SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 427/2012-161
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2014v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) a zo sudcov SergejaKohuta a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Advokátskakancelária, Námestie SNP 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, práva na vstup doverejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskycha politických právach, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôda práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach postupom prezidenta Slovenskej republikysúvisiacim s jeho kandidatúrou na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republikya takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra2011 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejnýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľačl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina), práva na vstupdo verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktuo občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“), právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods.2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť podľačl. 12 ods. 2 ústavy a práva na rovnosť a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 26 paktuo občianskych právach postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezidentrepubliky“ alebo „prezident“) súvisiacim s jeho vymenovaním do funkcie generálnehoprokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“).
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 427/2012-48 z 12. septembra 2012 prijalsťažnosť na ďalšie konanie.
3. Podstatou sťažnosti je posúdenie ústavnosti časového priestoru, doby, ktoráuplynula, kým prezident republiky vyjadril autoritatívnu pozíciu voči sťažovateľovi, ktorýbol zvolený Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) ako kandidát nagenerálneho prokurátora, a to z hľadiska subjektívnych ústavných práv sťažovateľa. Sťažnosťbola rozhodnutá počas funkčného obdobia prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku,avšak vyjadrenia v sťažnosti pochádzajú z funkčného obdobia prezidenta Slovenskejrepubliky Ivana Gašparoviča.
4. Sťažovateľ namieta nečinnosť prezidenta republiky pri jeho menovaní do funkciegenerálneho prokurátora, čím malo dôjsť aj k porušeniu rovnosti a diskriminácie pri prístupek verejným funkciám.
5. Sťažnosť sa vývojom veci rozdelila na dve časti, resp. druhá časť úplne nahradilačasť prvú. V prvej fáze sťažovateľ tvrdil, že zvolením za kandidáta získal nárok na funkciugenerálneho prokurátora a odstránenie nečinnosti malo nastať konaním a rozhodnutímprezidenta o vymenovaní. Konkrétne, sťažovateľ najprv žiadal, aby prezident republiky„o vymenovaní konal a rozhodol do jedného mesiaca“, a neskôr žiadal, aby prezident„vo veci vymenovania konal a rozhodol“. Po formálnom odmietnutí vymenovať sťažovateľado funkcie generálneho prokurátora sťažovateľ podaním z 23. januára 2013 vlastnetransformoval sťažnosť na otázku ústavnosti nečinnosti prezidenta len v zmysle adekvátnostičasu, zdĺhavosti.
6. Zo sťažnosti, jej prvého doplnenia, vyjadrenia prezidenta, stanoviska sťažovateľak vyjadreniu prezidenta republiky a doplnenia sťažnosti so zmenou petitu vyplýva ďalejpopísaný vývoj veci a argumentácia účastníkov. K právomoci ústavného súdu sťažovateľuviedol, že žaloba proti nečinnosti orgánov verejnej správy v režime správneho súdnictva jeobmedzená, pretože ju možno použiť len proti orgánom verejnej správy, nie však protiprezidentovi republiky. Z tohto dôvodu podáva priamo ústavnú sťažnosť.
Skutkový stav veci
7. Sťažovateľ v časti opisu skutkového stavu (body 7 – 13 nálezu) uvádza, že 17. júna2011 bol národnou radou na jej 19. schôdzi v 5. volebnom období platne v tajnej voľbezvolený za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky a uznesením národnej rady č. 499 zo 17. júna 2011 bol písomne navrhnutýprezidentovi republiky na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora. Prezident všaksťažovateľa nevymenoval.
8. Sťažovateľ ďalej popisuje, ako prezident vysvetľoval svoje počínanie. Prezidentrepubliky svoju pretrvávajúcu nečinnosť, ktorá bola v čase podania sťažnosti podľasťažovateľa právne neodôvodniteľná, vysvetľoval viackrát rôznymi a navzájomnesúvisiacimi dôvodmi, ktoré však nie sú právne relevantné. V deň konania voľby prezidentrepubliky avizoval, že s vymenovaním počká do rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn.PL. ÚS 95/2011 (tajná/verejná voľba), pričom sa vyjadril, že: „určite, že sú aj ďalšie faktory, ktoré môžu moje rozhodnutie o vymenovaní pána ovplyvniť. A jeho pôsobenie na generálnej prokuratúre je jedným z nich.“.
9. Podľa sťažovateľa vec sp. zn. PL. ÚS 95/2011 nemala na jeho vymenovanie vplyv,pretože bol zvolený v tajnej voľbe v súlade s vtedy platnými predpismi a taktiež platíprezumpcia ústavnosti. Ústavný súd napokon v tejto veci rozhodol, že relevantná právnaúprava je v súlade s ústavou.
10. Prezident republiky sa však 14. októbra 2011 vyjadril, že „ je pre mňa terciárna otázka v tomto momente“. Sťažovateľ na to požiadal prezidenta republikyo osobné stretnutie v záujme vyhnutia sa súdnym sporom. Takéto stretnutie saneuskutočnilo. Ako uvádza sťažovateľ, „zrazu sa objavili ďalšie dôvody“ na odkladaniejeho vymenovania. Prezident republiky uviedol, že „Ústavný súd sa nezaoberal tým, že sa menil dvakrát zákon, kandidáti sa prihlásili, potom sa odvolali, potom čakali, čo bude...“,alebo že prezident „nie [je] presvedčený, že táto voľba [tajná voľba, v ktorej bol sťažovateľzvolený za kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora, pozn.sťažovateľa] nebola vyslovene organizovaná politickými stranami a generálny prokurátor by mal byť nezávislý.“.
11. Po rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní sťažovateľ argumentoval, žerozhodnutie o nevymenovaní je dôležitým dôkazom toho, že prezident republiky bolskutočne 18 mesiacov nečinný bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Nič mu nebránilo, abydôvody, ktorými odôvodnil rozhodnutie o nevymenovaní, uviedol už 29. júla 2011. Jedináskutočnosť, „ktorá sa stala známou neskôr, bola udalosť spočívajúca v náhodnom ľudskom pochybení sťažovateľa pri zaznamenávaní výpovede poslanca ⬛⬛⬛⬛, ku ktorej došlo 29. júla 2011“.
12. Ako tvrdí sťažovateľ, „nemožno pochybovať o tom, že prezident v skutočnosti sťažovateľa vymenovať do funkcie od začiatku nechcel, pričom celý čas sa snažil hľadať dôvody, pre ktoré ho nemusí vymenovať. Ak by platil opak, potom prezidentovi nič nebránilo vymenovať sťažovateľa do funkcie kedykoľvek počas uvedeného 18-mesačného obdobia.“.
13. Skutočnosť, že prezidentove argumenty boli výhovorkami, podľa sťažovateľavyplýva z toho, že (i) prezident čakal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS 95/2011, avšak v rozhodnutí o nevymenovaní tento nález „ignoroval a nijako naň nereferoval“, dokonca uviedol tvrdenia, ktoré sú v „priamom rozpore“ s týmto nálezom;(ii) prezident čakal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 433/2012, avšakv rozhodnutí o nevymenovaní tento nález ignoroval a nijako naň nereferoval, dokoncauviedol tvrdenia, ktoré sú v priamom rozpore s týmto uznesením; (iii) prezident čakal nanález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, avšak označil ho za zbytočné podanie, ktoré„iba zbytočne zamestná ústavný súd“. Pretože návrh naň nepodal sám, ale podali hoposlanci v reakcii na prezidentovu nečinnosť a prezident ho označil za zbytočný, tak týmvyjadril, že nepotrebuje poznať výklad daného ustanovenia. V opačnom prípade by sámpodal návrh na výklad; (iv) prezident čakal na rozhodnutie o tejto sťažnosti(III. ÚS 427/2012), avšak napokon od toho po podaní námietok upustil. Z uvedenéhovyplýva, že 18-mesačné otáľanie je právne a logicky neodôvodniteľné, a preto ho nemožnokvalifikovať inak ako neodôvodnenú nečinnosť.
Namietané právo na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok a povinnosť prezidenta Slovenskej republiky vymenovať sťažovateľa do funkcie
14. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti (body 14 – 19 nálezu) vysvetľuje, ako jesúčasťou jeho práva na rovný prístup k verejnej funkcii aj subjektívne právo byť do nejvymenovaný. Prezident republiky mal povinnosť sťažovateľa vymenovať a svojounečinnosťou tak porušoval čl. 30 ods. 4 ústavy. Túto podobu nečinnosti teda spája s otázkoupovinnosti prezidenta sťažovateľa vymenovať. V doplnení sťažnosti neskôr upresňuje, ževníma, že ústavný súd nemá právomoc prikázať prezidentovi jeho menovanie, a z tohtodôvodu upravil petit (bod 50).
15. Funkcia generálneho prokurátora je inou verejnou funkciou podľa čl. 30 ods. 4ústavy a verejnou službou podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych právach. Sťažovateľvychádza z tvrdenia, že právo na prístup k voleným a iným verejným funkciámza rovnakých podmienok v sebe zahŕňa právo predmetnú funkciu nadobudnúť, ak uchádzačsplní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii. Tento závermá potvrdzovať nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 75/01 (senát – rektor) – „Súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu a pri ustanovovaní do funkcie si tieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy“, a nález sp. zn. II. ÚS 5/03 (voľba predsedu NS) – „V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci vrátane súdnej rady postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu.“.
16. Orgánmi, ktoré majú povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciugenerálneho prokurátora a pri ustanovovaní do tejto funkcie, sú národná rada a prezidentrepubliky. Národná rada si svoju povinnosť voči sťažovateľovi splnila 17. júna 2011, keď nazáklade výsledkov tajnej voľby navrhla sťažovateľa prezidentovi na vymenovaniedo funkcie generálneho prokurátora. Prezident republiky svoju povinnosť spolupôsobiť priustanovení sťažovateľa do funkcie (t. j. vymenovať sťažovateľa do funkcie) zatiaľ nesplnila je v tejto veci nečinný.
17. Podľa sťažovateľa okamihom jeho navrhnutia prezidentovi na vymenovaniedo funkcie generálneho prokurátora 17. júna 2011 vzniklo sťažovateľovi ústavnésubjektívne právo byť vymenovaný do funkcie generálneho prokurátora Slovenskejrepubliky. Toto jeho ústavné subjektívne právo je individualizáciou a konkretizáciou jehozákladného práva ako občana na prístup k verejnej funkcii, a podľa čl. 12 ods. 1 ústavy jepreto neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Toto právo sťažovateľa jevšak ku dňu podania tejto sťažnosti kontinuálne porušované nečinnosťou prezidentarepubliky.
18. Sťažovateľ ďalej rozsiahlo, na pôdoryse nálezu ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS 14/06, vysvetľuje, že prezident republiky nemá pri menovaní sťažovateľa žiadnudiskréciu a je povinný ho vymenovať.
19. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy tým, že prezidentrepubliky pri realizácii menovacích kompetencií u kandidátov navrhnutých do inýchústavných pozícií postupoval časovo bezprostredne, na rozdiel od menovania sťažovateľa.
Argumentácia prezidenta Slovenskej republiky
20. Prezident republiky vo svojej argumentácii (body 20 – 21 nálezu) akcentujekritérium rovnosti obsiahnuté v práve na prístup k verejnej funkcii, a to v tradičnomponímaní zákazu diskriminácie akcesorickej a s kvalifikovaným kritériom.
21. Prezident teda tvrdí, že k porušeniu zásady nediskriminácie pri uplatňovanízákladného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavymôže reálne dôjsť iba a vo vzťahu medzi viacerými uchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnúfunkciu v tom istom alebo v porovnateľnom konaní. Žiadnemu z kandidátov toto základnéprávo neposkytuje právny nárok na získanie funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzaniev procese uchádzania sa o funkciu. Obsahom tohto základného práva nie je získaniefunkcie, ale len nediskriminácia v procese uchádzania sa o ňu v porovnaní s inýmiuchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov. Prezident republiky k namietanému porušeniu čl. 12ústavy zdôrazňuje, že toto môže byť porušené len s akcesorickým základným právom.
Replika sťažovateľa
22. Sťažovateľ vo svojej replike (body 22 – 27 nálezu) uznáva, že dominantnouvo veci je nerovnosť vo vzťahu k právu na prístup k verejnej funkcii, resp. nerovnosťv samotnom práve na rovný prístup k verejnej funkcii, pričom víta aj výrok len vo vzťahuk čl. 30 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ však namietal porušenie čl. 12 ústavy vzhľadom nasvojvoľnosť prezidenta republiky voči nemu.
23. S argumentom prezidenta, že „k porušeniu tejto zásady [rovnakéhozaobchádzania/nediskriminácie] reálne môže dôjsť iba a vo vzťahu medzi viacerými uchádzačmi o tú istú alebo porovnateľnú funkciu v tom istom alebo porovnateľnom konaní“,podľa názoru sťažovateľa nemožno súhlasiť. Ústavný súd tento princíp a uvedenú judikatúrutotiž dokresľuje vo svojom náleze z 20. apríla 2011 (I. ÚS 76/2011), keď v bode 42konštatuje, že „namietať nerovnakosť podmienok (diskrimináciu) môže... (ii) ten, kto bol znevýhodnený oproti inej skupine občanov v podobnej právnej situácii (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01)“. Ústavný súd zároveň konštatuje, že v danomprípade určujúcu spoločnú množinu k porovnávaniu tvorili „občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o ktorých voľbe sa hlasuje tajným spôsobom“ (bod 43), z dôvodu, že „tajnéhlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je totiž v okolnostiach danej veci jadromústavného prieskumu, v dôsledku čoho práve tajné hlasovanie predstavuje množinuvlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobrať do úvahy“ (bod 43), a „že nikto z občanovuchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom tajnej voľby nesmie byťdiskriminovaný oproti iným tým, že v ich prípade sa tajná voľba realizujeiným/protiprávnym spôsobom“ (bod 43).
24. Z uvedenej argumentácie jednoznačne vyplýva logický myšlienkový postupústavného súdu, na základe ktorého, podľa názoru sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,že množina osôb v porovnateľnej situácii pre účely testu diskriminácie pri prístupek verejnej funkcii zahŕňa všetkých kandidátov na všetky verejné funkcie kreované určitýmspôsobom. Určujúcim kritériom a „spoločným menovateľom“ pre ohraničenie tejto množinyje teda identický spôsob kreácie verejných funkcií, o ktoré sa porovnávaní kandidátiuchádzajú. Tento logický myšlienkový postup je namieste aplikovať aj na prípadsťažovateľa. Jeho aplikáciou dospejeme (použijúc jazyk a štylizáciu samotného ústavnéhosúdu) k záveru, že jadrom ústavného prieskumu v prípade sťažnosti sťažovateľa je postupa (ne)činnosť prezidenta republiky v procese ustanovovania do funkcie na návrh inéhoústavného orgánu, a preto:
(a) množinu občanov nachádzajúcich sa v rovnakej/podobnej právnej situácii akosťažovateľ pre účely porovnania tvoria všetci občania uchádzajúci sa o verejnú funkciu,o ktorých ustanovení do funkcie rozhoduje prezident republiky na návrh iného ústavnéhoorgánu (čo zahŕňa napríklad funkcie sudcov ústavného súdu, predsedu a podpredseduNajvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora či guvernéra Národnejbanky Slovenska),
(b) nikto z občanov uchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvomvymenovania prezidentom na návrh iného ústavného orgánu nesmie byť diskriminovanýoproti iným takýmto občanom tým, že v jeho prípade sa proces ustanovenia aleborozhodnutia o neustanovení do funkcie realizuje z časového hľadiska menej priaznivýmspôsobom na rozdiel od iných takýchto občanov (v tomto prípade konkrétne tak, žeprezident je nečinný a vo veci nekoná bez právne relevantných dôvodov).
25. Sťažovateľ ďalej uvádza, že z textu sťažnosti je jednoznačné a zrejmé, žesťažovateľ namieta nerovnakosť podmienok, a teda diskriminačný postup prezidentarepubliky v jeho veci oproti všetkým ostatným kandidátom na vymenovanie do verejnýchfunkcií, ktorí doteraz boli navrhnutí inými ústavnými orgánmi prezidentovi alebo jehopredchodcom na vymenovanie. Keďže sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti prezidentoviako osobe ale proti prezidentovi republiky ako štátnemu orgánu, je potrebné osobitnezdôrazniť, že do tejto množiny patria aj kandidáti navrhnutí inými ústavnými orgánmi ajkaždému z predchádzajúcich prezidentov republiky. Takéto určenie množiny občanovv rovnakej alebo porovnateľnej právnej situácii je podľa sťažovateľa v plnom súlades princípom prijatým ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 76/2011.
26. Pokiaľ prezident ďalej argumentuje, že „žiadnemu z kandidátov toto základné právo [podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy a čl. 21 ods. 4 Listiny] neposkytuje právny nárok na získame funkcie, ale výlučne len rovnaké zaobchádzanie v procese uchádzania sa o funkciu. Obsahom tohto základného práva nie je získanie funkcie, ak len nediskriminácia v procese uchádzania sa o ňu v porovnaní s inými uchádzačmi z akýchkoľvek dôvodov“, sťažovateľ jepresvedčený, že s týmto argumentom nemožno súhlasiť, pretože z čl. 30 ods. 4 ústavyvyplýva aj právo príslušnú verejnú funkciu získať, ak uchádzač splnil všetky právom určenépodmienky prístupu k verejnej funkcii, čo potvrdil aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.III. ÚS 75/01.
27. Sťažovateľ ďalej akcentuje, že sa nikde v sťažnosti nedomáha svojhovymenovania do funkcie, ako to interpretuje prezident republiky. Právomoc vymenovaťsťažovateľa do funkcie ani prikázať prezidentovi priamo vymenovať sťažovateľa totižústavný súd v konaní o sťažnosti nemá. Sťažovateľ sa však domáha toho, aby prezidentupustil od nečinnosti a aby v jeho veci bez zbytočných prieťahov konal a rozhodol v súlade sústavou a zákonom. Pokiaľ existujú právne dôvody na nevymenovanie sťažovateľado funkcie, prezident by mal rozhodnúť tak, že sťažovateľa do funkcie nevymenuje, a uviesťdôvody svojho rozhodnutia, čím si splní povinnosť vo veci konať a rozhodnúť. Avšak vopačnom prípade, ak takéto právne dôvody na nevymenovanie neexistujú, prezident jepovinný sťažovateľa bez zbytočných odkladov vymenovať a nie je oprávnený jehokandidatúru politicky posudzovať (PL. ÚS 14/06). Prípadné politické alebo iné mimoprávnedôvody nie sú pre zdržiavanie vymenovania sťažovateľa relevantné. Z týchto dôvodovsťažovateľ pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností navrhol úpravu bodu IV petitu sťažnostinasledujúcim spôsobom: „Ústavný súd prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo veci vymenovania (pôv. aby vymenoval) sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Namietané právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
28. Sťažovateľ nenamieta len nečinnosť bezprostredne spájanú s otázkou povinnostiprezidenta republiky sťažovateľa vymenovať do funkcie generálneho prokurátora, ale ajprieťahy v takpovediac procesnejšom režime podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Sťažovateľ sa domáha odstránenia svojej právnej neistoty.
29. Sťažovateľ zdôrazňuje (body 29 – 32 nálezu), že (a) hoci uvedené právo sa zväčšaaplikuje v kontexte súdneho konania, je relevantné aj pre konanie prezidenta, a (b) uvedenéprávo sa aplikuje, aj keď ústava neustanovuje konkrétnu lehotu.
30. Ďalej sťažovateľ argumentuje tým, že ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn.II. ÚS 62/99 potvrdil, že „Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 nemožno hodnotiť ako právo, ktoré sa výslovne spája s trestným konaním, ani ako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou.“. Ústavný súd tým jednoznačnepripustil jeho aplikáciu aj na rozhodovacie procesy patriace do kompetencie orgánov mocivýkonnej (medzi ktoré patrí aj prezident), ktorých predmetom sú subjektívne právafyzických a právnických osôb. V tom istom uznesení sa ústavný súd odvolal na svojpredchádzajúci právny názor, podľa ktorého „účelom práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, II. ÚS 33/1999)“. Niet pochýb,že prezident republiky je štátnym orgánom. Tak isto niet pochýb, že sťažovateľ, ktorý sa užtakmer päť mesiacov bezúspešne domáha rozhodnutia prezidenta o jeho vymenovaní dofunkcie generálneho prokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbujekaždým ďalším dňom udržiavania tohto protiprávneho stavu.
31. Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež stanovil a opakovane potvrdil kritériáposúdenia, či určitému právu prislúcha právna ochrana pred zbytočnými prieťahmiv rozhodovacom procese o tomto práve. Vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/97 konštatuje,že „Právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov je v čl. 48 ods. 2 ústavyformulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívnepráva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka.“. Sťažovateľ tvrdí, že jehoprávo byť vymenovaný (v prípade splnenia zákonných podmienok a platného zvolenia zakandidáta) do funkcie generálneho prokurátora je nepochybne jeho subjektívnym právom(pretože patrí osobne a výlučne jemu) vyplývajúcim priamo z ústavy.
32. Sťažovateľ opäť vychádza z názoru, že má právo byť vymenovaný, a teda jenositeľom subjektívneho práva, ktoré je tak v rozsahu ochrany (scope) označenýchzákladných práv, ktorých porušenie namieta.
Argumentácia prezidenta Slovenskej republiky
33. Prezident republiky vo svojej argumentácii sťažovateľovi oponuje, že základnéprávo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemôže byť porušené nečinnosťou prezidenta republiky. Toto právo môže byťporušené výlučne len súdom alebo iným „orgánom právnej ochrany“, teda orgánom,na ktorom sa dotknutá osoba domáha odstránenia právnej neistoty s ohľadom na svoje práva(prokuratúrou, políciou, správnym orgánom). Vyplýva to zo systematického výkladu.Siedmy oddiel druhej hlavy ústavy, ktorého súčasťou je čl. 48 ods. 2 ústavy, má názov„Právo na súdnu a inú právnu ochranu“. Rovnako je nazvaná aj piata hlava listiny, ktorejsúčasťou je čl. 38 ods. 2 listiny. Článok 6 dohovoru je nazvaný „Právo na spravodlivé súdnekonanie“. Vyplýva to podľa prezidenta aj z logického výkladu, keďže všetky tri citovanéustanovenia zaručujú verejné prerokovanie veci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádzado úvahy. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V zmysle ustálenej judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) aj ústavného súdu je zjavné, žefunkcia prezidenta republiky nemá povahu súdu. Nespĺňa ani elementárne materiálnekritérium pre pojem „súd“, keďže nerozhoduje v sporovom konaní. Okrem toho porušeniečl. 6 dohovoru sa musí týkať „občianskych práv alebo záväzkov“ alebo „trestného obvinenia“. Pod „občianskymi právami alebo záväzkami“ sa rozumejú výlučnesúkromnoprávne subjektívne práva. Článok 6 dohovoru sa nevzťahuje na právo pôsobiťv štátnej službe alebo zastávať v nej funkciu, ktoré „nemajú súkromnoprávnu povahu, ktorá tvorí základ občianskych práv“. Prezident republiky preto navrhuje sťažnosti v tejto častinevyhovieť.
Replika sťažovateľa
34. Sťažovateľ v replike (body 35 – 43 nálezu) s prezidentom nesúhlasí, ustupuje lenv otázke aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru.
35. Podľa sťažovateľa z uvedenej judikatúry celkom jednoznačne vyplýva, že právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov: „(a)nemožno hodnotiť ako právo, ktoré je výlučne späté so súdnou mocou“ (II. ÚS 62/99), (b) má za cieľ „odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“(II. ÚS 62/99), (c) je „bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívne práva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka“ (II. ÚS 74/97),a(d) sa „priznáva vo vzťahu k Slovenskej republike a všetkým orgánom, ktoré konajú v jej mene vo veciach, kde rozhodujú o právnej neistote osoby oprávnene žiadajúcej o rozhodnutie alebo vykonanie iného opatrenia ustanoveného zákonom“ (II. ÚS 52/99).
36. Pojem „orgán právnej ochrany“ nie je legálne definovaný. V podmienkachSlovenskej republiky, kde ochrana práv a právom chránených záujmov fyzickýcha právnických osôb je zverená nielen súdom, ale aj iným štátnym orgánom (najmä orgánomvýkonnej moci), v kontexte uvedenej judikatúry je za orgán právnej ochrany, ktorý jeviazaný čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, potrebné považovať každý orgán verejnejmoci v prípade, ak koná a rozhoduje o právach alebo právom chránených záujmoch nejakejosoby. V prerokovávanom prípade prezident koná a rozhoduje o práve sťažovateľana prístup k verejnej funkcii. Vzhľadom na bezvýnimočnosť práva na prerokovanie vecí bezzbytočných prieťahov podľa sp. zn. II. ÚS 74/97 nie je dôvod, aby prezident republikyv takomto konaní nebol viazaný povinnosťou prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.
37. Niet pochýb o tom, že sťažovateľ, ktorý sa už takmer deväť mesiacov bezúspešnedomáha rozhodnutia prezidenta o jeho (ne)vymenovanie do funkcie generálnehoprokurátora, sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý sa prehlbuje každým ďalším dňomudržiavania tohto protiprávneho stavu.
38. Rovnako nemôže byť pochýb ani o tom, že sťažovateľ sa odstránenia tejto právnejneistoty u prezidenta republiky štandardnými prostriedkami domáhal. Sťažovateľ dokonca vdostatočnom predstihu pred podaním sťažnosti požiadal prezidenta republiky o oficiálneosobné prijatie v tejto veci, čomu prezident nevyhovel.
39. Podľa sťažovateľa, keďže právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jebezpodmienečné a bezvýnimočné, nemôže byť z jeho pôsobnosti vyňatý prezident (osobnápôsobnosť) ani právo na prístup k verejným funkciám (vecná pôsobnosť).
40. Právne je neudržateľný podľa sťažovateľa aj argument prezidenta na základe„logického výkladu“, že prezident nemá povinnosť prerokovať vec bez zbytočnýchprieťahov, pretože čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny „zaručujú verejné prerokovanie veci, ktoré v danom prípade zjavne neprichádza do úvahy“. Je nesporné (a vo svojomvyjadrení to tvrdí aj sám prezident), že právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny môžu okrem súdov porušiť aj správne orgány, prokuratúra či polícia. Konanie predinými orgánmi ako súdmi však nie je verejné (rovnako ako konanie u prezidenta). Ak byverejnosť konania bola podmienkou pre uplatnenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38ods. 2 listiny, ako dôvodí prezident, potom by porušenie tohto základného práva bolo možnéuplatňovať prakticky iba vo vzťahu k súdnym konaniam, čo ústavný súd vo svojej judikatúrevylúčil (II. ÚS 62/99).
41. Sťažovateľ pokračuje, že nikdy netvrdil, že prezident je súdnym orgánom. Pokiaľide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento bol v sťažnosti uvedený preto, lebo čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny sú jeho obdobou vo vnútroštátnom právnom poriadku. Rozsah týchtoustanovení ústavy a listiny je širší ako rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sa aplikujú naširší okruh vzťahov ako čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane účel a zmysel čl. 6 ods. 1dohovoru je identický s účelom a zmyslom sledovaným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2listiny, t. j. aby v primeraných lehotách konali a rozhodovali všetky orgány, ktoré rozhodujúo právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Ak čl. 6 ods. 1dohovoru poskytuje ochranu právam súkromnoprávneho charakteru, o to viac je podľanášho názoru namieste, aby bola (prinajmenšom na vnútroštátnej úrovni) obdobná ochranaposkytnutá aj základným občianskym právam a slobodám, ktoré sú v hierarchiisubjektívnych práv nadradené právam vyplývajúcim zo súkromnoprávnych vzťahov a medziktoré v Slovenskej republike patrí aj právo na prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods.4 ústavy a čl. 21 ods. 4 listiny. Tento záver možno podporiť aj názorom ESĽP, ktorýkonštatoval, že „právo na spravodlivý proces má v demokratickej spoločnosti také dôležité miesto, že reštriktívny výklad čl. 6 ods. 1 nemožno ničím ospravedlniť“ (porov. rozsudokESĽP vo veci Perez vs. Francúzsko z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47827/99).
42. Kým čl. 6 ods. 1 dohovoru je písaný jazykom typickým pre medzinárodnézmluvy (charakteristickým svojimi všeobecnými formuláciami na účely použiteľnostiv rôznorodých právnych systémoch zmluvných štátov dohovoru), čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny sú písané jazykom typickým pre vnútroštátne právne normySlovenskej republiky. V každom prípade v tejto chvíli je podľa sťažovateľa nadbytočné viesťakademické debaty porovnávajúce tieto ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru.
43. Sťažovateľ je toho názoru, že ak ústavný súd považuje ustanovenia čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny za vecne a obsahovo zásadne odlišné od čl. 6 ods. 1 dohovoru,potom je nesporné, že čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny majú v konaní predústavným súdom prednosť pred čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak preto, že poskytujúsťažovateľovi širší rozsah ochrany, a aj preto, že ústavné normy majú vyššiu právnu silu akonormy medzinárodnej zmluvy. Pre úspešnosť sťažovateľa v konaní o bode II petitu sťažnostipostačí, ak ústavný súd s ohľadom na bod II petitu sťažnosti konštatuje porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, aj keby sa čl. 6 ods. 1dohovoru v tomto konaní vôbec nezaoberal.
Neodňateľnosť ľudských práv, právny štát a lehota prezidenta Slovenskej republiky na rozhodnutie
44. Sťažovateľ ešte v osobitnom oddiele rozvíja úvahy o tom, že z dogmatikyľudských práv vyplýva, že sú neodňateľné a nezrušiteľné, a pretože mu vzniklo subjektívneprávo byť vymenovaný do funkcie, toto mu nemôže byť nikým, ani prezidentom odňaté.Ďalej namieta porušenie princípov právneho štátu, jeho komponentov právnej istoty,predvídateľnosti či legitímneho očakávania.
45. Sťažovateľ k tomu – používajúc slová absurdné či nepochopiteľné – uvádza, žesťažovateľ má od 17. júna 2011 z titulu svojho už uvedeného subjektívneho práva statuskandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora navrhnutého prezidentovirepubliky na vymenovanie. Tento status patrí výlučne sťažovateľovi (pretože právnepredpisy nepripúšťajú, aby patril súčasne viacerým osobám) a je právom chránený. Ústavaani iný právny predpis neumožňuje žiadnemu orgánu verejnej moci tento statussťažovateľovi akýmkoľvek rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom odňať, zrušiť,obmedziť ani iným negatívnym spôsobom do neho priamo alebo nepriamo zasiahnuť.
46. Rozhodnutie národnej rady o zvolení sťažovateľa za kandidáta na vymenovaniedo funkcie generálneho prokurátora a o jeho navrhnutí na vymenovanie prezidentovi(zaznamenané v uznesení národnej rady č. 499 zo 17. júna 2011) je preto nezrušiteľnéa nezmeniteľné.
47. Akýkoľvek pokus ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci o odňatie alebo zrušeniestatusu sťažovateľa ako kandidáta na vymenovanie do funkcie generálneho prokurátora bybol voči sťažovateľovi (bez ohľadu na svoju formu) protiprávny, pretože by narážalna zásadné ústavné prekážky, ktorými sú najmä: (a) neodňateľnosť a nezrušiteľnosťzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, (b) možnosť orgánov verejnej mocikonať iba to, čo ústava a zákony výslovne dovoľujú podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, (c) zákazretroaktivity podľa čl. 1 ods. 1 ústavy; a (d) princíp ochrany legitímnych očakávanía v dobrej viere nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
48. Sťažovateľ napokon podrobne zdôvodňuje odôvodnenie uloženia lehoty narozhodnutie prezidentovi republiky.
49. Sťažovateľ navrhuje vydanie nasledujúceho výroku nálezu:„I. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo. II. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.
III. Základné právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou prezidenta Slovenskej republiky porušené bolo.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
50. Sťažovateľ pôvodne navrhoval v bode IV petitu výrok „Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby o vymenovaní sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“, ktorý neskôr takto upravil: „Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje prezidentovi Slovenskej republiky, aby vo veci vymenovania sťažovateľa do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky konal a rozhodol do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“ Po rozhodnutí o nevymenovanísťažovateľ požiadal o vypustenie tohto bodu návrhu na rozhodnutie.
II.
51. Podstatou pôvodného predmetu sťažnosti bolo sťažovateľovo tvrdenie, že mánárok byť po voľbe v Národnej rade Slovenskej republiky menovaný do funkciegenerálneho prokurátora, a tak má ústavný súd rozhodnutím, že prezident republiky jenečinný, konštatovaním tejto nečinnosti vytvoriť na prezidenta republiky tlak, abyvymenoval sťažovateľa do funkcie (z podobnej právnej konštrukcie vyšiel český Najvyššísprávny súd v rozsudkoch č. j. 4 Aps 4/2005-42 a č. j. 4 Ans 9/2007-197. Prezident Českejrepubliky však rozhodnutie neakceptoval a rozhodnutia neboli prijaté ani odbornou kritikou– porov. Wintr, Matoušek, Herc. In Rychetský, P. a kol. : Ústava České republiky.Komentář. Praha : Wolters Kluwer 2015 v tlači). Prezident republiky však napokon niepasivitou, ale pozitívnym rozhodnutím vychádzajúcim z výkladu ústavného súdu sp. zn.PL. ÚS 4/2012 odmietol menovať sťažovateľa generálnym prokurátorom. Proti tomutorozhodnutiu sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť (I. ÚS 397/2014), v ktorej žiada zrušenierozhodnutia prezidenta republiky a vysvetľuje, že medzi sťažnosťami nie je vzťahlitispendencie, pretože sťažnosť vedená pod sp. zn. I. ÚS 397/2014 smeruje protinevymenovaniu do funkcie a predmetná vec smeruje proti nečinnosti, ktorá trvala dorozhodnutia prezidenta o nevymenovaní. (Ústavný súd 4. decembra 2014 nálezom sp. zn. I. ÚS 397/2014 rozhodol: 1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo vstúpiť do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky p o r u š e n é b o l i. 2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 28. decembra 2012 o nevymenovaní ⬛⬛⬛⬛, do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z r u š u j e.) Nie je dôvod uvedené neakceptovať, a tak možno konštatovať, že predmetomsťažnosti je posúdenie (ne)činnosti prezidenta v období od zvolenia sťažovateľa za kandidátana generálneho prokurátora až do explicitného rozhodnutia prezidenta o jehonevymenovaní.
Čas ako veličina v ústavnom systéme
52. Boj o tróny (George R. R. Martin) pokračuje stále, čo je v mierových formáchprirodzené aj pre ústavný systém demokratického právneho štátu. A pokračovať budú ajotázky ústavnosti načasovania menovacích právomocí. Veď urýchlené vymenovanie kukoncu volebného obdobia stálo pri samom zrode súdnej kontroly ústavnosti (porov. Antoš,M.: Slavný případ Marbury vs. Madison aktuální i po dvou stoletích. In : Jurispridence1/2010). A pokračovať budú aj snahy lehotovať v ústave aj to, kde je nutné sa spoľahnúťna ústavné autority. Ústavný súd už rozhodoval v 90-rokoch v časoch zložitých preprihlásenie sa a formovanie právneho štátu o časových súvislostiach ústavnoprávnychvzťahov prezidenta republiky s ďalšími ústavnými autoritami (porov. aj II. ÚS 65/97).V týchto sporoch o objektívne právo vyvinul ústavný súd koncept ústavnej zásadyspolupráce zložiek moci, ktorý nie je nepodobný konceptu ochrany riadneho choduústavných orgánov.
53. V spore medzi vládou a prezidentom ústavný súd konštatoval vo výroku nálezusp. zn. I. ÚS 7/96, že «z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102písm. r) Ústavy Slovenskej republiky: „vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy“nevyplýva oprávnenie určiť lehotu, dokedy má vláda Slovenskej republiky alebo jej člensprávu prezidentovi republiky zaslať“.». Podľa právnej vety z tohto nálezu „V podmienkachústavného systému Slovenskej republiky platí všeobecná povinnosť štátnych orgánovna vzájomnú spoluprácu.“ V náleze sp. zn. I. ÚS 61/96, o spore medzi generálnymprokurátorom a prezidentom o udeľovaní milostí ústavný súd konštatoval: „Orgány činnév trestnom konaní požadovanú súčinnosť poskytnú v súlade s ústavnou zásadou spoluprácejednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike a lehota na jej poskytnutie jepodmienená časom objektívne potrebným na prípravu a vykonanie požadovanýchsúčinnostných úkonov.“ Pre ústavný systém, pre ochranu slobody môže byť niekedyprospešné, aby autority rozhodli bez zbytočného odkladu, a niekedy môže byť prospešné ajrozumné vyčkávanie. Z tohto pohľadu je potrebné byť veľmi opatrný pri stanovovanínekompromisných pravidiel tam, kde ústava necháva ústavným autoritám priestor.
54. Výklad ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 4/2012 podľa čl. 128 ústavy(ďalej len „Výklad“) o povinnosti prezidenta v primeranej dobe menovať alebo odmietnuťgenerálneho prokurátora, je pre posúdenie predmetnej veci určujúci. Z nálezu a pripojenýchodlišných stanovísk vyplýva, že predmetom diskusií v pléne bolo aj samotné určeniečasového priestoru pre prezidenta. Pôvodný návrh počítal s povinnosťou prezidentarozhodnúť bez zbytočného odkladu, avšak ústavný súd napokon rozhodol, že prezident musírozhodnúť v primeranej lehote.
55. V bode 48 Výkladu ústavný súd uviedol, že prezidentova limitovaná diskrécia„nezbavujú prezidenta a národnú radu zodpovednosti za to, aby zabezpečili, že funkciagenerálneho prokurátora nezostane dlhodobo neobsadená. I keď ústava nestanoví žiadnulehotu, v rámci ktorej má prezident rozhodnúť o tom, či navrhnutého kandidáta vymenuje dofunkcie generálneho prokurátora alebo nie, musí sa i toto jeho rozhodovanie uskutočniťv určitom primeranom časovom rámci. K posúdeniu navrhnutého kandidáta by tak malodôjsť v primeranej lehote, čo znamená v dobe, ktorú možno považovať za nevyhnutnú prezváženie všetkých relevantných skutočností na výkon uvedenej právomoci v jednotlivýchkonkrétnych prípadoch. Uvedená požiadavka pritom platí nielen pre povinnosť národnejrady predložiť prezidentovi kandidáta na túto funkciu, ale aj pre povinnosť prezidentarozhodnúť o tomto návrhu. Je zrejmé, že z povahy rozhodovania o vymenovaní, ktoré jevýsledkom voľby poslancov národnej rady a súhlasu prezidenta republiky, môže a budedochádzať k tomu, že dosiahnutie potrebného konsenzu nebude otázkou dní, ale týždňov čivýnimočne mesiacov. Je preto možné zhrnúť, že z ústavy nevyplýva žiadna presná časováhranica, ktorej prekročenie by nevyhnutne znamenalo porušenie povinnosti rozhodnúťv primeranej lehote. Takýto záver bude vždy závisieť na posúdení konkrétnych dôvodov, prektoré nebolo možné rozhodnúť skôr. Postup prezidenta ani národnej rady však nesmiefakticky viesť k tomu, že ním bude predlžované obdobie, v ktorom nie je funkciagenerálneho prokurátora obsadená.“. Nie nepodobne v stredoeurópskom priestore rozhodolaj maďarský ústavný súd vo veci 8/1992. (I. 30.) AB. Možno dodať, že špecifikompredmetnej veci je skutočnosť, že doba konania o výklade primeranosti lehoty je súčasťounamietaného zásahu do subjektívneho práva na rozhodnutie v primeranej lehote.
Aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
56. Ústavný súd sa najprv musí zaoberať aplikovateľnosťou práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov na prerokúvanú vec. Trendy judicializácie riešenia vzťahovnositeľov ústavnej moci môžu stierať rozdiely medzi vládnutím a správou, medzi verejnoumocou a verejnou správou, medzi politickým vôľovým rozhodovaním a arbitrárnosťou.To však nesmie dezorientovať pri pozornom rozlišovaní, pretože opak môže viesťk ústavnoprávnym nezmyslom. Ústavný súd pripúšťa, že jestvuje pomyselná zóna, kdenemusí byť uvedená kategorizácia zrejmá, ale to určite nie je prípad prerokovávanej veci.
57. Účelom čl. 48 ods. 2 ústavy je chrániť pred prieťahmi strany a účastníkov súdnycha správnych procesov vedených podľa procesných kódexov, kde sa rozhoduje o hmotnýchsubjektívnych právach fyzických a právnických osôb. To je zrejmé tak z celého odseku 2článku 48, ako aj z celého siedmeho oddielu ústavy vrátane jeho rubriky. Sťažovateľ nie jeúčastníkom žiadneho takéhoto konania a prezident republiky nie je orgánom, ktorý bynejako justične či kvázi-justične alebo inak úradnícky rozhodoval o veci sťažovateľa.Kategória (ne)prieťahov jednoducho nepatrí do prostredia formy vlády, aj keby išloo verejné subjektívne práva uchádzača o ústavnú funkciu. Tento názor istým spôsobompotvrdzuje aj sťažovateľ, keď akcentuje právomoc ústavného súdu konať v predmetnej veci.Uvedené platí rovnako pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď štrasburský súd niektoré právaz tohto článku vztiahol aj na pozície, ktoré presahujú rámec povolania. Z uvedenéhovyplýva, že nečinnosť prezidenta republiky nepatrí do rozsahu (scope) čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru a na tomto mieste možno súhlasiť s argumentáciou prezidenta.Ústavný súd si je vedomý, že uvedený postoj môže byť v napätí s nálezom sp. zn.IV. ÚS 478/2011 (odvolanie riaditeľa Sociálnej poisťovne), ale to nemá vplyv na meritórnyvýsledok predmetnej veci. Uvedené úvahy však nie sú bez významu aj pri posúdeníaplikovateľnosti čl. 30 ods. 4 ústavy.
Prezident Slovenskej republiky a právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok
58. Ústavný súd musí ustáliť, či sťažovateľ, kandidát na vymenovanie generálnehoprokurátora (§ 123 ods. 2 rokovacieho poriadku národnej rady), je nositeľom subjektívnehopráva na rovný prístup k verejnej funkcii a či do rozsahu tohto práva patrí aj ochrana proti„prieťahom“ zo strany prezidenta republiky a do akej miery je prezident zodpovedný akoorgán verejnej moci. Aj keď tieto otázky ratione personae bývajú implicitne riešenév uznesení o prijatí, v predmetnej veci si zaslúžia meritórnu pozornosť.
59. Prezident republiky ako inštitúcia je ústavne, dogmaticky a historicky azdanajzložitejším telesom v ústavnom systéme. Prezident je hlavou štátu, čo reflektuje jejmonarchické pozadie a ústavne legalizovanú predstavu, že na čele unikátneho spoločenstva,akým je štát, má byť konkrétna osoba (organická teória štátu, caput – corpus teória).Prezident je výrazným prvkom ústavnej identity krajiny. Reprezentuje štátnosť a suverenitu.Prezident nie je bežným orgánom verejnej moci, proti ktorému by pravidelne smerovaliústavné sťažnosti. Prezident pravidelne nerozhoduje vrchnostensky a priamo o niekohosubjektívnych právach. Prezident však nie je nad ústavou, ale na druhej strane ústavu sáminterpretuje a táto interpretácia nemusí byť vždy judiciabilná. Už v 1. ČSR vznikol sporo súdnu preskúmateľnosť aktov prezidenta a tieto otázky sú živé dodnes (porov. tiež Kysela,J. Ústava mezi právem a politikou. Úvod do ústavní teorie. Praha : Leges. 2014. s. 185a nasl.; rozhodnutie Spolkového ústavného súdu 2 BvE 4/13http://www.bundesverfassungsgericht.de/entscheidungen/es20140610_2bve000413.html).Niektoré autority (Emil Sobota; Dr. Přemysl Šámal za kanceláriu prezidenta vo vyjadrenívo veci Dr. Perglera: „Ale i kdyby bylo lze presidenta republiky považovati za správni úřad, nebylo by možno poháněti jej pro jeho rozhodnutí před nejvyšší správní soud, poněvadž podle §u 86 úst. list. není odpověden z výkonu svého úřadu.“) tvrdili, že nezodpovednosťprezidenta vylučuje prieskum jeho individuálnych aktov, zatiaľ čo Hoetzel či Krejčí tomuoponovali [Krejčí, J. Podléhají akty presidenta republiky kontrole nejvyššího správníhosoudu? In : Hexner, E. P. (ed). Pocta k šesdesiatym narodeninám Dr. Karla Laštovku.V Bratislave : Právnická fakulta Univerzity Komenského, 1936, Knihovňa právnickejfakulty univerzity Komenského v Bratislave, sv. 45, s. 221 a nasl.; Nejvyšší správní soudv prípade Dr. Perglera, ktorý napadol s rozhodnutím ministerstva zahraničných vecí ajsúhlas prezidenta s daným rozhodnutím o jeho penzionovaní, konštatoval, že ide leno prieskum rozhodnutia ministerstva zahraničných vecí a sťažnosť je tak voči prezidentovineprípustná. „Tím odpadl ovšem důvod zkoumati, zda a pokud by byla stížnost u tohto soudu na rozhodnutí presidenta, vůbec přípustnou“ – nález zo 14. októbra 1933 č.19.745/32 (Starostlivosťou J. Kouřimského z Národního archivu Praha sa zistilo, žev dobovej literatúre uvádzané spisové značky 19.745/22, resp. 19.745/33 nie sú správne.)].Krejčí k tomu uvádza: „Odpovědnost určitého orgánu a přeskoumatelnost jeho aktu jsou zcela různé instituty.“ Vysvetľuje, že pri preskúmavaní aktov ide o ich súlad s procesnýma hmotným právom a v prípade nesúladu o pričítateľnosť štátu. Pri zodpovednosti ideo právne následky v osobnej ujme, pričom táto môže byť vylúčená. Pri preskúmaní aktu nieje dôležité, či je jeho pôvodca na žive, ale zodpovednosť možno uplatniť len proti osobeživej. Prezident podľa našej ústavy väčšinu svojich aktov nemusí kontrasignovať. Prezidentako inštitúcia je za tieto nekontrasignované akty zodpovedný ako orgán verejnej moci, ak bytieto akty porušovali subjektívne ústavné práva. Akokoľvek je dnešná právna situáciav smere (ne)zodpovednosti prezidenta ustálená, ústavný súd musí pamätajúc na tento vývojveľmi precízne zvažovať, kedy a s akou deferenciou pričítať prezidentovi porušeniezákladných práv v režime konania o ústavnej sťažnosti.
60. Právo na rovný prístup k verejným funkciám je zvláštnym politickým,participačným základným právom, pretože premosťuje občiansku spoločnosť a verejnúslužbu. Jeho zvláštnosť spočíva v tom, že je ochranou pred mocou, aby nebránila riadnemuprístupu k moci, k sebe samej. Do rozsahu čl. 30 ods. 4 ústavy patrí nielen prístupk takpovediac úradníckym, byrokratickým pozíciám (porov. čl. 33 nemeckého základnéhozákona), ale vychádzajúc z doslovného či mierne rozširujúceho výkladu pojmu verejnáfunkcia odsek 4 chráni aj prístup k ústavným pozíciám (I. ÚS 238/04 – predĺženie funkčného obdobia predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, Stahl, II. ÚS 5/03,I. ÚS 76/2011).
61. Článok 30 ods. 4 ústavy z pohľadu čl. 125 ústavy sa dotýka zákonných kritériína prístup k verejnej funkcii v tom zmysle, že zákonné a podzákonné kritériá nesmú brániťrovnému prístupu k verejnej funkcii, nesmú teda klásť neodôvodnene odlišné požiadavkyna rôznych kandidátov, prípadne rôzne skupiny kandidátov, a z pohľadu čl. 127 ústavyvyžaduje samozrejme hmotnoprávnu rovnosť, ale aj minimálny, základný štandardprocedurálnej férovosti podľa toho, o prístup k akej funkcii ide.
62. Ústavný súd stále vníma spor medzi sťažovateľom a prezidentom republikyprimárne ako kompetenčný spor, spor o objektívne právo medzi národnou radoua prezidentom republiky, ktorý by bol v konaní o Výklade opäť judiciabilný, ak by národnárada menovaním nového kandidáta vlastne nezrušila svoje pôvodné uznesenie. Z výkladurozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 vyplýva, že národnou radou zvolený kandidát nemánárok na funkciu generálneho prokurátora. Národná rada má kedykoľvek možnosť „svojho“kandidáta novou voľbou, novým uznesením kandidáta stiahnuť, môže zvoliť kandidátainého. Až menovaním kandidáta prezidentom republiky stráca dosah nad svojímkandidátom. V tomto zmysle je sťažovateľ objektom, destinatárom, rozhodovania národnejrady.
63. Sťažovateľ je prokurátorom generálnej prokuratúry, nositeľom verejnej moci,z tohto pohľadu nie je občanom, ktorý sa úplne zvonku, z prostredia občianskej spoločnostiuchádza o moc. Teda nie je zraniteľnou osobou. To sú rozdielne situácie od uchádzačov,ktorí sa sami za seba, takpovediac zvonku systému, uchádzajú o pozície skôr byrokratickéhonež ústavno-politického charakteru (II. ÚS 29/2011, II. ÚS 5/03).
64. Ústavný súd už uviedol, že ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jehosloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Štát nevykonáva voči občanomneobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov(PL. ÚS 10/04). Akokoľvek nie je sťažovateľ bežným uchádzačom o verejnú funkciu, ani onnemôže byť úplne bezmocným objektom. V tomto zmysle a v zmysle rovnosti prístupu akopožiadavky objektivity a nesvojvôle môže byť kandidát národnej rady na generálnehoprokurátora nositeľom práva na to, aby sa prezident návrhom národnej rady zaoberala v PRIMERANEJ dobe rozhodol o menovaní kandidáta alebo jeho odmietnutízo závažných dôvodov. PRIMERANÁ doba je tu procesným komponentom právana prístup k verejnej funkcii, procesným však nie v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ale v tomzmysle, že neprimeranosť rozhodovania nesmie byť nedôstojná pre kandidáta a nesmienarúšať riadny chod ústavných orgánov, kontinuitu moci. Nieto prirodzene tabuliekna určenie primeranosti doby a nemožno pred prezidentským palácom držať stopkyv rukách. Prezident republiky má mať možnosť pokojne preskúmať ústavné, zákonnéa na osobu vzťahujúce sa (PL. ÚS 4/2012) kritériá navrhnutého kandidáta, avšak dbať pritomna skutočnosti, či ide o ústavného činiteľa, či ide o monokratický alebo kolegiálny orgána či má neobsadenie vplyv na riadny chod ústavných orgánov. Smerodajná, ako v tomtoprípade, je aj dôstojnosť kandidáta samotného. Nadštandardné predlžovanie primeranostimožno justifikovať len právnymi spormi, ktoré sa bezprostredne dotýkajú osoby kandidáta.
65. Ústavný súd tu stojí pred otázkou, či ochranu demokratických procesov zveriťúplne do rúk voliča, alebo istou mierou judicializácie vstúpiť aktívnejšie do ochranydemokratického výberu generálneho prokurátora. Ústavný súd musel zvažovať, či dáprednosť princípu demokracie a sebaobmedzenia, a teda licencii ústavným orgánom naústavný čas na jednej strane alebo aspoň deklaratórnemu konštatovaniu porušenia ústavyako ústavnej prevencii do budúcnosti, berúc do úvahy aj skutočnosť, že aj výkon, priamexekúcia takého rozhodnutia, by záležala na spolupráci ústavných orgánov. Druhú variantuvolí z dôvodu nutnosti ochrany riadneho chodu ústavných orgánov, ktorý môže byť taktochránený v procesnom „kabáte“ ústavnej sťažnosti a z dôvodu možnosti pričítateľnostivýraznej nečinnosti prezidentovi. Taktiež už ústavný vstúpil do týchto procesov nálezomsp. zn. I. ÚS 76/2011 a potvrdil tento prístup aj vo veci sp. zn. I. ÚS 397/2014. Ústavný súdv akceptovaní toho minimálneho práva vidí aj ochranu práva objektívneho, riadneho choduústavných orgánov, ak sú ich vzťahy tak nakonfigurované, že nemajú záujem riešiťkompetenčný spor.
Samotný prieskum nečinnosti
66. Ústavný súd teda pristúpi k prieskumu (ne)činnosti prezidenta republiky. Ústavnýsúd tu nebude postupovať metódou analytickou, ktorá je vlastná mnohoročnémurozhodovaniu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach podľa procesných kódexov. Analytickámetóda vychádza z počítania jednotlivých úkonov súdov, resp. identifikácie a sčítavanianečinnosti medzi týmito úkonmi.
67. Štrasburský súd volí opačný prístup. Najprv podľa obvyklých všeobecnýchštandardov o dĺžkach konaní súd predbežne určí, či konanie ako celok je zdĺhavé, a potomzisťuje, či v danej veci sú prítomné okolnosti odôvodňujúce také dlhé konanie. Takátocelistvá metóda viac zodpovedá medzinárodnoprávnemu nadhľadu, ktorý má voči štátom,ktoré ako celok kryjú národnú moc, štrasburský súd.
68. Ústavný súd však volí túto metódu, ktorá sa môže zdať prísnejšia, nie z dôvodustriktnosti. Pre ústavný život, ústavné konania, ktoré nie sú upravené zákonom a procesnýmiporiadkami, nemožno aplikovať technické metódy, ale nadhľad, ktorý odhalí takú nečinnosť,ktorá má už štrukturálny význam a môže narúšať riadny chod ústavných orgánov.
69. Doba 18 mesiacov medzi zvolením sťažovateľa národnou radou a rozhodnutímprezidenta republiky o nemenovaní je naozaj neobvykle dlhá. Ide o dobu, ktorá je rádovoporovnateľná nie s lehotami na rozhodnutie, ale s dĺžkou volebných období parlamentu,prezidenta či (samotného) generálneho prokurátora. Z tohto pohľadu prvotne vníma ústavnýsúd danú lehotu ako ústavne neakceptovateľnú.
70. Kľúčové pre posúdenie danej veci sú nasledujúce udalosti. Sťažovateľ bol zvolený14. júna 2011 národnou radou a navrhnutý prezidentovi republiky na vymenovanie.Protikandidát sťažovateľa podal o necelý mesiac ústavnú sťažnosť (IV. ÚS 433/2012),v ktorej brojil za svoje zvolenie, tvrdiac, že neplatné hlasovacie lístky z predchádzajúcejvoľby (17. mája 2011) nemajú byť započítavané do kvóra. Ak by kvórum bolointerpretované spôsobom, aký navrhuje, bol by on zvolený za generálneho prokurátora.Počas rozhodovania o tejto sťažnosti iniciovala 29. februára 2012 národná rada v podstatekompetenčný spor v podobe návrhu na výklad ústavy, podľa ktorého by prezident republikymohol testovať len zákonné, nominálne kritériá (obdobne ako v skutkovo a právne odlišnomrozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 14/06 – menovanie viceguvernéra NBS). Ústavný súd uznesenímsp. zn. IV. ÚS 433/2012 (porov. tiež bod 30 nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/2012) 23. augusta 2012počas konania o výklade odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť pôvodnéhokandidáta. Plénum ústavného súdu rozhodlo o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavya čl. 150 ústavy 24. októbra 2012. Výklad vytvoril či deklaroval prezidentovi limitovanýpriestor v primeranej lehote odmietnuť kandidáta na generálneho prokurátora. Nález boldoručený prezidentovi republiky 27. novembra 2012. Prezident republiky mesiac na to28. decembra 2012 listom predsedovi národnej rady oznámil, že sťažovateľa, zvolenéhokandidáta, do funkcie generálneho prokurátora nevymenuje. Nález ústavného súdupožaduje, aby prezident nevymenovanie odôvodnil. Uvedené odôvodnil pomernerozsiahlym textom. Prezidentovi ako osobe stav možno vyhovoval, ale udalosti prapôvodnezačali na pôde parlamentu.
71. Samotný ústavný súd v rozhodnutí o výklade uznal bezprostrednú relevanciuVýkladu pre vec sťažovateľa: V bode 30 uvádza: „Treba zdôrazniť, že uvedený sporo výklad nie je abstraktný, ale skutočne existuje v súvislosti s postupom prezidenta prirozhodovaní o návrhu národnej rady, aby bol do funkcie generálneho prokurátoravymenovaný J. Č., ktorý bol národnou radou zvolený 17. júna 2011. Výklad ústavnéhosúdu, ktorý by zodpovedal otázky tvoriace predmet sporu, by pritom umožnil bez ďalšiehoo tomto návrhu rozhodnúť. Vzhľadom na to, že o návrhu nebolo do dnešného dňarozhodnuté, je zrejmé, že pre riešenie sporu má význam otázka časového aspekturozhodovania. Význam ale nemožno uprieť ani ďalšej predloženej otázke, ktorá sa týkarozsahu úvahy prezidenta pri posudzovaní návrhu národnej rady. Prezident síce považovaluvedenú otázku za predčasnú, pretože v prípade kandidáta J. Č. pretrvávali pochybnosti, čibol zvolený v súlade so zákonom, jeho názor na rozsah uváženia, ktoré má prezident privýkone predmetnej právomoci, sa však od názoru navrhovateľov očividne odlišuje.Za predpokladu, že by bol správny práve jeho výklad, by tak mohol odmietnuť vymenovaťnavrhnutého kandidáta i z iného dôvodu. Sám pritom netvrdí, že navrhnutého kandidátavymenuje bez zbytočného odkladu, ak nebudú žiadne pochybnosti týkajúce sa zákonnostijeho voľby, ale, naopak, pripúšťa, že následne zaujme stanovisko, podľa ktorého je možnéodmietnuť tento návrh i z iných dôvodov. O tom napokon svedčí i dnešný stav, keď poodmietnutí ústavnej sťažnosti D. T. (IV. ÚS 433/2012) neprebieha pred ústavným súdomžiadne konanie, ktoré by mohlo spochybniť spôsob, akým bol J. Č. zvolený za kandidátana generálneho prokurátora. V uvedenom konaní sa sťažovateľ neúspešne domáhal toho, abyústavný súd prikázal národnej rade predložiť návrh na jeho vymenovanie prezidentovi,pretože sa domnieval, že vo voľbách 17. mája 2011 získal nadpolovičnú väčšinu hlasovposlancov. Súčasne navrhol zrušiť výsledok hlasovania národnej rady zo 17. júna 2011.Pokiaľ preto prezident považuje výsledok tohto konania za relevantný pre svoj ďalší postup,je zrejmé, že tak koná s ohľadom na svoj názor, že môže navrhnutého kandidáta odmietnuťi v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho menovanie. Dôvod na zamietnutienávrhu pre nedostatok spornosti veci tu teda zjavne nie je.“
72. Sťažovateľ stavia svoju argumentáciu na skutočnosti, že prezident republiky vedeltakmer všetky fakty, ktoré uviedol v odôvodnení nevymenovania, už bezprostrednepo voľbe. Z rozmanitých politických vyhlásení prezidenta v podstate odvodzuje, žeprezident nemal takpovediac neutrálne pohnútky, úmysly, ale naopak, zohrával roluv snahách o jeho nevymenovanie. Od ústavného súdu nemožno očakávať, aby uvažovaltýmto spôsobom. Ústavný súd nemôže rozpletať jemné, fakticky nie vždy jasné a častoiracionálne pradivo vzťahov aktérov moci. Tento „matrix“ je zo samotnej podstaty mocia slobodnej spoločnosti zložitý. Ústavný súd nemôže posudzovať vec tým spôsobom čo,kde, kedy prezident vyhlásil či nevyhlásil. Mätúca tu môže byť aj skutočnosť, že tuz pohľadu sťažovateľa môže splývať inštitúcia, ktorá sa prejavuje formálnymi úkonmi,s osobou túto inštitúciu reprezentujúcou. Ústavný súd však musí hľadieť na vec z pozícieobjektívneho pozorovateľa a vnímať vec tak, či by boli akceptovateľné takéto krokyakéhokoľvek iného prezidenta v neutrálnom spoločenskom kontexte. To je prirodzeneneľahké. Ústavný súd musí hľadať a očistiť vec na udalosti právne.
73. Z tejto perspektívy musí ústavný súd konštatovať, že takmer celé 18-mesačnéobdobie je kryté právnymi udalosťami, ktoré nemožno vnímať ako triviálne a ktoré mohliu zodpovedného prezidenta vzbudzovať pochybnosti týkajúce sa menovania. Takýmitoudalosťami boli prebiehajúce konania sp. zn. IV. ÚS 433/2012 a sp. zn. PL. ÚS 14/06.Druhé uvedené konanie iniciovala národná rada, nie prezident. Ústavný súd tým prirodzenenehovorí, že prezident republiky nemohol či mal zakázané kandidáta vymenovať skôr alebo,že si daný stav neželal, ale to je z pohľadu prerokovávania ústavnej sťažnosti irelevantné.Inými slovami, stojí za zmienku, že prezident mohol konať aj sám za situácie, keď nebolvýklad jasný, no on bol presvedčený o určitom postupe. Nemusel čakať na výsledokabstraktného výkladu, ale sám mohol ísť s „kožou na trh“. Napokon, ústavný súd nemámonopol na výklad ústavy, má „iba“ posledné slovo (porov. v americkom kontexte Tushnet,M. Taking the Constitution Away from the Courts. Princeton). Objasnenie niektorýchvzťahov v ústavnom systéme môže byť prenechané interakcii dotknutých ústavnýchorgánov.
74. Ústavný súd teda konštatuje, že v ústavne špecifickej situácii, keď sa súčasťoupožiadavky na primeranú dobu na rozhodnutie o kandidátovi stalo samotné konanieo objektívne právo, výklad, či a v akej lehote je prezident povinný sťažovateľa vymenovať,prezident neporušil sťažovateľovo právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakýchpodmienok.
75. Ústavný súd je tiež súčasťou spoločnosti. Ústavný súd už uviedol(II. ÚS 16/2011), že súdy, a teda aj on sám, vykonávajú rozhodovaciu činnosťv normatívnom priestore práva, právneho štátu a vo faktickom priestore demokracie (porov.Soeharno, J. The Integrity of the Judge. A Philosophical Inquiry. Ashgate 2009, s. 20a nasl.). Tak z práva samotného, z kritérií, ktoré musia spĺňať, z expertnosti a integrity, akoaj z dôvery verejnosti čerpajú sudcovia svoju legitimitu. Stále nepochybne platí nutnosťnezávislosti súdnej moci, zvlášť pre ochranu slobody. V modernej spoločnosti vznikánapätie medzi na jednej strane ďalekosiahlymi a často hodnotovými rozhodnutiami, ktorémajú sudcovia v sekularizovanej spoločnosti riešiť, a na druhej strane garanciami integritysudcov, ktorí majú rozhodovať. Súčasná právna filozofia bolestne zisťuje, že možnostiprávnej regulácie vynútiť inak nevyhnutnú morálku a takpovediac spoločenskú prudérnosťsudcov (porov. Němeček. T. Vojtěch Cepl. Život právníka ve 20. století. Praha : Leges,2010. s. 7) je veľmi limitovaná (porov. Přibáň, J., Holländer, P. et al. Právo a dobrov ústavní demokracii. Praha: Slon, 2011). Inštitucionálne možnosti vrátane ústavného súdutu zohrávajú len obmedzenú rolu [porov. II. ÚS 29/2011; porov. tiež Kosař, D. The LeastAccountable Branch In: I.CON (2013), Vol. 11 No. 1, 234 – 260]. To je mikro-podobanemožnosti štátu garantovať svoje vlastné predpoklady, mikro-podoba Böckenfördeho tézy(dikta či dilemy) tak často zmieňovanej v prácach prof. Holländera (Holländer, P. Filozofiepráva. 2. rozšířené vydání. Plzeň : Aleš Čeněk, 2012. s. 110 – 111). Pocit právneho bezpečiajednotlivcov v slobodnej spoločnosti je vytváraný aj pocitom spravodlivosti, potrebounaratívnosti, rozprávania o tom a viery v to, že ešte v spoločnosti a v justícii zvlášť jestvujespravodlivosť. Netreba si však uvedené zamieňať s akýmsi justičným populizmom.
76. Na to možno nadviazať, že v predmetnej veci je pre ústavný systém podľaústavného súdu osožnejšie dať priestor demokracii ako premeniť ústavný súd na ihriskofaktických, nie ústavnoprávnych sporov.
77. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí po tom, ako so súhlasomoboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možnéočakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).
78. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to jeuvedené vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014