znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 426/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. T. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd a čl. 14 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Sžso/53/2010 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/53/2010 zo 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ je od roku 2000 advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba - advokát a advokáciu začal vykonávať podľa § 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona   č.   586/2003   o   advokácii   v   platnom   znení   ako   spoločník   a   konateľ   obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o... (od 18. 03. 2011 zmena názvu na Advokátska kancelária K., s. r. o.)...

V súvislosti s uvedenou zmenou svojho statusu doručil sťažovateľ S., pobočka B. registračný list - odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj ako „SZČO“)... a... oznámil, že dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba - advokát... a advokáciu začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným - advokátskej kancelárie... V rozpore s týmito skutočnosťami bolo sťažovateľovi dňa 16. 09. 2008 doručené rozhodnutie S., pobočka B. č. 700-0211341908- GC04/08   zo   dňa   15.   08.   2008,   ktorým   sťažovateľovi   predpísala   dlžnú   sumu   poistného v celkovej výške 234.043,- Sk (7.768,80 EUR) za obdobie od januára 2004 do júna 2008. Voči uvedenému rozhodnutiu... podal sťažovateľ dňa 03. 10. 2008 odvolanie, o ktorom S., ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím č. 322-8069-GC-04/2008 zo dňa 04. 03. 2009 rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie... prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie z toho dôvodu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku   (resp.   že   nezaniklo)   povinného   sociálneho   poistenia   sťažovateľa   k   spornému dátumu   10.   02.   2006,   a   až   po   vydaní   tohto   rozhodnutia   mohol   vydať   rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálne poistenie. Následne S., pobočka B. dňa 20. 03. 2009 vydala rozhodnutie č. 705-0210000005-GC09/09,   ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 10. 02. 2006. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ dňa 22. 04. 2009 podal odvolanie, o ktorom S., ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila...

Nakoľko   sťažovateľ   považoval   postup   a   rozhodnutie   S.,   ústredie,   za nesprávny a nezákonný, podal na Krajskom súde v Bratislave dňa 07. 07. 2009 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S., ústredie č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009... Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 126/09-68 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol...

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/09-68 zo dňa 20. 10. 2010 sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009-68 zo dňa 20. 10. 2010 potvrdil...

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011... bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a   zákaz   diskriminácie   zaručený   v   čl.   14   dohovoru,   a   to   z   dôvodu   meritórneho neprerokovania odvolania sťažovateľa voči rozsudku prvostupňového súdu a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vykladal   a   aplikoval príslušné   ustanovenia   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   a   zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii svojvoľne, nakoľko poprel ich účel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to že sťažovateľ je i po 10. 02. 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o., stále samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, nakoľko je stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej   advokátskej   komory a   teda   aj osobou,   ktorá má oprávnenie   na   výkon   samostatnej   advokátskej činnosti   (§   5 písm.   c) zákona   o   sociálnom   poistení).   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky pri výklade dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom   poistení   a   §   15   ods.   6   zákona   o   advokácii   však   absolútne   neprihliadol na argumenty   sťažovateľa   spočívajúce   v   zákonnej   prekážke   pre   výkon   advokácie samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby...

Najvyšší súd SR len veľmi stručne a stroho vo svojom odôvodnení skonštatoval, že dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa bolo podané nedôvodne...

Najvyšší súd SR sa teda len stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi Krajského súdu v Bratislave a vo veci rozhodujúcich správnych orgánov, a to bez toho, aby tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil... Sťažovateľ považuje odôvodnenie predmetného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   za   nedostatočné   a   v   rozpore   s právom na spravodlivý   súdny   proces,   pričom   v   ňom   absentujú   základné   prvky   pri   tvorbe odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť. Najvyšší súd   SR   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vôbec   nezaoberal   samotným   odvolaním sťažovateľa, jeho dôvodmi, ktorými rozporoval prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave...

Sťažovateľ   zároveň   namieta   porušenie   jeho   ústavného   práva   vlastniť   majetok, zakotveného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   napadnutým   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011, a to vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku tohto rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   už   nič   nebráni   S.,   pobočka   B.,   aby   vydala   nové rozhodnutie, ktorým predpíše sťažovateľovi dlžnú sumu poistného za sporné obdobie, čím nepochybne dôjde k neprimeranému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa oproti iným advokátom, ktorým status SZČO v dôsledku odlišného rozhodnutia S., prípadne príslušného súdu v obdobnom prípade zanikol...»

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne poukázal na to, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo aj   k porušeniu   princípu   právnej   istoty,   ako   aj   čl.   14   dohovoru   garantujúceho   zákaz diskriminácie,   čo   odôvodnil   tým,   že   najvyšší   súd   v krátkom   časovom   období   v takmer totožných veciach prijal diametrálne odlišné právne závery. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorým (na   rozdiel   od   rozsudku   napadnutého   touto   sťažnosťou)   bol   zmenený   prvostupňový rozsudok   tak,   že   rozhodnutia   správnych   orgánov   boli   zrušené   a vec   bola   žalovanému správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. K. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011 porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   7   Sžso/53/20l0   zo   dňa 30. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. K. K. náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení ním označených článkov ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýkal   nesprávnu   interpretáciu   a aplikáciu   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, a teda zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o advokácii“), v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v danej veci vyslovil nesprávny právny názor. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   nevysporiadal   s jeho   argumentmi,   pričom   svoje   rozhodnutie   stroho,   stručne a nedostatočne   odôvodnil,   čo   podľa   názoru   sťažovateľa   spôsobilo   nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu, ktorý v podstate odobril postup a rozhodnutia správnych orgánov v tejto veci,   znamenal   aj   zásah   do   jeho   majetkových   práv.   Sťažovateľ   súčasne   poukázal na dvojkoľajnosť rozhodovania najvyššieho súdu v obdobných veciach týkajúcich sa účasti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení pri zmene formy výkonu advokácie.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že S. ako správny orgán majúci právomoc v oblasti sociálneho poistenia rozhodla, že aj napriek tomu, že sťažovateľ od februára 2006 zmenil formu výkonu advokácie tak, že ju začal vykonávať ako konateľ a spoločník   spoločnosti   s ručením   obmedzeným,   mu   ako   samostatne   zárobkovo   činnej osobe   nezanikla   účasť   na   povinnom   nemocenskom   poistení   a povinnom   dôchodkovom poistení.   S.   uviedla,   že   u sťažovateľa   bolo   preukázané,   že   je   aj   naďalej   samostatne zárobkovo činnou osobou, že je držiteľom licencie na poskytovanie právnej pomoci a že je zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory. S. ďalej vyslovila názor, že na   vznik   povinného   nemocenského   poistenia   a povinného   dôchodkového   poistenia   je potrebné, aby sťažovateľ v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a že zmenou formy výkonu advokácie, ktorú advokát môže   vykonávať spôsobom   uvedeným   v   §   12   zákona   o advokácii,   nezaniká   postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom postení   a taktiež   nezaniká   ani   povinné   nemocenské   poistenie   a povinné   dôchodkové poistenie. S. súčasne uviedla, že zmena formy výkonu advokácie sa dotýka len spôsobu zdaňovania príjmu advokáta.

S prezentovaným názorom S. sťažovateľ prejavil nespokojnosť, a preto podal žalobu o preskúmanie   zákonnosti   jej   rozhodnutí   (prvostupňového   a druhostupňového).   O žalobe rozhodol   Krajský   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   2   S 126/09 z 20. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s prijatými závermi správnych orgánov v tejto veci.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom citujúc príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii vyslovil názor, že krajský súd   vec   nesprávne   právne   posúdil.   Sťažovateľ   v odvolaní   uviedol,   že   na   rozdiel od krajského   súdu   sa   domnieva,   že „zmenou   formy   výkonu   advokácie   došlo   k vzniku dočasnej prekážky, ktorá má za následok zánik materiálnej stránky oprávnenia na výkon činnosti   advokáta   samostatne   a vo   vlastnom   mene   a na   vlastný   účet,   a tým   aj   k zániku postavenia   SZČO na   strane žalobcu“.   Sťažovateľ   zhrnul, že ako spoločníka   a konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným, predmetom ktorej je poskytovanie právnych služieb ako   výkon   advokácie,   ho   nemožno   považovať   za   samostatne   zárobkovo   činnú   osobu v zmysle   §   5   písm.   c)   zákona   o sociálnom   poistení,   a preto   je   podľa   neho   rozsudok krajského   súdu   nesprávny   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   V odvolaní sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžso   7/2009 z 30. marca 2010, v ktorom najvyšší súd v obdobnej veci rozhodol diametrálne odlišne.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   sa   stotožňuje so závermi krajského súdu, a následne dodal:

«Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje a na zdôraznenie ich správnosti podľa § 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby.   Upravuje   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej   činnosti   je   podmienená   jeho   zápisom   v   zozname   advokátov   vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona   o sociálnom   poistení   a   vznik   a   zánik   tohto   poistenia   sa   viaže   na   podmienky upravené v § 21 cit. zákona.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.

Na   výkon   advokátskej   činnosti   je   teda   oprávnený   len   advokát,   ktorý   je   zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť s názorom   žalobcu,   že   slovné   spojenie   „oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   podľa osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka výkonu   činností),   pretože   to   z   ustanovenia   §   5   písm.   c)   zákona   o   sociálnom   poistení nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ   žalobca   poukazoval   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou,   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   a   zákonom   (čl.   144   Ústavy   SR).   Vydaniu   rozsudku Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   marca   2010,   sp.   zn.   1   Sžso/7/2009, predchádzali   iné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   rovnakej   skutkovej   situácii   (napr. rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   26.   novembra   2009,   sp.   zn.   7 Sžso/44/2009), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazujeme tiež na názor ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (napr. II. ÚS 508/2010- 15).»

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Primárnou   úlohou ústavného súdu   v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd   je   na   prvom   mieste   zodpovedný   všeobecný   súd.   Výklad   legislatívneho   textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu   je   ústavne   akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v danej veci potvrdil právny názor krajského súdu   vychádzajúci   z rozhodnutí   správnych   orgánov,   pričom   na   zdôraznenie   správnosti skorších   tvrdení   pridal   vlastné   úvahy. Z nich   jednoznačne   vyplýva,   o ktoré   ustanovenia zákona   o sociálnom   poistení   a zákona   o advokácii   oprel   svoje   zistenia.   Najvyšší   súd v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru o tom, že   zmena   formy   výkonu   advokácie   nemá   vplyv   na   zánik   povinného   nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   svojho   výroku,   je   potrebné   z   tohto pohľadu   hodnotiť   ako   výsledok   rozhodovacej   činnosti,   ktorým   je   realizované   základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   z vlastnej rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali vykonávať   advokáciu   samostatne   a začali   ju   vykonávať   ako   konatelia   a spoločníci spoločností   s ručením   obmedzeným.   Túto   judikatúru   ústavný   súd   hodnotí   ako   stabilnú. Rovnaký   záver   platí   aj   o judiciálnom   postoji   samotného   ústavného   súdu   k sťažnostiam namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   v rámci   konania   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   342/2010,   I.   ÚS   290/2010,   II.   ÚS   508/2010, III. ÚS 118/2012)   preskúmaval   viaceré   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   vychádzali z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného súdu   k opodstatnenosti   týchto   sťažností   ani   v tu   predbežne   prerokúvanom   prípade. I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej istoty,   v posudzovanom   prípade   nastolenej   stabilnou   judikatúrou   najvyššieho   súdu i ústavného   súdu.   Preto   zaujímajúc   rovnaký   postoj   ako   v predošlých   konaniach o sťažnostiach   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   považoval námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými súdmi za zjavne neopodstatnené (III. ÚS 386/2012).

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa,   v rámci   ktorých   tvrdil,   že   najvyšší   súd   sa nevenoval   jeho   argumentom   obsiahnutým   v odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu, v tomto smere ústavný súd poukazuje na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“). Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Velted-98 AD proti Bulharsku (rozsudok z 11. decembra 2008) či vo veci Benderskiy proti Ukrajine (rozsudok z 15.   novembra   2007)   vyslovil,   že   je   potrebné   skúmať   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu vo vzťahu   k určitému   špecifickému   argumentu   uplatnenému   sťažovateľom   v opravnom prostriedku.   Pokiaľ   by   súd   konkrétny   a relevantný   argument   sťažovateľa   ignoroval a v odôvodnení svojho rozhodnutia by naň nereagoval, nebolo by možné určiť, či mlčanie súdu   znamená,   že   daný   argument   považuje za   neopodstatnený   alebo či   sa   len   zabudol k nemu vyjadriť.

Po   ústavnej   konfrontácii   námietok   sťažovateľa   uplatnených   v odvolaní   na   jednej strane a rozsudku najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa podstatou   jeho   námietok   riadne   zaoberal.   Ústavný   súd   sa   zároveň   nedomnieva,   aby v okolnostiach   tohto   prípadu   bol   najvyšší   súd   povinný   zaujať   špecifické   stanovisko k nastolenému   právnemu   problému,   pretože   toto   už   bolo   zrejmé   z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu, ktorého závery si najvyšší súd osvojil a potvrdil.

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že ak všeobecný súd   pojme   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   stručne,   a to   aj   tak,   že   prevezme   dôvody rozhodnutia   súdu   nižšieho   stupňa,   nepôjde   o porušenie čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ak z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   je nepochybné, že tento   súd   sa   v skutočnosti   zaoberal všetkými dôležitými otázkami a že sa   neuspokojil   len s formálnym potvrdením   záverov súdu nižšieho stupňa (rozsudok ESĽP vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997). Ústavný súd tvrdí, že tomu tak bolo aj v sťažovateľovom prípade, keď najvyšší súd okrem vyslovenia súhlasu s rozhodnutím krajského súdu k veci pripojil aj vlastné právne názory a úvahy, ktorými veľmi presne reagoval na protiargumenty sťažovateľa.

K namietanému porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Porušenie tohto článku dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 sťažovateľ videl v tom, že najvyšší súd v obdobnej (takmer totožnej) veci iného účastníka konania rozhodol zásadne odlišným spôsobom (rozsudok z 30. marca 2010 sp. zn. 1 Sžso 7/2009).

K materiálnym   normám   ústavného   poriadku,   ktoré   aj   všeobecný   súd   pri   výklade a aplikácii   noriem   jednoduchého   práva musí   brať do   úvahy, patrí   i jeden   z ťažiskových znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú   právne relevantnú otázku   pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Pokiaľ   ide   o problematiku   dvojkoľajnosti   rozhodovania   všeobecných   súdov v obdobných   právnych   veciach,   k tomu   už   ústavný   súd   judikoval,   že   právne   závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

V čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   v sťažovateľovej   kauze   mu   bola   známa stabilná rozhodovacia prax v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru vysloveného v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorým argumentoval sťažovateľ.   Právna   istota   v danom   prípade   teda   jednoznačne   svedčala   v prospech väčšinového právneho názoru, z ktorého vychádzal najvyšší súd aj v danej veci (obdobne III. ÚS 386/2012).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 ods. 1 ústavy

K nastolenej   námietke   ústavný   súd   uvádza,   že   o   prípadnom   porušení   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012