znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 424/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   GARANT PARTNER legal, s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Martin Dočár, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného   v čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 58/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. januára 2014   doručená   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 58/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola doručená výzva Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 132/2012 z 21. marca 2013 na zaplatenie   peňažného   trestu   uloženého   mu   trestným   rozkazom   okresného   súdu sp. zn. 1 T 132/2012 z 28. novembra 2012, o existencii ktorého sťažovateľ, podľa jeho slov, nemal vedomosť a o ktorom sa dozvedel až 10. apríla 2013 nahliadnutím do predmetného trestného spisu okresného súdu. Zároveň zistil, že podpis na doklade o doručení rozhodnutia do vlastných rúk (doručenka) „nie je jeho vlastnoručným podpisom“, preto 17. apríla 2013 podal proti trestnému rozkazu odpor,   v ktorom tvrdil, „že v čase doručenia zásielky sa zdržiaval   mimo   miesta   doručovania   zásielky“,   ako   aj   to,   že   trestný   rozkaz „osobne neprevzal“.

Okresný súd uznesením č. k. 1 T 132/2012-142 z 5. júna 2013 odpor sťažovateľa odmietol   ako   oneskorene   podaný   vychádzajúc   z toho,   že   doručenie   trestného   rozkazu sťažovateľovi považoval za preukázané z výpovede poštovej doručovateľky. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   s odôvodnením,   že   okresný   súd   túto   výpoveď doručovateľky nesprávne interpretoval.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Tos   58/2013-161   zo   17.   júla   2013   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa s rozhodnutím krajského súdu nestotožnil, podal proti nemu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Tdo 61/2013 z 20. novembra 2013 odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku s odôvodnením, že sťažovateľ nevyužil včas svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok proti trestnému rozkazu okresného súdu z 28. novembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľa „Problémom, ktorý tu... nastal, je procesnoprávna otázka riadneho doručenia trestného rozkazu sťažovateľovi súdom prvého stupňa a s tým spojená otázka právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

... jediným dôkazom o údajnom doručení trestného rozkazu... je výpoveď poštovej doručovateľky. Napriek tomu, že poštová doručovateľka uviedla, že nevie a nepamätá si či dňa   13. 12. 2012   doručovala   zásielku...   ale   zrazu   si   spomína,   že   konkrétnu   zásielku doručovala, že si iba myslí, že ju prevzal sťažovateľ, že si netrúfa percentuálne vyjadriť nakoľko je isté, že je na doručenke podpis sťažovateľa a pod., súd takýto rozporný dôkaz akceptoval ako dostatočný. Rovnako tak sa zachoval aj Krajský súd v Žiline a to napriek tomu, že sťažovateľ predložil dôkazy o svojej neprítomnosti v rozhodný čas v Demänovskej Doline a že jednoznačne aj z týchto dôvodov odmietol uznať podpis na doručenke za svoj a požiadal súd o vypracovanie znaleckého posudku grafológom.

Napriek tomu tak   Okresný   súd v Liptovskom Mikuláši   ako   i Krajský súd   v Žiline dôkaz   pravosti   podpisu   sťažovateľa   znaleckým   posudkom   odmietli   vykonať.  ...pravosť podpisu posudzoval len sám súd hoci aj sám v odôvodnení uznesenia... priznal, že nie je odborníkom   z oblasti   grafológie...   Avšak   takto   vykonaný   dôkaz   súdom   je   vykonaný nezákonne. Súd nie je oprávnený prijímať odborné závery, ktoré má právomoc posudzovať zásadne súdny znalec – grafológ. Súd.... porušil ustanovenie § 141 ods. 1 TP resp. § 142 ods. 1 TP.

Krajský súd... uviedol, že z výpovede poštovej doručovateľky jednoznačne vyplýva, že táto na 100% odovzdala zásielku sťažovateľovi. Takýto záver nemá oporu vo vykonaných dôkazoch.   Z výpovede   poštovej   doručovateľky   zo   dňa   30. 5. 2013   nevyplýva,   že   došlo k odovzdaniu predmetnej zásielky...

Formálnym konaním súdu bez riadneho odstránenia pochybností v tejto veci došlo k odsúdeniu sťažovateľa v rozpore so zásadou in dubio reo.

... nie je... prípustné, aby pod zámienkou neistého splnenia formálnej podmienky doručenia/nedoručenia   trestného   rozkazu   bolo   odopreté   sťažovateľovi   základné   právo na prístup k súdu konkretizované bližšie v trestnom konaní právom na riadnu obhajobu. Tým máme za to, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 58/2013-161 zo dňa 17. 7. 2013 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. základného práva   na   prístup   k súdu,   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

...   rozhodnutie   odvolacieho   súdu...   namiesto   riadneho   a vyčerpávajúceho zhodnotenia a zdôvodnenia najdôležitejších dôkazov... dostáva sťažovateľa do ešte hlbšej právnej neistoty. Výsledkom je rozhodnutie súdu arbitrárneho charakteru so svojvoľným výberom dôkazov, vykonaním týchto dôkazov nezákonným spôsobom.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„1. Krajský súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 58/2013 porušil základné právo   sťažovateľa   J.   V.  ,...   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavy súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 58/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 340,89 €... na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu namieta okrem iných aj porušenie základného práva na obhajobu, avšak v tejto súvislosti v sťažnosti označil čl. 50 ods. 2 ústavy, v ktorom je zakotvená prezumpcia neviny, o ktorej sa v texte sťažnosti vôbec nezmieňuje. Ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému   formalizmu   túto   skutočnosť   posúdil   ako   chybu   v písaní   a za   namietané považoval porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   50   ods.   3   ústavy a právo zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tos 58/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu podaného proti trestnému rozkazu sp. zn. 1 T 132/2012 z 28. novembra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 58/2013 zo   17.   júla 2013   vytýka   jeho   arbitrárnosť,   svojvoľnosť,   ako   aj nezákonnosť vykonania dôkazu,   a to   vo   vzťahu   k preukázaniu   doručenia   trestného   rozkazu   okresného   súdu sp. zn. 1 T 132/2012 z 28. novembra 2012 sťažovateľovi, ktorý doručenie do jeho vlastných rúk   poprel,   a dožadoval   sa   vykonania   znaleckého   dokazovania   zameraného   na   zistenie pravosti podpisu na doklade o doručení trestného rozkazu jemu do vlastných rúk, čomu zo strany všeobecných súdov nebolo vyhovené.

Ústavný súd pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   a   preto   ani   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/05, III. ÚS 92/2012).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.Krajský   súd   uznesenie,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 132/2012-142 z 5. júna 2013 (odmietnutie odporu sťažovateľa proti trestnému rozkazu ako podaného oneskorene), odôvodnil okrem iného takto:«Zo   spisu   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš,   sp.   zn.   1   T/132/2012   vyplýva,   že okresný   súd   vydal   dňa   28. 11. 2012   vo   veci   trestný   rozkaz,   ktorý   bol   obvinenému... doručený... dňa 13. 12. 2012. Doručenka je opatrená podpisom, ktorý má preukazovať, že trestný rozkaz bol doručený obvinenému do vlastných rúk.

Dňa   17. 4. 2013   bol   okresnému   súdu   doručený   odpor   proti   trestnému   rozkazu, v ktorom   obvinený   poukazuje   na   to,   že   nemal   vedomosť   o existencii   právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu a potom, ako bol osobne nahliadnuť do spisu okresného súdu zistil, že sa v ňom nachádza už vyššie spomínaný trestný rozkaz. Namietal však, že trestný rozkaz nemohol prebrať on a podpis na doručenke nie je jeho podpisom.

Za účelom odstránenia pochybností okresný súd vykonal dotaz na Slovenskú poštu, a. s., ktorá oznámila, že zásielku dňa 13. 12. 2012 adresátovi doručovala doručovateľka I. P.. Okresný súd preto vypočul doručovateľku, ktorá si nepamätala či dňa 13. 12. 2012 pracovala, avšak vyjadrila presvedčenie, že podľa podpisu si myslí, že zásielku prebral obvinený, nakoľko nikdy nedoručuje zásielky určené do vlastných rúk iným osobám a do... doručuje zásielky už 6 rokov a aj pánovi V. často doručuje nielen ako súkromnej osobe, ale aj ako starostovi obce... Jeho podpis už pozná. Vedela uviesť, že obvinený vždy píše svoje krstné meno ako skratku pred veľkým písmenom „J“ a za ním dáva bodku, a potom ide podpis jeho priezviska. Ak zásielku doručovala ona, určite by ju nedoručila inej osobe. Okresný súd následne urobil dotaz na Slovenskú poštu, kde bola súdu poskytnutá informácia, že podľa doručovacej knihy zásielku doručovala práve I. P., k čomu sa táto vyjadrila tak, že na 100 % môže potvrdiť, že pokiaľ v uvedený deň pracovala, tak zásielku doručovala práve odsúdenému.

Podľa § 355 ods. 1 Tr. por. obvinený a osoby, ktoré sú oprávnené podať v jeho prospech odvolanie, ako aj prokurátor môžu podať proti trestnému rozkazu odpor. Odpor sa podáva na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, a to do 8 dní od jeho doručenia. Osobám, ktoré môžu podať odvolanie v prospech obvineného, okrem prokurátora, sa lehota končí tým dňom ako obvinenému. Ak sa trestný rozkaz doručuje obvinenému a aj jeho obhajcovi plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr. Na navrátenie lehoty sa primerane použije ustanovenie § 64.

Podľa § 355 ods. 5 Tr. por. ak samosudca po doručení odporu nenariadi hlavné pojednávanie z dôvodu, že odpor podala neoprávnená osoba alebo bol podaný oneskorene, odmietne   odpor   uznesením.   Proti   tomuto   uzneseniu   je   prípustná   sťažnosť,   ktorá   má odkladný účinok.

Krajský súd po preverení všetkých skutočností, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie dospel k záveru, že okresný súd správne rozhodol, keď odmietol odpor obvineného J. V. ako oneskorene podaný. Krajský súd považuje za nepochybné, že trestný rozkaz bol obvinenému doručený dňa 13. 12. 2012, pričom toto doručenie potvrdila vo svojej výpovedi aj poštová doručovateľka.   Pokiaľ v sťažnosti obhajoba spochybňuje jej výpoveď,   tak toto považuje krajský súd za obranu obvineného, avšak nie účinnú. Poštová doručovateľka uviedla, že pokiaľ ona doručovala predmetnú zásielku, čo bolo jednoznačne preukázané dotazom na Slovenskej pošte v doručovacej knihe, tak ju na 100% odovzdala práve obvinenému. Naviac aj keď súd nie je odborníkom z oblasti grafológie, pri porovnaní podpisov na doručenke a ďalších   podpisov,   ktoré   sa   nachádzajú   v spise,   je   aj   pre   krajský   súd   nepochybné,   že predmetnú zásielku prebral práve odsúdený dňa 13. 12. 2012.

Pokiaľ odsúdený podal odpor proti trestnému rozkazu dňa 17. 4. 2013, toto bolo zjavne po zákonnej 8-dňovej lehote na podanie odporu. Pokiaľ obvinený poukazoval ako v odpore,   tak   aj   následne   na   tú   skutočnosť,   že   nebol   prítomný   doma,   tak   k tomuto nepredložil dostatočné množstvo relevantných dôkazov. Okrem tohto krajský súd považuje za   potrebné   reagovať   na   sťažnostnú   námietku,   v ktorej   poukazuje   na   to,   že   znalecký posudok   obvinený   nepredložil   z dôvodu,   aby   neboli   najmenšie   pochybnosti   o jeho hodnovernosti, nakoľko súdom nariadené znalecké dokazovanie má vyššiu dôkaznú hodnotu ako znalecký posudok predložený stranou v konaní. K tomuto krajský súd môže uviesť, že všetky dôkazy, či už sú súdu predkladané niektorou zo strán alebo sú zabezpečené súdom majú rovnakú dôkaznú váhu a aj posudok predložený stranou v konaní má rovnakú silu a váhu ako posudok zabezpečený súdom.

Žiadny takýto dôkaz, ktorý by spochybňoval, že obvinený neprevzal trestný rozkaz v konaní   predložený   nebol   a   z   uvedeného   dôvodu   bola   sťažnosť   odsúdeného   J.   V. zamietnutá ako nedôvodná. Trestný rozkaz, ktorý vydal Okresný súd Liptovský Mikuláš dňa 28. novembra 2012 nadobudol právoplatnosť dňom 22. 12. 2012.»

V citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   krajský   súd   jasne   a zreteľne   uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k presvedčeniu o správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   1   T   132/2012-142   z 5.   júna   2013   o odmietnutí   odporu sťažovateľa   proti   trestnému   rozkazu   ako   podaného   oneskorene.   Podstata   konania pred súdom tak prvého, ako aj druhého stupňa teda nespočívala v preskúmavaní otázky viny a trestu sťažovateľa, ale v zisťovaní, či došlo k doručeniu rozhodnutia – trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 1 T 132/2012 z 28. novembra 2012 sťažovateľovi do vlastných rúk 13. decembra 2012.

Okresný   súd   v súvislosti   s   doručovaním   trestného   rozkazu   zisťoval   relevantné skutkové okolnosti   vykonaním   dopytu   na Slovenskú   poštu,   a.   s.,   a vypočul   k tejto   veci poštovú   doručovateľku.   Krajský   súd   sa   touto   otázkou   zaoberal   na   základe   riadneho opravného   prostriedku   podaného   sťažovateľom   a uzavrel,   že   postup   a rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol odpor odmietnutý ako oneskorene podaný, bol správny.

Poštová doručovateľka pri svojom vypočutí uviedla, že ak v deň doručovania súdnej zásielky pracovala, tak ju určite doručila sťažovateľovi do vlastných rúk. Ďalším úkonom (dopytom na Slovenskú poštu, a. s.) okresný súd zistil, že v deň doručenia rozhodnutia dotknutá doručovateľka pracovala. Postupu súdov oboch stupňov nemožno nič vytknúť, ak hodnotiac tieto zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti dospeli k záveru, že trestný rozkaz bol sťažovateľovi skutočne 13. decembra 2012 doručený do vlastných rúk.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   aj   s námietkami   sťažovateľa   spočívajúcimi v spochybňovaní výpovede poštovej doručovateľky a v tvrdení, že v čase doručovania sa v mieste bydliska nenachádzal. Podľa krajského súdu svoje tvrdenia sťažovateľ nepodložil dostatočnými   dôkazmi   (neprítomnosť   v čase   doručovania   v   obci),   resp.   jeho   obranu považoval za neúčinnú (spochybnenie výpovede doručovateľky).

K výčitke   sťažovateľa,   že   krajský   súd,   ktorý   sám   priznal,   že   nie   je   odborníkom z grafológie,   a napriek   tomu   „vykonal“   nezákonný „dôkaz“,   ak   porovnal   a vyhodnotil podpis   sťažovateľa   na   doručenke   ako   pravý,   je   potrebné   uviesť,   že   krajský   súd   túto skutočnosť uviedol ako niečo „naviac“ (pozri citované odôvodnenie), t. j. nepovažoval to za „dôkaz“, ktorý by bol pre rozhodnutie kľúčový, resp. rozhodujúci, ale skôr za niečo, čo podporuje závery získané inými, v konaní vykonanými úkonmi.

Krajský súd sa napokon vyjadril aj k otázke ne/predloženia dôkazu sťažovateľom, keď uviedol, že ak sťažovateľ mal v dispozícii dôkaz spochybňujúci pravosť jeho podpisu na doručenke, nemal absolútne žiaden dôvod ho v konaní nepredložiť.

Na   takto   zistené   skutkové   okolnosti   krajský   súd   podobne   ako   prvostupňový   súd následne   aplikoval   príslušné   ustanovenia   procesnoprávneho   predpisu   (§   355   Trestného poriadku), ktorým sa toto konanie riadilo, a dospel k presvedčivému záveru o oneskorenosti podania odporu sťažovateľom proti trestnému rozkazu. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v namietanom uznesení reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   krajský   súd   svoju   prieskumnú   povinnosť   splnil a vysporiadal sa s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. V odôvodnení rozhodnutia poukázal hlavne na to, ktoré zistenia preukazovali doručenie trestného rozkazu sťažovateľovi 13. decembra 2012, a rovnako poukázal na neúčinnosť tvrdení, ktoré na svoju obranu uvádzal sťažovateľ.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   vzhľadom   na   odôvodnenosť   skutkových   a napokon   aj právnych záverov akýmkoľvek spôsobom spochybňovať rozhodnutie krajského súdu.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   došiel   k   presvedčeniu,   že   z   hľadiska   dodržania   základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   zjavných   omylov   v   podstatných skutkových   okolnostiach   ani   v   právnom   posúdení.   Ústavný   súd   ani   nezistil   existenciu skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by   napadnuté   uznesenie   bolo   možné   považovať za popierajúce   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   krajský   súd   odvolávajúc   sa na skutkové   zistenia   okresného   súdu   a   ním   aplikovanú   právnu   normu   svoje   závery zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa zameranie právnych a iných úvah sťažovateľa   uberalo   iným   smerom   než   verdikt   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   želania   účastníka   konania,   respektíve procesnej   strany   v   konaní,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie   porušenia   základného   práva   (napr.   II.   ÚS   54/02,   III.   ÚS   92/2012, III. ÚS 435/2013).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy), je nepochybné, že sťažovateľovi boli poskytnuté všetky záruky, ktoré tvoria obsah tohto práva. Jeho súčasťou je právo uvádzať všetky skutočnosti vo svoj prospech, na druhej strane súd nemá   povinnosť   vykonávať všetky   dôkazy,   ktoré   obvinený   uviedol   na   svoju   obhajobu, pričom rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú a ktoré nie, je ponechané na zváženie súdu.

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   je   možné jednoznačne   vydedukovať,   prečo   všeobecné   súdy   vykonanie   znaleckého   posudku v posudzovanom prípade nepovažovali za nevyhnutné. Všeobecné súdy záver o doručení trestného   rozkazu   sťažovateľovi   do   vlastných   rúk   totiž   považovali   za   presvedčivo preukázané z dostatočne, na tento účel, vykonaného zisťovania.

Úlohou ústavného súdu nie je vysloviť sa k tomu, či znalecké dokazovanie bolo neoprávnene odmietnuté, ale jeho úlohou je zaoberať sa tým, či napadnuté konanie ako celok vrátane spôsobu vykonania dôkazov malo spravodlivý charakter (obdobne Doorson v. Holandsko).   Rozhodnutím   všeobecných   súdov   nevykonať   znalecké   dokazovanie posudkom   k pravosti   podpisu   sťažovateľa   na   doručenke   nebola   narušená   spravodlivosť konania,   nemožno   teda   vyvodiť   záver,   že   by   v   danom   prípade   boli   porušené   práva obhajoby.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd zistil, že medzi označeným postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   58/2013   zo   17.   júla   2013 a namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014