znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 424/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,Rastislavova   68,   Košice,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Daniel   Blyšťan,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základnéhopráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom   a uznesením   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn.   3   Er   1016/2010z 18. apríla 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 116/2011z 25. októbra   2011   a   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 4 Oboer 351/2014 zo 25. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnostiúčastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)postupom a uznesením   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 3 Er 1016/2010 z 18. apríla 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove(ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   CoE   116/2011   z 25. októbra   2011   a   postupoma uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Oboer 351/2014 z 25. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickou osoboupodnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva,   uzavrela   s   fyzickou   osobou   (povinným)   poistnúzmluvu obsahujúcu tzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s toutopoistnou   zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom.   Sťažovateľka   si   následnepred rozhodcovským   súdom   uplatnila   svoje   nároky   proti   povinnému,   ktoré   jej   bolipriznané rozhodcovským   rozsudkom   (rozsudkom   Arbitrážneho   súdu   Košice   sp.   zn.2 C 694/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžnépoistné   v   sume   19,94   €   s   úrokom   z   omeškania   a   trovy   rozhodcovského   konania).Sťažovateľka zdôraznila, že povinný vlastnoručne podpísal osobitné zmluvné dojednaniak poistnej zmluve, v ktorých bola osobitne a oddelene od textu všeobecných zmluvnýchpodmienok či samotnej poistnej zmluvy písomne dohodnutá rozhodcovská doložka. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnomsúde   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie.   Exekučným   titulom   bolrozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice. Okresný súd uznesením žiadosť súdnehoexekútora zamietol bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmal rozhodcovskýspis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, a bez toho,aby vykonanie exekúcie namietal povinný.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu, avšak opätovne bez toho,aby vo veci vykonal pojednávanie, a bez toho, aby riadne zohľadnil konkrétne skutkovéokolnosti veci.

Sťažovateľka   podala proti uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie z dôvodu   odňatiamožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktoré najvyšší súd uznesením odmietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, alenanovo   konštruoval   skutkový   stav,   pričom   k   ním   získaným   listinným   dôkazom   sasťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť.   Okresný   súd   tak   vykonal   kontrolu   postupurozhodcovského   súdu   a   dospel   k   opačným   právnym   záverom.   Takýto   postup   je   podľasťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúrunajvyššieho súdu (napr. sp. zn. 4 Oboer 299/2013) a ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia(napr. II. ÚS 499/2012), v ktorom ústavný súd v obdobnej veci sťažnosť sťažovateľky prijalna ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Sťažovateľka podrobne opisujúc v sťažnosti závery jednotlivých všeobecných súdovvyjadruje s nimi nesúhlas a tvrdí, že ich postup bol v rozpore najmä s judikatúrou Súdnehodvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“),   napr.   uvádza   rozhodnutie   C   472/11„Csipai“, kde je jasne uvedené, že „akonáhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok   skutkových   a   právnych   zistení,   aby   mohol   podmienku   v   zmluve   vyhlásiť za neprijateľnú, je povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im kontradiktórne konať vo veci“.

Sťažovateľka   tiež   uvádza   judikát   Súdneho   dvora   C 478/99   Komisia   vs.   Švédskekráľovstvo, kde «je principiálne vyložený názor ESD na implementáciu prílohy ku smernici do vnútroštátneho zákonodarstva členských štátov, kde odobril názor Švédska, že príloha nemá ten význam ako nejaký „black list“ vždy zakázaných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ako sa to najmä z pohľadu rozsudkov našich súdov opierajúcich sa o § 53 ods. 4 písm.   r)   OZ   najčastejšie   stáva),   lebo   by   došlo   ku   popretiu   samotného   zmyslu   a   účelu smernice obsiahnutého najmä v čl. 3,4 - 7 - k ich neprincipiálnemu redukovaniu».

Sťažovateľka poukazuje na možnosť nesprávnej aplikácie rozhodnutia Súdneho dvoraC   40/08   „ASTURCOM“   v   súvislosti   so   smernicou   Rady   č.   93/13/EHS   o   nekalýchpodmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   keď   za   kľúčový   podľa   názoru   sťažovateľkyopierajúci   sa   o   prácu „prof.   Jána   Mazáka   Výber   súdnych   rozhodnutí   ESD“ nemožnopovažovať len samotné znenie výroku rozsudku, ale je potrebné vziať do úvahy aj jehoodôvodnenie a skutkové okolnosti prípadu.

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   napadnutými   rozhodnutiamivšeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, keďže v ich dôsledku jej zákonný nárok na úhradu dlžného poistného, ako ajďalšie nároky proti povinnému sa stali súdne nevymožiteľné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že označeným postupom a uzneseniami okresného súdu, krajského súdua najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1dodatkového   protokolu,   aby   označené   uznesenia   okresného   súdu,   krajského   súdua najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia.II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkakonania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupoma uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   1016/2010   z 18.   apríla   2011,   postupoma uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   CoE   116/2011   z 25. októbra   2011   a postupoma uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Oboer 351/2014 zo 25. novembra 2014.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarityvyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý   limituje   hranice   právomoci   ústavnéhosúdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možnodomáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie postupu   a   rozhodnutia   okresného   súdu   bolv prvom   rade   povolaný   krajský   (druhostupňový)   súd,   ktorého   právomoc   predchádzaprávomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej protiuvedenému postupu a uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutéhouznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   ako   procesneneprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde považoval v tomto prípade za zachovanú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach(napr. sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 28. februára2013,   sp.   zn.   III. ÚS   433/2013   z 10.   septembra   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   455/2013z 26. septembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 22. januára 2014, sp. zn. I. ÚS 41/2014z 29. januára   2014,   sp. zn. II. ÚS 389/2014   z 23.   júla   2014,   sp.   zn.   II. ÚS 816/2014z 26. novembra   2014,   sp. zn.   III.   ÚS   702/2014   a iných)   podrobne   analyzoval   dôvodyzjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   ktorými   napádala   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami   odvolacích   súdov,   ktorými   boli   potvrdenéuznesenia   prvostupňových   súdov   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok, na podklade ktoréhomala   byť   exekúcia   vedená,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom   z dôvodu,   žerozhodcovskú   doložku   si   povinná   individuálne   nevyjednala,   resp.   uzneseniaprvostupňových súdov o zastavení exekúcie, preto v okolnostiach posudzovaného prípadunepovažoval za účelné tieto duplicitne citovať a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V danom prípade krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uzneseniaokrem iného uviedol:

«Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinným uzavreli poistnú zmluvu,   pričom   v   tomto   právnom   vzťahu   povinný   vystupoval   ako   fyzická   osoba,   ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej   činnosti, teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy

-1.3.2007, § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa - „Prvý zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi účastníkmi išlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky a preto súdna kontrola je nedôvodná. Tiež uviedol, že pokiaľ by povinný rozhodcovskú doložku nepodpísal, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok Všeobecných poistných podmienok a teda na poistný vzťah. Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   predmetná   rozhodcovská   doložka   nebola individuálne   vyjednaná,   (viď   odôvodnenie   nižšie).   Napriek   tomu   odvolací   súd   nemohol nebrať do úvahy dôležité skutočnosti, ktoré aj pri prípadnom, individuálnom vyjednaní nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.

Spotrebiteľské   zmluvy   nesmú   obsahovať   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka (2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia (§ 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v žnem platnom ku dňu uzavretia zmluvy 15. 5. 2007).

Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca postupne precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach, Štandardné zmluvy, str. 166 „nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS“). Tak sa novelou   Občianskeho   zákonníka   s   účinnosťou   od   1.1.2008   rozšírili   výnimky   zo   súdnej kontroly aj   na podmienky,   ktoré boli individuálne   dojednané (§   53 ods.   1 in fine   OZ v platnom znení).

Je   zrejmé,   že   v   čase   uzavretia   zmluvy   sa   výnimka   zo   súdnej   kontroly   nekalých podmienok týkala predmetu plnenia a ceny plnenia, nie teda individuálne vyjednaných podmienok. Z uvedeného je preto právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.

Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice a ako keby sa žiadal výklad v zmysle smernice a vylúčenie zo súdnej kontroly zmluvnej podmienky, ktorá bola individuálne vyjednaná.

V   tomto   smere   odvolací   súd   rešpektujúc   práve   eurokonformný   výklad   smernice nemohol nebrať zreteľ na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať   najprísnejšie   opatrenia   kompatibilné   so   zmluvou   v   oblasti   obsiahnutej   touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“.

Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že by sa neprípustné rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica (hlavný predmet plnenia, cena a individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho dvora Európskej únie vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny dvor riešil práve výklad výnimky zo smernice týkajúcej sa ceny plnenia. Cena plnenia je pritom výsledkom individuálneho jednania. Súdny dvor judikoval, že „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom   zmysle,   že   nebránia   takej   vnútroštátnej   právnej   úprave,   akou   je   právna   úprava dotknutá vo veci   samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej   povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami Či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku S smernice 93/13, podľa ktorého Členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu   úpravu   umožňujúcu   súdne   preskúmanie nekalej   povahy   zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne“.

Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   rešpektujúc   eurokonformný   výklad   smernice podrobil súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Pritom tak, ako už vyššie spomína, nepovažuje rozhodcovskú doložku za nedojednanú v režime štandardných formulárových podmienok   alebo   inými   slovami   povedané   nepovažuje   ju   za   spotrebiteľom   individuálne vyjednanú.

V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti - „Rozhodcovské konanie“.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ   si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne vyjednanom rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv. neprijateľných   zmluvných   podmienok.   Takýto   postup   dodávateľa   predstavuje   nekalú obchodnú praktiku (pórov. § 8 ods. 4 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

Oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie, resp. že by si povinná vymieňovala rozhodcovské konanie. Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti ust. § 90 ods. 3 zák. č. 49272009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť modus vivendi, ak chce docieliť arbitrážny proces   pre   prípad   sporu   so   spotrebiteľom   (pred   ponukou   rozhodcovskej   zmluvy   banka vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského inštitútu) a keď tomu tak rozumie, tak akceptovať prípadný návrh arbitrážneho konania.

Inštitút   individuálne   dohodnutej   podmienky   je   treba   vykladať   v   súlade   s   cieľom smernice,   podľa   ktorej   sa   podmienka   nepovažuje   za   individuálne   dohodnutú,   ak   bola navrhnutá   vopred   a   spotrebiteľ   preto   nebol   schopný   ovplyvniť   podstatu   podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (51. 3 ods. 2 smernice). Spotrebiteľ, ak si niečo želá, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce nejaký vzťah individuálne vyjednať. Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide zjavne o sofistikované docielenie stavu, ktorý má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly Takéto správanie sa dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú   obchodnú   praktiku   v   zmysle   cieľov   Smernice   2005/29   „o   nekalých   obchodných praktikách“, čl. 5 a nasl. Len sotva by odvolací súd uveril, že dodávateľ poistnej služby už vopred   predvídal,   že   spotrebiteľ   si   bude   vyžadovať   rozhodcovské   konanie,   a   preto rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok. Odvolací   súd   považoval   za   nevierohodnú   odvolaciu   námietku   o   individuálnom vyjednávaní   (vyžadovaní,   podmieňovaní)   rozhodcovskej   doložky   zo   strany   spotrebiteľa, o pravidlách   postupu   ktorého,   zdá   sa,   nemá   ani   tušenia.   Oprávnený   nemôže   očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie. Exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv povinného v zmysle tak judikatúry Súdneho   dvora   Európskej   únie   (Oceano   Grupo   Editorial,   Asturcom,   Mostaza   Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EÚ Charty základných práv Európskej únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej   kvality   života   a   ochrany   hospodárskych   záujmov   spotrebiteľov   (čl.   169   Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie).   V   predmetnej   veci   napr.   trovy   rozhodcu   prevyšujú niekoľkonásobne   vymáhanú   istinu   pohľadávky   (pohľadávka   19,94   €,   trovy   spojené s rozhodcom   230   €).   Už   len   táto   skutočnosť   indikuje   neprimeranosti   spochybneného arbitrážneho procesu.

O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach súdny dvor (porov. rozsudok súdneho dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25). Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   odôvodnením   zo   strany   prvostupňového   súdu,   že v predmetnej   zmluve   ide   o   neprijateľnú   rozhodcovskú   doložku,   podľa   ktorej   spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods.   4   písm.   r/   OZ   bolo   do   Občianskeho   zákonníka   zapracované   až   od   1.   1.   2008, t. j. po uzavretí   zmluvy.   Rozhodcovskú   doložku   dohodnutú   za   daných   okolností   však považuje   odvolací   súd   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   podľa   generálnej   klauzuly upravenej v § 53 ods. 1 OZ (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 OZ). Rozhodcovská doložka spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený v odvolaní namieta, že arbitrážny rozsudok sp. zn. 2C/1820/2009, ktorý je exekučným titulom, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti.

K   tejto   odvolacej   námietke   oprávneného   odvolací   súd   uvádza,   že   materiálna právoplatnosť   je   síce   veľmi   dôležitou   vlastnosťou   súdneho   rozhodnutia,   pretože   súvisí s dôležitým   princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim   z   právoplatne   rozhodnutej   veci (iudicata).   Treba   však   povedať   aj   to,   že   sám   zákon   počíta   s   prelomením   materiálnej právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu. Napríklad súd nie je viazaný podľa § 135 ods. 1   O.   s.   p.   rozhodnutím   priestupkového   orgánu   v   blokovom   konaní,   ďalej pri mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod.

Zákonodarca   výslovne   upravil   prelomenie   materiálnej   právoplatnosti rozhodcovského   rozsudku   v § 45   Zákona o   rozhodcovskom konaní   a aj   v tejto   otázke odvolací   súd   odkazuje   na   prvostupňové   rozhodnutie.   Nie   je   akceptovateľný   názor,   že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového súdu bol založený na existencii   zákonného ustanovenia,   ktoré dokonca bez návrhu   ukladá povinnosť   súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona o   rozhodcovskom   konaní).   Je   treba   zdôrazniť,   že   Európska   únia   vzhľadom   na   význam ochrany   spotrebiteľa   v   záujme   vyššej   kvality   života   ľudí   podporuje   v   rozhodcovských veciach   zbavenie   účinku   rozhodcovského   rozsudku   v   záujme   dosiahnutia   ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní   nenamietal   rozhodcovskú   doložku   (rozsudok   Súdneho   dvora   Oceano   grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM, tiež uznesenie POHOTOVOSŤ/Korčkovská C 76/10).

Pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať dokazovanie, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 60/04, k tomu odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR vychádzalo z iných okolností. Oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súď rozhodnúť na základe listinných dôkazov. Postupom   exekučného   súdu,   ktorý   rozhodol   len   na   základe   listinných   dôkazov,   nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom   na   uzavretie   zmluvy   pred   tým,   ako   došlo   k   rozšíreniu   neprijateľných podmienok v tzv. čiernom zozname v § 53 ods. 4 OZ, odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami poznamenáva ďalšie relevantné skutočnosti.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok   v   §   53   ods.   4   OZ   upravil   postupne   viacerými   novelami   až   po   uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. súčinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly.   Zároveň   sa   však   umožnilo   členským   štátom   prekročiť   rámec   smernice,   čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica „Členské   štáty   môžu   prijať   alebo   si   ponechať   najprísnejšie   opatrenia   kompatibilné   so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, čl. 8 smernice.

Kým   smernica   vychádza   zo   vzorového   okruhu   nekalých   klauzúl,   slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo „najmä“ v   §   53   ods.   4   OZ).   To   znamená,   že   súdu   nič   nebráni   judikovať   neprijateľnú   zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (či. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude   len   pri   individuálne   vyjednanej   rozhodcovskej   zmluve   zo   strany   spotrebiteľa.. Pre porovnanie   podľa   rakúskej   právnej   úpravy   predstavuje   formulárová   rozhodcovská doložka neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu. Rakúsko má v spotrebiteľskej zmluve v zásade zakázanú rozhodcovskú doložku (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk. zák. č. 140/1979 (viď tiež odôvodnenie k § 617 rakúskeho procesného kódexu, spolkový zákonník I č. 7/2006, publikácia Dr. Paula Oberhammera „Ennvurf eirtes neuen Schiedsverfahrensrecht“). Za   neprijateľnú   podmienku   sa   považuje   podmienka,   ktorá   1.   je   obsiahnutá v štandardnej   formulárovej   zmluve,   2.   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa.

A   tomuto   postupu   teda   judikovaniu   nad   rámec   smernice   a   čierneho   zoznamu neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 4 OZ) zodpovedá aj uznesenie prvostupňového súdu, ktorý   posúdil   rozhodcovskú   doložku   ako   neprijateľnú   z   dôvodu   nepriaznivejšieho procesného poriadku rozhodcu oproti Občianskemu súdnemu poriadku (lehota na odpor len 5 dní, neprimeraná výška trov konania).

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky pre nepriaznivejší procesný poriadok. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ).

V   rámci   podmienok   uvedených   v   čiernom   zozname   (§   53   ods.   4   OZ)   najviac problémovej doložke zodpovedá de lége lata podmienka pod písm. r/ „...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa (porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom: http:/Avmv. lexforun. sk/247 Kristián Csach: „Takže otázne je, ako by som posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali: 1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).

2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať

3.   Dodávateľ   by   inicioval   konanie   na   súde   -   OK   súd   môže   konať   Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4.   Dodávateľ   by   inicioval   konanie   na   RS   -   klauzula   je   neprijateľná,   ak   nie   je alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „ odsunul“ na iné bojisko. Na margo smernice odvolací súd poukazuje už na vyššie spomenutý názor, že ide o vzorový   zoznam,   a   preto   aj   keby   odporúčanie   pod   písm.   q/   smernica   neobsahovala, vlastne by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh neprijateľných podmienok ľubovoľne. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec   obsahuje   klauzulu   o   rozhodcovskej   doložke,   rovnako   je   irelevantné,   ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je nesprávny. Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presne znenie, ale pre poriadok odvolací súd na to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie vo viacerých jazykoch (CILFIT)...

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom   arbitráže,   ktorá   nie   je   upravená   právnymi   predpismi   a   kde   rozhodcovia pravdepodobne   nie   sú   povinní   aplikovať   príslušné   hmotné   právo   (Juraj   Gyarfas, http:/Avww.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,   nepochybne   tak   urobil   preto,   že   majú   vysokú   potenciu   spôsobiť   v   praxi nerovnováhu. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž, je treba mať na pozore v aplikačnej praxi súdov arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej nepodcenil. Na   margo   dôvodovej   správy   k   §   53   ods.   4   písm.   r/   OZ   odvolací   súd   považuje za potrebné ozrejmiť, že v dôvodovej správe sa uvádza, že „spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom   konaní   a   zmluvná   podmienka,   ktorá   by   mu   v   tom   bránila,   bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

Doložku   nie   je   možné   akceptovať,   ak   vyžadovala   od   spotrebiteľa   podrobiť   sa arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátny a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Odvolací súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal   konanie   pred   rozhodcom   a   pokiaľ   sa   tak   predsa   len   niekde   stalo,   ide s pravdepodobnosťou   hraničiacou   s   istotou   o   výnimočný   prípad.   Odvolací   súd   zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské   žaloby   podávajú   veritelia.   Naopak,   ak   niektorý   spotrebiteľ   výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje, že by niektorý spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, že by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho „sólo“ vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb; ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať mechanizmy, za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné podmienky a vyjadril obavu z porušenia ústavných práv.

K tejto odvolacej námietke už odvolací súd zaujal názor a judikatúra súdneho dvora podporuje   zakročenie   súdu   vrátane   exekučného   súdu   proti   neprijateľným   podmienkam v spotrebiteľských   zmluvách   (ASTURCOM,   OÉANO   GRUPO   EDITORIAL,   MOSTAZA CLARO   a   iné).   Proces   pred   rozhodcom   je   procesom   súkromnoprávnym   a   niet   dôvod neaplikovať princípy súkromného práva, ak zákon o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie KS v Prešove vo veci 6CoE 60/2011).

Zákon   explicitne   nekonfrontuje   navzájom   inštitút   dobrých   mravov   a   inštitút neprijateľnej   zmluvnej   podmienky.   Odvolací   súd   nezaznamenal   ani   v   judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere   v   neprospech   spotrebiteľa   ako   slabšej   zmluvnej   strany   v   právnom   vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 60/2011).

Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležité   zdôvodnil.   Odvolací   súd   nenašiel   žiadny   relevantný   dôvod   na   to,   aby   zvrátil judikovanie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu pre spotrebiteľa nevýhodnejších ustanovení   procesného   poriadku   arbitra   oproti   pravidlám   zakotveným   v   Občianskom súdnom poriadku, ktorý je viac v podvedomí bežných spotrebiteľov ako rokovací poriadok arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný rokovací poriadok. Prvostupňový   súd   rozhodol   správne   a   so   spresnením   a   doplnením   dôvodov v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu. Odvolací súd len na margo princípov, ktorých sa oprávnený dovoláva, poukazuje na predbežné   opatrenie   Okresného   súdu   Trenčín,   ktorým   bolo   oprávnenému   zakázané používať rozhodcovskú doložku (viď uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.1.2010 č.   k.   19Co/352/2009-682,   uznesenie   Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   2.11.   2009   č.   k. 11C/91/2009572.

Na margo odvolacej námietky o porušení ústavných práv odvolací súd poznamenáva, že nemožno očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo, ako sa to stalo aj v prípade predmetnej poistnej zmluvy. Vo veciach sťažnosti oprávneného odvolací súd poznamenáva, že ich ústavný súd vo viacerých prípadoch odmietol (porov. III. ÚS 188/2010, F/. ÚS 30/2010, IV. ÚS 286/2010, II. ÚS 417/2010 a ďalšie na stránke ústavného súdu).»

Preskúmaním označeného uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, žekrajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatnépre posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne   súladným   spôsobom,   jeho   úvahyvychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právneakceptovateľné.   Krajský súd   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia presvedčivoa náležite   odôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľkasvojím návrhom domáhala.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdusvojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným postupoma uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   námietku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   označeným   postupoma uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   osobitne   neodôvodnila   v zmysle   §   20   ods.   1zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   postupom   a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd z rovnakých dôvodov ako v prípade odvolacieho súdu odmietol sťažnosťaj v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označených práv uvedeným uznesenímnajvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky, pretože prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z § 237 OSP ani z § 239 OSP.

Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárnea nepreskúmateľné   a najvyššiemu   súdu   najmä   vytýka,   že   nenapravil   pochybenia   súdovnižších stupňov, o ktorých existencii je presvedčená.

Aj   preskúmaním   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   najvyšší   súd   sa   v konaní   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   dôslednezaoberal námietkami sťažovateľky, ktoré uplatnila už v odvolacom konaní, pričom tietoopätovne predniesla ako dôvody dovolania. Jasne a zreteľne uviedol, prečo rozhodnutiasúdov   nižších   stupňov   konajúcich   vo   veci   považoval   za   správne   a vydané   v súladeso zákonom.   Dotkol   sa   v podstate   všetkých   relevantných   namietaných   okolností,   avšaknezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci. Najvyšší súd uviedol,ktorými   zákonnými   ustanoveniami   príslušného   procesnoprávneho   predpisu   sapri posudzovaní   veci   sťažovateľky   spravoval   a ako   ich   aplikoval.   Jasne   a zrozumiteľneozrejmil, prečo považoval dovolanie sťažovateľky za také, ktorého prípustnosť nemožnovyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP. Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdupreskúmal aj z hľadiska prípadných nedostatkov predpokladaných ustanovením § 237 OSP,avšak   s negatívnym   výsledkom.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   žev rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že všeobecný súd musívykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlades účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstatya zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnychpredpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovanýmprávam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III. ÚS   271/05,III. ÚS 78/07, III. ÚS 212/2011). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochranypráv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkýmsúdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd považuje napadnutýpostup   najvyššieho   súdu,   ako   aj   jeho   uznesenie   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľkyz ústavného hľadiska za udržateľný, a keďže medzi nimi a námietkou porušenia základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   spočívajúceho   v absenciiprávne relevantného odôvodnenia v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015