znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 425/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011 doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011, ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 13 C 95/2009 z 18. októbra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa „v civilnom konaní, žalobou voči žalovaným, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.401,75 EUR s príslušenstvom, za užívanie   nehnuteľnosti   v jeho   vlastníctve   parcely  ...   v   kat.   úz.   P.,   uloženou   elektrickou prípojkou vo vlastníctve žalovaných, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného objektu   so   súpisným   číslom  ...   Predchádzajúca   vlastníčka   parcely   dala   iba   súhlas   s uložením elektrickej prípojky v prospech vlastníkov parcely... Následne 27. mája 2004 uzavrela   dohodu   o   odmene   vo   výške   14.000,-   Sk   za   to,   že   p.   M.   J.   strpela   uloženie elektrickej prípojky cez svoj pozemok...“.

Okresný   súd   jeho   žalobu   zamietol,   pretože   v   konaní   bolo   preukázané,   že: „... uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných plnením bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom je dohoda žalovaných v 1. a 2. rade s M. J., právnou predchodkyňou žalobcu a pôvodnou vlastníčkou parc. č...“

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, v ktorom   navrhol   rozsudok   zrušiť   a   vrátiť   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie, pretože podľa neho na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho dôvodu aj vec nesprávne právne posúdil.

Krajský súd však napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na ustanovenia § 123, 126 ods. 1, § 451 a § 663 Občianskeho zákonníka, § 36 ods. 7 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   niektoré   ustanovenia   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a tvrdí, že zo „súhlasu s uložením elektrickej prípojky, ako aj dohody o odplate za strpenie uloženia elektrickej prípojky, nemožno s poukazom na § 663 OZ odvodzovať, že sa jedná ani o platne uzavretú nájomnú zmluvu, a nie   to   zmluvu   o   vecnom   práve.   Je   preto   viac   ako   zrejmé,   že   právna   predchodkyňa sťažovateľa súhlasila iba s uložením predmetnej elektrickej prípojky na pozemku, v tom čase v jej vlastníctve...

Samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky, ešte nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu vecného práva...

Žalovaní   by   boli   oprávnení   bezplatne   užívať   pozemok,   teraz   vo   vlastníctve sťažovateľa, elektrickou prípojkou iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by bolo zapísané v katastri nehnuteľností, v súlade so zákonom č. 162/1995 Z. z.

Žalovaní nemajú právo bezplatne užívať pozemok sťažovateľa uloženou elektrickou prípojkou, pretože nemajú so sťažovateľom uzavretú zmluvu, na základe ktorej by im toto vecné alebo obligačné právo vzniklo. Preto sa sťažovateľ domáha od žalovaných vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nadobudol pozemok, na ktorom je elektrická prípojka   uložená   bez   akýchkoľvek   tiarch   a   vecných   bremien,   pričom   to   vyplýva   aj   z predloženého LV č.... v kat. úz. P.“.

V súvislosti s touto vecou poukazuje sťažovateľ aj na judikatúru v Českej republike (rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   z   21.   novembra   2000   sp.   zn. 22 Cdo 1627/1999, 27. apríla 2004 sp. zn. 22 Cdo 2612/200 a z 9. októbra 2000 sp. zn. 22 Cdo 1997/2000).

Sťažovateľ tiež uviedol, že «má v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 OZ právo na ochranu   proti   tomu,   kto   do   jeho   vlastníckeho   práva   neoprávnene   zasahuje.   Spôsob realizácie tejto ochrany je vyjadrený napríklad v § 135c OZ, ale aj v § 451 OZ...

Všeobecný súd však zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého - všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.

K   zásahu   do   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   súdom   v zmysle článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia iba z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, pričom nerešpektoval základné zásady OZ, v zmysle ktorých   uplatnenie   práva   priznaného   zákonom   nemôže   samo   o   sebe   vyvolať   rozpor   s dobrými mravmi...

Obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv. Jedno miesto medzi nimi zaujíma právo s vecou nakladať (ius disponendi), alebo oprávnenie vlastníka určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, požičať a taktiež prenajať. Dispozičné právo vlastnícke je možné výnimočne obmedzovať na základe zákona, viacmenej takéto obmedzenie sa musí vzťahovať rovnakým spôsobom na všetkých vlastníkov. Úvaha súdu musí byť v každom konkrétnom prípade podložená konkrétnymi zisteniami, ktoré odvodzujú záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi, a to i s prihliadnutím na strane oprávneného (vlastníka).   Rozpor výkonu vlastníckeho práva s dobrými mravmi   pripadá výnimočne do úvahy, pokiaľ vážne poškodzuje užívateľa veci tým, že sa dotýka jeho zvlášť významného záujmu, hoci vlastníkovi neprinesie odpovedajúci prospech.

Za zneužitie výkonu práva, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, je možné považovať iba také jednanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi, vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu, (rozsudok NS ČR,   sp. zn.   22 Cdo 1265/2007 zo dňa 03. 01. 2008)...

Postupom   všeobecného   súdu   sa   však   žalovaným   dostalo   maximálnej   ochrany   a neodôvodneného   zvýhodnenia   oproti   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi   nehnuteľnosti.   Inými slovami, podľa všeobecného súdu sú žalovaní fakticky oprávnení predmetný pozemok vo vlastníctve   sťažovateľa   naďalej   užívať   bez   právneho   dôvodu,   po   dobu   neurčitú   a   bez poskytnutia primeranej náhrady.

Sťažovateľ poukazuje aj na uznesenie NS Slovenskej republiky, sp. zn.: 5 Cdo 8/2009 zo dňa 13. 11. 2009, ktorý v totožnej právnej veci, a to užívania cudzej veci bez právneho dôvodu (na pozemku žalobcu sa nachádza cestná komunikácia)...

...   je   nepochybné,   že   sťažovateľ   nemohol   realizovať   svoje   vlastnícke   právo   a disponovať   so   svojim   majetkom   na   úkor   žalovaných,   ktorí   majú   na   spornom   pozemku elektrickú prípojku...

Porušovateľ   nedal   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   otázku,   ako   vec   právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné odmietnutie nároku žalobcu, s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi“. Účinky takej interpretácie, ktorá popiera právo vlastniť majetok, ktorý sťažovateľ nadobudol v súlade so zákonom,   nie sú zlučiteľné s právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Pohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

Po   zhrnutí   vyššie   uvedených   skutočností   je   nepochybné,   že   v   prejednávanej   veci došlo zo strany všeobecného súdu k porušeniu práva sťažovateľa, zakotveného v ust. § 123 OZ, podľa ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, ďalej k porušeniu ust. § 124 OZ, podľa ktorého všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana. Porušenie týchto ustanovení občianskeho zákonníka má potom vo svojom dôsledku porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa zakotveného v čl. 20 Ústavy SR ako aj v čl. 11 ods. 1 listiny... a rovnako tak porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 36 listiny. Arbitrárnym postupom zo strany porušovateľa došlo zároveň aj k zásahu do princípu právnej istoty...

Všeobecný súd - interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý nie je možné   aprobovať.   V   dôsledku   tejto   interpretácie   a   aplikácie   sa   jeho   rozhodnutie   stalo rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba za náhradu a ústavným právom na spravodlivý proces. Tak flagrantné porušenia zo strany všeobecného súdu, je nutné považovať za svojvôľu».

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... a podľa článku 11 ods.   1 Listiny...,   základné právo na súdnu   ochranu podľa článku   46   ods.   1 Ústavy... a podľa článku 36 ods. 1 Listiny..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu..., rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 13/2011 zo dňa 08. 06. 2011, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. 06. 2011, sp. zn. 3 Co 13/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P trovy konania vo výške 305,86 €..., v prospech JUDr. J. G..., vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. I. ÚS 27/04, II. ÚS 389/09 a III. ÚS 13/2010).

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa najprv preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 13/2011 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 95/2009 z 18. októbra 2010, a porušenie sťažovateľových práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 230/08).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   k   porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV.   ÚS   279/05,   IV.   ÚS   337/04).   V   prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o   odmietnutie spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny. Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné   právo   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 13/2011 z 8. júna 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 95/2009 z 18. októbra 2010, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie peňažnej sumy s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia.   Okresný   súd   konštatoval,   že   žalobca   je   vlastníkom   parcely,   na   ktorej   sa nachádza elektrická prípojka, ktorá slúži žalovaným na napojenie polyfunkčného objektu a túto   parcelu „nadobudol   na   základe   kúpnej   zmluvy   uzavretej   dňa   08.   01.   2007   od predávajúcej M. J. Žalovaní sú vlastníkmi susediacich nehnuteľností... Elektrická prípojka na tomto mieste bola uložená na základe súhlasu vlastníčky M. J., pričom súhlas bol daný v prospech vlastníkov parcely..., nie teda vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Dňa 27. 05. 2004 M. J. uzavrela so žalovanými v 1. a 2. rade dohodu o tom, že strpela uloženie elektrickej prípojky cez svoj pozemok... za čo jej Ing. M. H. s manželkou jednorázovo zaplatili sumu 14   000   Sk.   M.   J.   bola   v   konaní   vypočutá   ako   svedkyňa   a   potvrdila,   že   za   uloženie elektrickej prípojky jej bola vyplatená jednorazová suma, ktorou bolo zaplatené užívanie pozemku po celú dobu, kedy prípojka bude uložená.“.

S poukazom na ustanovenie § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka prvostupňový súd   na   záver   uzavrel,   že   v   danom   prípade   prípojka   na   danej   parcele   nebola   uložená protiprávne, bola tam uložená na základe súhlasu vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti M. J. a „uloženie elektrickej prípojky a ani ďalšie pretrvávanie tohto stavu nie je pre žalovaných plnením   bez   právneho   dôvodu...   Dohoda   o   strpení   uloženia   elektrickej   prípojky   podľa názoru súdu je právnou skutočnosťou, ktorá zakladá oprávnenie pre žalovaných užívať časť pozemku, na ktorom je uložená elektrická prípojka, pričom nejde o užívanie bezplatné, lebo žalovaní za užívanie pozemku jednorázovo zaplatili a žalobca ako právny nástupca M. J., ktorá túto dohodu uzatvorila je ňou taktiež viazaný a nemôže od žalovaných vymáhať ďalšie plnenie...“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol, že „samotný súhlas s uložením elektrickej prípojky ešte nie je dohodou smerujúcou k zriadeniu vecného bremena“ a ako nový vlastník nie je touto dohodou viazaný. Tvrdil, že „žalovaní by   boli   oprávnení   bezplatne   pozemok   užívať,   teraz   vo   vlastníctve   žalobcu,   uložením elektrickej prípojky iba vtedy, pokiaľ by im svedčilo právo vecné, ktoré by bolo zapísané v katastri nehnuteľnosti v súlade so zákonom č. 162/1995 Z. z.“.

Tvrdil,   že   ako nový   vlastník   nadobudol   pozemok   bez tiarch   a vecných   bremien, a preto má nárok nielen na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale môže sa domáhať aj „odstránenia uloženej elektrickej prípojky“.

V   súvislosti   s   napadnutým   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľ namietal   nesprávnosť   právneho   názoru   krajského   súdu,   ktorý   zamietol   žalobu   iba   s odkazom na „rozpor s dobrými mravmi“ a vec právne vôbec neposudzoval, čo malo v konečnom dôsledku spôsobiť porušenie ním označených práv.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu prechádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Konštatoval, že okresný súd vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil z nich aj správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Krajský súd rozobral skutkové a právne otázky daného sporu na strane 4 až 6 svojho rozhodnutia a podľa názoru ústavného súdu krajský súd v tejto súvislosti neponechal nepovšimnutú žiadnu podstatnú argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní. V časti odôvodnenia svojho rozhodnutia navyše iba zvýraznil i vplyv času a okolností nadobudnutia pozemku sťažovateľom na posúdenie nároku sťažovateľa z hľadiska jeho súladu s dobrými mravmi.

Nie je teda pravdou to, že krajský súd rozhodol iba s odkazom na § 3 Občianskeho zákonníka, ale svoje rozhodnutie oprel aj o ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka, pričom   dostatočne   ozrejmil   dôvody,   prečo   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   keď uviedol: «Ako vyplýva z obsahu spisu o prípad vydania bezdôvodného obohatenia by v prejednávanej veci išlo vtedy, ak by proti vôli žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu došlo k tomu, že žalobca fakticky poskytol žalovaným plnenie (po určitý čas bol donútený strpieť uloženie elektrickej prípojky cez svoj pozemok) bez akéhokoľvek právneho podkladu (bez   právneho   titulu)   a   bez   toho,   žeby   mu   za   ním   poskytované   plnenie   bola   zaplatená náhrada. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Zo spisu totiž nepochybne vyplýva, že právna predchodkyňa žalobcu M. J. ako vlastnícka pozemku parcely č. 1518/1 súhlasila s uložením elektrickej prípojky cez svoj pozemok parcelu... v dĺžke cca 50 m... a tento súhlas udelila v prospech vlastníkov pozemkov parcely č.... (č. 1. 6 spisu). Zároveň M. J. uzavrela so žalovaným v 1. a 2. rade ako podielovými spoluvlastníkmi pozemku parcely č. 1482/1 dohodu o odplate 14 000 Sk za strpenie uloženia elektrickej prípojky (č. 1. 7 spisu). Právna predchodkyňa žalobcu M. J. vo svojej výpovedi pred súdom potvrdila, že súhlasila, aby žalovaní   v   1.   a   2.   rade   cez   jej   pozemok   uložili   elektrickú   prípojku   za   náhradu.   Od žalovaných v 1. a 2. rade skutočne aj prijala plnenie 14 000 Sk, pričom išlo o platbu jednorazovú s tým, že „žalovaní tak zaplatili za užívanie pozemku parcely č. 1518/1 po celú dobu, kedy tam bude prípojka uložená“ (viď výpoveď svedkyne M. J. č. 1. 71 spisu). Žalobca pozemok, na ktorom je uložená elektrická prípojka nadobudol do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08. 01. 2007 s M. J. Žalobca ako právny nástupca M. J., ktorá so žalovanými uzatvorila dohodu o odplate za strpenie uloženia elektrickej prípojky v roku 2004 je touto dohodou viazaný a nemôže preto od žalovaných vymáhať ďalšie plnenie. Naviac, ak plnenie žiada za obdobie od 09. 04. 2007 do 09. 04. 2009, t. j. hneď po 3 mesiacoch od doby, kedy pozemok nadobudol kúpou».

K tomu krajský súd tiež podrobne uviedol, prečo bolo dôvodné zamietnutie žaloby aj s poukazom na aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda z dôvodu, že nárok uplatnený žalobcom je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru ústavného súdu   krajský súd zhodnotil správne celkové okolnosti prípadu a jeho postup považuje za legálny a zrozumiteľný.

Na záver svojho rozhodnutia krajský súd tiež uviedol, že má ten istý   názor ako sťažovateľ, a to «„že súhlas s uložením elektrickej prípojky a dohoda o odplate za strpenie uloženia   elektrickej   prípojky   nie   je   dohodou   smerujúcou   k   zriadeniu   vecného   bremena podľa ust. § 151o Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd zároveň zdôrazňuje, že žalobca   sa   v   predmetnom   konaní   nedomáhal   odstránenia   elektrickej   prípojky,   resp.   jej prikázania do jeho vlastníctva. Nedomáhal sa ani tretieho spôsobu inak usporiadať pomery medzi   vlastníkom   pozemku   a   vlastníkmi   elektrickej   prípojky   postupom   podľa   §   135c Občianskeho zákonníka. Žalobca aj v odvolaní uvádza, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

Z rozhodovacej činnosti súdu je totiž známe, že žalobca, ktorý od M. J. nadobudol pozemky zapísané na LV č...., k. ú. P. kúpou, hneď po ich nadobudnutí, keďže išlo prevažne o zastavené pozemky, začal uplatňovať finančné nároky voči rôznym subjektom majúcim napríklad stavby na zakúpených nehnuteľnostiach. Bolo by preto v rozpore so zásadou dobrých mravov v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je výkladovým pravidlom pri posudzovaní práv a povinností, aby žalobca ako nový vlastník pozemku, na ktorom je uložená elektrická prípojka, a ktorý získal tento pozemok za nízku kúpnu cenu (201/m2),   mal   by   mať   nárok   aj   na   finančnú   náhradu.   Za   daného   stavu   bolo   by   aj nespravodlivé poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu spočívajúcu v priznaní bezdôvodného obohatenia.

Na záver je potrebné ešte zdôrazniť, že žalobca sa v predmetnom konaní nedomáhal vyporiadania   vzťahu   medzi   ním   ako   vlastníkom   pozemku   a   žalovanými   ako   vlastníkmi elektrickej prípojky podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Pretože súd je návrhom účastníkov viazaný (§ 153 ods. 2 O. s. p.) a žalobca sa v predmetnom konaní domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nemohol súd prekročiť návrh žalobcu. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny».

Predmetné (sťažnosťou   napadnuté) rozhodnutie obsahuje podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. I. ÚS 346/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, v ktorej poukazuje na judikatúru najvyšších súdov   v   Českej   republike   a   Slovenskej   republike,   ústavný   súd   konštatuje,   že   je   tiež neopodstatnená, pretože v týchto spomínaných prípadoch išlo o posudzovanie odlišných právnych nárokov, ako tomu bolo v okolnostiach prípadu vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   13/2011   z   8.   júna   2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).

2.   Ten   istý   právny   záver   zaujal   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie namietal iba z dôvodu nimi tvrdených svojvoľných a arbitrárnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, pretože podľa jeho názoru nepochybne mal nárok na vydanie bezdôvodného   obohatenia „v   zmysle   ustanovenia   §   126   ods.   1   OZ...   a   všeobecný   súd zamietnutím   žaloby   iba   z   dôvodu   rozporu   s   dobrými   mravmi   svojvoľne   odoprel sťažovateľovi základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru... a teda jeho postupom bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   pokojné   užívanie   majetku   v   zmysle   prvého   - všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru“.

K   tomu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (čl.   11   ods.   1   listiny   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny i práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   by bolo teda   možné uvažovať len   vtedy,   ak by zo strany všeobecného   súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07), čo však nie je prípad sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny   a   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 13/2011 z 8. júna 2011 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 236/2010, I. ÚS 275/2010 a IV. ÚS 190/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011