znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 427/08-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 10 C 263/2007-47 z 20. februára 2008 a porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 86/2008-53 zo 16. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2008   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   10   C   263/2007-47   z   20.   februára   2008 a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13 dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č.   k 8 Co 86/2008-53 zo 16. mája 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konanie sa sťažovateľ domáhal   voči   odporkyni   ochrany   jeho   osobnosti   a náhrady   nemajetkovej   ujmy   v sume 10 000 000 Sk. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 263/2007. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 263/2007-47 z 20. februára 2008 konanie o návrhu sťažovateľa zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   keďže   sťažovateľ   svoju   povinnosť   zaplatiť súdny poplatok nesplnil ani v dodatočnej súdom určenej mu 10-dňovej lehote od doručenia výzvy na zaplatenie. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   uznesením   č.   k.   8 Co 86/2008-53   zo   16. mája 2008 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Obidva   súdy   porušili   právo   sťažovateľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   právo na spravodlivé konanie   pred   objektívnym   súdom   a právo   na   oslobodenie   od   poplatkov žalobcu - sťažovateľa. Súdy zneužili právomoci verejného činiteľa za účelom ochrániť inú sudkyňu   zažalovanú   v žalobe   10 C/263/2007   a svojvoľne   zabudli   uplatniť   zaujatosť v konaní,   senát   KS   Bratislava   mal   posudzovať   vec   svojej   kolegyne.   Tým   opäť   porušili základné právo garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach... I.A. Žaloba podaná dňa 26. 07. 2007 proti sudkyni... pre jej machinácie so súdnym spisom, keď v machináciách pokračovala po sudkyni... z prvostupňového súdu OS BA II. I.B. Okresný súd Bratislava II sa začal domáhať poplatkov vo výške 302.000.- Sk hoci sťažovateľ mal byť bez zbytočných nátlakov od poplatkov oslobodený z dôvodov, ktoré uvádza v odpovedi na výzvu dňa 30. 01. 2008.

I.C. Okresný   súd   Bratislava   II   uznesením   10 C/263/2007-47   konanie   zastavil, čo je v rozpore so zákonom o poplatkoch, s právom na súdnu ochranu, podľa čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu ochranu a s základným právom garantovaným čl. 6 ods. 1 - Dohovoru právo na verejné prerokovanie veci pred objektívnym súdom.

I.D. Okresný   súd   Bratislava   II   sa   zastavením   konania   snaží   zmariť   dokazovanie MACHINÁCII   SO   SÚDNYM   SPISOM   15 C/99/03   z OS   BA   II.   K pokračujúcim machináciám došlo na KS Bratislava samotnou žalovanou sudkyňou...

I.E. Sťažovateľ   mal   byť   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   okrem   objektívnych skutočností   o neschopnosti   zaplatiť,   aj   z dôvodu,   že   Krajský   súd   Bratislava   sťažovateľa už oslobodil   od   poplatkov   uznesením   3 Co/360/05-97   a preto   nebol   dôvod   na   nové rozhodovanie   tým   istým   súdom.   V čase   uznesenia   3 Co/360/05-97   sťažovateľ   dostával DÁVKY   V NÚDZY.   V čase   rozhodovania   10 C/263/2007-47   nemal   sťažovateľ   DÁVKY V NÚDZI teda jeho situácia sa ešte zhoršila.

Preto   Krajský   súd   Bratislava   v uznesení   8 Co/86/2008-53   chybne   POTVRDIL uznesenie prvostupňového súdu.“

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„II.A. Okresný súd Bratislava II porušuje základné právo. D. B. garantované čl. 46 ods. 1 - Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach;

Krajský súd Bratislava porušuje základné právo D. B. garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

II.B. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 100.000.- Sk a Krajský súd Bratislava sumu 200.000.- Sk v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Bratislava II 10 C/263/2007-47   zo   dňa   20. 02. 2008   a uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava 3 Co/86/2008-53 (správne č. k. 8 Co 86/2008-53, pozn.) zo dňa 16. 05. 2008.

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje vo veci 10 C/263/2007 konať bez zbytočných prieťahov a obštrukcii. Ústavný súd oslobodzuje D. B. od súdnych poplatkov až do času zlepšenia jeho finančnej situácie.

II.E. Trovy konania pre sťažovateľa a advokáta zaplatí Okresný súd Bratislava II v lehote 15 dní.“

Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   už   citované   ustanovenie   limituje   hranice právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nie   je   príslušný   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu, pretože   preskúmanie   tohto   rozhodnutia   patrí   v prvom   rade   do   právomoci   všeobecného súdu (v   danom   prípade   krajského   súdu   rozhodujúceho   v rámci   odvolacieho   konania). Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanej   veci   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného súdu č. k. 10 C 263/2007-47   z   20. februára 2008 odvolanie,   o ktorom   krajský   súd svojím uznesením č. k.   8 Co 86/2008-53   zo   16. mája 2008 rozhodol   tak,   že   uznesenie prvostupňového   súdu   potvrdil.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie ľudských práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 86/2008-53 zo 16. mája 2008, ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co 86/2008-53 zo 16. mája 2008, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 263/2007-47 z 20. februára 2008 o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„V posudzovanej veci je nepochybné, že na základe opisu rozhodujúcich skutočností podaného návrhu na začatie konania, sa navrhovateľ domáha voči odporkyni ochrany jeho osobnosti a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000.000,- Sk. Po takomto nespornom posúdení uplatneného nároku správne dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľovi vznikla podaním návrhu na súde dňa 26. 7. 2007 povinnosť zaplatiť súdny poplatok z tohto návrhu vo výške 302.000,- Sk. Pokiaľ v danom prípade tento uvedenú zákonnú povinnosť dobrovoľne nesplnil (keď ani konanie o uvedenom návrhu a ani navrhovateľ ako osoba, resp. účastník konania neboli v zmysle ust. § 4 ods. 1, prípadne 2 citovaného zákona od poplatku oslobodený tak, ako to správne uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia), v súlade s ust. § 10 ods. 1 citovaného zákona ho   súd   prvého   stupňa   vyzval   výzvou   doručenou   dňa   29. 1. 2008   na   zaplatenie   tohto poplatku vo výške 302.000, Sk, do 10 dní od doručenia uvedenej výzvy, a to aj s poučením o následkoch jej nezaplatenia. Keďže navrhovateľ ani v lehote 10 dní počítajúc je odo dňa nasledujúceho po doručení uvedenej výzvy, teda od 30. 1. 2008, vyrubený súdny poplatok z návrhu na začatie konania nezaplatil, správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona.

Rovnako   za   správny   považuje   odvolací   súd   aj   záver   súdu   prvého   stupňa   o tom, že bez písomnej žiadosti navrhovateľa nebolo potrebné skúmať ex offo u neho podmienky pre prípadné   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku,   keďže   toto   rozhodovanie je v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. podmienené podaním žiadosti v tomto smere.

Pokiaľ   navrhovateľ   v odvolaní   uvádzal,   že   spĺňa   podmienky   pre   priznanie   tohto oslobodenia z dôvodu, že je plne invalidný a bez príjmov a nemá prostriedky na zaplatenie tohto   poplatku,   odvolací   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť   známu   z jeho činnosti, ktorou skutočnosťou je konanie o návrhu navrhovateľa vedené pred Okresným súdom   Bratislava   I sp.   zn.   14   C   618/2004,   ktorým   návrhom   sa   tento   domáhal   voči odporcovi T., a. s., zaplatenia sumy 128.000,- Sk s príslušenstvom - titulom náhrady škody z dôvodu,   že s   týmto   odporcom   v roku   2001   uzavrel   Zmluvu   o terminovanom   vklade s úrokovou   sadzbou   s úrokovou   sadzbou   6,7   %,   v ktorom   návrhu   okrem   iného   uviedol, že odporca   ho presvedčil   investovať   finančné   prostriedky   do   akciového   fondu   vo   výške 1.000.000,-   Sk,   keď   predtým   mal   tieto   prostriedky   na   terminovanom   účte   u odporcu od 10. 10. 2001, pričom uvedený návrh bol rozsudkom uvedeného súdu zo dňa 24. 5. 2006 zamietnutý.

Z uvedenej   skutočnosti   teda   nepochybne   vyplýva,   že   navrhovateľ   ani   nespĺňal podmienky ust. v § 138 ods. 1 O. s. p. pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože   to   neodôvodňujú   jeho   majetkové   pomery,   keď   nepochybne   disponuje   sumou 1.000.000,- Sk na bankovom účte od roku 2001.“

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), teda právo na spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd podobne ako v prípade iných sťažností namietajúcich porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru skúmal aj v uvedenom prípade,   či   sťažovateľom   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nebolo   svojvoľné   alebo arbitrárne a či nezakladá možnosť porušenia sťažovateľom označeného práva. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, aké skutočnosti vzal za základ svojho rozhodnutia. Krajský súd svoje   rozhodnutie   riadne   odôvodnil,   pričom   sa   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými skutkovými a právnymi okolnosťami, ktoré boli uplatnené sťažovateľom v odvolaní.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa v   súlade   so   zákonom.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Tvrdenie sťažovateľa, že „Súdy zneužili právomoci verejného činiteľa za účelom ochrániť   inú   sudkyňu   zažalovanú   v   žalobe   10 C/263/2007   a svojvoľne   zabudli   uplatniť zaujatosť   v konaní,   senát   KS   Bratislava   mal   posudzovať   vec   svojej   kolegyne“ a že uvedeným   spôsobom   bolo   porušené   jeho   právo   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru, ústavný súd vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity nemohol preskúmať, keďže v súlade s § 15a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci konania majú právo uplatniť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať   a rozhodnúť, ak so zreteľom   na ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 OSP). Vzhľadom na uvedené je zrejme, že sťažovateľ mal   možnosť   namietať   vylúčenie   zákonného   sudcu,   a o tejto   námietke   bol   príslušný rozhodnúť   nadriadený   súd   (§   16   OSP),   a v prípade,   ak   by   vo   veci   rozhodoval,   resp. rozhodol vylúčený sudca, sťažovateľ mal k dispozícii dovolanie ako účinný a efektívny prostriedok nápravy, keďže podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Vzhľadom na uvedené   dôvody   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   uvádza, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 163/07).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05).

Skutočnosť, že uznesenie krajského súdu v označenom konaní nezodpovedá jeho názorom,   nie   je   v   danom   prípade   relevantná,   pretože   účinnosť   prostriedkov   nápravy na účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti   Spojenému kráľovstvu   - 1991, Soering proti   Spojenému kráľovstvu - 1989). Preto označené uznesenie krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný   súd rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008