vzťahu k Slovenskej republike a všetkým orgánom, ktoré konajú v jej mene vo   veciach,   kde   rozhodujú   o   právnej   neistote   osoby oprávnene žiadajúcej o rozhodnutie alebo vykonanie iného opatrenia ustanoveného zákonom“ (II. ÚS 52/99).

36.   Pojem   „orgán   právnej   ochrany“   nie   je   legálne   definovaný.   V   podmienkachSlovenskej   republiky,   kde   ochrana   práv   a   právom   chránených   záujmov   fyzickýcha právnických osôb je zverená nielen súdom, ale aj iným štátnym orgánom (najmä orgánomvýkonnej moci), v kontexte uvedenej judikatúry je za orgán právnej ochrany, ktorý jeviazaný čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, potrebné považovať každý orgán verejnejmoci v prípade, ak koná a rozhoduje o právach alebo právom chránených záujmoch nejakejosoby.   V prerokovávanom   prípade prezident koná   a   rozhoduje   o   práve   sťažovateľana prístup k verejnej funkcii. Vzhľadom na bezvýnimočnosť práva na prerokovanie vecí bezzbytočných prieťahov podľa sp. zn. II. ÚS 74/97 nie je dôvod, aby prezident republikyv takomto konaní nebol viazaný povinnosťou prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.

37. Niet pochýb o tom, že sťažovateľ, ktorý sa už takmer deväť mesiacov bezúspešnedomáha   rozhodnutia   prezidenta o   jeho   (ne)vymenovanie   do   funkcie   generálnehoprokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbuje každým ďalším dňomudržiavania tohto protiprávneho stavu.

38. Rovnako nemôže byť pochýb ani o tom, že sťažovateľ sa odstránenia tejto právnejneistoty u prezidenta republiky štandardnými prostriedkami domáhal. Sťažovateľ dokonca vdostatočnom predstihu pred podaním sťažnosti požiadal prezidenta republiky o oficiálneosobné prijatie v tejto veci, čomu prezident nevyhovel.

39. Podľa sťažovateľa, keďže právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jebezpodmienečné a bezvýnimočné, nemôže byť z jeho pôsobnosti vyňatý prezident (osobnápôsobnosť) ani právo na prístup k verejným funkciám (vecná pôsobnosť).

40. Právne je neudržateľný podľa sťažovateľa aj argument prezidenta na základe„logického   výkladu“, že   prezident   nemá   povinnosť   prerokovať   vec   bez   zbytočnýchprieťahov, pretože čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny „zaručujú verejné prerokovanie veci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádza do úvahy“. Je nesporné (a vo svojomvyjadrení to tvrdí aj sám prezident), že právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny môžu okrem súdov porušiť aj správne orgány, prokuratúra či polícia. Konanie predinými orgánmi ako súdmi však nie je verejné (rovnako ako konanie u prezidenta). Ak byverejnosť konania bola podmienkou pre uplatnenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny, ako dôvodí prezident, potom by porušenie tohto základného práva bolo možnéuplatňovať prakticky iba vo vzťahu k súdnym konaniam, čo ústavný súd vo svojej judikatúrevylúčil (II. ÚS 62/99).

41. Sťažovateľ pokračuje, že nikdy netvrdil, že prezident je súdnym orgánom. Pokiaľide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento bol v sťažnosti uvedený preto, lebo čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny sú jeho obdobou vo vnútroštátnom právnom poriadku. Rozsah týchtoustanovení ústavy a listiny je širší ako rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa aplikujú naširší okruh vzťahov ako čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane účel a zmysel čl. 6 ods. 1dohovoru je identický s účelom a zmyslom sledovaným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny, t. j. aby v primeraných lehotách konali a rozhodovali všetky orgány, ktoré rozhodujúo právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ak čl. 6 ods. 1dohovoru poskytuje ochranu právam   súkromnoprávneho charakteru, o to viac   je podľanášho názoru namieste, aby bola (prinajmenšom na vnútroštátnej úrovni) obdobná ochranaposkytnutá   aj   základným   občianskym   právam   a   slobodám, ktoré   sú   v   hierarchiisubjektívnych práv nadradené právam vyplývajúcim zo súkromnoprávnych vzťahov a medziktoré v Slovenskej republike patrí aj právo na prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods.4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny. Tento záver možno podporiť aj názorom ESĽP, ktorýkonštatoval, že „právo na spravodlivý proces má v demokratickej spoločnosti také dôležité miesto, že reštriktívny výklad čl. 6 ods. 1 nemožno ničím ospravedlniť“ (porov. rozsudokESĽP vo veci Perez vs. Francúzsko z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47827/99).

42.   Kým   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   písaný   jazykom   typickým   pre   medzinárodnézmluvy   (charakteristickým   svojimi   všeobecnými   formuláciami   na   účely   použiteľnostiv rôznorodých   právnych   systémoch   zmluvných   štátov   dohovoru),   čl.   48   ods.   2   ústavya čl. 38   ods.   2   listiny   sú   písané   jazykom   typickým   pre   vnútroštátne   právne   normySlovenskej republiky. V každom prípade v tejto chvíli je podľa sťažovateľa nadbytočné viesťakademické debaty porovnávajúce tieto ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru.

43. Sťažovateľ je toho názoru, že ak ústavný súd považuje ustanovenia čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny za vecne a obsahovo zásadne odlišné od čl. 6 ods. 1 dohovoru,potom je nesporné, že čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny majú v konaní predústavným   súdom   prednosť   pred   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jednak   preto,   že   poskytujúsťažovateľovi širší rozsah ochrany, a aj preto, že ústavné normy majú vyššiu právnu silu akonormy medzinárodnej zmluvy. Pre úspešnosť sťažovateľa v konaní o bode II petitu sťažnostipostačí,   ak   ústavný   súd   s   ohľadom   na   bod   II   petitu   sťažnosti   konštatuje   porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, aj keby sa čl. 6 ods. 1dohovoru v tomto konaní vôbec nezaoberal.

Neodňateľnosť   ľudských   práv,   právny   štát   a lehota   prezidenta   Slovenskej republiky na rozhodnutie

44.   Sťažovateľ   ešte   v osobitnom   oddiele   rozvíja   úvahy   o tom,   že   z dogmatikyľudských práv vyplýva, že sú neodňateľné a nezrušiteľné, a pretože mu vzniklo subjektívneprávo byť vymenovaný do funkcie, toto mu nemôže byť nikým, ani prezidentom odňaté.Ďalej   namieta   porušenie   princípov   právneho   štátu,   jeho   komponentov   právnej   istoty,predvídateľnosti či legitímneho očakávania.

45. Sťažovateľ k tomu – používajúc slová absurdné či nepochopiteľné – uvádza, žesťažovateľ má od 17. júna 2011 z titulu svojho už uvedeného subjektívneho práva statuskandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora navrhnutého prezidentovirepubliky   na   vymenovanie.   Tento   status   patrí   výlučne   sťažovateľovi   (pretože   právnepredpisy nepripúšťajú, aby patril súčasne viacerým osobám) a je právom chránený. Ústavaani   iný   právny   predpis   neumožňuje   žiadnemu   orgánu   verejnej   moci   tento   statussťažovateľovi   akýmkoľvek   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   odňať,   zrušiť,obmedziť ani iným negatívnym spôsobom do neho priamo alebo nepriamo zasiahnuť.

46. Rozhodnutie národnej rady o zvolení sťažovateľa za kandidáta na vymenovaniedo   funkcie   generálneho   prokurátora   a   o   jeho   navrhnutí   na   vymenovanie   prezidentovi(zaznamenané v uznesení národnej rady č. 499 zo 17. júna 2011) je preto nezrušiteľnéa nezmeniteľné.

47. Akýkoľvek pokus ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci o odňatie alebo zrušeniestatusu sťažovateľa ako kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora bybol   voči   sťažovateľovi   (bez   ohľadu   na   svoju   formu) protiprávny, pretože   by   narážalna zásadné   ústavné   prekážky, ktorými   sú   najmä:   (a) neodňateľnosť   a   nezrušiteľnosťzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, (b) možnosť orgánov verejnej mocikonať iba to, čo ústava a zákony výslovne dovoľujú podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, (c) zákazretroaktivity podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy;   a   (d) princíp   ochrany   legitímnych   očakávanía v dobrej viere nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

48.   Sťažovateľ   napokon   podrobne   zdôvodňuje   odôvodnenie   uloženia   lehoty   narozhodnutie prezidentovi republiky.

49. Sťažovateľ navrhuje vydanie nasledujúceho výroku nálezu:„I. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 21 ods. 4 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   na   vstup   do   verejných   služieb   svojej   krajiny za rovnakých   podmienok   podľa   čl.   25   písm.   c)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo. II. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.

III.   Základné   právo   sťažovateľa   na   rovnaké   zaobchádzanie   a   ochranu   pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.

IV.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   prezidentovi   Slovenskej   republiky povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pred   Ústavným   súdom   do   10   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

50. Sťažovateľ pôvodne navrhoval v bode IV petitu výrok „Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby o vymenovaní sťažovateľa do funkcie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   konal   a   rozhodol   do   jedného mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.“, ktorý   neskôr   takto   upravil: „Ústavný   súd Slovenskej republiky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo veci vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.“ Po   rozhodnutí   o nevymenovanísťažovateľ požiadal o vypustenie tohto bodu návrhu na rozhodnutie.

II.

51. Podstatou pôvodného predmetu   sťažnosti   bolo sťažovateľovo tvrdenie, že mánárok   byť   po   voľbe   v Národnej   rade   Slovenskej   republiky   menovaný   do   funkciegenerálneho   prokurátora,   a tak   má   ústavný   súd   rozhodnutím,   že   prezident   republiky   jenečinný,   konštatovaním   tejto   nečinnosti   vytvoriť   na   prezidenta   republiky   tlak,   abyvymenoval sťažovateľa do funkcie (z podobnej právnej konštrukcie vyšiel český Najvyššísprávny súd v rozsudkoch č. j. 4 Aps 4/2005-42 a č. j. 4 Ans 9/2007-197. Prezident Českejrepubliky však rozhodnutie neakceptoval a rozhodnutia neboli prijaté ani odbornou kritikou–   porov.   Wintr,   Matoušek,   Herc.   In   Rychetský,   P.   a kol.   :   Ústava   České   republiky.Komentář. Praha : Wolters Kluwer 2015 v tlači). Prezident republiky však napokon niepasivitou, ale pozitívnym rozhodnutím vychádzajúcim z výkladu ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS   4/2012   odmietol   menovať   sťažovateľa   generálnym   prokurátorom.   Proti   tomutorozhodnutiu sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť (I. ÚS 397/2014), v ktorej žiada zrušenierozhodnutia   prezidenta   republiky   a vysvetľuje,   že   medzi   sťažnosťami   nie   je   vzťahlitispendencie,   pretože   sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   397/2014   smeruje   protinevymenovaniu   do   funkcie   a predmetná   vec   smeruje   proti   nečinnosti,   ktorá   trvala   dorozhodnutia prezidenta o nevymenovaní. (Ústavný súd 4. decembra 2014 nálezom sp. zn. I. ÚS 397/2014 rozhodol: 1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo vstúpiť do   verejných   služieb   svojej   krajiny   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   25   písm.   c) Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach   rozhodnutím   prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l i. 2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní ⬛⬛⬛⬛, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z r u š u j e.) Nie je dôvod uvedené neakceptovať, a tak možno konštatovať, že predmetomsťažnosti je posúdenie (ne)činnosti prezidenta v období od zvolenia sťažovateľa za kandidátana   generálneho   prokurátora   až   do   explicitného   rozhodnutia   prezidenta   o jehonevymenovaní.

Čas ako veličina v ústavnom systéme

52. Boj o tróny (George R. R. Martin) pokračuje stále, čo je v mierových formáchprirodzené aj pre ústavný systém demokratického právneho štátu. A pokračovať budú ajotázky   ústavnosti načasovania menovacích právomocí. Veď urýchlené   vymenovanie   kukoncu volebného obdobia stálo pri samom zrode súdnej kontroly ústavnosti (porov. Antoš,M.: Slavný případ Marbury vs. Madison aktuální i po dvou stoletích. In : Jurispridence1/2010). A pokračovať budú aj snahy lehotovať v ústave aj to, kde je nutné sa spoľahnúťna ústavné   autority.   Ústavný   súd   už   rozhodoval   v 90-rokoch   v   časoch   zložitých   preprihlásenie   sa   a   formovanie   právneho   štátu   o časových   súvislostiach   ústavnoprávnychvzťahov   prezidenta   republiky   s ďalšími   ústavnými   autoritami   (porov.   aj   II.   ÚS   65/97).V týchto   sporoch   o objektívne   právo   vyvinul   ústavný   súd   koncept   ústavnej   zásadyspolupráce   zložiek   moci,   ktorý   nie   je   nepodobný   konceptu   ochrany   riadneho   choduústavných orgánov.

53. V spore medzi vládou a prezidentom ústavný súd konštatoval vo výroku nálezusp. zn. I. ÚS 7/96, že «z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102písm. r) Ústavy Slovenskej republiky: „vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy“nevyplýva oprávnenie určiť lehotu, dokedy má vláda Slovenskej republiky alebo jej člensprávu prezidentovi republiky zaslať“.». Podľa právnej vety z tohto nálezu „V podmienkachústavného   systému   Slovenskej   republiky   platí   všeobecná   povinnosť   štátnych   orgánovna vzájomnú   spoluprácu.“   V náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   61/96,   o spore   medzi   generálnymprokurátorom a prezidentom o udeľovaní milostí ústavný súd konštatoval: „Orgány činnév trestnom konaní požadovanú súčinnosť poskytnú v súlade s ústavnou zásadou spoluprácejednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike a lehota na jej poskytnutie jepodmienená   časom   objektívne   potrebným   na   prípravu   a   vykonanie   požadovanýchsúčinnostných   úkonov.“   Pre   ústavný   systém,   pre   ochranu   slobody   môže   byť   niekedyprospešné, aby autority rozhodli bez zbytočného odkladu, a niekedy môže byť prospešné ajrozumné   vyčkávanie.   Z tohto   pohľadu   je   potrebné   byť   veľmi   opatrný   pri   stanovovanínekompromisných pravidiel tam, kde ústava necháva ústavným autoritám priestor.

54. Výklad ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 4/2012 podľa čl. 128 ústavy(ďalej len „Výklad“) o povinnosti prezidenta v primeranej dobe menovať alebo odmietnuťgenerálneho prokurátora, je pre posúdenie predmetnej veci určujúci. Z nálezu a pripojenýchodlišných   stanovísk   vyplýva,   že   predmetom   diskusií   v pléne   bolo   aj   samotné   určeniečasového   priestoru   pre   prezidenta.   Pôvodný   návrh   počítal   s povinnosťou   prezidentarozhodnúť bez zbytočného odkladu, avšak ústavný súd napokon rozhodol, že prezident musírozhodnúť v primeranej lehote.

55. V bode 48 Výkladu ústavný súd uviedol, že prezidentova limitovaná diskrécia„nezbavujú prezidenta a národnú radu zodpovednosti za to, aby zabezpečili, že funkciagenerálneho prokurátora nezostane dlhodobo neobsadená. I keď ústava nestanoví žiadnulehotu, v rámci ktorej má prezident rozhodnúť o tom, či navrhnutého kandidáta vymenuje dofunkcie generálneho prokurátora alebo nie, musí sa i toto jeho rozhodovanie uskutočniťv určitom primeranom časovom rámci. K posúdeniu navrhnutého kandidáta by tak malodôjsť v primeranej lehote, čo znamená v dobe, ktorú možno považovať za nevyhnutnú prezváženie všetkých relevantných skutočností na výkon uvedenej právomoci v jednotlivýchkonkrétnych prípadoch. Uvedená požiadavka pritom platí nielen pre povinnosť národnejrady   predložiť   prezidentovi   kandidáta   na   túto   funkciu,   ale   aj   pre   povinnosť   prezidentarozhodnúť o tomto návrhu. Je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré jevýsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a budedochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov čivýnimočne mesiacov. Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časováhranica,   ktorej   prekročenie   by   nevyhnutne   znamenalo   porušenie   povinnosti   rozhodnúťv primeranej lehote. Takýto záver bude vždy závisieť na posúdení konkrétnych dôvodov, prektoré   nebolo   možné   rozhodnúť   skôr.   Postup   prezidenta   ani   národnej   rady   však   nesmiefakticky   viesť   k   tomu,   že   ním   bude   predlžované   obdobie,   v   ktorom   nie   je   funkciagenerálneho prokurátora obsadená.“. Nie nepodobne v stredoeurópskom priestore rozhodolaj   maďarský   ústavný   súd   vo   veci 8/1992.   (I.   30.)   AB. Možno   dodať,   že   špecifikompredmetnej veci je skutočnosť, že doba konania o výklade primeranosti lehoty je súčasťounamietaného zásahu do subjektívneho práva na rozhodnutie v primeranej lehote.

Aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

56. Ústavný súd sa najprv musí zaoberať aplikovateľnosťou práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov na prerokúvanú vec. Trendy judicializácie riešenia vzťahovnositeľov ústavnej moci môžu stierať rozdiely medzi vládnutím a správou, medzi verejnoumocou   a verejnou   správou,   medzi   politickým   vôľovým   rozhodovaním   a arbitrárnosťou.To však   nesmie   dezorientovať   pri   pozornom   rozlišovaní,   pretože   opak   môže   viesťk ústavnoprávnym   nezmyslom.   Ústavný   súd   pripúšťa,   že   jestvuje   pomyselná   zóna,   kdenemusí byť uvedená kategorizácia zrejmá, ale to určite nie je prípad prerokovávanej veci.

57. Účelom čl. 48 ods. 2 ústavy je chrániť pred prieťahmi strany a účastníkov súdnycha správnych procesov vedených podľa procesných kódexov, kde sa rozhoduje o hmotnýchsubjektívnych právach fyzických a právnických osôb. To je zrejmé tak z celého odseku 2článku 48, ako aj z celého siedmeho oddielu ústavy vrátane jeho rubriky. Sťažovateľ nie jeúčastníkom   žiadneho   takéhoto   konania   a prezident   republiky   nie   je   orgánom,   ktorý   bynejako   justične   či   kvázi-justične   alebo   inak   úradnícky   rozhodoval   o veci   sťažovateľa.Kategória   (ne)prieťahov   jednoducho   nepatrí   do   prostredia   formy   vlády,   aj   keby   išloo verejné subjektívne práva uchádzača o ústavnú funkciu. Tento názor istým spôsobompotvrdzuje aj sťažovateľ, keď akcentuje právomoc ústavného súdu konať v predmetnej veci.Uvedené platí rovnako pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď štrasburský súd niektoré právaz tohto   článku   vztiahol   aj   na   pozície,   ktoré   presahujú   rámec   povolania.   Z uvedenéhovyplýva, že nečinnosť prezidenta republiky nepatrí do rozsahu (scope) čl. 48 ods. 2 ústavya čl.   6   ods.   1   dohovoru   a na   tomto   mieste   možno   súhlasiť   s argumentáciou   prezidenta.Ústavný   súd   si   je   vedomý,   že   uvedený   postoj   môže   byť   v napätí   s nálezom   sp.   zn.IV. ÚS 478/2011 (odvolanie riaditeľa Sociálnej poisťovne), ale to nemá vplyv na meritórnyvýsledok   predmetnej   veci.   Uvedené   úvahy   však   nie   sú   bez   významu   aj   pri   posúdeníaplikovateľnosti čl. 30 ods. 4 ústavy.

Prezident Slovenskej republiky a právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok

58. Ústavný súd musí ustáliť, či sťažovateľ, kandidát na vymenovanie generálnehoprokurátora (§ 123 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady), je nositeľom subjektívnehopráva na rovný prístup k verejnej funkcii a či do rozsahu tohto práva patrí aj ochrana proti„prieťahom“ zo strany prezidenta republiky a do akej miery je prezident zodpovedný akoorgán   verejnej   moci.   Aj   keď   tieto   otázky ratione   personae bývajú   implicitne   riešenév uznesení o prijatí, v predmetnej veci si zaslúžia meritórnu pozornosť.

59.   Prezident   republiky   ako   inštitúcia   je   ústavne,   dogmaticky   a historicky   azdanajzložitejším   telesom   v ústavnom   systéme.   Prezident   je   hlavou   štátu,   čo   reflektuje   jejmonarchické pozadie a ústavne legalizovanú predstavu, že na čele unikátneho spoločenstva,akým   je   štát,   má   byť   konkrétna   osoba   (organická   teória   štátu, caput   –   corpus teória).Prezident je výrazným prvkom ústavnej identity krajiny. Reprezentuje štátnosť a suverenitu.Prezident nie je bežným orgánom verejnej moci, proti ktorému by pravidelne smerovaliústavné   sťažnosti.   Prezident   pravidelne   nerozhoduje   vrchnostensky   a   priamo   o niekohosubjektívnych právach. Prezident však nie je nad ústavou, ale na druhej strane ústavu sáminterpretuje a táto interpretácia nemusí byť vždy judiciabilná. Už v 1. ČSR vznikol sporo súdnu preskúmateľnosť aktov prezidenta a tieto otázky sú živé dodnes (porov. tiež Kysela,J. Ústava mezi právem a politikou. Úvod do ústavní teorie. Praha : Leges. 2014. s. 185a nasl.;   rozhodnutie   Spolkového   ústavného   súdu   2   BvE   4/13http://www.bundesverfassungsgericht.de/entscheidungen/es20140610_2bve000413.html).Niektoré autority (Emil Sobota; Dr. Přemysl Šámal za kanceláriu prezidenta vo vyjadrenívo veci Dr. Perglera: „Ale i kdyby bylo lze presidenta republiky považovati za správni úřad, nebylo by možno poháněti jej pro jeho rozhodnutí před nejvyšší správní soud, poněvadž podle §u 86 úst. list. není odpověden z výkonu svého úřadu.“) tvrdili, že nezodpovednosťprezidenta vylučuje prieskum jeho individuálnych aktov, zatiaľ čo Hoetzel či Krejčí tomuoponovali [Krejčí, J. Podléhají akty presidenta republiky kontrole nejvyššího správníhosoudu? In : Hexner, E. P. (ed). Pocta k šesdesiatym narodeninám Dr. Karla Laštovku.V Bratislave   :   Právnická   fakulta   Univerzity   Komenského,   1936,   Knihovňa   právnickejfakulty univerzity Komenského v Bratislave, sv. 45, s. 221 a nasl.; Nejvyšší správní soudv prípade   Dr.   Perglera,   ktorý   napadol   s rozhodnutím   ministerstva   zahraničných   vecí   ajsúhlas   prezidenta   s daným   rozhodnutím   o jeho   penzionovaní,   konštatoval,   že   ide   leno prieskum rozhodnutia ministerstva zahraničných vecí a sťažnosť je tak voči prezidentovineprípustná. „Tím odpadl ovšem důvod zkoumati, zda a pokud by byla stížnost u tohto soudu   na   rozhodnutí   presidenta,   vůbec   přípustnou“ –   nález   zo   14.   októbra   1933   č.19.745/32   (Starostlivosťou   J.   Kouřimského   z Národního   archivu   Praha   sa   zistilo,   žev dobovej literatúre uvádzané spisové značky 19.745/22, resp. 19.745/33 nie sú správne.)].Krejčí k tomu uvádza: „Odpovědnost určitého orgánu a přeskoumatelnost jeho aktu jsou zcela různé instituty.“ Vysvetľuje, že pri preskúmavaní aktov ide o ich súlad s procesnýma hmotným   právom   a v prípade   nesúladu   o   pričítateľnosť   štátu.   Pri   zodpovednosti   ideo právne následky v osobnej ujme, pričom táto môže byť vylúčená. Pri preskúmaní aktu nieje dôležité, či je jeho pôvodca na žive, ale zodpovednosť možno uplatniť len proti osobeživej. Prezident podľa našej ústavy väčšinu svojich aktov nemusí kontrasignovať. Prezidentako inštitúcia je za tieto nekontrasignované akty zodpovedný ako orgán verejnej moci, ak bytieto   akty   porušovali   subjektívne   ústavné   práva.   Akokoľvek   je   dnešná   právna   situáciav smere (ne)zodpovednosti prezidenta ustálená, ústavný súd musí pamätajúc na tento vývojveľmi   precízne   zvažovať,   kedy   a   s   akou   deferenciou   pričítať   prezidentovi   porušeniezákladných práv v režime konania o ústavnej sťažnosti.

60.   Právo   na   rovný   prístup   k verejným   funkciám   je   zvláštnym   politickým,participačným   základným   právom,   pretože   premosťuje   občiansku   spoločnosť   a verejnúslužbu. Jeho zvláštnosť spočíva v tom, že je ochranou pred mocou, aby nebránila riadnemuprístupu   k moci,   k sebe   samej.   Do   rozsahu   čl.   30   ods.   4   ústavy   patrí   nielen   prístupk takpovediac úradníckym, byrokratickým pozíciám (porov. čl. 33 nemeckého základnéhozákona),   ale   vychádzajúc   z doslovného   či   mierne   rozširujúceho   výkladu   pojmu   verejnáfunkcia   odsek   4   chráni   aj   prístup   k ústavným   pozíciám   (I.   ÚS   238/04   – predĺženie funkčného   obdobia   predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu, Stahl,   II.   ÚS   5/03,I. ÚS 76/2011).

61. Článok 30 ods. 4 ústavy z pohľadu čl. 125 ústavy sa dotýka zákonných kritériína prístup k verejnej funkcii v tom zmysle, že zákonné a podzákonné kritériá nesmú brániťrovnému prístupu k verejnej funkcii, nesmú teda klásť neodôvodnene odlišné požiadavkyna rôznych   kandidátov,   prípadne   rôzne   skupiny   kandidátov,   a z pohľadu   čl.   127   ústavyvyžaduje   samozrejme   hmotnoprávnu   rovnosť,   ale   aj   minimálny,   základný   štandardprocedurálnej férovosti podľa toho, o prístup k akej funkcii ide.

62.   Ústavný   súd   stále   vníma   spor   medzi   sťažovateľom   a prezidentom   republikyprimárne   ako   kompetenčný   spor,   spor   o objektívne   právo   medzi   národnou   radoua prezidentom republiky, ktorý by bol v konaní o Výklade opäť judiciabilný, ak by národnárada menovaním nového kandidáta vlastne nezrušila svoje pôvodné uznesenie. Z výkladurozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 vyplýva, že národnou radou zvolený kandidát nemánárok na funkciu generálneho prokurátora. Národná rada má kedykoľvek možnosť „svojho“kandidáta   novou   voľbou,   novým   uznesením   kandidáta   stiahnuť,   môže   zvoliť   kandidátainého.   Až   menovaním   kandidáta   prezidentom   republiky   stráca   dosah   nad   svojímkandidátom. V tomto zmysle je sťažovateľ objektom, destinatárom, rozhodovania národnejrady.

63.   Sťažovateľ   je   prokurátorom   generálnej prokuratúry,   nositeľom   verejnej   moci,z tohto pohľadu nie je občanom, ktorý sa úplne zvonku, z prostredia občianskej spoločnostiuchádza o moc. Teda nie je zraniteľnou osobou. To sú rozdielne situácie od uchádzačov,ktorí sa sami za seba, takpovediac zvonku systému, uchádzajú o pozície skôr byrokratickéhonež ústavno-politického charakteru (II. ÚS 29/2011, II. ÚS 5/03).

64. Ústavný súd už uviedol, že ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jehosloboda,   do   ktorej   nemožno   arbitrárne   zasahovať.   Štát   nevykonáva   voči   občanomneobmedzenú   moc   a   občan   nie   je   len   pasívnym   adresátom   vrchnostenských   predpisov(PL. ÚS 10/04). Akokoľvek nie je sťažovateľ bežným uchádzačom o verejnú funkciu, ani onnemôže byť úplne bezmocným objektom. V tomto zmysle a v zmysle rovnosti prístupu akopožiadavky   objektivity   a nesvojvôle   môže   byť   kandidát   národnej   rady   na   generálnehoprokurátora   nositeľom   práva   na   to,   aby   sa   prezident   návrhom   národnej   rady   zaoberala v PRIMERANEJ   dobe   rozhodol   o menovaní   kandidáta   alebo   jeho   odmietnutízo závažných   dôvodov.   PRIMERANÁ   doba   je   tu   procesným   komponentom   právana prístup k verejnej funkcii, procesným však nie v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ale v tomzmysle,   že   neprimeranosť   rozhodovania   nesmie   byť   nedôstojná   pre   kandidáta   a nesmienarúšať   riadny   chod   ústavných   orgánov,   kontinuitu   moci.   Nieto   prirodzene   tabuliekna určenie   primeranosti   doby   a nemožno   pred   prezidentským   palácom   držať   stopkyv rukách.   Prezident   republiky   má   mať   možnosť   pokojne   preskúmať   ústavné,   zákonnéa na osobu vzťahujúce sa (PL. ÚS 4/2012) kritériá navrhnutého kandidáta, avšak dbať pritomna skutočnosti, či ide o ústavného činiteľa, či ide o monokratický alebo kolegiálny orgána či má neobsadenie vplyv na riadny chod ústavných orgánov. Smerodajná, ako v tomtoprípade, je aj dôstojnosť kandidáta samotného. Nadštandardné predlžovanie primeranostimožno justifikovať len právnymi spormi, ktoré sa bezprostredne dotýkajú osoby kandidáta.

65. Ústavný súd tu stojí pred otázkou, či ochranu demokratických procesov zveriťúplne   do   rúk   voliča,   alebo   istou   mierou   judicializácie   vstúpiť   aktívnejšie   do   ochranydemokratického   výberu   generálneho   prokurátora.   Ústavný   súd   musel   zvažovať,   či   dáprednosť   princípu   demokracie   a sebaobmedzenia,   a teda   licencii   ústavným   orgánom   naústavný čas na jednej strane alebo aspoň deklaratórnemu konštatovaniu porušenia ústavyako ústavnej prevencii do budúcnosti, berúc do úvahy aj skutočnosť, že aj výkon, priamexekúcia takého rozhodnutia, by záležala na spolupráci ústavných orgánov. Druhú variantuvolí z dôvodu nutnosti ochrany riadneho chodu ústavných orgánov, ktorý môže byť taktochránený   v procesnom   „kabáte“   ústavnej   sťažnosti   a   z   dôvodu   možnosti   pričítateľnostivýraznej nečinnosti prezidentovi. Taktiež už ústavný vstúpil do týchto procesov nálezomsp. zn. I. ÚS 76/2011 a potvrdil tento prístup aj vo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014. Ústavný súdv akceptovaní toho minimálneho práva vidí aj ochranu práva objektívneho, riadneho choduústavných   orgánov,   ak   sú   ich   vzťahy   tak   nakonfigurované,   že   nemajú   záujem   riešiťkompetenčný spor.

Samotný prieskum nečinnosti

66. Ústavný súd teda pristúpi k prieskumu (ne)činnosti prezidenta republiky. Ústavnýsúd   tu   nebude   postupovať   metódou   analytickou,   ktorá   je   vlastná mnohoročnémurozhodovaniu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach podľa procesných kódexov. Analytickámetóda vychádza z počítania jednotlivých úkonov súdov, resp. identifikácie a sčítavanianečinnosti medzi týmito úkonmi.

67.   Štrasburský   súd   volí   opačný   prístup.   Najprv   podľa   obvyklých   všeobecnýchštandardov o dĺžkach konaní súd predbežne určí, či konanie ako celok je zdĺhavé, a potomzisťuje,   či v danej veci sú prítomné okolnosti odôvodňujúce také dlhé konanie. Takátocelistvá metóda viac zodpovedá medzinárodnoprávnemu nadhľadu, ktorý má voči štátom,ktoré ako celok kryjú národnú moc, štrasburský súd.

68. Ústavný súd však volí túto metódu, ktorá sa môže zdať prísnejšia, nie z dôvodustriktnosti. Pre ústavný život, ústavné konania, ktoré nie sú upravené zákonom a procesnýmiporiadkami, nemožno aplikovať technické metódy, ale nadhľad, ktorý odhalí takú nečinnosť,ktorá má už štrukturálny význam a môže narúšať riadny chod ústavných orgánov.

69. Doba 18 mesiacov medzi zvolením sťažovateľa národnou radou a rozhodnutímprezidenta republiky o nemenovaní je naozaj neobvykle dlhá. Ide o dobu, ktorá je rádovoporovnateľná nie s lehotami na rozhodnutie, ale s dĺžkou volebných období parlamentu,prezidenta či (samotného) generálneho prokurátora. Z tohto pohľadu prvotne vníma ústavnýsúd danú lehotu ako ústavne neakceptovateľnú.

70. Kľúčové pre posúdenie danej veci sú nasledujúce udalosti. Sťažovateľ bol zvolený14.   júna   2011   národnou   radou   a navrhnutý   prezidentovi   republiky   na   vymenovanie.Protikandidát   sťažovateľa   podal   o   necelý   mesiac   ústavnú   sťažnosť   (IV.   ÚS   433/2012),v ktorej brojil za svoje zvolenie, tvrdiac, že neplatné hlasovacie lístky z predchádzajúcejvoľby   (17.   mája   2011)   nemajú   byť   započítavané   do   kvóra.   Ak   by   kvórum   bolointerpretované spôsobom, aký navrhuje, bol by on zvolený za generálneho prokurátora.Počas rozhodovania o tejto sťažnosti iniciovala 29. februára 2012 národná rada v podstatekompetenčný spor v podobe návrhu na výklad ústavy, podľa ktorého by prezident republikymohol testovať len zákonné, nominálne kritériá (obdobne ako v skutkovo a právne odlišnomrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/06 – menovanie viceguvernéra NBS). Ústavný súd uznesenímsp. zn. IV. ÚS 433/2012 (porov. tiež bod 30 nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/2012) 23. augusta 2012počas   konania   o výklade   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   pôvodnéhokandidáta.   Plénum   ústavného   súdu   rozhodlo   o výklade   čl.   102   ods.   1   písm.   t)   ústavya čl. 150 ústavy 24. októbra 2012. Výklad vytvoril či deklaroval prezidentovi limitovanýpriestor v primeranej lehote odmietnuť kandidáta na generálneho prokurátora. Nález boldoručený prezidentovi republiky 27. novembra 2012. Prezident republiky mesiac na to28. decembra 2012 listom predsedovi národnej rady oznámil, že sťažovateľa, zvolenéhokandidáta,   do   funkcie   generálneho   prokurátora   nevymenuje.   Nález   ústavného   súdupožaduje,   aby   prezident   nevymenovanie   odôvodnil.   Uvedené   odôvodnil   pomernerozsiahlym textom. Prezidentovi ako osobe stav možno vyhovoval, ale udalosti prapôvodnezačali na pôde parlamentu.

71.   Samotný   ústavný   súd   v rozhodnutí   o výklade   uznal   bezprostrednú   relevanciuVýkladu   pre   vec   sťažovateľa:   V bode   30   uvádza:   „Treba   zdôrazniť,   že   uvedený   sporo výklad nie je abstraktný, ale skutočne existuje v súvislosti s postupom prezidenta prirozhodovaní   o   návrhu   národnej   rady,   aby   bol   do   funkcie   generálneho   prokurátoravymenovaný J. Č., ktorý bol národnou radou zvolený 17. júna 2011. Výklad ústavnéhosúdu, ktorý by zodpovedal otázky tvoriace predmet sporu, by pritom umožnil bez ďalšiehoo tomto   návrhu   rozhodnúť.   Vzhľadom   na   to,   že   o   návrhu   nebolo   do   dnešného   dňarozhodnuté,   je   zrejmé,   že   pre   riešenie   sporu   má   význam   otázka   časového   aspekturozhodovania. Význam ale nemožno uprieť ani ďalšej predloženej otázke, ktorá sa týkarozsahu úvahy prezidenta pri posudzovaní návrhu národnej rady. Prezident síce považovaluvedenú otázku za predčasnú, pretože v prípade kandidáta J. Č. pretrvávali pochybnosti, čibol zvolený v súlade so zákonom, jeho názor na rozsah uváženia, ktoré má prezident privýkone   predmetnej   právomoci,   sa   však   od   názoru   navrhovateľov   očividne   odlišuje.Za predpokladu, že by bol správny práve jeho výklad, by tak mohol odmietnuť vymenovaťnavrhnutého kandidáta i z iného dôvodu. Sám pritom netvrdí, že navrhnutého kandidátavymenuje bez zbytočného odkladu, ak nebudú žiadne pochybnosti týkajúce sa zákonnostijeho voľby, ale, naopak, pripúšťa, že následne zaujme stanovisko, podľa ktorého je možnéodmietnuť tento návrh i z iných dôvodov. O tom napokon svedčí i dnešný stav, keď poodmietnutí ústavnej sťažnosti D. T. (IV. ÚS 433/2012) neprebieha pred ústavným súdomžiadne konanie, ktoré by mohlo spochybniť spôsob, akým bol J. Č. zvolený za kandidátana generálneho prokurátora. V uvedenom konaní sa sťažovateľ neúspešne domáhal toho, abyústavný súd prikázal   národnej rade predložiť návrh   na   jeho vymenovanie prezidentovi,pretože sa domnieval, že vo voľbách 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasovposlancov. Súčasne navrhol zrušiť výsledok hlasovania národnej rady zo 17. júna 2011.Pokiaľ preto prezident považuje výsledok tohto konania za relevantný pre svoj ďalší postup,je zrejmé, že tak koná s ohľadom na svoj názor, že môže navrhnutého kandidáta odmietnuťi v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho menovanie. Dôvod na zamietnutienávrhu pre nedostatok spornosti veci tu teda zjavne nie je.“

72. Sťažovateľ stavia svoju argumentáciu na skutočnosti, že prezident republiky vedeltakmer   všetky   fakty,   ktoré   uviedol   v odôvodnení   nevymenovania,   už   bezprostrednepo voľbe.   Z rozmanitých   politických   vyhlásení   prezidenta   v podstate   odvodzuje,   žeprezident   nemal   takpovediac   neutrálne   pohnútky,   úmysly,   ale   naopak,   zohrával   roluv snahách o jeho nevymenovanie. Od ústavného súdu nemožno očakávať, aby uvažovaltýmto spôsobom. Ústavný súd nemôže rozpletať jemné, fakticky nie vždy jasné a častoiracionálne pradivo vzťahov aktérov moci. Tento „matrix“ je zo samotnej podstaty mocia slobodnej spoločnosti zložitý. Ústavný súd nemôže posudzovať vec tým spôsobom čo,kde,   kedy   prezident   vyhlásil   či   nevyhlásil.   Mätúca   tu   môže   byť   aj   skutočnosť,   že   tuz pohľadu   sťažovateľa   môže   splývať   inštitúcia,   ktorá   sa   prejavuje   formálnymi   úkonmi,s osobou túto inštitúciu reprezentujúcou. Ústavný súd však musí hľadieť na vec z pozícieobjektívneho   pozorovateľa   a vnímať   vec   tak,   či   by   boli   akceptovateľné   takéto   krokyakéhokoľvek   iného   prezidenta   v neutrálnom   spoločenskom   kontexte.   To   je   prirodzeneneľahké. Ústavný súd musí hľadať a očistiť vec na udalosti právne.

73. Z tejto perspektívy musí ústavný súd konštatovať, že takmer celé 18-mesačnéobdobie je kryté právnymi udalosťami, ktoré nemožno vnímať ako triviálne a ktoré mohliu zodpovedného   prezidenta   vzbudzovať   pochybnosti   týkajúce   sa   menovania.   Takýmitoudalosťami boli prebiehajúce konania sp. zn. IV. ÚS 433/2012 a sp. zn. PL. ÚS 14/06.Druhé uvedené konanie iniciovala národná rada, nie prezident. Ústavný súd tým prirodzenenehovorí, že prezident republiky nemohol či mal zakázané kandidáta vymenovať skôr alebo,že si daný stav neželal, ale to je z pohľadu prerokovávania ústavnej sťažnosti irelevantné.Inými slovami, stojí za zmienku, že prezident mohol konať aj sám za situácie, keď nebolvýklad   jasný,   no   on   bol   presvedčený   o   určitom   postupe.   Nemusel   čakať   na   výsledokabstraktného výkladu, ale sám mohol ísť s „kožou na trh“. Napokon, ústavný súd nemámonopol na výklad ústavy, má „iba“ posledné slovo (porov. v americkom kontexte Tushnet,M. Taking   the   Constitution   Away   from   the   Courts.   Princeton).   Objasnenie   niektorýchvzťahov   v   ústavnom   systéme   môže   byť   prenechané   interakcii   dotknutých   ústavnýchorgánov.

74. Ústavný súd teda konštatuje, že v ústavne špecifickej situácii, keď sa súčasťoupožiadavky   na   primeranú   dobu   na   rozhodnutie   o kandidátovi   stalo   samotné   konanieo objektívne právo, výklad, či a v akej lehote je prezident povinný sťažovateľa vymenovať,prezident neporušil sťažovateľovo právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakýchpodmienok.

75.   Ústavný   súd   je   tiež   súčasťou   spoločnosti.   Ústavný   súd   už   uviedol(II. ÚS 16/2011),   že   súdy,   a teda   aj   on   sám,   vykonávajú   rozhodovaciu   činnosťv normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore demokracie (porov.Soeharno, J. The   Integrity   of the   Judge. A Philosophical Inquiry.   Ashgate   2009,   s. 20a nasl.). Tak z práva samotného, z kritérií, ktoré musia spĺňať, z expertnosti a integrity, akoaj z dôvery verejnosti čerpajú sudcovia svoju legitimitu. Stále nepochybne platí nutnosťnezávislosti   súdnej   moci,   zvlášť   pre   ochranu   slobody.   V modernej   spoločnosti   vznikánapätie medzi na jednej strane ďalekosiahlymi a často hodnotovými rozhodnutiami, ktorémajú sudcovia v sekularizovanej spoločnosti riešiť, a na druhej strane garanciami integritysudcov,   ktorí   majú   rozhodovať.   Súčasná   právna   filozofia   bolestne   zisťuje,   že   možnostiprávnej regulácie vynútiť inak nevyhnutnú morálku a takpovediac spoločenskú prudérnosťsudcov (porov. Němeček. T. Vojtěch Cepl. Život právníka ve 20. století. Praha : Leges,2010. s. 7) je veľmi   limitovaná   (porov. Přibáň,   J., Holländer,   P.   et al. Právo   a dobrov ústavní demokracii. Praha: Slon, 2011). Inštitucionálne možnosti vrátane ústavného súdutu zohrávajú len obmedzenú rolu [porov. II. ÚS 29/2011; porov. tiež Kosař, D. The LeastAccountable Branch In: I.CON (2013), Vol. 11 No. 1, 234 – 260]. To je mikro-podobanemožnosti štátu garantovať svoje vlastné predpoklady, mikro-podoba Böckenfördeho tézy(dikta či dilemy) tak často zmieňovanej v prácach prof. Holländera (Holländer, P. Filozofiepráva. 2. rozšířené vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2012. s. 110 – 111). Pocit právneho bezpečiajednotlivcov   v slobodnej   spoločnosti   je   vytváraný   aj   pocitom   spravodlivosti,   potrebounaratívnosti, rozprávania o tom a viery v to, že ešte v spoločnosti a v justícii zvlášť jestvujespravodlivosť. Netreba si však uvedené zamieňať s akýmsi justičným populizmom.

76.   Na   to   možno   nadviazať,   že   v predmetnej   veci   je   pre   ústavný   systém   podľaústavného súdu osožnejšie dať priestor demokracii ako premeniť ústavný súd na ihriskofaktických, nie ústavnoprávnych sporov.

77. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí po tom, ako so súhlasomoboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).

78. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to jeuvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2014