znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 425/08-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   16.   decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania ako žalobca vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 7 C 73/00.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„OS   Bratislava   I   nebol   schopný   vytýčiť   termín   pojednávania   od   podania   žaloby v roku 2000. Čím zjavne porušuje základné právo sťažovateľa garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Medzinárodného dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná. Súčasne je marené aj právo garantované čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu ochranu, Ústavy SR. Vo   veci   už   raz   Ústavný   súd SR   rozhodol   v konaní III.   ÚS   338/04 ale OS   BA   I je neúnavný porušovateľ základných práv...

Sťažovateľ pripája uznesenie nadriadeného súdu Krajský súd Bratislava v konaní 3 Co/360/05-97, ktorý sťažovateľa oslobodil od súdnych poplatkov v čase, keď ešte dostával DÁVKY V NÚDZI. Keďže u sťažovateľa nedošlo k zlepšeniu finančných pomerov, uznesenie platí - sťažovateľ má byť oslobodený od súdnych poplatkov, a súd má konať.“

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„II.A. Okresný súd Bratislava I v konaní 7 C/73/2000 je nečinný a porušuje základné práva MUDr. D. B. garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.B. Okresný   súd   Bratislava   I je   povinný   zaplatiť   MUDr.   D.   B.   primerané zadosťučinenie vo výške 500.000.- Sk v lehote 15 dní od doručenia Nálezu ÚS SR. V prípade nezaplatenia   je   OS   BA   I   povinný   zaplatiť   úroky   z omeškania   vo   výške   17,6 %   od   dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

II.C. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť trovy advokáta, Ústavného súdu, v lehote 15 dní.

II.D. Okresný   súd   Bratislava I   je   povinný   konať   bez   ďalších   obštrukcií, protizákonnosti a bezodkladne.

II.E. Okresný súd Bratislava I je povinný konať vo všetkých veciach sťažovateľa bezodkladne,   aby   tým   naplnil   rozsudky   Európskeho   súdu   č. 46844/99   a   č. 57678/00, čo znamená konania bez pokračujúcich prieťahov, spravodlivé konania bez porušovania základných práv sťažovateľa raz a navždy!!!!!

II.F. V prípadoch nedodržania nariadenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, môže sťažovateľ MUDr. D. B. žiadať násobky sumy 500.000.- Sk, násobenej počtom rokov prieťahov.“

Sťažovateľ žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa bolo namietané porušenie jeho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, ku ktorému   malo dôjsť   v dôsledku   nečinnosti,   resp.   zbytočných   prieťahov spôsobených postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 7 C 73/00-126 zo 17. apríla 2008 posudzované konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, pričom sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie 30. apríla 2008 (odvolanie sťažovateľa je súčasťou   príloh   k sťažnosti).   Sťažnosť sťažovateľa   bola ústavnému súdu doručená 3. júla 2008.

Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo už v čase uplatnenia ochrany označených   práv   sťažovateľom   prostredníctvom   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   zastavené.   Napriek   skutočnosti,   že   v čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, keďže sťažovateľ sa odvolal, je nepochybné, že k namietanému porušovaniu sťažovateľom označených práv už nemohlo dochádzať,   keďže   okresný   súd   v dôsledku   rozhodnutia   o zastavení   konania nemohol vo veci konať, to znamená, že v čase podania sťažnosti vec už nebola v jeho dispozícii,   ale   v dôsledku   podaného   odvolania   v dispozícii   odvolacieho   súdu,   a   preto v danom čase už okresný súd nemohol žiadnym relevantným konaním ovplyvňovať priebeh konania,   resp.   spôsobovať   zbytočné   prieťahy   v ňom   (napr.   IV. ÚS 188/03,   II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd v nadväznosti na to podotýka, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľ mohol brániť (do zastavenia konania uznesením okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   podania   sťažnosti   sťažovateľa ústavnému súdu, t. j. 3. júla 2008, už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom. Tento   stav   viedol   ústavný   súd so zreteľom   na podstatu   a účel   základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) k záveru, že sťažnosť podaná proti postupu okresnému súdu je v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z   tohto   dôvodu   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z obsahu sťažnosti je zrejme, že zjavným skutkovým základom sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sú namietané   prieťahy,   resp.   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C 73/00.

Ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu okresný súd vo veci nekonal (nemohol meritórne vo veci konať a rozhodnúť), a to v dôsledku jeho uznesenia o zastavení konania, a preto ani nemohol   porušiť   základné právo   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   v súvislosti   s tvrdenými zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní považoval za zjavne   neopodstatnenú   a   odmietol   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde už pri jej predbežnom prerokovaní. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   7 C 73/00-126   zo   17. apríla 2008 o zastavení konania mal k dispozícii riadny opravný prostriedok - odvolanie, a vzhľadom na princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať len v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné   súdy,   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   v uvedenej   časti   treba   odmietnuť aj pre nedostatok jeho právomoci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu, aby rozhodoval   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008