znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 425/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   L.,   zastúpeného   advokátkou   M.   M.,   pre   namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 6 C 308/2008-305 z 28. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 390/2013-344 zo 4. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2014 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 308/2008-305 z 28. mája 2013 rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 390/2013-344 zo 4. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že 4. júla 2007 Technický skúšobný   ústav   Piešťany,   š.   p.,   Piešťany   (ďalej   aj   „zamestnávateľ“   alebo   „odporca“), doručil sťažovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) v tom čase účinného zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) z dôvodu   závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že sťažovateľ:

1. vo svojej mimopracovnej činnosti využíval poznatky tvoriace obchodné tajomstvo zamestnávateľa, hoci sa zaviazal zachovávať o nich mlčanlivosť,

2. nelegálne používal počítačové programy, na ktoré zamestnávateľ nemá licencie,

3.   vykonával   zárobkovú   činnosť   zhodnú   alebo   obdobnú   s predmetom   činnosti zamestnávateľa bez jeho predchádzajúceho súhlasu.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   27. augusta   2007   sa   sťažovateľ   domáhal určenia, že uvedené okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 308/2008-305 z 28. mája 2013 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, napriek tomu, že:

„... Z vykonaného dokazovania si súd ustálil, že odporca neuniesol dôkazné bremeno v svojom tvrdení, že navrhovateľ porušil povinnosť mlčanlivosti. Súd má za to, že odporca tento   dôvod   v   okamžitom   skončení   pracovného   pomeru   riadne   neodôvodnil   a nešpecifikoval, aké konkrétne poznatky tvoriace obchodné tajomstvo navrhovateľ využíva pri   svojej   mimopracovnej   činnosti   ani   nepreukázal,   či   k   dňu   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   táto   povinnosť   navrhovateľom   porušená   bola.   Z   tohto   dôvodu   súd dospel k záveru, že pre tento dôvod je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné... Odporca neuniesol dôkazné bremeno, že by zo strany navrhovateľa išlo o opakované nelegálne používanie. Súd má za to, že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu tým, že v práci používal programy, na ktoré nemal odporca licenciu, ale je toho názoru, že nejde o porušenie   pracovnej   disciplíny   takej   intenzity,   aby   to   zakladalo   dôvod   na   okamžité skončenie pracovného pomeru. Na základe týchto skutočností súd dospel súd k záveru, že okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   je   neplatné   v   časti   dôvodu   používania   presne vymedzených programov.“.

Vo vzťahu k poslednej skutočnosti (t. j. konaniu sťažovateľa), v ktorej zamestnávateľ videl dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, okresný súd uviedol:

«V   organizačnej   smernici   č.   OS   18-400-02/07   kapitola   10,   príloha   č.   4 zamestnávateľa v časti pracovná disciplína je uvedené, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, pričom pod porušením   závažne   pracovnej   disciplíny   si   zadefinoval   okrem   iného   výkon   zárobkovej činnosti zhodný s predmetom činnosti zamestnávateľa bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa...

Vo všeobecnosti platí, že zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom   pomere   vykonávať   zárobkovú   činnosť   zhodnú   s   predmetom   činnosti zamestnávateľa len s jeho predchádzajúcim písomným súhlasom. Vzhľadom na charakter tohto vymedzenia to súd vykladá tak, že zárobková činnosť zamestnanca má konkurenčný charakter   k   zárobkovej   činnosti   zamestnávateľa.   Predmet   činnosti   zamestnávateľa i zamestnanca   je   vymedzený   v   obchodnom   registri,   živnostenskom   oprávnení,   prípadne v zriaďovacej listine, štatúte, v zákone a pod. Pod zárobkovou činnosťou sa má na mysli akákoľvek zárobková činnosť. Zárobkovú činnosť, ktorá sa nezhoduje s predmetom činnosti zamestnávateľa,   môžu   zamestnanci   vykonávať   bez   obmedzenia.   Samotné   obmedzenie možnosti podnikať či vykonávať inú zárobkovú činnosť sa nevzťahuje na výkon vedeckej, pedagogickej,   publicistickej,   lektorskej,   prednášateľskej,   lektorskej,   prednášateľskej, literárnej a umeleckej činnosti...

Súd mal preukázané, že rozhodnutím generálne riaditeľstvo odporcu č. 06/2006 ZGP zo dňa 24. 04. 2006 bolo určené, že ak chce zamestnanec vykonávať alebo už vykonáva zárobkovú činnosť podľa § 83 ZP, tak je povinný požiadať o udelenie písomného súhlasu na výkon podnikateľskej činnosti. Navrhovateľ písomne na to reagoval dňa 26. 06. 2006 uvedúc, že nevykonáva popri svojom zamestnaní zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná alebo obdobná s predmetom činnosti zamestnávateľa.

Vzhľadom   na   predmet   podnikania   navrhovateľa   uvádzaného   v   živnostenskom registri,   ktorý   je   len   jeden   (pod   obchodným   menom   Výskumný   ústav   vzduchotechnika: inžiniersko-technické služby v odbore vzduchotechnika, klimatizácia a technika prostredia) má   súd   za   to,   že   odporca   si   splnil   povinnosť   špecifikovať   o   akú   zárobkovú   činnosť navrhovateľa ide... Súd mal vykonaným dokazovaním i tvrdením navrhovateľa preukázané, že navrhovateľ sa venuje vedeckej, lektorskej, prednášateľskej činnosti. Okrem toho mal súd preukázané,   že   pre   spoločnosť   L.,   s.   r.   o.   vykonal   nasledovné   činnosti:   meranie koncentrácie aerosólu v pracovnom prostredí Z., a. s., meranie koncentrácie aerosólu v stlačenom vzduchu v Stavenisko PSP, meranie koncentrácie aerosólu na výstupe stlačeného vzduchu, meranie koncentrácie prašnosti v pracovnom prostredí, za ktoré vystavil faktúru č... Súd porovnal predmet podnikania odporcu, ktorý tento považuje za zhodný či obdobný s predmetom   podnikania   navrhovateľa   a   to   vzhľadom   na   pojmové   označenie   oboch predmetov podnikania ako aj vzhľadom na činnosti, ktoré sa dajú pod týmito predmetmi podnikania robiť. Súd sa podrobne zaoberal i argumentáciou – porovnávaním navrhovateľa – ohľadom predmetov podnikania jeho a odporcu. Ale i napriek tomu súd dospel k záveru, že pod predmetom podnikania navrhovateľa inžiniersko-technické služby (práve pre pojem „služby“)   v odbore   vzduchotechnika,   klimatizácia   a technika   prostredia   sa   obsahovo nachádza i predmet podnikania odporcu kvalitatívne a kvantitatívne zisťovanie (práve pre pojem „zisťovanie“) faktorov životného prostredia a pracovného prostredia. Súd vychádzal z toho, že pod pojem služby sú zahrnuté rôzne činnosti ako napríklad: merania (bez ohľadu na   to,   či   sú   úradné),   vedecké   výskumy,   zisťovania   rôznych   faktorov,   porovnávanie výsledkov, robení záverov z meraní... Súd má za to, že merania a činnosti pre L., s. r. o. fakturované   faktúrami   č...   sú   konkurenčnou   činnosťou   (t.   j.   obdobnou   zárobkovou činnosťou)   vo   vzťahu   k   činnosti   odporcu   ako   zamestnávateľa,   sú   závažným   porušením pracovnej disciplíny navrhovateľa a zakladajú dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, lebo navrhovateľ tieto práce vykonával bez súhlasu odporcu. Súd ďalej skúmal intenzitu závažnosti konania navrhovateľa, t. j. či bol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.   Súd dospel   k záveru,   že práve   neoznámenie   zamestnávateľovi   akú prácu   (inú   než   vedeckú   pedagogickú,   publicistickú,   lektorskú,   prednášateľskú,   literárnu a umeleckú) vykonáva (pr. merania) súd hodnotí ako porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, že bolo dôvodným okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na vyššie uvedené   je   súd   toho   názoru,   že   dôvod   špecifikovaný   v okamžitom   skončení   pracovného pomeru ako „závažné porušenie pracovnej, disciplíny tým, že vykonáva zárobkovú činnosť zhodnú   alebo   obdobnú   s   predmetom   jeho   činnosti   bez   predchádzajúceho   súhlasu zamestnávateľa“ je dostatočne jasný a zrozumiteľný a vyplýva z takej preukázanej intenzity porušenia   povinností   navrhovateľa,   že   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   z   tohto dôvodu bolo objektívne dôvodné, preto súd návrh zamietol.»

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie odôvodnené tým, že okresný súd dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   nesprávne vyhodnotil pred ním vykonané dôkazy a vec nesprávne právne posúdil [§ 205 ods. 2 písm. d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“]. Okresnému súdu vytýkal aj to, že rozhodol v rozpore s ustanoveniami § 68 ods. 2 Zákonníka práce (podľa ktorého, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca   odo   dňa,   keď   sa   o   dôvode   na   okamžité   skončenie   dozvedel,   najneskôr   však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol) a § 70 Zákonníka práce (podľa ktorého okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   musí   zamestnávateľ   aj   zamestnanec   urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné; uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť) a že svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil.   Sťažovateľ   vyslovil   súhlas   s posúdením „prvého   a druhého   dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru“ okresným súdom ako skutočností zakladajúcich jeho neplatné skončenie, pokiaľ však ide o „tretí dôvod“, tento „pokladá za absolútne neurčitý a skutkovo nevymedzený vzhľadom na to, že navrhovateľovi nebola oznámená, ani s ním   prejednaná   skutočnosť,   že   by   zamestnávateľ   považoval   jeho   činnosť   vykonávajú na základe   živnostenského   listu   za   zhodnú,   alebo   obdobnú   s činnosťou   zamestnávateľa, ktorý   mal   31   predmetov   činností   zapísaných   v obchodnom   registri“. Podľa   názoru sťažovateľa bol zamestnávateľ už pri okamžitom skončení pracovného pomeru z dôvodu závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny   povinný   konkrétne   uviesť   aspoň   jeden zo skutkových opisov ním vykonávanej činnosti, s ktorou mala byť činnosť vykonávaná sťažovateľom   zhodná,   a taktiež   konkrétne   opísať   konanie   sťažovateľa,   ktorým   sa mal dopustiť   porušenia   pracovnej   disciplíny   zakladajúceho   dôvod   na   okamžité   skončenie pracovného pomeru, a nie ich dodatočne dopĺňať až v konaní pred okresným súdom, ktorý odhliadnuc od   toho,   že „ide   o vysoko   odborné definície,   ktoré   súd   sám nemá   možnosť odborne posúdiť a ani nemôže objektívne vedieť, čo je ich obsahom“, bez akejkoľvek opory v Zákonníku práce takémuto konaniu odporcu prisúdil právnu relevanciu, pričom absolútne neskúmal uplynutie 1-ročnej lehoty vyplývajúcej z § 68 ods. 2 Zákonníka práce vo vzťahu ku skutočnosti, ktorú sám považoval za preukázanú, a síce, že sťažovateľ v danej oblasti podniká „od 09. 10. 1992“, pričom pre zamestnávateľa pracuje „od 01. 04. 1983“, a teda že v danom prípade „došlo k zániku vymáhateľnosti práva na okamžité skončenie pracovného pomeru z tohto dôvodu“.

Okrem   toho   sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že   skutočnou   príčinou   okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   bol   osobný   spor   medzi   ním   a vtedajším   štatutárnym zástupcom   zamestnávateľa   C.,   u ktorého   sa   po   zistení   existencie   jedovatých   látok v pracovnom   prostredí   dožadoval   zabezpečenia   zdravých   pracovných   podmienok,   a že s inými   jeho   kolegami   vykonávajúcimi   podnikateľskú   činnosť,   predmet   ktorej   bol (paradoxne) úplne zhodný s predmetom činnosti zamestnávateľa, pracovný pomer z tohto dôvodu skončený nebol.

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co/390/2013-344 zo 4. decembra 2013 „rozsudok súdu prvého stupňa   v napadnutej   časti   zamietnutia   žaloby...“ podľa   § 219   ods.   1 OSP bez ďalšieho ako vecne správny potvrdil   s tým, že sťažovateľ „ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť“.

S týmto   záverom   krajského   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí   a   s poukazom   na   dôvody svojho   odvolania,   ako   aj   na   odôvodenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov opakovane   tvrdí,   že nielen   okresný   súd,   ale   ani   krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom nevysporiadali s jeho argumentmi o uplynutí 1-ročnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce a o nemožnosti zamestnávateľa až v priebehu súdneho konania dodatočne dopĺňať „dôvody“,   resp.   dôkazy   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny   sťažovateľom zakladajúce okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) v spojení s § 70 Zákonníka práce, čo bolo pre posúdenie danej veci kľúčové. Obsahom základného práva na spravodlivý súdny proces je okrem iného aj presvedčivé a náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 1 a 2 OSP. V prípade sťažovateľa tomu tak nie je, pretože všeobecnými súdmi zistený skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nimi podaný výklad na vec sa vzťahujúcich ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku je ústavne nekonformný a arbitrárny.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR Rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 28. 05. 2013, č. k. 6C/308/2008   a   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   dňa   04.   12.   2013   sp.   zn. 11 Co/390/2013, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave dňa 04. 12. 2013 sp. zn. 11 Co/390/2013 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd v Trnave je   povinný uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania   v sume 284,08 € (...) na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 308/2008-305 z 28. mája 2013

Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému   porušeniu   označených   práv   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/390/2013-344 zo 4. decembra 2013

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   úplne totožné argumenty [t. j. že tento súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s uplynutím 1-ročnej lehoty podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce a nemožnosťou zamestnávateľa až v priebehu súdneho   konania   dodatočne   dopĺňať „dôvody“,   resp.   dôkazy   závažného   porušenia pracovnej   disciplíny   sťažovateľom   zakladajúce   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) v spojení s § 70 Zákonníka práce] vzniesol už v konaní pred odvolacím   (ale   aj   prvostupňovým)   súdom.   Krajský   súd   aj   keď   výslovne   nerozobral námietku premlčacej doby, vyhodnotil ju v súlade s okresným súdom, ktorého hodnotenie je súladné s ústavou a ústavný súd sa s ním stotožnil.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   konštantnej   judikatúry   však   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Z citovanej judikatúry vyplýva,   že   arbitrárnosť   a   zjavná   neodôvodnenosť   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je najčastejšie   daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prejednávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr.   IV.   ÚS   115/03).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia   dosahovať   mieru   ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom   starostlivo   prihliadať   na   všetko,   čo vyšlo   počas   konania   najavo,   vrátane   toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko   z   21.   januára   1999,   §   26)   tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   s prihliadnutím   na okolnosti   každej   veci.   Všeobecný   súd nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05,   I.   ÚS   197/2012   a   iné).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.   februára   1998).   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami, argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú   význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľa   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   s ktorých   právnymi   závermi   nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu (pozri I. časť odôvodnenia tohto uznesenia, pozn.) dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažnosťou   podanou ústavnému   súdu,   pretože,   ako   bolo   uvedené,   označené   právo   v sebe   nezahŕňa   záruku úspechu v konaní.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke   porušenia   čl.   2   ods.   2   a 3   ústavy   napadnutými   rozhodnutiami všeobecných súdov

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   ustanovenia   majú   charakter   všeobecných ústavných   princípov,   a preto   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010, III. ÚS 119/2011). Sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014