znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 426/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   R.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. L., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č. k. 5 Co/224/2012-599   z   22. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/224/2012-599 z 22. októbra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že«...   je   obchodnou   spoločnosťou,   proti   ktorej   sa   ako   odporcovi,   v   konaní   pred všeobecnými   súdmi   návrhom   na   začatie   konania   podľa   ustanovenia   §   80   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ M. A... (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, a to vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 9 C/89/2011.

Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky. V predmetnej právnej veci Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „porušovateľ“)   konal   ako   odvolací   súd   o   odvolaní sťažovateľa zo dňa 23. 4. 2012 podanom sťažovateľom proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 C/89/2011-541 zo dňa 04. 04. 2012 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým Okresný súd Ružomberok určil, že právny úkon dlžníka M., R., (ďalej len „dlžník“), a to Zmluva o prevode práv a povinnosti zo dňa 30. 09. 2003 uzavretá medzi dlžníkom M., R., a sťažovateľom M., a. s., R., v časti bezodplatného prevodu hráčov z dlžníka   na   sťažovateľa   a   v   časti   bezodplatného   prevodu   práva   k   peňažnej   zábezpeke zloženej dlžníkom v sume 28.214,83 eur na S. počas účasti dlžníka v najvyššej futbalovej republikovej   súťaži   S.   mužov   z   dlžníka   na   sťažovateľa,   je   voči   navrhovateľovi   právne neúčinný, a v ostatnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012, právoplatným a vykonateľným dňom 11. 2. 2013 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), bol rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti potvrdený a v časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, ponechaný nedotknutý...

Sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivý proces v zásade v tom, že odvolací súd   neupovedomil   sťažovateľa   ani   jeho   právneho   zástupcu   o   čase   a   mieste   verejného vyhlásenia   rozsudku   elektronickými   prostriedkami,   ďalej   v   tom,   že napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a nakoniec v tom, že konajúce súdy prekročili návrhy navrhovateľa, hoci občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. To malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

2. Sťažovateľ teda namieta, že sa mu postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred odvolacím súdom, najmä právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu. Sťažovateľ totiž podaním zo dňa 16. 08. 2012 (doručeným súdu e-mailom dňa 16. 8. 2012 - číslo listu 594 spisu a aj písomne dňa 21. 8. 2012 - číslo listu 596 spisu), adresovaným   Krajskému   súdu   Žilina   k   spisovej   značke   5   Co/224/2012,   v   súlade s ustanovením   §   45   ods.   4   O.   s.   p.   požiadal   o   doručovanie   písomností   súdu   aj elektronickými   prostriedkami   a   zároveň   oznámil   adresy   na   zasielanie   písomností elektronickými prostriedkami, a to tak adresu sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu... Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je tiež nepreskúmateľný a arbitrárny. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu je takou vadou, ktorá má za následok odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Požiadavka   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia je imanentnou súčasťou práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Tomu zodpovedá aj konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky...

Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako ich sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 23. 04. 2012 proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré bolo podané na súde prvého stupňa dňa 24. 04. 2012...

Odvolací   súd   vôbec   nedal   odpoveď   na   jednotlivé   odporcom   namietané   skutkové a právne závery rozsudku súdu prvého stupňa. Aj Ústavný súd iste uzná, že námietka, že súd prvého stupňa prekročil návrhy navrhovateľa, ďalej námietka, že súd prvého stupňa vydal materiálne nevykonateľný rozsudok, námietka, že navrhovateľ nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou a námietka, že v predmetnej veci nejde o právne úkony týkajúce sa majetku dlžníka, sú rozhodnými skutočnosťami pre posúdenie tejto právnej veci...».

Sťažovateľka preto vo veci   samej navrhuje, aby po   prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012, boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co/224/2012-599 z 22. októbra 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   zamlčala,   že   ochrany   svojich   práv   sa   okrem   sťažnosti zaslanej   ústavnému   súdu   rozhodla   domáhať   aj   podaním   dovolania   proti   napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Túto skutočnosť ústavný súd zistil z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr 414/2013 doručeného mu 7. augusta 2013, z ktorého vyplýva aj to,   že   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C/89/2011   bol   spolu   s   uvedeným   opravným prostriedkom   12.   júna 2013   zaslaný Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší súd“).

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013