znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 426/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou BLAŽO & DOHŇANSKÝ,   s.   r.   o.,   advokátka   kancelária,   Vajnorská   53,   Bratislava,   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 15 C 169/2010-198 z 19. septembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 590/2012-229 z 18. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014 doručená   sťažnosť   M.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 15 C 169/2010-198   z 19.   septembra   2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 590/2012-229 z 18. novembra 2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 26. marca 2010 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa (t. j. navrhovateľa), ktorým sa od svojho zamestnávateľa – obchodnej spoločnosti R. A. V. – E., B. (ďalej len „odporca“), domáhal zaplatenia sumy 5 199,46 € s príslušenstvom ako náhrady ďalšej škody na zdraví z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti   po   dopravnej   nehode,   ku ktorej   došlo   v čase,   keď   si   plnil   pracovné povinnosti, pričom túto nezavinil. Sťažovateľom uplatňovaná suma predstavovala rozdiel medzi škodou na zdraví, ktorú mu už odporca vyplatil, a škodou, ktorá bola zistená v konaní vedenom   okresným   súdom   pod sp.   zn.   19   C   154/2003,   v ktorom   sa   domáhal   náhrady „mimoriadneho odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia“.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k. 15 C   169/2010-198   z 19.   septembra   2012   konanie v časti   návrhu   na zaplatenie   sumy   1   399,46   €   s 5   %   úrokom   z omeškania   ročne od 10. decembra   2008   do   zaplatenia   zastavil   z dôvodu   čiastočného   späťvzatia   návrhu navrhovateľom   a   návrh   vo   zvyšnej   časti   na zaplatenie   sumy   3 800   €   s 5   %   úrokom z omeškania ročne od 10. decembra 208 do zaplatenia zamietol, keď po tom, ako odporca „vzniesol   námietku   premlčania   celého   nároku   uplatneného   navrhovateľom“,   dospel k názoru, že „tento nárok (právo) na náhradu škody na zdraví... je vzhľadom na uplynutie subjektívnej   2-ročnej   premlčacej   lehoty   premlčaný“, vzhľadom   na   to,   že   z pripojených znaleckých   posudkov   vyplýva,   že „zdravotný   stav   navrhovateľa   po   pracovnom   úraze do dňa 20. 3. 2000 bol preukázateľné ustálený v rozpätí rokov 2001 až 2006“.

Proti   časti   rozsudku   týkajúcej   sa   zamietnutia   návrhu   podal   sťažovateľ   odvolanie, v ktorom uviedol, že „pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o škode (nestačí len možnosť dozvedieť sa o nej) a len vtedy začne plynúť subjektívna premlčacia doba“. Podľa jeho názoru „premlčacia doba začne plynúť až momentom, kedy sa po ustálení zdravotného stavu poškodený skutočne dozvie o výške a rozsahu svojej škody na zdraví“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 590/2012-229 z 18. novembra 2013 rozsudok okresného súdu „v napadnutej zamietajúcej časti“ potvrdil.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti opätovne argumentuje tým, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili skutočnosť rozhodnú pre uplatnenie nároku na náhradu škody, a tým aj uplynutie 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím porušili jeho základné práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdí, že «nemohlo sa sťažovateľovi premlčať právo na náhradu škody, o ktorom nemal vedomosť, pričom sa o toto svoje právo „staral“ a do jeho uplatnenia vo vyššom rozsahu, o ktorom skôr   nevedel,   sa   pravidelne   o svoje   právo   „staral“   spôsobom,   že   vždy   po   vyhotovení posudku   lekára   si   z neho   vyplývajúce   odškodnenie   uplatnil,   resp.   mu   bola   uhradené Sociálnou poisťovňou».

Sťažovateľ   uviedol,   že   všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzali aj z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 305/08-12 z 24. septembra 2008, avšak s poukazom na ďalšiu judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na spravodlivý súdny proces, ktorú v sťažnosti konkrétne cituje, je toho názoru, že „oba súdy v danej veci... ignorovali zákonnú premlčaciu   lehotu   a arbitrárne   zavádzajú   novú   zákonom   nepredpokladanú,   naviac objektívnu premlčaciu lehotu, ktorú zákon nepredpokladá, odôvodňujúc uvedené právnou istotou a potrebou starostlivosti poškodeného o svoje práva“.

Na   základe   uvedeného   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 169/2010-198 z 19. septembra 2012 a rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 590/2012-229 z 18. novembra 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a aby   sťažovateľovi   priznal   finančné zadosťučinenie   v sume   3   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia.   Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Preskúmaniu   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 15 C 169/2010-198 z 19. septembra 2012 v časti, ktorou zamietol návrh sťažovateľa v časti o zaplatenie sumy 3 800 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10. decembra 208 do zaplatenia, vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý   na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudok   okresného   súdu „v   napadnutej zamietajúcej časti“ potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti, pričom zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno v žiadnom prípade odpustiť (napr. III. ÚS 74/07).

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu v časti, ktorou zastavil konanie v časti návrhu o zaplatenie sumy 1 399,46 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10.   decembra   2008   do   zaplatenia,   nadobudol   právoplatnosť   12.   novembra   2012. Táto skutočnosť v spojení s tým, že petit nezodpovedá odôvodneniu sťažnosti (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), viedla ústavný súd k záveru o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskoreného podania a nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

3. Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom rozhodnutím krajského súdu č. k. 6 Co 590/2012-229 z 18. novembra 2013, ústavný súd konštatuje, že tento v podstate totožné argumenty týkajúce sa posudzovania plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnil už v odvolacom konaní (a aj v konaní pred súdom prvého stupňa).

Keďže   sťažovateľovi   je   známa   judikatúra   ústavného   súdu   týkajúca   sa   jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, nepovažoval túto za potrebné v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že súdne rozhodnutia   musia v dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na ktorých   sa   zakladajú (García   Ruiz   proti   Španielsku   z 21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr.   Higgins   proti Francúzsku   z 19.   februára 1998). Otázku, či   súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Účelom   premlčania   je   pobádať   oprávnený   subjekt   k   tomu,   aby   pod   sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu...

Pri   právach   na   náhradu   škody   podľa   §   106   Obč.   zák.   sa   ustanovuje   jednak subjektívna   premlčacia   doba,   ktorá   plynie   odo   dňa,   keď   sa   poškodený   dozvie   o   škode a o tom,   kto   za   ňu   zodpovedá,   a   objektívna   trojročná   premlčacia   doba,   ktorá   plynie odo dňa, keď došlo ku škodnej udalosti. Objektívna premlčacia doba je tri roky, pri škode spôsobenej   úmyselne   desať   rokov;   pre   škodu   spôsobenú   na   zdraví   nie   je   objektívna premlčacia   doba   vôbec   ustanovená.   Pri   škodách   na   zdraví   sa   upúšťa   od   ustanovenia objektívnej   premlčacej   doby   vzhľadom   na   to,   že   tieto   škody   sa   časovo   prejavia až po mnohých   rokoch,   takže   ustanovenie   objektívnej   premlčacej   doby   by   bolo   voči poškodenému neodôvodnenou tvrdosťou...

Konštatovanie súdu prvého stupňa v dôvodoch jeho rozhodnutia,   že od uvedenej doby, t j. najneskôr od roku 2006 začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na vykonanie práva, nakoľko navrhovateľ mal vedomosť o vzniku škody i o skutočnosti, kto za túto škodu zodpovedá treba aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať za správne. Vzhľadom na to, že navrhovateľ podal návrh na súde prvého stupňa až dňa 26. 3. 2010, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby, pričom odporca vzniesol námietku premlčania, súd prvého stupňa k tejto námietke správne prihliadol a návrh ako nedôvodný v tejto časti správne zamietol. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia správne zdôvodnil plynutie premlčacích   lehôt,   keď   plynutie   premlčacej   lehoty   nemohlo   byť   spochybnené ani v odvolacom   konaní   pri   ustálení   zdravotného   stavu   navrhovateľa.   Počítanie plynutia premlčacej   doby   od   22.8.2008,   kedy   boli   vypracované   znalecké   posudky   Š.   a znaleckou organizáciou Centrom duševného zdravia, s. r. o. odvolací súd považoval za nedôvodné,   keď súd prvého   stupňa   správne   ustálil   dobu   plynutia premlčacej   lehoty na rozpätie rokov 2001 - 2006. Odvolací súd zdôrazňuje, že znalec Š. vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že všetky zranenia a komplikácie boli zrejmé už v čase, kedy boli vypracované lekárske posudky   M.,   V. a. L., pričom zdravotný stav navrhovateľa bol ustálený koncom roka 2004, pričom svoje zmenené bodové ohodnotenie odôvodnil tým, že vedel, že zdravotný stav sa bude zhoršovať. Taktiež znalec   S. uviedol, že zdravotný stav navrhovateľa bol daný v roku 2005 a psychický stav navrhovateľa v čase vypracovania jeho znaleckého posudku nebol zmenený v porovnaní s jeho psychickým stavom v čase, keď bol vypracovaný znalecký posudok V....

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak vecne správne a súd prvého stupňa posúdil vec správne aj po právnej stránke.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu konštatuje,   že   v   rámci   posúdenia   zisteného a ustáleného skutkového stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa.   Jeho   závery   v napadnutom   rozhodnutí   možno považovať z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a   relevantné,   opierajúce   sa   o   konkrétne skutočnosti   vyplývajúce   z vykonaného   dokazovania.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti nemožno výklad a interpretáciu na vec sa vzťahujúcich zákonov, ktorú krajský súd v danom prípade   zvolil,   považovať   za arbitrárnu,   teda   zásadným   spôsobom   popierajúcu   znenie právnych   noriem   aplikovateľných   v danej   veci.   Ústavný   súd   sa   preto   nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by z jeho strany nebola sťažovateľovi   poskytnutá   súdna   ochrana   ústavne   konformným   spôsobom.   Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014