znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 426/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., Ž., bytom Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Levice sp. zn. 7 C 47/2008 z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 85/2010 zo 17. augusta 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 doručená   sťažnosť   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 38   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkami Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   47/2008 z 3. februára 2010 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 85/2010 zo   17.   augusta   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom zo 14. mája 2008 sa „proti   odporcovi   S...   na   Okresnom   súde...   domáhala   zaplatenia   sumy   260   605,74   €   z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

Okresný súd rozsudkom z 3. februára 2010 jej žalobu o náhradu škody podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zodpovednosti   za   škodu“)   v   celom   rozsahu   zamietol   z   dôvodu,   že   už   na „začiatku vyšetrovania došlo k pochybnostiam o tom, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a nebolo zrejmé, či ide o hnuteľný alebo nehnuteľný majetok“.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, pretože postupom okresného súdu v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a   okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dňa 24. septembra 2010 bol sťažovateľke doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 85/2010 zo 17. augusta 2010, ktorým odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie   najvyššiemu   súdu, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu   jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Dňa 9. júna 2011 bolo doručené   sťažovateľke uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2   Cdo   291/2010   z   28.   apríla   2011,   ktorým   dovolací   súd   jej   dovolanie   odmietol   pre neprípustnosť.

Porušenie svojich práv na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci. Keďže odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) OSP nariadiť odvolacie   pojednávanie,   pretože   to   vyžaduje   dôležitý   verejný   záujem,   odňal   jej   ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom.

Ustanovenie § 214 OSP treba podľa sťažovateľky vykladať tiež so zreteľom na čl. 48 ods. 2 ústavy, čo znamená, že nie je možné upustiť od verejného prejednania veci proti vôli účastníka konania, pretože v opačnom prípade ide o porušenie jej základného práva.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nepostupovali podľa Občianskeho súdneho poriadku a v konaní nezabezpečili spravodlivú ochranu práv a oprávnených   záujmov účastníkov a „napadnuté rozsudky   nevychádzajú   zo   skutkového stavu   zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   obsahujú   účelové,   nepravdivé   a   nepodložené tvrdenia“.

Všeobecné   súdy   vôbec neodôvodnili,   prečo   nebrali do   úvahy predložené listinné dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a výšku spôsobenej škody a prečo nevypočuli ňou navrhnutých   svedkov   a   založili   svoje   rozhodnutia „v   podstate   len   na   tom,   že   došlo   k pochybnostiam o vlastníckom práve k predmetu sporu, o ktorom podľa tvrdenia súdu nie je zrejmé, či ide o hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť“, čo je nepostačujúce.

Na základe horeuvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   J.   R.   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jej prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy..., v č. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 38 ods. 2 Listiny... Krajským súdom v Nitre postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 85/2010 porušené bolo.

Základné   právo   J.   R.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 36 ods. 1 Listiny... Okresným súdom Levice postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 47/2008 porušené bolo.

Základné   právo   J.   R.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v čl. 36 ods. 1 Listiny... Krajským súdom v Nitre postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 85/2010 porušené bolo.

Základné   právo   J.   R.   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy...,   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a   v   čl.   36   ods.   1   Listiny...   Najvyšším   súdom   SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 291/2010 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 6 Co 85/2010 zo dňa 17. 08. 2010.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie najvyššieho súdu SR, č. k. 2 Cdo 291/2010 zo dňa 28. 04. 2011.

J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. J. R. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd Nitra a najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátke JUDr. M. P..., vo výške 314,18 €...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

1. Sťažovateľka v tejto sťažnosti žiadala o preskúmanie rozhodnutia okresného súdu sp.   zn.   7   C   47/2008   z 3.   februára   2010,   pretože   nesprávne vyhodnotil   ňou   predložené listinné dôkazy, neskúmal výšku spôsobenej škody a nevypočul navrhnutých svedkov a založil svoje rozhodnutie „v podstate len na tom, že došlo k pochybnostiam o vlastníckom práve k predmetu sporu“. Z toho istého dôvodu namieta aj rozhodnutie krajského súdu, pričom tvrdí, že postupom tohto súdu jej navyše bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi, bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   právny   názor   okresného   súdu   o   neexistencii   príčinnej súvislosti   medzi   konaním   žalovaného   a   vznikom   škody   uplatňovanej   sťažovateľkou. Sťažovateľka sa v predmetnom sporovom konaní domáhala náhrady škody proti odporcovi S. z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v L. a jej žaloba bola z tohto dôvodu zamietnutá.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že v konaní nebola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   a   napadnutý   rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia. Súčasne krajský súd svoje závery vôbec   neodôvodnil,   nevypočul   svedkov   a   nebral   do   úvahy   predložené   listinné   dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou spôsobenej škody.

Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľky a odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 85/2010 zo 17. augusta 2010 a zistil, že sú nedôvodné a neopodstatnené.

Krajský súd „ako súd odvolací (§ 10 ods. I OSP), prejednal odvolanie navrhovateľky (§ 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil“.

Ako vyplýva z uvedeného odôvodnenia krajského súdu, postupoval teda odvolací súd v súlade s procesným kódexom, čo napokon bližšie vysvetlil aj najvyšší súd v dovolacom konaní, preto sa už touto námietkou ústavný súd bližšie nezaoberal, hoci sťažovateľka tvrdí, že krajský súd mal nariadiť v jej veci pojednávanie podľa § 214 ods. 1 písm. c) OSP.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ďalej konštatuje, že ani ďalšie námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. Týka sa to najmä toho, že   v   konaní   nebola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   jej   práv   a   oprávnených   záujmov a napadnutý rozsudok obsahuje účelové, nepravdivé a nepodložené tvrdenia, a tiež toho, že krajský   súd   svoje   závery   vôbec   neodôvodnil,   nevypočul   svedkov   a   nebral   do   úvahy predložené listinné dôkazy preukazujúce jej vlastnícke právo a vôbec sa nezaoberal výškou spôsobenej škody.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu   žaloby sťažovateľky,   ďalej citoval   odvolacie námietky   sťažovateľky   a jej dôvody na zmenu rozhodnutia okresného súdu, ako aj stanovisko odporcu k veci, a potom svoje právne závery odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom, aj keď neodpovedal na všetky odvolacie námietky sťažovateľky.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   tiež konštatuje,   že   namietané   konanie   nevykazuje   žiadne   znaky   pochybení   procesného charakteru, a ani výklad a interpretáciu príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu,   ktorý   krajský   súd   zvolil,   nemožno   považovať   za   arbitrárny   alebo   popierajúci základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie.   V   tomto prípade   nie   je   možné   hovoriť   ani   o   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   tohto   zákonného predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa však v danom prípade nestalo (m. m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04).

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol, že „V preskúmavanej veci   z   obsahu   pripojených   spisov   bolo   nesporne   preukázané,   že   po   podaní   trestného oznámenia   manželom   navrhovateľky   bolo   dňa   22.   2.   2007   vydané   uznesenie   o   začatí trestného stíhania. Príslušným vyšetrovateľom boli vykonané prvotné úkony a to ohliadky miesta   činu,   ako   aj   vykonanie   fotodokumentácie   miesta   činu.   Vyšetrovateľ   následne zabezpečoval   dôkazné   prostriedky,   listinné   dôkazy,   výsluch   svedkov,   poškodenej   a   pod. Nemožno sa jednoznačne stotožniť s tvrdením navrhovateľky, že neboli pochybnosti o tom, kto   je   vlastníkom   veľkokapacitných   nádrží,   pretože   prebiehalo   konanie   o   vydanie hnuteľných vecí a až nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 22. 2. 2007 č. k. 14 C/151/2006-65, ktorý nadobudol právoplatnosť až dňa 20. 6. 2007 bolo zrejmé,   že odporca -   spoločnosť   E.   s.   r.   o.   L.   je   povinný vydať   jej   ako navrhovateľke hnuteľné veci, ktoré vydražila v exekučnom konaní na Exekútorskom úrade JUDr. V. K. Od uvedeného rozhodnutia mohol byť súd prvého stupňa týmto rozhodnutím viazaný tak, ako mu ukladá ust. § 159 ods. 2 OSP. Preto je potrebné prisvedčiť súdu prvého stupňa, že od začiatku vyšetrovania došlo k pochybnostiam, kto je vlastníkom veľkokapacitných nádrží a k pochybnostiam,   či   sa   jedná   o   hnuteľný   alebo   nehnuteľný   majetok.   Samotné   predbežné opatrenie, ktoré bolo vo veci vydané 14.   10.   2006 pod č. k. 14 C/151/2006-20 nerieši samotné vlastníctvo navrhovateľky, keď týmto predbežným opatrením jej bola poskytnutá dočasná úprava pomerov.

Ak súd prvého stupňa konštatoval, že nebolo preukázané, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany policajného orgánu, odvolací súď sa plne s takýmto skutkovým zistením, ako aj právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožňuje a ako na vecne správne už len ďalej poukazuje bez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania (§ 219 ods. 2 OSP). V konaní nebolo preukázané, že by policajný orgán nevydal rozhodnutie v zákonom   stanovenej   lehote,   taktiež   neboli   v   konaní   zistené   zbytočné   prieťahy   ani   iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov navrhovateľky.“.

Vychádzajúc   z   tohto   odôvodnenia   krajského   súdu   ústavný   súd   nezistil,   že   by   v prípade sťažovateľky mohlo ísť v konaní o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   v   takom   prípade   nemá   žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré   pre   ňu   skončilo   nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd sa napokon zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 291/2010 z 28. apríla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu krajského súdu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd na strane 4 až 6 podrobne rozobral otázku „opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať   (§   237   písm.   f/   O.   s.   p.)“,   a   zaujal   stanovisko   aj   k   tomu,   prečo   krajský   súd nepostupoval   podľa   §   214   ods.   1   písm.   a)   až   c)   OSP   a   prečo   vo   veci   nenariadil pojednávanie. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom (Občiansky   súdny   poriadok)   a   podľa   neho   v   danom   prípade   nedošlo   k   chybnému procesnému   postupu   súdu,   ktorým   by   sa   sťažovateľke   ako   navrhovateľke   znemožnila realizácia   jej   procesných   práv   priznaných   jej   v   občianskom   súdnom   konaní   pre   účely obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) OSP. Obdobne   dal   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   aj   priamu   odpoveď   na   námietku sťažovateľky týkajúcu sa údajného nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky   podľa   §   238   OSP   a   existenciu   vád   podľa   §   237   OSP,   a   dospel   k   záveru o neprípustnosti dovolacieho konania (na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol), uvedeným postupom nemohol porušiť označené základné práva sťažovateľky.

V tejto súvislosti je potrebné v závere ešte uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie   sú   splnené podmienky,   za ktorých   sa   môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí   do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011